Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Najsilnejší zo všetkých - 4. kapitola

30.06.2012 (17:30) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 3779×

4. kapitola
 

„Zem volá Bellu Cullenovú! Haló, Bella!“
 
S povzdychom som sa otočila k Mary, ktorá si už niekoľko minút dožadovala mojej pozornosti, ale ja som ju ignorovala a neustále len premýšľala a premýšľala a stále o tom istom.
 
„Čo je?“ spýtala som sa jej trochu ostrejšie.
 
„No mne nič, ale tebe hej. Jednu chvíľu sa usmievaš, druhú sa mračíš a ja sa bojím, že na teba lezie schizofrénia.“
 
„Veľmi vtipné. Som v pohode, len premýšľam nad niečím.“ Už ostávali len štyri hodiny, možno by som už mala ísť domov a začať sa chystať. Sakra, čo si oblečiem? Mám sa aj namaľovať? V živote som sa nemaľovala, je to zbytočné. Aspoň kvôli niečomu môžem byť vďačná, že som upírka.

„A takto mi povedať, že o čom, hm?“

„Nie, zatiaľ ti nebudem nič hovoriť, lebo z toho urobíš niečo obrovské a teraz potrebujem pokoj a nie kopu otázok.“

Prižmúrila oči. „Ja to z teba dostanem,“ pohrozila mi. Obzerala si ma, až mi to bolo trochu nepríjemné, ale znovu som spadla do svojich myšlienok a bola úplne mimo svet. Tak veľmi som sa tešila na večeru s ním...

No zrazu sa ozval pred vchodom nemocnice hukot sanitiek a po chodbe sa rozbehli všetci lekári.

„Bella, potrebujem ťa. Stala sa vážna nehoda na diaľnici, štyria sú vážne zrazení a z toho jedno malé dieťa!“ kričal cestou Carlisle. Sakra, večera v reštaurácii sa nekoná, to bude na dlho. Nestíham mu ani napísať, lebo sa už dovnútra valili so zranenými. Silná vôňa krvi ma zaštípala v krku, ale hneď to prešlo. Rozbehla som sa za nimi...

Edward:

„Košeľu či tričko?“ spýtal som sa Izz už po stýkrát.

„To máš jedno!“ zakričala mi z kuchyne. O chvíľu sa vrátila a už mi cpala do úst lieky proti bolesti, lebo som dostal pred chvíľou silné kŕče do chrbtice, ale už to prešlo. Nie som predsa žiadne malé decko, čo nevydrží bolesť. Prežil som si jej už dosť a s porovnaním to nebolo takmer nič.

„Nemrač sa. Nechceš predsa, aby si mal bolesti pri večeri.“ Vedela ako na mňa, tak som s povzdychom otvoril ústa a prehltol ten hnus.

„Fakt skvelý hnus, tie lieky robia každým rokom hnusnejšie a hnusnejšie.“

„Ale lepšie, tak si nesťažuj.“

Jediné šťastie, čo som mal, že som zdedil po rodičoch obrovskú čiastku peňazí, ktorá mi vystačí na pár desaťročí. Boli právnici, v práci trávili väčšinu času, a keď som ochorel, začali pracovať ešte viac, aby mi mohli platiť všetky operácie a lieky, ale mali dosť peňazí aj bez toho. Brali to najhoršie zo všetkých nás...

„Sakra, zabudol som kúpiť kvety,“ napadlo mi, keď som si opäť spomenul na sladkého anjela v bielom plášti. Stále mám pred očami obraz, ako tam stála v bielom plášti, dlhé vlnité vlasy jej spadali do tváre, a keď sa ku mne otočila tvárou, už som si myslel, že som v nebi. Bola tak krásna a vyzerala tak nevinne, anjelsky. Z jej úsmevu sa mi strácal dych a jej hlas, nikdy som nepočul krajšiu melódiu. A jej oči, existujú vôbec zlaté oči?

Pocit, keď vám začne búšiť srdce, keď sa na ňu pozriete, vyrazí vám dych jej krása a nemôžete na prvý pohľad nájsť na nej ani jednu zlú vlastnosť. Je anjel. A ja som sa práve zaľúbil do anjela...

Zrazu sa predo mnou zjavila Izzie a v ruke mala ruže. „Cestou ráno do obchodu som ti ich kúpila.“

„Ešteže ťa mám, ďakujem.“

Pousmiala sa a sadla si ku mne na posteľ. „Páči sa ti, však? V tvojom pohľade bola vidieť...“
„Láska? Zaľúbenosť? Áno, Izz, myslím, viem, že som sa na prvý pohľad zaľúbil. Vieš, vždy som si predstavoval, aký to môže byť pocit, keď zistíš, že si našiel osobu, s ktorou chceš stráviť celý život. Možno je na to priskoro, ale ja si proste nepomôžem.“

„Je krásna, milá, príjemná, inteligentná. Veľmi sa mi páči, dokázala by sa o teba postarať a ani by si nefrflal,“ zasmiala sa, ale neprišlo mi to príliš vtipné.

„Izz, ja ju nechcem na to, aby sa mohla o mňa starať. Už teraz sa bojím, že nepríde, lebo jej dovtedy dopne, že som na vozíčku, že nemôžem chodiť, nebudem sa ani môcť o ňu postarať ako o ženu,“ hovoril som zúfalo a pocítil som vlhko v očiach. To bude určite tými liekmi.

Kľakla si ku mne a objala ma. „Tak som to nemyslela, Edward. Uvidíš, že príde. Viem, že chceš mať normálny vzťah, ale... Nechcem ti tu pripomínať všetko, čo máš. Len nechcem, aby si bol sklamaný. Nechcem ju odhadnúť hneď zle, ale nevyzerá na ženu, ktorá by chcela niečo mať s mužom na vozíčku. Veď sa na ňu pozri, je až príliš nádherná, musí mať denne stovky pozvaní na rande...“

„Nie, Izz, neverím tomu. Možno som sa s ňou rozprával len niekoľko minút, ale ona je ako anjel.“ Krútil som negatívne hlavou, až sa mi začala točiť. Nie, neverím tomu a ani nebudem. Dnes ju spoznám bližšie, už o hodinu budem na rande s najnádhernejšou ženou na svete. A stále neviem, čo si obliecť!

„Dosť už takýchto rečí, čo si mám obliecť, hm?“ Snažil som sa navodiť lepšiu náladu, i keď mi svojimi slovami zasadila chrobáka do hlavy. Usmiala sa a podala mi čiernu košeľu.

„Košeľa bude najlepšia, veľmi ti pristane. A mal by si sa učesať, to vrabčie hniezdo na hlave,“ zasmiala sa, keď som sa na ňu zaksichtil. Mojich vlasov sa nedotkne nikto! Len ona... Síce som ju videl len raz, ale ani si neviem predstaviť, ako môže vyzerať bez bieleho plášťa. Určite bude ešte čarovnejšia. Vtipné je, že ešte som nemal nikdy také sebavedomie, keď išlo o ženy. Keď som ju zbadal, uvidel som šancu, ktorú som jednoducho nemohol premárniť. Je lekárka, určite má skúsenosti s ľuďmi ako ja a nebude jej prekážať moja imobilita. Inak by predsa nesúhlasila s mojím pozvaním, nie?

Stále mám pred očami deň pred pár mesiacmi, keď som stretol v jednom obchode krásnu blondínku. Prihovoril som sa k nej, ale začala mi z ničoho nič nadávať do postihnutých a... musím na to prestať myslieť, sakra.

„Izzie, poďme už, lebo sa zbláznim od netrpezlivosti. A nezabúdaj, pôjdeš tam so mnou, čo mi príde aj tak zbytočné, keďže tam sám idem takmer každý deň a nič sa mi ešte nestalo, a potom odídeš, dobre?“ Niežeby mi prekážala jej prítomnosť, ale chcel som byť s ňou sám. Nechcem, aby si myslela, že nedokážem nikam ísť na vozíku bez niekoho.

„Už mi to hovoríš po tisíci krát. Tak teda poďme.“

Tentoraz som jej dovolil ťahať ma, lebo som sa nechcel spotiť. Už sa stmievalo, no stále bolo príjemne teplo. Vonku chodili desiatky zaľúbených párov, čo u mňa vyvolalo úsmev, keď som si predstavil seba a Bellu – tak krásne meno. Určite pochádza z úžasnej rodiny, keďže som mal možnosť včera spoznal jej otca. Bol ako pravý profesionál, vyzeral veľmi inteligentne a ako som sa dozvedel, vyštudoval množstvo odborov. Dokonca aj Izzie sa páčil. No vyzeral na veľmi mlado, čomu som trochu nerozumel. Ale dal mi ešte väčšiu nádej, než som si myslel. Už predtým som chcel vyskúšať postaviť sa na nohy a tak sa učiť chodiť, ale mal som to výslovne zakázané, vraj by mi to ešte zhoršilo stav... Je to ako začarovaný kruh, ale ja z neho neodídem bez víťazstva.

Konečne sme boli tam, presne na čas. Zvonku som uvidel len pár ľudí. Jamie – majiteľ podniku a môj dobrý priateľ – nám už otváral dvere. Izzie ma potlačila dnu.

„Aká nečakaná návšteva,“ zasmial sa Jamie a potriasol mi rukou.

„Tiež ťa rád vidím.“ Hneď som sa poobzeral po veľkej ale útulnej miestnosti, kde hrala príjemná hudba, ale nikde som ju nevidel.

„Nie je tu,“ šepla za mnou Izzie.

„Možno len mešká.“ Nie, nie, ona príde. Sľúbila mi to.

„Čakáš niekoho, Edward?“ spýtal sa ma Jamie. Skleslo som naňho pozrel.

„Mladá, vysoká, nádherná hnedovláska...“

Zamyslel sa a negatívne pokrútil hlavou. „No nedajbože máš rande! Ty sa veru nezdáš,“ zasmial sa, ale mne veru do smiechu nebolo.

Čakali sme ďalšiu polhodinu a ďalšiu, ale nič. Neprišla a ani nepríde. Asi jej ráno doplo, s kým má ísť na večeru a radšej si to rozmyslela.

„Poďme domov,“  šepol som Izzie, keď už odišli všetci ľudia. „Možno nemohla prísť, možno si to rozmyslela...“ Snažil som sa myslieť čo najpozitívnejšie, ale nešlo. Ale nebol som na ňu nahnevaný, to som nedokázal. Zajtra ideme znovu do nemocnice, tak ju možno tam stretnem, ak sa nebude teda radšej schovávať predo mnou...               

Tak sme teda odhalili aj trochu smutnejšiu stránku Edwardovej nálady, ale ničoho sa nebojte. Edward je bojovník a rande možno bude ešte zachránené. Či áno, alebo nie zistíte pri ďalšej kapitole...

Neskutočne vám ďakujem za to, že ste za mňa hlasovali a dostala som sa do tabuľky i napriek tomu, že som ju začala písať len pred pár dňami. Ďakujem...

A takisto ďakujem za všetky komenty, ktorými ma úžasne podporujete v písaní.

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Najsilnejší zo všetkých - 4. kapitola: