Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Násilník - 2. kapitola

Násilník - 2. kapitola... Prvýkrát sa to stalo, keď som mala ledva trinásť...
... Volám sa Jasper...
... Tak ty si myslíš, že môžeš odchádzať zo školy kedy sa ti zachce?

Bez dychu som dobehla až k autu, sadla som si na zadné sedadlo a všade pozamkýnala. Schúlila som sa do malého klbka a snažila sa zhlboka dýchať, pričom som si rukávmi neustále utierala pramienky sĺz stekajúcich po mojej tvári. Začala som sa hojdať ako malé dieťa, spomínajúc na niečo pekné z môjho života. Keď sa mama a Phil brali.

Bolo to asi najkrajšie obdobie môjho života. Bola som len malé, bezstarostná dieťa milované tou najlepšou matkou, akú si človek môže priať, žijúce na mieste, kam ľudia bežne chodievajú na dovolenky. Teraz už ani nemôžem uveriť, že také obdobie vôbec existovalo. Už je to dávno, čo som sa cítila niekým milovaná. Musím sa zmieriť s tým čo sa mi stalo...

„Si tá najkrajšia družička," povedala moja mama s úsmevom a pobozkala Phila na oholené líce. Videla som na nich akí sú šťastní. Veľmi som im to priala.

Ale zlé spomienky na seba nenechali dlho čakať. Čakala som to. Veď tie prevládali v celom mojom živote.

Keď za mnou prvýkrát prišiel, mala som ledva trinásť rokov a bolo to tesne po tom, ako som sa k nemu prisťahovala. Vždy som si myslela, že ockovia svoje dcéry chránia pred všetkým zlým, ale nebolo tomu tak. Môj otec mi to zlo spôsoboval.

Najprv bolo všetko v poriadku. Varil mi, staral sa o mňa, vždy mi dával pusu na dobrú noc a s posledným úsmevom odchádzal preč. Rada som sa s ním rozprávala. Bol veľmi chápavý a ja som to v svojom pubertálnom veku oceňovala. Všetko však bola len hra, aby ma spracoval.

Jeho dotyky však po mesiaci začali byť odvážnejšie. Nevedela som, čo robí, bola som ešte len dieťa. Hladkal ma po stehnách, občas jeho ruky zablúdili k mojim prsiam a jemne ich pohladil. Nič podobné som zatiaľ nezažila, bolo to pre mňa nové, ale od vlastného otca dosť nepríjemné.

„Už dosť, oci," povedala som jedného dňa a čakala, že prestane. Vôbec ma však nepočúval.

V očiach mal výraz, ktorý som tam ešte nevidela. Snažila som sa dať jeho ruky preč. Kopala som ho nohami. Chytil mi nohy a zatisol ich pod seba, ruky mi stisol k sebe jednou rukou a dal mi ich za hlavu. Nahol sa nado mňa a prešiel mi po perách svojimi. Nevedela som, čo robí, ale strašne som sa bála. Strach sa postupne premieňal na paniku. Začala som plakať. On akoby nič z toho nevnímal. Zakričala som, snažiac sa upútať jeho pozornosť, vytrhnúť ho z toho ošiaľu. Žiadna odozva.

Už som sa niekoľkokrát pokúšala ujsť. Vymyslela som si už niekoľko, a vyšli by, keby nemal ľudí všade. Ani sa mi nepodarilo dostať z Forks. Všade bol niekto, kto ho poznal a dovliekol ma nazad. Potom som dostala trest.

Môj plač sa stupňoval a nešiel zastaviť. Začala som znova zhlboka dýchať a pomaly som sa upokojovala. Niekto mi zaklopal na okienko. Pozrela som ponad rukáv. Bol tam nejaký neznámy chalan. Utrela som si oči a napriek tomu, že som ho nepoznala, do hrude sa mi začala rozlievať strach. Snažila som sa vyzerať čo najnormálnejšie, keď som odomykala dvere a tackavo vystupovala pred auto.

„Ahoj." Usmial sa na mňa. Pre toto ma volal von z auta? Už som sa chcela otočiť a zaliezť naspäť na svoje útočisko, keď povedal:

„Som Jasper. Pre teba skôr známy ako ten, ktorému si dverami skoro zlomila nos." Znova sa usmial. Prečo sa na mňa usmieva? Nechcem, aby sa na mňa usmieval. Už som si zvykla, že som pre ľudí takmer neviditeľná. Že za mnou nechodia a keď už hej, správajú sa čo najodmeranejšie akoby sa báli, že svoju depresiu prenesiem aj na nich. Akoby som bola nakazená.

Jediná sa so mnou bavila Jess, ale to bolo skôr kvôli tomu, že ako jediná som ju bola ochotná počúvať. Kto by chcel počúvať slová nejakej klebetnej baby? Nikto, ale ja som niekoho potrebovala len, aby som sa necítila sama. Necítila sa tak opustená.

„P... prepáč," zajachtala som a chcela sa vybrať späť do auta, keď ma zastavila jeho ruka na mojom pleci. Mimovoľne som sa striasla. Otočila som sa.

„Nechceš ísť so mnou na večeru? Ako ospravedlnenie." Znovu ten jeho úsmev. Mám ísť? Naučila som sa, že za slovo nie ma vždy stihne trest. Spravil by to aj on? Veď ho skoro vôbec nepoznám.

„M... musím sa s... spýtať otca," povedala som roztrasene a dúfala, že ho taká neistá odpoveď nenahnevá.

„To sa musíš na takéto veci pýtať otca?" Prikývla som. Začudovane na mňa pozrel. Možno si pomyslí, že som šibnutá a odíde. Moje nádeje ma však v tomto smere sklamali.

„Tak ak sa rozhodneš, zavolaj na toto číslo." Vytiahol z vrecka malý pokrčený papierik, pero a na kolene napísal desať miestne číslo. Podal mi ho a ja som ho neisto chytila. Prsty sa nám dotkli. Usmial sa. Ja som si ruku ustráchane pritiahla k sebe akoby mi ju snáď mal odtrhnúť.

„Tak zatiaľ. Za chvíľu mi začína hodina." Usmial sa a odišiel. Prečo sa stále usmieva? Už by snáď stačilo. Napriek tomu, že vyzeral. Už som nevládala ísť späť do školy. Zaliezla som do auta a naštartovala. Pomaly som vyšla z parkoviska a mierila domov.

Doma som poupratovala, naučila som sa a keď bol čas zbehla som dole, aby som nachystala deku a pivo. Znova som vybehla do izby, kde som sa zavrela, a potichu si pustila hudbu.

Onedlho som počula štrkot kamienkov pod pneumatikami a srdce sa mi rýchlejšie rozbúchalo. Vypla som hudbu a načúvala. Nepočula som obvyklý zvuk televízie, ale vŕzganie schodov. Začala som sa chvieť strachom. Otvorili sa moje dvere a on vošiel dnu. Vyzeral ako boh pomsty. Prišiel až tesne ku mne a hrozivo na mňa pozrel so zvláštnym leskom v očiach. Zrazu napriahol ruku a vylepil mi. Z celej sily. Ohromene som sa chytila za štípajúce líce.

„Tak ty si myslíš, že môžeš odchádzať zo školy kedy sa ti zachce?" Na tvári mal hrozivý pohľad. Jeho oči šľahali blesky, keď sa ku mne pomaly približoval. V hrudi sa mi začal ozývať starý známy strach, ktorý som ale rýchlo potlačila. Nemôžem sa báť. Potom by to bolo ešte horšie.

Boli časy, keď som ešte dokázala vzdorovať. Kopala som, bila ho, hrýzla... všetko, čo mi napadlo. Nikdy nič nezabralo. Vždy sa len usmieval ako blázon a nejako sa už postaral o to, aby som sa nemohla ani pohnúť.

Preto som teraz s rezignovaným pohľadom v očiach sledovala, ako sa ku mne približuje a slizky si ma prezerá. Nemohla som potlačiť zhnusenie. Toto má byť človek, na ktorého by som sa mala spoľahnúť za každých okolností, ktorý by ma mal chrániť?

Zavrela som oči, aby v nich náhodou nezbadal zhnusenie. Na jeho otázku som neodpovedala. Aj tak by to nemalo význam. Bola to len zámienka. Ďalšia zámienka, aby si so mnou mohol robiť, čo chcel.

Cítila som, ako sa ma začal svojimi špinavými prstami dotýkať, vyzliekať ma. Nutkanie zakryť si prsia som s veľkým premáhaním potlačila a nechala ho, nech pokračuje. Na čo by mi bolo prosenie? Nikdy nepomohla a ani teraz nepomôže. Už sa o mňa nikto nezaujímal. Ani moja mama, ktorá nezavolala odo dňa, čo sme sa videli tesne pred odletom sem. A inú rodinu som nemala. Cítila som ako sa jeho dych zrýchlil. Striaslo ma. Už je to tu.

Keď som bola úplne nahá, začal mi hrubo stláčať prsia. Strašne to bolelo, ale ja som sa snažila neukazovať to. Napriek tomu zo mňa vyšlo bolestné zastonanie.

„Za toto zaplatíš! Som šerif a ty mi robíš zlé meno. Premávaš sa oblečená ako posledná mníška, v škole tiež nejako nevynikáš a ešte z nej aj utečieš! Čo si o sebe myslíš?" Bolo mi jasné, že to bola rečnícka otázka. Pocítila som, ako mi od seba prudko odtláča nohy. Svaly, ktoré na to nevydali povolenie, sa snažili automaticky protestovať, ale márne Bol silnejší. Stále som mala zatvorené oči. Už sa mi začínali plniť slzami. Pudy nepotlačíte.

Z mojich bolestných úvah ma vytrhlo prudké vtrhnutie do môjho vnútra. Bolo to tak nečakané, až som prekvapením skríkla a otvorila oči. Teraz ich mal pre zmenu zatvorené on a na perách mu pohrával úsmev. Prudko zo mňa vystúpil a prudko vošiel dnu. Už som nekričala, aj keď som sa zakaždým mykla. Keď bol hotový vstal, obliekol sa a odišiel pozerať baseball.

Pocítila som ako po mojich stehnách niečo steká. Siahla som tam rukou a prsty vytiahla celé červené. Krv. Už dlho som nekrvácala.

Zrazu to vo mne všetko vybuchlo. Celé tie roky potláčania pravdy, úzkosti a strachu. Strachu z miesta, ktoré som mala nazývať svojím domovom. Ani som nevedela, kedy mi po tvári začali tiecť slzy. Schúlila som sa bolestne do klbka a plakala. Moja doráňaná duša sa rozlomila na ďalšie kúsky.   

--------------------------------------

Tak na začiatok by som sa chcela poďakovať vilinke, ktorá mi pomohla doladiť túto kapitolu. Sama som nemyslela, že niekedy zo seba dokážem dostať takmer 1500 slov.

Taktiež ma veľmi potešili vaše komentáre, ktoré ste zanechali pri minulej kapitole, naozaj som to nečkala. Ďakujem! :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Násilník - 2. kapitola:

 1 2 3   Další »
27. Slávuš
29.04.2012 [17:59]

Akože Kika, dobrý námet, pekne spracované, ale...
Nemôžem si pomôcť, ale nad niektorými sekvenciami mám chuť vracať.
Sorry, že komentujem až dnes.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26. vanka
29.04.2012 [12:12]

Paci sa mi, ze je tu konecne poviedka, ktora je trochu ina ako ostatne Emoticon Dufam, ze to dobre skonci, teraz je to smutne... Mam rada Jaspera Emoticon Tak ho tam pekne zamotaj Emoticon a rychlo chcem pokracovanie Emoticon

25.04.2012 [20:31]

11dalia11 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

25.04.2012 [14:27]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

25.04.2012 [4:46]

AfroditaAliceCullenpromin,ale nedokážu ze sebe vytlačit ani jeden usměvavejt smajlík.prostě to nejde. Musí ti stačit jen to, že je to poutavé a snad to časem bude i veselejší.
Zatím mi po tvářích tečou jen slzy smutku, snad se to časem zlepší.
Normálně bych to nenapsala, ale bohužel jsi až moc dobrá.(myslím to v tom kontextu, že to zní opravdu realisticky. Bohužel...)


P.S.: Taky jsem si myslela, že to bude Edward(njn team Edward)(kéž by to byl on)(ale možná změna je život)
Emoticon

24.04.2012 [17:26]

Emoticon

21. Eris
23.04.2012 [16:57]

Je to dobre. Charlie.. sviňák jeden!! Emoticon
A sem ráda, že za Bells přišel Jezz, protože toho mám rozhodně radši než Edwarda. Prostě Emoticon JASPER Emoticon Emoticon Emoticon
Budu se těšit na další kapitolku a každý den koukat, zda tu již není Emoticon
Moc se mi to líbí, dobre píšeš Emoticon Emoticon

22.04.2012 [23:03]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

22.04.2012 [19:31]

VampiresLove Emoticon

18. Rena16
22.04.2012 [18:57]

Rena16Jasper nebo kdokoli z Cullenů ji prostě musí pomoct Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!