Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 12.kapitola

07.01.2010 (13:30) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3797×

" Takže všetko bola len hra, alebo pretvárka? Či si si to uvedomil až teraz?"

12. Konečne šťastná

hudba

Tento raz som bola vo vnútri. Tento raz som ja prežívala tie vražedné muká. Tento raz mňa oblizovali horúce plamene neutíchajúce ohňa v našej stodole. Počula som sestrin vydesený nárek a on tu nebol.  Hľadela som všade, ale boli tam iba plamene, všade iba samé plamene. A potom zrazu sa tam nejako objavil Alex. Díval sa na mňa strhane, ani sa mi nepokúšal pomôcť, pomaly sa začal strácať.

„Alex, počkaj!“

Šomrala som na neho. No on odišiel. Zrazu sa v tých plameňoch objavil Kellan. Čo ten robí v mojom sne. Bez rečí ma vzal do náruče, neviem ani ako, ale prebehol so mnou cez plamene na druhú stranu až von zo stodoly. Posadil sa aj so mnou na zem a pevne ma objímal. On ma zachránil! Svoju tvár som mu zaborila do hrude a zašeptala.

„Lanie, ďakujem!“

Bola som tak nesmierne šťastná, že práve on ma zachránil. Do chrbta sa mi v tom zarylo niečo studené a ja som dopadla na studenú zem. Videla som jeho tvár a on ma zrazu pohladil po vlasoch. To čo má znamenať? Pri ďalšom dotyku som sa mykla a otvorila rýchlo oči, ktoré mi ihneď ožiarilo to protivné slnko. Hladil ma po vlasoch, ale nebol to on, ale Kellan. Starostlivo si ma premeriaval a ja som si spomenula na včerajšok a i na to, že ešte stále na ňom chudákovi ležím.

„Prepáč, že som  ťa zobudil, ale stále si sa mykala a... asi sa ti niečo zlé zdalo.“

Len som prikývla. Pomaly som z neho vstala a pozrela sa na hodiny, bolo 5 a lietadlo nám išlo o 7:15. Takže som mala ešte celkom dosť času. Zdvihla som sa a šla preč.

„Kam ideš?“

Spytoval sa nechápavo Lanie.

„Asi najprv vykonať rannú očistu, skultúrniť sa, niečo si pobaliť, obliecť sa a nakoniec nám spraviť raňajky.“

Pri slove raňajky sa pousmial a  znovu dopadol do perín. Mala som rada ten pohľad, keď spí. Videla som ho tak hoci len dva krát, ale i tak je to kúzelné, ako malé bábätko. Zrazu také bezbranné a tiché. Hygiena sa uskutočnila behom 20tich minút. Potom som si vybrala tmavo modré rifle, na ne biele tielko. Vlasy som si zopla do copu a nechala len tak  visieť. Na oči riasenka, na pery lesk. Koniec. Všetko toto mi zabralo hodinu aj spoločne zo sprchou. Z rána som vždy moc lenivá, tak mi to aj trvá. Prešla som cez obývačku a pozrela sa na Lanieho. Naozaj zaspal, ale ja som vedela, že už o ani nie hodinu budeme musieť ísť a tak som ho jemne zobudila. Potešene sa na mňa usmial a už aj sa súkal z postele. Ashley už tiež istotne bola hore, pretože som ju počula šramotiť.

Rýchlo som si do takej tašky, podobnej kabelke, ale bola to skôr taška, pobalila všetky potrebné veci. Nevedela som, že či tam nebudú chcieť ostať aj cez noc a očividne to nevedeli ani oni. Ako som si tak balila, pri pohľade na čiernu ovcu na tričku, som sa začala smiať. Včera to bol zase raz zaujímavý večer. Pobalila som si dvoje nohavice, tri tričká, nejaké to spodné prádlo a kozmetické prípravky. Ešte som do nej vložila mobil a peňaženku. Pripravená som vošla do kuchyne, kde som pripravila lievance s javorovým sirupom. Rýchle a dobré raňajky.

Ashley po dome lietala ako splašená a ja s Kellanom, sme sa na nej skvelo bavili. Lanie stíhal úplne v poriadku, tiež už bol pobalený a spolu so mnou raňajkoval lievance. Bolo 10 minút pred odchodom a Kellan zobral moje i svoje veci a šiel ich dať do auta. Šla som za Ash, sa jej spýtať, či s niečím nepotrebuje pomôcť. A nakoniec som jej cez celú izbu žehlila vlasy, kým si ona dobalila posledné veci. Kellan na nás zakričal, že už musíme ísť. Rýchlo som Ashley odtlačila von. Kellan zamkol dom a už sme sa aj rútili na letisko. Cesta na letisko trvala 15násť minút, takže sme ešte mali 5 minút ku dobru.

Ashleyin nabijak, alebo proste chlap čo ide s Ash už stál pred letiskom a netrpezlivo na nás čakal. Ash si vzala veci do ruky a prirútila sa ku nemu. On jej venoval jemnú pusu na líce a rozišli sa smerom ku letisku. Pozrela som sa na Lanieho a začala sa smiať. Totižto mal na sebe šiltovku a okuliare, úplne zamaskovaný, hoci dnes bol úplne zatiahnutý deň, bol len zázrak, že ešte nepršalo. Kyslo sa pousmial a za mojich protestov mi vzal tašku a my sme sa ponáhľali za Ash. Ashley podala letenky, prezreli nám batožinu a už sme sa hrnuli ku lietadlu.

Ashley aj so svojím fešákom sedela hneď za nami a my pred nimi. Teda ja s Laniem. Pamätala som si tú útrpnú cestu z Ameriky na Slovensko a tak som sa netešila. Lietadlo vzlietlo a po chvíli nám letušky doniesli deky. Pohodlne som sa do nej zamotala a pozrela sa na Lanieho, ktorý sa usmieval na mňa.

„Tešíš sa?“

Spýtal sa ma  a udržoval náš očný kontakt.

„Ja... ani neviem, ešte som tam nebola. Na Slovensko chodili len také malé kolotoče, ale určite som zvedavá.“

Pousmiala som sa. Ešte pár krát sme utrúsili niečo o púťach, cirkusoch a podobne a nakoniec sme znovu zaspali. Znovu som ho videla. Všetko ma pálilo. Nechápala som tomu... to nemôžem ani na chvíľu zavrieť oči, bez toho aby sa mi okamžite pred nimi objavil? Ako vždy bol neľútostivý, obyčajný odporný sviniar, túžiaci po mojom tele. Bolo to tak dávno, no mne sa zdalo, že to bolo pred týždňom, alebo aj hneď včera.  Vždy sa mi zdalo o tom prvom raze, ale niekedy sa ku mne vracali sny aj z toho druhého razu. Úprimne, neviem čo bolo horšie, či spaľujúce plamene, alebo jeho dotyky.

Zrazu so mnou niečo trhlo a ja som si narazila hlavu. O čo som si ju narazila? O chudákovu Lanieho hlavu. Obaja sme sedeli zobudený a šúchali sme si hlavy. Asi musela byť nejaká turbulencia, alebo čo.

„Si v poriadku? Nezranil som ťa?“

Spytoval sa starostlivo Lanie.

„Nie, neboj sa, mozgové bunky aj tak nemám, takže som nemala čo stratiť. A čo ty?“

„Ále, myslíš si, že keď ty ich nemáš, tak ja ich budem mať?“

Obaja sme sa začali smiať. Pomaly som sa obzrela za nás. Ashley bola opretá o Charlieho, ako som sa dozvedela a on ju súčasne objímal a držal za ruku. Pekný párik a Ashley som to skutočne priala. Najzvláštnejšie na tomto všetkom bolo, že ešte na mňa paparazzovia neprišli, ale nechcela som to zakríknuť, sama som tomu bola rada. Ale bála som sa toho vo Viedni.

„Už o desať minút pristávame.“

Zašeptal neprítomne Lanie a ja som sa potešene usmiala. Zapla som si poriadne pás, tak ako každý a očakávala zase nepríjemné otrasy. Našťastie boli iba mierne. Pomaly všetci vystupovali a ja som si počkala až kým vystúpia, pretože sa mi za nimi nechcelo hnať. Ako úplne posledná som si spokojne vypochodovala z lietadla. Lanie mi vzal tašku a aj svoju. Boli sme vo Viedni. Ashley hovorila, že nám zajednala auto a že by tu už malo čakať.

A tak sme vyšli pred letisko a tam skutočne čakalo krásne veľké čierne audi. Spokojne som sa na neho usmiala a videla som aj v očiach Lanieho šťastie. Pred ním stál nejaký mladý chlapec a hneď vedľa neho taxík.

„Vy ste slečna Greene?“

„O áno, tu máte.“

Podala chlapíkovi len lístok o úhrade peňazí. Ten sa spokojne usmial, odovzdal jej kľúč a nasadol do taxíku.

„Na!“

Hodila po Kellanovi kľúč a spoločne s Charliem si sadla do zadu.

„Ideme sa zatiaľ niekde ubytovať?“

Spytoval sa Lanie a Ash mu na to prikývla. Zamierili sme si to hneď do prvého celkom pekne vyzerajúceho hotela. Vypýtali sme si dve izby, veď čo, je to len na jednu noc. Podávali sme tam všetky veci, ja som si prezliekla tričko a vzala si veci, ktoré by som potrebovala.

„Stoj!“

Zahrmel Kellan a ja som ostala stáť opretá o posteľ lebo som si išla na ňu sadnúť. Rýchlo vytiahol foťák a pár krát ma odfotil.

„To preto si tak kričal?“

Overovala som si a on len pokýval hlavou. Ach jaj, to zas bude trápenia. Vyšli sme pred izbu a 5 minút čakali na Ash. Potom sme zase spoločne vyšli pre hotel nasadli do auta a hnali sa ulicami krásnej Viedne. Zastavili sme na nejakej vedľajšej uličke pri Prátri. Veselo sme povyskakovali z auta. Kellan nás chcel odfotiť, no ja som ho rýchlo zastavila. Poprosila som okoloidúceho pána po nemecky, či by nás odfotil, usmial sa a urobil fotografiu z troch uhlov. Moc som mu poďakovala a my sme mohli pokračovať.

„Akože vieš po rakúsky?“

„No vieš, na škole sme sa učili aj nemčinu, a to je skoro to isté.“

Zazubila som sa na neho veselo a ďalej sme kráčali ku práteru.

hudba

Bolo to tam tak kúzelné, všade samé atrakcie od výmyslu sveta. Všetko až príliš rozprávkové. Lanie uvidel strelnicu, ihneď ma schmatol za ruku a tiahol ku nej.

„Tak čo to bude krásna dáma?“

Spýtal sa ma, zaplatil a do rúk vzal pušku.

„Noo...“

Pozerala som si všetky prítomné hračky a zajásala pri pohľade na jednu.

„Určite Sid z doby ľadovej!“

Kellan prekrútil očami nad mojou detinskosťou. No nakoniec sa mu hneď na prvý krát podarilo zasiahnuť Sidov terč a potom ešte druhý, kde bola papierová ruža. Najprv mi podal Sida a potom mi ružu zastrčil do vlasov.

„Ďakujem, ale nemuselo to byť!“

Presviedčala som ho, no on si stále mlel svoje, že chce aby som si to tu užila. Mne stačilo, že je tu so mnou, kdekoľvek bol so mnou on, bolo mi skvelo, veď už len on mi ostal. Rýchlo som sa od nepekných spomienok odvrátila a zahliadla som vo vedľajšom stánku niečo, čo určite v Amerike nemajú.

„Poď pozývam ťa na dobrotu!“

Zvolala som a už aj Lanieho tiahla smerom ku stánku.

„Guten Tag, Zwei mal bitte Karamel Ápfell.“

Predviedla som zase moju nemčinu a predavačka sa na mňa len zazubila. Podala mi dve jabĺčka do papierovej taštičky, zaplatila som jej a rozlúčila sa jednoduchým Aufwiedersehen!

„Ňa to!“

Podala som Laniemu jablko na špajdli.

„Čo to je?“

„Granátové jablko obalené v karamele. Nehovor, že nemáš rád jablká, alebo karamel.“

„To nie, ale nemám rád špajdle.“

Urazene som ho buchla do ramena a spoločne sme sa rozosmiali. Behali sme snáď po všetkých možných stánkoch. Skoro pri každom mi chcel Lanie niečo kupovať, no i keď som odmietala, on mi to väčšinou kúpil. Bola som už obvešaná asi 12nástimi náramkami s rôznymi kamienkami a tvarmi, ale ku podivu sa mi to ľúbilo. Ja som zase na oplátku kúpila Laniemu medvedie uši na čelenke a on mne také zajačie. Neskutočne sme sa nasmiali pri stánku s parochňami. Pretože tá zelená punkáčska nehorázne Laniemu sedela.

Dokonca sme si boli dať vyveštiť a to sme sa smiali ešte viac. Totižto nám veštica predpovedala mnoho detí, lebo si myslela, že sme manželský pár a nás to naozaj skvelo pobavilo. Lanie mi kúpil asi tri tričká, kde bola veľká sova, malá biela ovca a také, ale vo väčšom kúpil aj sebe a ešte jedno kde bolo napísané He is my Teddy Bear! A pri ňom rúčka s prstom ktorý ukazoval do boku. Priam mi prikázal aby som si ho obliekla a tak som tak urobila. A on sa pri mne ukázal s takým istým, len ukazoval do druhej strany a bolo tam napísané, She is my Rabitt. Bolo to moc milé a krásne. Usmiala som sa  na neho a takto sme si to kráčali ku ďalším stánkom.

A zrazu, ani neviem ako, sme stáli pred veľkým kolotočom. Na tyči stála veľká guľa a tá sa stále točila dosť rýchlo dookola. Nahlas dom preglgla a Kellan sa zasmial.

„Hádam by si sa nebála!“

Smial sa ďalej a ja som sa urazila.

„To nie, len.... že sa bojím, aby som to jedlo nevyklopila.“

„Ale choď Meg, veď sme jedli asi pred dvomi hodinami!“

Bola to pravda. Bolo už skoro 5 a vonku sa začínalo neznateľne stmievať a i ochladzovať.

„Neboj sa, ja ťa ochránim.“

Zašeptal a ja som sa usmiala.

„No dobre, ale Boh ťa chráň ak sa mi niečo stane!“

Pousmial sa a spoločne sme sa postavili do fronty, ktorá mala ísť hneď teraz. Kolotoč skončil ďalšie kolo a my sme sa nahrnuli ku tým sedačkám. Posadila som sa hneď vedľa Lanieho. Vzal moju ruku do svojej a pevne stisol.

„Neboj sa, všetko bude ok.“

Prikývla som. Na kolotočoch som  už nebola aspoň 5 rokov. Veď... Bože, bola som vtedy puberťáčka a potom už ani nebol čas a v Amerike už vôbec. Zabudla som na ten stiesnený pocit, keď letíte a len sa zapierate do sedačky aby ste nevypadli a teraz som si to vyskúšala. Všetky baby, ktoré tu boli vystrašene pišťali a ja som dúfala že sa pri najmenšom zadrhnú vzduchom a prestanú vrešťať. Lanie mi po celú tú dobu pevne stísal ruku a jemne prechádzal po nej palcom. Bol taký kľudný a ja som zatiaľ mala po celú dobu zavreté oči.

Rozhodla som sa pozrieť. Uvidela som oblohu a potom som ucítila ako sa zase hrnieme vzad. Neviem prečo, ale spomenula som si na to, ako keď som bola malá a húpala som sa... bolo si to moc podobné, ale o niečo pomalšie a dlhšie. Neprítomne som začala pohupovať dopredu a dozadu nohami, ako by som sa pokúšala ten mohutný stroj rozhúpať. Začala som sa potichu smiať, skutočne sa mi to zaľúbilo. Pozrela som sa na Lanieho a ten sa sám usmieval najkrajšie ako vedel.

Jazda netrvala viac ako desať minút a úprimne, zopakovala by som si ju, bola kúzelná. Ale teraz som bola na rade ja. Zatiahla som Lanieho za ruku a dotiahla ho až ku animovanému detskému kolotoču s koníkmi.

„To si robíš srandu?“

Pýtal sa Kellan neveriacky a ja som len zakrútila hlavou. Rýchlo som zaplatila a kým sa stihol Kellan spamätať už aj som bola späť a tiahla ho ku asi Tristanovi. Sama som si sadla na Rudolfa a nechala sa unášať tou atmosférou. Toto, bolo skutočne ako z rozprávky. Hrala tam tá stará cirkusová gramofónová hudba a ja som sa do nej úplne prevteľovala. Teda až kým sa mi okolo brucha neobmotali silné ruky a za sebou som neucítila tvrdé vypracované telo.

„Mamííí ja sa tam sám bojím.“

Zašeptal mi detským hláskom a ešte viac ma objal. Jazva na chrbte ma nepríjemne zapálila. Ale ja som sa rozhodla vydržať to, pre neho. Svoju hlavu mi položil na rameno a jeho dych ma šteklil na krku. Pousmiala som sa, zase taký bezbranný. Kolotoč po chvíli zastavil Kellan zliezol z Rudolfa a aj mne pomohol dole.

„Tak a kam teraz?“

Spýtala som sa, keď už sme mali to kolotočové kolo.

„Ja si myslím, že by sme mali vybrať nejaký, ktorý by vyhovoval obom.“

Súhlasila som a tak sme sa ho vybrali hľadať. Pár krát sme aj narazili na našich dvoch holúbkov. Ashley tiež bola krásne ovešaná, ale chudák Charlie ešte viac. Zasmiala som sa na chudákovi Charliem a predo mnou sa ukázal on. Aj Lanie stŕpol. Bol to obyčajný, veľký a starý, lavičkový kolotoč. Niečo ako ruské kolo, ale omnoho pomalšie. Jednoducho si si sadol do malej húpavej kabínky a díval si sa na svet, zatiaľ čo on sa pomaly otáčal.

„Môže byť?“

Spytoval sa Lanie, prikývla som, vzal ma za ruku a ponáhľali sme sa ku nemu. Okrem nás tam boli iba  štyria ľudia a to dva pári. Sadli sme si do šiestej kabínky. Kellan nás poriadne uviazal a jazda začala. Bolo to také príjemné. Vietor mi jemne rozcuchával vlasy a ja som sa cítila ako kedysi, šťastná a hlavne nie sama.  Oprela som sa o rameno Lanieho, teraz mi bolo všetko skutočne jedno, bol len Lanie a ja. Okolo mňa obmotal svoje mužné, no nežné ruky. Poriadne si ma pritiahol ku sebe. Vlastne som sa už skoro celá opierala o jeho hruď. Vzal ma opatrne za ruku a preplietol naše prsty, bol to nevídaný pocit, ktorý som už dávno nezažila a ja som sa zase raz cítila šťastná.

13.kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú... prosím! - 12.kapitola: