Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Násilník - 4. kapitola

04.05.2012 (17:45) • LoveRose • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2693×

Blížila sa piata hodina a mne strachom zvieralo žalúdok. Na oblečenie som, ako zvyčajne, nedbala a obliekla si prvé, čo som uvidela. Veď, prečo sa nejak fintiť, keď potrebujem zapadnúť medzi obyčajných ľudí a tváriť sa, že vlastne nie som? Obula som si tenisky, aby sa mi lepšie bežalo a spod postele vytiahla pripravenú plachtu - roztrhanú a zviazanú, aby tvorila provizórne lano. Cítila som sa, ako v béčkovom filme, kde vzpurný teenager uteká z domu, aby skúsil niečo nové. Toto bolo niečo veľmi podobné. Ibaže z trochu iných dôvodov...

Vyhodila som svoje „lano” cez okno a koniec uviazala o posteľ. Párkrát som ho silne potiahla, ako test. Dúfam, že ma udrží. Na plecia som si dala čierny ruksak, v ktorom bolo pár mojich osobných vecí, ako fotka mňa a mamy, keď som mala sedem, a peniaze. Veľa peňazí. Dlho som si ich šetrila. Každý jeden cent, čo som dostala, od už bohužiaľ, mŕtvej babičky Swanovej na narodeniny, meniny, či nejaké iné príležitosti. Raz som dokonca dostala peniaze len tak, na obed. To bola veľmi výnimočná situácia, lebo naša rodina bola pomerne chudobná a peniazmi sa tu šetrilo.
Túto večeru som brala, ako môj ďalší pokus o útek. Nohu som prehodila cez podobločnicu a držiac sa lana, liezla dole po stene. Bola som tesne nad zemou, keď som začula štrkot pneumatík na príjazdovej ceste.

Nie! Blyslo mi mysľou. Dnes prišiel skôr, ako som čakala. Asi mal menej práce, alebo bude nejaký dôležitý baseballový zápas. Na druhej strane, aká vyťaženosť môže byť v takom malom meste, ako je toto, kde sa väčšinou dejú len krádeže? Určite to bude ten zápas.
Toto mi však neprekazí! Nie teraz, keď som tak blízko. Tichučko som dopadla na zem a po špičkách sa rozbehla preč. Preliezla som malý plot, ktorý slúžil skôr na okrasu, ako na ochranu a vbehla do lesa. Počula som, ako sa otvorili a zavreli vchodové dvere. Zastavila som a pomedzi listy stromov sledovala, čo sa deje v dome. Dúfam, že dneska na to nedostane chuť pred baseballom. Videla som jeho postavu s pivným bruchom, ako smeruje rovno do obývačky. Vydýchla som si. Mala som pravdu. Chvalabohu, že aspoň tentoraz.

Bez ďalšieho zdržiavania som sa otočila a rozbehla preč. Bežala som cez popadané lístie a korene stromov, ktoré sa už tak rozrástli, že museli ísť aj po zemi, na dohodnuté miesto. Celkom som sa na tú večeru tešila. Vypadnem zo stereotypu, možno spoznám niekoho normálneho a Jasper ani nevie, ako ho využijem. Chudák. Je mi ho trochu ľúto. Nechcem byť, ako nejaká mrcha, ale inak to proste nejde. Na aute som rýchlejšia ako pešo. Doteraz som však nebola od Forks ďalej, ako na tri kilometre. Ako sa vyznám v cudzom veľkomeste? Veď ja nepoznám nič, okrem toho svojho malého uzavretého života.

Bolo päť minút po piatej a ja som dorazila na miesto stretnutia. Čakal tam krásny čierny Mercedes. Okamžite z neho vystúpil Jasper a usmial sa na mňa. Srdce mi poskočilo, ale nevedela som sa rozhodnúť, či k zbesilému a vystrašenému uháňaniu, alebo k zbesilému a potešenému tlkotu.

„Ahoj. Vyzeráš dobre." Usmial sa. Udivene som pokývala obočím, nechápajúc jeho poznámku. Veď vyzerám ako bezdomovec! Radšej som bez odpovede prešla oblúkom okolo neho k strane spolujazdca.

„Tiež ťa zdravím." Neusmiala som sa a rovno nasadla. Sekundu po mne, už aj on zatváral dvere a vyrazili sme. Jazda prebiehala takmer v úplnom tichu. Dorazili sme do malej reštaurácie, ktorá už na prvý pohľad pôsobila luxusne. Až teraz som si uvedomila nevhodnosť môjho oblečenia. Zahanbene som sa začervenala. Vystúpil a skôr, ako mi stihol otvoriť dvere, otvorila som si ich sama. Nechcela som akýkoľvek fyzický kontakt. Ešte som mu natoľko nedôverovala. V živote som sa naučila byť opatrná. Pre každý prípad som si nechávala svoju osobnú zónu neporušenú.

Prešla som okolo neho a meter odo mňa sa pripojil aj on a viedol ma k dverám. Uvádzačka naňho zažmurkala. On ju odignoroval a len povedal: „Whitlock, rezervácia.“ Ona sa pokorne usmiala a viedla ho do najodľahlejšej časti, kde bol už prestretý stôl. Sadla som si, napriek tomu, že Jasper už vykročil, aby mi pomohol. Skutočný gentleman. Škoda, že to nemôžem skoro vôbec oceniť. Sadol si oproti mne a moje správanie prešiel bez komentára. Ktovie, čo si však myslel. Objednali sme si a kým sme čakali na jedlo pustil sa so mnou do rozhovoru:

„Tak, Isabella. Skoro nič o tebe neviem, ak nerátame to, že plačeš v aute pred školou a udieraš dverami ľudí, ktorí ti nič nespravili." Usmial sa a v jeho vete som pochopila, okrem očividného sarkazmu, zachytila aj jasný pokyn, aby som o sebe začala rozprávať.

„Stačí, ak ma budeš volať Bella. Čo by si chcel vedieť?" Nechcela som hovoriť o niečom, čo by ho nezaujímalo. Podstata je ostať tu čo najdlhšie, aby nepochytil podozrenie.

„Počul som, že tvoj otec je policajný náčelník. Ako vychádzaš s takým tvrdým dozorom?" Proti mojej vôli sa mi rozšírili oči a hruď mi zovrela železná obruč. Už som cítila, ako to na mňa ide. Vyskočila som, ospravedlnila sa a odišla na WC. Sklopila som poklop a sadla si naň držiac sa za brucho.

Vzápätí som sa otočila, znovu ho otvorila a vyvracala sa. Potom mi bolo lepšie. Vyšla som z kabínky a vypláchla si ústa. Nechápem, čo to do mňa zasa vošlo. Som snáď nejaká padavka, aby som zvracala vždy, keď niekto spomenie môjho otca?

Musím sa so svojimi problémami naučiť žiť a nikomu sa nezdôverovať. Vzápätí ma však pochytila myšlienka na dôveru u aspoň jediného človeka. Jediného! Chcem snáď tak veľa?

Z dverí som vychádzala s odhodlaním. S odhodlaním začať žiť nový, normálny život. Mať novú, normálnu známosť. Priateľov, lásku. Cítiť znova pocit domova.

Najbližšia kapitolka bude až zhruba o týždeň, až dva, lebo teraz odchádzam do Anglicka, takže nebudem mať prístup k internetu. Dúfam, že to nevadí. Majte sa tu pekne. :)

A... viem, že táto kapitola nie je nič moc, ale ešte sa len rozbiehame. Odteraz to bude lepšie. Sľubujem. :)

Autor: LoveRose (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Násilník - 4. kapitola: