Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - 3. kapitola

29.06.2012 (07:15) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 37× • zobrazeno 3577×

3. kapitola

„P... prosím?“ dostala som zo seba, keď sa jeho úsmev ešte viac rozšíril. Mala som pocit, že ubehlo niekoľko sekúnd, minút, hodín, dní...a stále som nemohla od neho odtrhnúť oči

„Len som sa pýtal, či ste anjel,“ pripomenul mi.

„Nie, pokiaľ si dobre pamätám, tak nie som. Skôr naopak.“

Zamračil sa. „Nehovorte tak o sebe. Pozrite sa na seba, zbadal som vás už z niekoľkých metrov a oslnili ste ma.“

Tak teraz som stratila reč, povedal to s takou úprimnosťou v hlase. Ani sekundu som nemohla pomyslieť na to, že pôvabný muž predo mnou je na vozíčku a mala by som naňho pozerať s ľútosťou. Vyzeral tak veselo a šťastne.  Na svete je až príliš málo takých ľudí.

„Edward, kde si zase utiekol?“ ozvalo sa vedľa nás a k mužovi pribehla tmavovláska, vyzerala ako Mexičanka. Mohla byť čerstvá štyridsiatnička, asi to bude jeho opatrovateľka.

„Neutiekol som ti, nemôžem behať, Izz. Skôr som ti odfičal,“ zasmial sa, ale pohladil ju po ruke. Pri vete, že nemôže behať, sa mi skrútila tvár do bolestného výrazu, ale bola som jediná. Ani jeden z nich sa netváril smutne.

„Prepáčte, slečna, že vás tu otravuje, on...“ začala, ale hneď som ju prerušila.

„Nie, to je v poriadku. Len málokedy sa tu niekto tak milý pristaví.“ Muž sa zoširoka usmial na ženu a potom sa pozrel na mňa.

„Edward Masen,“ povedal a natiahol ku mne ruku. Trochu som sa ho bála dotknúť svojou ľadovou rukou, no veselo mi ju stisol a na dlhšie, než by mal, ale niežeby mi to prekážalo. Jeho dotyk bol tak silný a horúci. Na rukách mal vypracované svaly, určite musí pravidelne cvičiť. Každý muž, ktorý častokrát skončí na vozíčku, pracuje aspoň na svojich rukách, aby mal silu. Bol to silný muž a nielen z fyzickej stránky.

„Bella Cullenová,“ povedala som konečne a pustil ma veľmi pomalým pohybom.

„Bella... Krásne meno. Toto je moja priateľka a zároveň opatrovateľka v jednom – Izzie,“ predstavil ženu vedľa neho. Milo sa na mňa usmiala a potom sa podozrivo pozrela na Edwarda, ktorý na mňa stále hľadel prenikavým pohľadom.

„Prepáčte, ale už musíme ísť. Vlastne, kde je tu, prosím vás, pani doktorka Longová?“

„Tu choďte hore výťahom a hneď na prvom poschodí prvé dvere naľavo. Je jednou z najlepších špecialistiek.“

Prikývla a chytila vozík, aby Edwarda odviezla k výťahu, ale ten ju zastavil. „Však tu budete, keď sa vrátime?“

Pousmiala som sa. „Mala by som. Rada som vás spoznala, Edward.“

Natiahol ku mne zrazu ruku a pobozkal ma na vrch dlane. „Potešenie je na mojej strane. A ste anjel, možno vás nepoznám, ale mám skvelé vnímanie ľudí.“

„Nuž, nebudem sa s vami hádať. Ste veľmi milý.“ Ani neviem, čo som to vravela, ale bola som z neho mimo a až príliš zaujatá. Kde žijú muži ako on?

„To by som ani nerobil, nevyhrali by ste. A keby som si vypýtal vašu vizitku, ak nejakú máte?“

S priblblým výrazom na tvári som si vytiahla z plášťa poslednú vizitku, ktorú musí mať každý lekár a podala som mu ju. „Nech sa páči.“

„Aspoň konečne využijem mobil alebo fax,“ zažartoval a vizitku si schoval.

„Edward, už musíme naozaj ísť,“ ozvala sa Izzie netrpezlivým hlasom, no usmievala sa a pobavene krútila hlavou nad Edwardom.

„Stále len niečo chce,“ zamrmlal a znovu na mňa uprel  zelené oči. „Ak by ste tu neboli, zavolám vám.“

A už ho nebolo. Sám sa otočil s vozíkom k výťahu. Sledovala som, ako nastupujú dnu. Na dlani som stále cítila horúci dotyk jeho pier. Môže sa upírovi zatočiť hlava? Alebo začať biť mŕtve srdce?  Moje telo asi práve všetko dokázalo. Nebol to náhodou len sen?

Bol tak sebavedomý, ale nie príliš a išlo mu to. Úsmev na jeho tvári musel urobiť každý deň niekoho šťastným. Musela som pobavene pokrútiť hlavou. Nikdy som ešte nevidela muža ako on a ešte k tomu na vozíčku, no nevyzeral na ňom absolútne ako niekto chromý, čo sa dennodenne trápi a chce skončiť svoj život. Bolo vidieť, že si užíva každú maličkosť. Akoby som ho poznala roky a nie pár minút.

Musela som pobavene pokrútiť hlavou. Prvýkrát za dvesto rokov si môžem povedať, že som spoznala muža, ktorý má všetko, čo by mal mať. Ale je až príliš dokonalý a ja by som mala radšej zabudnúť, že som ho stretla. I keď to bude veľký problém.

Zrazu z výťahu vybehla konečne Mary a smiala sa na celú chodbu. S otázkou na tvári som na ňu pozrela.

„Práve som hore stretla takého vysmiateho chlapíka na vozíku, ktorý básnil na celú chodbu, že stretol anjela,“ smiala sa. „Chvíľu si so mnou pokecal, nemôžem z neho. Ešte nikdy som nevidela tak šťastného človeka, čo nemôže chodiť. Ale je mi ho veľmi ľúto, keby chodil, bol by to veľmi energický človek. A tvoj otec šiel za Longovou, kde išiel aj ten chlapík, zavolala ho. Ide vraj o naliehavý prípad a ako vieme, tvoj otec je najlepší.“

Trochu veľa informácií naraz. „Počkať, naliehavý?“

„Áno, ale neviem, o čo išlo. Tipujem, že nie je ochrnutý len kvôli nejakej blbej nehode.“

A teraz mi dala do hlavy chrobáka, budem musieť ísť potom za Carlisleom. O pár minút ma zavolala Laura,  keďže prišli pacienti. Nemohla som sa celú dobu na nič sústrediť a stále som premýšľala len nad ním. Husté bronzové vlasy, krásne zelené oči, bledšia tvár, pekne vykrojené pery, mohutné svaly na rukách  a ten úsmev. Muž ako on si nezaslúžil byť ochrnutý, určite v ňom je toľko energie. Tak veľmi som mu chcela zrazu pomôcť, i keď ho nepoznám.

„Bella si v poriadku?“ spýtala sa ma Laura, keď odišla posledná pacientka.

„Jasne, som. Choď sa naobedovať, ja nie som hladná.“

Prižmúrila oči. „To ty nikdy, obdivujem tvoje telo, fakt.“ Ostala som v ordinácii sama, tak som sa posadila na malú koženú sedačku v rohu a neprestávala premýšľať o vysmiatom mužovi.

No vyrušilo ma klopanie. „Poď ďalej, Carlisle.“

Vošiel dnu. „Môžem ťa vyrušiť na chvíľu, anjel?“ spýtal sa so smiechom, no hneď nahodil vážny výraz.

Vidím, že sa zo mňa už stal vyhlásený anjel, musela som sa v duchu zasmiať.

„Čo mu je? Prečo ochrnul?“ spýtala som sa automaticky.

„Má Guillan - Barého syndróm, je veľmi vzácna a ojedinelá u mladých ľudí,“ začal a ja som s napätím čakala, čo povie. Počula som len málo o tejto chorobe.

„V nervovom vlákne ako vieš prechádza nervový impulz. Nervové vlákno je zložené z myelínových medzičlánkov a ganglií čiže nervovej uzliny. Keď prejde nervový impulz cez nervové vlákno, má to za následok zmrštenie svalu. Pri Guillan-Barrého syndróme vzniká v nerve porucha a impulz sa nedostane ku svalu, a ten sa už nezmrští. Uňho sa stalo to isté pred rokmi. Choroba ochromí celé svalstvo, od nôh až po tvár. Najhoršie štádium už má, našťastie, za sebou. Chorobu liečiť treba ihneď po zistení, čo aj jeho predošlí lekári urobili, ale cit sa mu vrátil len do hornej polovice tela. Nohy ostali ochrnuté. Vyzerá to možno zle, ale myslím, že má veľkú nádej, že bude chodiť. Ako mi povedal, každý deň cvičí. Ukázal som mu aj nejaké nové cviky. Keď budem mať výsledky a uvidíme čo a ako, mohli by sme vykonať ďalšiu liečbu. Je mladý, stále má veľké šance a máme to šťastie, že ten muž to nikdy nevzdá. Má za sebou kopu neurologických vyšetrení. Napadlo mi, že by mohol skúsiť kúpele. Robí veľmi dobre, že cvičí. Dokáže sa pekne zaprieť o operadlá vozíka a presunúť celú váhu svojho tela. Chce to zatiaľ len skúšať a skúšať. Povedal som im, aby sem chodili každý druhý deň. Nemajú to, našťastie, ďaleko a keby niečo, pokojne by som ho sem odviezol. Mohli by sme ho skúsiť postaviť na nohy, jeho opatrovateľka nemá toľko síl, aby to s ním mohla skúšať, ale my môžeme.“

Prikývla som a snažila sa všetko spracovať. „Má nejaké lieky proti bolesti? Pokiaľ viem, tak ľudia s touto chorobou mávajú silné kŕče.“

„Predpísal som mu ich, ale nevyzeral príliš nadšene. Jednoducho chlap,“ zasmial sa, ale trochu unavene. „Najhoršie je, že jeho choroba si robí, čo chce. Nejde o klasické príznaky. Jeden deň môže ochrnúť úplne, iný môže začať chodiť. Hovoril, že mával často stavy, kedy sa mu ochrnutie vracalo a zase strácalo. Ale pomôžeme mu.“

„Myslíš, že on je tým, o kom hovorila Alice?“ šepla som do ticha, keď sme sa obaja strácali v myšlienkach.

Pousmial sa. „To musíš vedieť ty, Bella. A mám ti od neho odkázať, že ti zavolá, keďže si dole nebola.“

Musela som sa usmiať. Nestalo sa toho za dnešný deň už priveľa? Točí sa mi asi hlava.

Do večera som ostala v práci. Našťastie neboli žiadne vážnejšie prípady, lebo by  som sa nemohla absolútne sústrediť. Skočila som si ešte na lov a dokonca som sa pristihla, že sa celú dobu usmievam ako blázon a stále som si prehrávala rozhovor s ním. Okolo polnoci som bola pri dome, už z diaľky som začula, čomu sa venuje moja drahá rodina, ale tentoraz som nepocítila smútok. S úsmevom som sa posadila na schody pred dvere a presne v tej chvíli mi zazvonil mobil. Neznáme číslo...

„Prosím?“ Kto by mi mohol volať tak neskoro?

„Ako je možné, že je váš hlas tak krásny i cez telefón?“ A ja som sa v tej chvíli musela od radosti rozosmiať.

„Neviem, možno máte problémy s ušami.“

„Nie, nie, ja mám veľmi dobrý sluch. Dúfam, že neruším. Prepáčte, že volám tak neskoro, ale nemohol som to vydržať do rána,“ ospravedlňoval sa milým hlasom.

„Nie, nemám na pláne ísť tak skoro spať.“

„Tak to je dobre. Vlastne som vás chcel poznať na večeru. Čo takto zajtra večer o ôsmej na Main Street v malej útulnej reštaurácii menom Roset?“ spýtal sa s nádejou  v hlase. Dalo sa vôbec nesúhlasiť?

„Dobre, prídem rada.“

„Páni, nečakal som, že budete tak ľahko súhlasiť.“ Tak to ani ja veru. „Nechcem vás už rušiť, mali by ste ísť už spať, je neskoro. Prajem pekné sny, Bella.“

„Aj ja vám, Edward,“ šepla som zasnene a mobil mi takmer vypadol z ruky. Myslím, že som dnes zažila najkrajší deň za dvesto rokov...

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - 3. kapitola: