Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 7. kapitola

22.12.2012 (12:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 3241×

7. kapitola

Hlavne zachovajte pokoj, žiadnu paniku. Myslím, že práve nejakú takúto vetu omieľajú vo všetkých akčných trhákoch, keď sa deje niečo nečakané a životu ohrozujúce. Aj keď si trúfam povedať, že ja som v situácií, ktorá by ohrozovala môj život nebola, napriek tomu som sa neubránila nervóznemu pochodovaniu po hotelovej izbe. Od vchodových dverí ku kúpeľni, skrz štyri obrovské kufre v strede ako prekážka, a naspäť. V pravačke som drtila mobil a tuho premýšľala, ako by som sa ako správna žena mala v tejto chvíli zachovať. Bili sa vo mne dve polovice. Jedna hovorila, aby som si obliekla kabát, nazula čižmy a šla Edwarda hľadať na vlastnú päsť. Druhá hovorila takmer to isté, iba miesto toho, aby som šla hľadať svojho ofúkaného bodyguarda, zastávala názor, že by som mala zapadnúť do nejakého chlapmi prepchatého klubu, túto noc si čo najviac užiť a mať tak v riti, kde sa nachádza „Eugen.“ Veď nebola som to ja, kto sa ho chcel zbaviť? A teraz, keď sa moje prianie naplnilo, som nespokojná. Teda, aby som uviedla veci na pravú mieru – ja som nebola nespokojná, iba... Dobre, nechajme to.

Jednoducho keď som si predstavila mňa omotanú okolo neznámeho fešáka s jeho rukami na mojom zadku, zatiaľ čo som nemala potuchy, kde sa nachádza môj zamestnanec, tichý hlások v mojej hlave za mňa rozhodol a tvrdil, že nemôžem byť až taká bezcitná a vôbec sa o nič týkajúce sa Edwarda nestarať. A po približne dvadsaťminútovom prechádzaní po izbe, ktorú som za tú chvíľu spoznala ešte hádam lepšie než vlastný dom, som mu dala za pravdu. V hrudi som cítila niečo zvláštne. Bol to pravdepodobne len pocit, ale akoby ma sužoval, zvieral mi pľúca a zabraňoval voľnému prechodu kyslíka, kvôli čomu som mala problém s dýchaním. Vedela som, že v skutočnosti dýcham normálne, presne ako vždy a som zdravá ako ryba, ale... Bolo to skutočne zvláštne.

Netušila som, prečo som sa takto mizerne cítila práve kvôli nemu. Veď niečo takéto – alebo aspoň podobné – sa mi ešte nikdy nestalo. A keby aj, musela by som sa vážne veľmi zamyslieť, aby som si spomenula, kedy.  Pohľadom som strelila k svojim rukám a pristihla ich, ako sa mierne chvejú. Dokonca aj kolená sa triasli. Swanová, ráč sa okamžite, ale teda vážne okamžite spamätať! Veď ťa nikto nechce zabiť... Nič vážne sa nedeje, iba nevieš, kam zmizol ten najotravnejší chlap na planéte. Ale veď na svete sa predsa dejú aj horšie veci, nie? Toto nie je nič, čo by si nezvládla.

Porazene som si povzdychla a pozrela na mobil, pričom som si v myšlienkach ešte raz prehrala Louisov pohŕdavý výraz, keď odchádzal spred hotela a mňa nechal samú samučičkú napospas chladnému parížskemu večeru aj so všetkými mojimi kuframi. Nakoniec sa nado mnou hotelový poslíček zľutoval a odniesol mi ich do izby. Preklikala som sa k Ruthinmu číslu a asi ďalších tridsať sekúnd zízala na číslice, premýšľajúc, že by som z  nasledujúceho plánu ešte stále mohla vycúvať a vymyslieť nejaký iný, rezervný. Prípadne nechať veciam voľný spád a uvidieť ako to celé vlastne dopadne. Nechať to na osud alebo niečo také. Ale nie, treba to predsa vyriešiť. Stlačila som zelený telefónik a so srdcom v krku – prvýkrát som pochopila, čo toto slovné spojenie vlastne v realite znamená – si priložila mobil k uchu. V duchu som odrátala pípnutia, keď sa ozval odrazu Ruthin zvedavý hlások. Nikdy by som si nebola pomyslela, že zaň budem jedného dňa taká vďačná.

„Ehm, čau, to som ja,“ vydýchla som a neubránila sa hysterickému zachechtaniu.

„Ahoj, čo sa deje? Myslela som, že si sa chystala do postele...“

„Chystala, ale... Vieš, nastala menšia zmena plánu. Teda... skôr problém, alebo akoby som to nazvala.“ Prečo som sa nevedela vykoktať? Veď som sa nemala čoho báť. Ruth bola staršia odo mňa, zrelšia, skúsenejšia, ale hlavne – bola vydatá a mala dieťa, čo znamenalo, že so všelijakými problémami sa stretávala dennodenne. Takže podariť sa jej nájsť zatúlaného Edwarda Cullena v Paríži by mala byť pre ňu vlastne hračka. Možno mala známych v CIA, ktorí by ho mohli vyhľadať pomocou najnovších vymožeností.

„Aký problém? Čo sa stalo?“

Nádych, výdych, spusti, Swanová. „Edward sa mi stratil,“ šepla som a v tvári pocítila obrovský nával horúčavy. Ja sa červenám! Dnes sa dejú teda „zázraky.“

„Akože sa ti stratil?“ spýtala sa Ruth nechápavo a ja som prudko vydýchla.

„Proste som sa od neho otočila a keď som sa potom pozrela späť, bol fuč,“ vysvetľovala som štýlom učiteľky v materskej škole.

„To len tak bez slova odišiel?“

„Hej,“ vyhŕkla som, neschopná sa priznať. Ale keď to bolo také trápne.

„Vážne?“ Ruthin opatrný hlas nasvedčoval, že mi príliš neverila. Poznala ma dosť dlho na to, aby vedela, kedy klamem. Škoda, že bol ten moment aj teraz.

„Tak nie,“ vydýchla som. „Počul to.“

„Čo počul? Bella, hovor, prosím ťa, zrozumiteľne. Ničomu, čo vravíš, nechápem,“ sťažovala sa. V telefóne som začula mrmlanie malého Jimmyho, ktorý si nárokoval maminu pozornosť.   

„Počul náš telefonát. Ten, keď si mi dnes volala a ja som povedala, že sa radšej ani nemal narodiť,“ upresnila som a hryzla si do pery. Au, trošku prisilno. Na jazyku som pocítila slano-železnú chuť krvi. Tak ešte toto mi chýbalo. Možno by som sa mohla zahrať na upíra, sama seba vycicať a bol mi so mnou pokoj.

„Panebože,“ vydýchla Ruth a tým ma prebrala z rozjímania. „A už si ho bola hľadať?“

„Ale kde,“ odfrkla som si. „Jasné, že nie. Veď čo ja viem, kam šiel.“

„Tak mu zavolaj.“

„Nemám jeho číslo,“ povedala som spôsobom, akoby to bola tá najväčšia samozrejmosť na svete. Ale z môjho hľadiska aj bola a Ruth mohla rátať s tým, že ho nemám. Prečo by som si ho, preboha, mala od neho aj pýtať, keď s ním nechcem mať nikdy nič spoločné?

„A čo chceš, aby som spravila ja, Bella?“ pípla.

„Potrebujem tvoju pomoc. Ruthie, ty si moja jediná nádej.“

„Dobre. Tak mu skúsim zavolať a zistiť, kde sa nachádza. Potom ti dám vedieť.“

„Fajn,“ odvetila som napriek snahe roztraseným hlasom.

„Bells, buď v pokoji, určite je v poriadku,“ stihla mi povedať ešte predtým, než to zložila. Čo to malo znamenať, pýtala som sa sama seba v duchu. Mala som na mysli jej poslednú vetu, ktorú mi povedala. Mám byť v pokoji? Je v poriadku? Ona ma utešovala? A prečo, prosím pekne? Nemala na to najmenší dôvod, ja som bola pokojná, nemusela si so mnou robiť najmenšie starosti.  Keby sme boli v L.A. a Edward zdúchne tam, je mi to vážne šuma fuk, ešte by som mu s kapesníčkom v ruke zamávala.  Ale keď sa stratil tu... To je iné. Je tu prvýkrát, absolútne nepozná miestne pomery ani nič. Podráždene som si povzdychla a zosunula sa na mäkký matrac postele. Pozrela som von z okna na vysvietený Paríž a kochala sa pohľadom na Eiffelovku, pričom som sa musela usmiať. Darmo, keď má človek prachy, dostane vždy izbu s najlepším výhľadom. Odrazu sa rozozvučala miestnosťou hudba môjho zvonenia.

„No?“ vydýchla som nedočkavo, keď som zdvihla hovor.

„Takže,“ spustila Ruth a podľa jej pokojného tónu hlasu som vydedukovala, že je všetko v rámci normy v poriadku, čo znamenalo, že som sa mohla upokojiť aj ja. Keby bol Edward mŕtvy, asi by nebola taká pokojná, nie? „Zavolala som mu. Najprv mi nechcel povedať, kde je, ale nakoniec som to z neho vymámila.“ Ruth mi nadiktovala názov baru, v ktorom henten chlap... popíja. Druhá možnosť bola to druhé so striptérkami. S rýchlym poďakovaním som zložila mobil, schmatla z kufra prvý kabát, ktorý mi prišiel pod ruku a už sa za mnou zatvárali dvere. V ešte väčšej rýchlosti som pozamykala a uháňala k výťahu. Cesta dole bola nekonečná, ale aspoň som sa zatiaľ stihla obliecť. Z vačku džínsov som vytiahla lesk na pery a narúžovala si pery, aby som zabránila ich popraskaniu na vonkajšom chlade.

Nakoniec sa mi, chvalabohu, podarilo stopnúť aj taxík, ktorý mi takmer odfrčal, ale v momente, keď som sa skoro hodila na kapotu, šofér zastal a s otvorenými ústami na mňa hľadel. Zazubila som sa a zakývala mu. Nastúpila som a vykoktala zo seba adresu klubu, ktorý som poznala, pretože som v ňom už párkrát sama bola. Od hotela nebol ďaleko, vlastne myslím, že to bol aj najbližší bar v našej blízkosti. Pokojne by som tú cestu aj odšľapala peši, ale nechcela som si zbytočne zodierať podrážky čižiem, rovnako ako sa mi nechcelo terigať v tomto nepríjemnom počasí samej vonku. Ach, ani len tá teplá mužská náruč tu pre mňa nebola. 

Po príchode na miesto činu som šoférovi strčila do rúk bankovky a vystúpila von. Než som za sebou stihla zabuchnúť dvere, začula som nejaké jeho protesty, že ja platiť nemusím či čo... Ovial ma studený vietor a v duchu som zanadávala. Najprv sebe, prečo som sa sem trepala, že som mala toho debila nechať napospas osudu, a potom aj tomu debilovi, pretože bol taký srab a miesto toho, aby si to so mnou ručne stručne vybavil – to by som mu, mimochodom, nedoporučovala, – sa musel ofučať ako puberťák,  kvôli čomu tu teraz mrznem.

Mala som poriadnu chuť hlasno zavrčať, ale ovládla som sa. Rozčapila som dokorán dvere klubu a ihneď mi do nosa udrel ťažký pach cigaretového dymu, ktorým bola nasiaknutá celá miestnosť. Pohľadom som prehľadávala okolie a snažila sa nájsť medzi desiatkami cudzích ľudí jednu známu tvár. Prečekovala som všetky stoly pri vchode, až som si uvedomila, že jediné miesto, kde som sa ešte nepozrela, je bar. Bojovne som vystrčila bradu, uhladila si mierne rozcuchané vlasy a kým som kráčala k baru, predstavovala som si mólo. Keď všade naokolo vás blikajú fotoaparáty a všetky pohľady sú sústredené len na vás.

Pomedzi hŕstkou ľudí som sa predrala už konečne k baru a obzrela sa. Okrem jedinej voľnej barovej stoličky boli všetky ostatné obsadené, ale ani jedna z nich nie Edwardom. Chcelo sa mi plakať. Ešte raz som sa otočila okolo svojej osi a prehľadala celý bar. No opäť bez výsledku. S porazeneckým povzdychom som sa zosunula na jedinú voľnú barovú stoličku a lakťom sa oprela o bar. Doliehala na mňa únava a ja som si bola istá, že by som bola schopná zaspať aj tu. Edward bol v nedohľadne – pravdepodobne sa rozhodol ísť vymiesť ďalší bar.

„Salut, ma chérie,“ doľahol ku mne znenazdania mužský hlas a ja som sa ako na povel za ním otočila. Vedľa mňa sedel muž, pravdepodobne päťdesiatnik, a na tvári mu pohrával veľký úškľabok. V mojom momentálnom rozpoložení som na nadržaného Francúza teda náladu nemala. A už rozhodne nie na takého, ktorý by mi mohol byť otcom. Síce som už párkrát spala s mužmi okolo štyridsiatky, ale predsa len, aj to je rozdiel. Zdvihla som obočie a odsunula sa smerom preč od neho. Hlavu som otočila na druhú stranu a počúvala rap, ktorý tu hrali. Bola som rada, že môj nápadník ma viac nebuzeroval, pretože som nemala ani najmenšej potuchy, ako by som sa ho zbavila. Edward bol fuč, ja – nevinná slabá žienka – by som sa nedokázala ubrániť a žiadny superman, ktorý by ma zachránil, sa tu nenachádzal.

Takto som si týždeň strávený v Paríži teda nepredstavovala. Keby tu bola Ruth, všetko by bolo lepšie, znesiteľnejšie. S ňou by som sa aspoň mala o čom rozprávať. Hovorili by sme jedným jazykom a ja by som nemusela premýšľať, ako si mám po francúzsky vypýtať fľašu whisky, pretože pohárik by mi teda nepostačil. Zaúpela som a hlavu si zložila do dlaní. Swanová, pozbieraj sa, preboha! Čo sa to s tebou deje? Ďakovala som všetkým svätým, že ma tu zatiaľ nikto nespoznal a ja sa nemusím krčiť ešte pred fanúšikmi a paparazzmi.

Našpúlila som pery a nakoniec len nedbalo v duchu pohodila rukou. Na dnes končím. Zosunula som sa dolu zo stoličky, rozhodnutá, že whisky vynechám a vrátim sa pekne krásne do hotela, kde si dám horúcu sprchu a zaľahnem do perín. Edwardovi už nevenujem ani jedinú myšlienku a bude mi úprimne jedno, kde je, s kým je, či ho uniesli mimozemšťania alebo iná háveď. Keď som však mierila k východu, do môjho zorného poľa sa postavila vysoká mužská postava. Hm, asi meter deväťdesiat vysoký, na nohách adidasky a výbuch ryšavých vlasov momentálne zakrývala šiltovka – tá stará známa otrhaná handra. Sladučko som sa usmiala.

„Dobrý večer, pán Cullen,“ pozdravila som ho milým hláskom, aj keď som pociťovala všetko, len nie milosť a pokoj.  Stuhol v pohybe a pomaly sa na mňa otočil. V tvári mal prekvapený výraz.

„Čo tu robíte?“ prskol. Tak ja som tu naňho milá, pričom pripomínam roztápajúci sa med, a on tu na mňa doslova prská síru.

„Hľadám vás,“ pokrčila som ramenami. Načo by som to zbytočne naťahovala. Je lepšie, keď si to vyriešime okamžite. Aj keď som síce netušila, či sa „odfučí,“ neprikladala som to už za vinu mne. Pretože predsa len, snaha z mojej strany bola, to mi nikto nemôže vyčítať, že nie.

Edwardove obočie sa dotklo až plafóna. „Mňa?“ šepol prekvapene.

„Vidíte tu už aj nejakého iného pána Cullena?“ Ja som teda bola rada, že sa tu iný nenachádzal. Musela som uznať, že som si aj dosť vydýchla, keď viem, že je Edward zdravý a hlavne živý. Lekárske ošetrenie vo Francúzsku nepatrí k tým najlacnejším a určite by som ho musela cvakať ja, o tom niet pochýb...

„Nie, len tomu nerozumiem,“ priznal po chvíli ticha. „Ani ja,“ zamrmlala som na oplátku, ale nemal šancu ma počuť. Rozhodla som sa k nemu podísť bližšie, aby sme sa nerozprávali cez polku baru. Odrazu som v chrbte pocítila nepríjemný tlak, ako keď vás ovalí deväťdesiatkilový chlap. Vypískla som a zatackala sa. Nebyť pohotového Edwarda, ktorý ma zachytil, zakecala by som si s podlahou.

„Čo to robíte?“ skríkol Edward na – pre mňa neznámeho – muža a pomohol mi opäť na nohy. Chytil ma za lakte a pridržal ma, uisťujúc sa, že držím balans.

„Desolé,“ zahundral niekto za mojim chrbtom. Tak keby som si rozbila papuľu, asi by som to jeho prepáčenie mala niekde veľmi hlboko... Edwardovi sa mierne zachvela hruď. Pôsobilo to ako zavrčanie. Mne už jebe načisto. To bude z toho nedostatku spánku. Dúfala som, že som si to kufra pribalila aj nejaké prášky na spanie. Popritom som ešte vnímala príjemnú vôňu jeho tela, čo ma len utvrdilo v tom, že som sa úplne zbláznila a som zrelá na psychiatriu. Keby to nebol Edward, som ticho, ale takto?

„Ste v pohode?“ spýtal sa Edward a tento raz hovoril už na mňa. Pozrela som naňho a všimla si jeho zaťatú čeľusť. Pohľad upieral za mňa, pravdepodobne na toho alkoholom opojeného Francúza. Ja som sa poobzerala okolo nás, ale nezdalo sa, že by si nás niekto všímal. Iba pár jedincov, ktorí to tiež popár sekundách vzdali, sa po nás poohliadlo.

„Ale hej, vďaka,“ zašomrala som a vymotala sa z jeho... nazvime to náručia.  

„Prosím?“ začudovane na mňa pozrel. Nechápavo som pokrčila obočie.

„No, vy ste sa poďakovali,“ vysvetľoval a ústa sa mu skrútili do malého úsmevu. Pretočila som oči a ignorovala jeho poznámku.

„Tak áno, je pravda, že som vás zachránil pred hrozným osudom už druhýkrát,“ kývol hlavou. Nebolo pochýb, že tým prvým razom naráža na moju nočnú cestu domov v L.A., keď sme sa prvýkrát stretli.

„Veď práve,“ povzdychla som si otrávene. „Ale aspoň už máte prax vo vašej novej práci.“

„Počkať,“ zamračil sa. „Pokiaľ viem, neboli ste ešte dnes pevne rozhodnutá, že ma prijímate.“

„Ja viem... Pozrite, veľmi ma mrzí, čo sa medzi nami stalo a uznávam, že som nebola práve najpríjemnejšia-“

„Boli ste priam odporná,“ skočil mi do reči Edward a ruky si prekrížil na hrudi. Dobre, priznávam, je to celé moja chyba. A musela som ju vyriešiť sama, pretože nikto, kto by to za mňa urobil, tu nebol.

„Ospravedlňujem sa,“ pípla som a pozrela na špičky svojich čiernych čižiem. Edward zostal ticho, čo mi naznačilo, aby som pokračovala. Stálo ma veľa úsilia, aby som vyslovila nasledujúce slová. „Ja viem, že sme nezačali práve najlepšie. Že som vám ani nedala šancu a ihneď vás odpísala...“ hryzla som si do pery a dúfala, že táto chvíľa už bude čoskoro za mnou. „Nemohli by sme začať odznova?“  

Spod mihalníc som sa naňho pozrela. Tiež ma sledoval a tváril sa trošku prekvapene. Hej, sama som zo seba prekvapená bola.

„Keby som povedal, že vám odpúšťam, čo presne by to znamenalo?“ spýtal sa opatrne. Prekročila som z jednej nohy na druhú. „No, stali by ste sa mojim oficiálnym ochrankárom. Ak by ste teda mali záujem. Ďalej sľubujem, že niečo také, ako dnes večer sa už opakovať nebude.“ Narážala som na môj telefonát. Edward zamyslene prižmúril oči.

„A mohol by som zrušiť niektoré vaše pravidlá? Konkrétne to, kde ste povedali, aby som v pracovnej dobe nenosil šiltky?“ vyjednával. Zamyslela som sa. Dospela som však k záveru, že lepšiu ponuku od neho asi nedostanem a budem sa musieť s tými jeho otrasnými šiltovkami vysporiadať. „Tak fajn,“ pripustila som. Edwardovi sa na tvári zračil víťazoslávny úsmev. „Tak teda vám odpúšťam,“ pretočil oči. Potešene som sa usmiala. „Veď ste sa ma aj rozhodli hľadať, to už o niečom svedčí, nie?“ Na jeho otázku som len pokrčila plecami. „Ako ste vlastne vedeli, že som tu?“ pýtal sa ďalej. Dal si dole šiltovku a rukou si zašiel so vlasov. „Ehm, ja...“ začala som, premýšľajúc, či Ruth nabonzujem.

„Ruth, však?“ prehovoril po chvíli. Povzdychla som si a prikývla. Edward sa len zasmial. „Mohol som si to myslieť.“

„Nehneváte sa, že nie?“

„Ale nie.“ Pousmiala som sa, skutočne rada, že sme si to ako tak vyjasnili.  

„Ehm, tak ma napadlo... Nemohli by sme si tykať?“ navrhla som.

„Ale hej, veď prečo nie,“ pokrčil plecami. „Tak teda Eugen,“ povedal pobavene a načiahol ku mne ruku. Zasmiala som sa. „Tak teda vaša vedúca.“ Prijala som jeho ponúkanú ruku a nechala sa zatiahnuť k baru na jeden pohárik červeného.

Takže, medzi Bellou a Edwardom to vyzerá byť ne lepšej ceste. Uvidíme, ako dlho im to vydrží.  Dievčatá a ženušky, patrí vám odo mňa veľké poďakovanie za všetky vaše komentáre pri minulej kapitole. Naozaj ste ma milo prekvapili a som rada, že máte Modelku rady. Ani neviete, koľko to pre mňa znamená. 

Ešte na záver vám všetkým prajem krásne a veselé Vianoce. Školopovinní a pracujúci, užite si taktiež aj zaslúžené voľno. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 7. kapitola: