Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 16. kapitola

06.03.2013 (22:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 3222×

16. kapitola

Prečo som sa radšej nedala na dráhu učiteľky? (To, že som dutá jak bambus, je už druhá vec. Detaily by sa doladili.) Prečo musí byť moja matka modelka, ktorá ma odmalička nútila chodiť v jej šlapajach? Keby som bola učiteľkou, okrem mojich žiakov a pár známych by ma nepoznal absolútne nik. Nemusela by som si dávať taký pozor na verejnosti, mohla by som si žiť svoj život presne podľa svojich predstáv, nie podľa dopredu určených plánov mojich rodičov… Mohla by som byť s Edwardom, ktorý si v tejto chvíli pravdepodobne balí svoje saky-paky a chystá sa naveky opustiť môj dom. Mohla by som s ním byť preto, pretože by som vlastne žila v naivnom svete, v ktorom by som verila, že niečo také ako láska dvoch ľudí naozaj existuje.

Hollywood ma však naučil, že ak sa láska naskytne, nikdy to s ňou nie je ľahké a už vôbec nie také, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj tak som si za všetko mohla sama, pretože ja som ho k odchodu donútila. No mala som na to dva dôvody, kvôli ktorým som nemohla v žiadnom prípade toto svoje rozhodnutie ľutovať. Dokola som si nahovárala, že to bude takto lepšie. Odíde preč, nájde si zamestnanie, kde stretne niekoho nového, zaľúbi sa, ožení a so svojou vyvolenou a batoľaťom v náručí budú sedieť na hojdačke pri západe slnka… A zabudne, že nejaká Bella Swanová vôbec niekedy žila. Aspoň takto nejako som si to predstavovala a nemohla som sa ani len tváriť, že ma to pomyslenie nebolí, pretože už len pri najmenšej myšlienke naňho som mala sto chutí otočiť auto a ísť ho pohľadať. Ospravedlniť sa mu, povedať mu, ako mi na ňom vlastne záleží a ako ho ľúbim. Bola som si však vedomá toho, že by to nebolo šťastné rozhodnutie.

Týmto sa dostávame k dôvodu číslo jeden. Edward jednoducho nepatril do sveta šoubiznisu a ja som ho doň taktiež nechcela zatiahnuť. Zaslúžil si niečo viac. Niekoho, kto mu mohol ponúknuť viac. Nie mňa – modelku, ktorá sa musí mať stále na pozore pred novinármi. Pred ich úlisnými pohľadmi a neustále pracujúcimi fotoaparátmi, pred ktorými by nemal šancu uniknúť ani on.

Povedal, že ma ľúbi, ale ani to ma nepresvedčilo. Koľkokrát som už od fanúšikov počula podobné slová? Nespočetnekrát. Všetci vám povedia, ako nehorázne vás ľúbia, ako by za vás dali ruku do ohňa, skočili z mosta a podobne, no keď príde k lámaniu chleba a vy sa ocitnete v problémoch, stavte sa, že sedemdesiatpäť percent z nich vezme nohy na ramená a zostane po nich len dym a čiara. A toto je dôvod číslo dva. Spočíva viac menej v mojich obavách zo sklamania.

Keby som k Edwardovi necítila to, čo k nemu cítim, možno by som ho aj nechala u seba dlhšie. Pohrala by som sa s ním, bol by skutočne iba jedným z tých desiatok mužov, s ktorými som mala pletky. Dala by som mu päťminútovú slávu, a potom, keď by som sa ho dostatočne nabažila, by som sa s ním s ľútostivým výrazom v tvári sprevádzaním pokrčením ramien rozlúčila. Bol by to výraz, s akým odchádzal aj David. V tom výraze nebolo stopy po žiadnej ľútosti, vine ani ničom podobnom. Neľutoval nič z toho, čo mi spôsobil. Ja som sa naučila byť z jednej časti môjho ja taká ako on. Občas to bolo lepšie, pretože ste sa vedeli ľahšie vyrovnať s vecami takými, ako sú. Ale skutočne len niekedy.

Teraz sa jednalo o Edwarda, ktorému som síce ublížila, no všetko čo bolí, raz prebolí. Bolesť, ktorú však prežívam teraz ja, sa tiež nedá porovnať s tou, ktorá by prišla potom, keď by sa naskytol prvý problém a on by zistil, že ma vlastne vôbec nechce. Že netúži po takomto type života, že nechce mať za partnerku žiadnu celebritu. Že celé jeho „ľúbim ťa“ spočívalo iba v dočasnom otupení zmyslov.

Pevne som v rukách zvierala volant svojho milovaného autíčka a snažila sa zastaviť triašku, ktorá otriasala celým mojim telom. Vedela som, že zastaviť ju, bude možné iba v momente, keď sa mi oči prestanú plniť slzami a brada sa nebude pod náporom vzlykov triasť. Takmer som nevnímala vozovku, čiže keď na mňa zatrúbil vodič červenej Hondy, s ktorým som sa skoro zrazila, rýchlo som stúpla na brzdu. Prudko som vydychovala a snažila sa spamätať. Upokoj sa, Bella, hovorila som si. Poslednýkrát som sa zhlboka nadýchla a rozhodla sa pokračovať v ceste. K našim to už boli iba necelé dva kilometre, ktoré som prechádzala asi šesťdesiatkou. Pri veľkej kovovej čiernej bráne som zastala a zazvonila. V elektronickom zvončeku ma pozdravil Joshua a ihneď nato pustil dnu. Keď som vyšla z auta, otvorili sa vchodové dvere, v ktorých stála mama s udiveným výrazom v tvári. Jasné, dnes ma tu určite nečakala.

„Zlatíčko, vitaj!“ privítala ma ihneď, ako som k nej podišla.

„Ahoj,“ pokúsila som sa aspoň o aký-taký mizerný úsmev. Matkine čelo sa nakrčilo a ja som vedela, že tuší, že nie som vo svojej koži. Rozhodne som jej nič nehodlala vysvetľovať. Vošli sme dnu.

„Čo ťa  k nám privádza, Bells?“ vyzvedala cestou do obývačky.

„Vadí ti, že som prišla? Môžem aj odísť.“ Mala som náladu pod psa, keď som sa dokázala pohádať ešte aj s časopisom. Matka za nič nemohla, toho som si bola vedomá, no momentálne šlo všetko mimo mňa. „Samozrejme, že mi to nevadí, iba to nechápem. Pretože vždy, keď sa chystáš prísť, dáš nám dopredu vedieť.“

„Proste som šla okolo,“ zaklamala som a stisla pery do tenkej linky, dúfajúc, že takáto odpoveď matke postačí a nebude sa viac vŕtať v dôvode mojej nedeľnej nečakanej návštevy. Mala som šťastie – nechala to všetko tak. Na sedačke v obývačke sedel otec s novinami v rukách a nakrčeným hnedým obočím. Určite sa znervózňoval na výsledkoch vo futbale.

„Ahoj,“ ozvala som sa a podišla k nemu.

„Och, ahoj, Bella.“ Noviny položil na sedačku a zdvihol sa, aby ma mohol objať. Otcovská náruč bola to, čo som v tejto chvíli potrebovala. Keď sa vám celý svet otočí chrbtom,  dobrý otec je tu vždy pre vás. Ochraňuje vás, preňho ste navždy tým malým dievčatkom s dvomi zapletenými vrkočmi v ružových barbie šatôčkach. Objala som ho najpevnejšie ako som vedela a uvedomila si, ako strašne mi chýbajú chvíle z detstva, ktoré som s ním strávila.

„Si každým dňom krajšia a krajšia, zlatíčko,“ poznamenal s úsmevom, keď som sa od neho odtiahla. Zasmiala som sa. „Mám jednoducho krásnych rodičov,“ pokrčila som plecami. Otec sa usmial a okolo očí sa mu vytvorili vrásky. Dnes bol nejaký poblednutý a mám pocit, že aj pochudnutý, ako som si mohla všimnúť, keď som ho objímala. No možno sa mi to len zdalo, neviem, ako som už spomínala,  rodičom som v poslednom čase nevenovala toľko času, koľko by si možno aj zaslúžili.

„Zostaneš na obed? Dnes máme pečené kurča,“ informoval ma. S úsmevom som prikývla.

„Rada zostanem.“ A aj keď som na jedlo nemala ani pomyslenie, aspoň som sa v tom hodlala povŕtať…

S našimi sme celý deň strávili iba u nich. Po obede sme vyšli na veľkú terasu, aby sme si užili krásne počasie, a ja som sa posadila na záhradnú hojdačku. Sledovala som záhradníka v strednom veku, ako strihal kríky. Myseľ mi opäť zablúdila k Edwardovi. Ktovie, kde je teraz. Ktovie, kam pôjde. Veď ja som ho vyhodila a on sa ani nemá kam vrátiť.

Pokiaľ som vedela, nezohnal si ešte žiadne bývanie. V podstate som ho vyhodila na ulicu. Hlavu som si zložila do dlaní a upokojovala sa myšlienkou, že má rodičov a môže ísť nazad do Forks. Určite mu celé L.A. lezie nanajvýš na nervy a nemôže sa dočkať, kedy ho bude môcť opustiť.

„Čo sa deje? Dnes nie si vo svojej koži,“ poznamenal otec. V rukách držal dva hrnčeky a jeden mi podával.

„Vďaka,“ zašomrala som a vzala si ho. Zacítila som intenzívnu vôňu kávy. Zhlboka som ju vdýchla do nosa. Na svete boli presne dve veci, pre ktoré by som vraždila. Móda a káva…

Vlastne tri veci. Aj pre Edwarda… Swanová, prestaň.

„Nič sa nedeje, len…“ začala som, „… o pár týždňov sa bude konať módna prehliadka a ja ešte ani neviem, aké šaty budem mať.“ Móda je vďačná téma. Otca nebaví, čiže sa jej dlho držať nebudeme a potom mám istotu, že sa téma stočí k počasiu, kde nehrozí, že by som o nej dokázala mlieť tri hodiny.

„Sú to len šaty, Bells. Na svete existujú oveľa dôležitejšie veci.“ Nevravela som? Čo som mu mala asi tak na toto odpovedať? Mala som však pocit, že za jeho slovami sa skrývalo niečo viac.

„A čo ty, oci? Ako to ide vo firme?“ Otec vlastnil jednu z pobočiek Swan‘s Industries, ktorá sa zaoberá výrobou výpočtovej techniky. Pre mňa španielka dedina.

„Všetko je po starom, čo ti poviem. Akurát máme novú zamestnankyňu, to je asi tak celé,“ pokrčil ramenami a chlipol si z kávy. Napodobnila som ho. Nech si každý hovorí čo chce, ale Charlie Swan varí najlepšiu kávu, o tom niet pochýb. Radšej si mal otvoriť kaviareň. Obaja sme zostali ticho, zahĺbený vo svojich myšlienkach. Odrazu otec sykol a ja som naňho rýchlo zazrela. Tvár mal skrivenú do bolestnej grimasy.

„Otec?!“ vyhŕkla som a zobrala mu šálku, ktorú zvieral, z ruky, aby som mu urobila pohodlie.

Oprel sa o hojdačku a zhlboka vydychoval. „Čo ti je? Je ti zle?“

Zatvoril oči a zhlboka dýchal. Neodpovedal mi.

„Charlie!“ skríkla mama z diaľky a už k nám uháňala. Rýchlo sa k nemu sklonila a jemne ho prefackala po lícach.

„Bella, musíš dávať pozor, aby neodpadol, preto ho takto prefackávaj. Ja hneď prídem, len donesiem lieky,“ inštruovala ma a ja som dokopy z jej slov nezaregistrovala nič. Nerozumela som tomu. Čo mu, preboha, je? Riadila som sa však jej pokynmi a za času na čas ho prefackala. Potom som mu stisla ruku. O chvíľu bola mama už opäť pri nás aj s nejakou malou fľaštičkou plnou liekov, a pohárom vody. Otec pomaly rozlepil viečka a niečo bolestne zachrčal.

„Bude to dobré, zlatko,“ upokojovala ho mama, kým mu do úst pchala liek a následne liala vodu. Pohladila ho po vlasoch a pobozkala na čelo.

„Musíme ho dostať do postele,“ vydýchla mama a ja som sa okamžite zdvíhala z hojdačky. Ona ho zachytila z jednej strany, ja z druhej a pomalými krokmi a otcovou miniatúrnou pomocou sme s ním prešli do obývačky, kde sme ho posadili na gauč. Nemali sme síl s ním ešte vyjsť po schodoch do spálne. Ľahol si a zatvoril oči.

„Čo mu je?“ pýtala som sa vystrašene. Mama ho zakryla dekou položenou na kresle oproti gauču. Zdalo sa mi, že sa pohľadu na mňa schválne vyhýba.

„Nič vážne, neboj sa. Občas mu iba príde takto zle, doktor hovorí, že to má zo stresu z práce. Preto mu vypísal aj tieto lieky. O chvíľu mu bude lepšie.“ Obdarovala ma rýchlym úsmevom, ktorý jej z tváre zmizol tak rýchlo, ako sa aj objavil. Dostala som zvláštny pocit, ktorého som sa nezbavila počas celého dňa.

◘◘◘

Odomkla som vchodové dvere a v duchu posmutnela, keď som pocítila osamelosť. Na Edwarda som si neuveriteľne navykla a opäť bude trvať istý čas, kým sa naučím žiť bez jeho prítomnosti. Opäť sama. Keď som za sebou zabuchla dvere, zapla som na noc alarm a rozsvietila svetlo na chodbe. Vždy som to tak robievala, keď som bývala doma sama. Cítila som sa o niečo bezpečnejšie.

Kým som prechádzala do obývačky, premýšľala som nad otcom, dúfajúc, že už je v poriadku. Dnes mi nahnal skutočný strach. Našťastie, nevoľnosť ho prešla po chvíli, no predsa zostal takmer celý deň ležať na gauči a sledoval baseball. Matka jeho stav nechcela viac komentovať a vždy, keď som sa spýtala niečo ohľadom toho, odbila ma so slovami: „To nič nie je.“

Povzdychla som si a pokrútila hlavou, snažiac sa zahnať zlé myšlienky. Bude v poriadku. Musí!

V momente, keď som vstúpila do obývačky, zarazila som sa a ustrnula v pohybe. Srdce sa mi rozbúchalo šialenou rýchlosťou. Všade po zemi v obývačke boli porozkladané horiace sviečky, ktoré ako jediné osvetľovali miestnosť. Obočie sa mi nakrčilo.

„Haló?“ zavolala som vystrašene do útrob domu, no nič, žiadna odpoveď sa neozvala. Preboha, Swanová, toto je tvoj koniec, rozlúč sa so životom, oľutuj všetky svoje hriechy a naposledy sa prežehnaj. Horšia bola vec, že som nestihla spísať ani svoju poslednú vôľu. Komu zveria Mimi? Čo s tou chuderkou bude?

Kabelku som v rukách zovrela pevnejšie, pripravujúc sa využiť ju ako potencionálnu zbraň. Rýchlo som uháňala k vypínaču a zapla svetlo v obývačke, nech aspoň pred smrťou viem, kto ma zabil.

„Haló?“ zopakovala som svoj pokus o zistenie identity zlodeja – ktorý bol pravdepodobne romantik, vzhľadom na porozkladané sviečky – v mojom dome. Odrazu som začula z poschodia hudbu rinúcu sa z gitary.

Nechápavo som sa zamračila, strelila pohľadom hore a dych sa mi zasekol v hrdle, keď som si uvedomila, kto tam vlastne stojí. Nebol to žiadny vrah, zlodej ani násilník. Na najvyššom schode stál Edward s gitarou v rukách a plynulo na nej hral. Mal na sebe čiernu košeľu, ktorej horné gombíky boli ledabolo rozopnuté. Ježišikriste, toto je čo?! Čo tu tento chlap robí? Zbláznil sa?!

Pomaly postupoval po schodoch nižšie a ja som skenovala každý jeho krok, ktorým sa ku mne približoval. Sánka sa mi pravdepodobne dotkla až podlahy.

„Keď sa pozriem do tvojich očí, je to akoby som sledoval nočnú oblohu. Alebo krásny východ slnka,“ spustil, teda zaspieval, a mne obočie vyletelo až k vlasom. Vyschlo mi v hrdle, sťažka som preglgla. On si zo mňa robí srandu…

„A rovnako ako tie staré hviezdy, vidím, že aj ty si tak ďaleko – presne tam, kde práve si…

Nie, ja sa nás nevzdám, dokonca ani vtedy, keď sa obloha zamračí. Dávam ti všetku svoju lásku…“

Nebola som schopná ani najmenšieho slova. Dokázala som naňho iba civieť s vypúlenými očami a neveriacim pohľadom. Ešte nikdy som nič podobné nezažila, ešte nikdy pre mňa niekto niečo podobné neurobil. Vedela som, že musím niečo povedať a nestáť tu len tak ako postihnutá, no keď som otvorila ústa, nevyšiel z nich žiadny zvuk, preto som ich rýchlo opäť zatvorila. Už bol takmer pri mne, pozorne ma sledoval, popritom však stále spieval pieseň, ktorej slová som nedokázala vnímať. Pozerala som sa mu do očí a stále nemohla uveriť tomu, čo sa tu deje.

Opäť sa ku mne dostavil pocit, že je to celé len nejaká fraška a opäť som čakala na Ashtona Kutchera a jeho preslávenú vetu: „Napálili sme ťa.“ Zaklipkala som v rýchlosti očami, keď som na ramene pocítila Edwardov dotyk. Hypnotizovala som pohľadom jeho ruku a popritom vnímala ten úžasný pocit mravenčenia, keď sa ma dotýkal. Čas pre mňa prestal existovať, stal sa len nedôležitou súčasťou tohto momentu. Vedela som, že by som sa mala od neho odtiahnuť, poslať ho preč a tentokrát to myslieť skutočne vážne, ale ja som to nedokázala.

Cítila som, ako sa mi oči plnia slzami a vo chvíli, keď mi jedna neposlušná slza stiekla na líce, bola som si vedomá toho, že nie som dostatočne silná. Nedokázala som ho poslať preč, nedokázala som byť bez neho. Koľko som bez neho vydržala? Pol dňa? Aj to som naňho myslela u našich takmer neustále. A to bolo zlé, pretože to znamenalo, že všetky predsavzatia, ktoré som si stanovila, sa zrútili ako domček z karát. Edward mi priložil dlaň na líce a zotrel mi z neho slzu. To ma donútilo vrátiť sa späť do reality. V obývačke odrazu zavládlo nepríjemné ticho, Edward už nič nehral a ja som netušila, čo mám povedať alebo ako sa zachovať.

„Potrebujem panáka,“ vydýchla som po chvíli, posmrkala som a bez ďalších slov sa otočila od Edwarda a smerovala do kuchyne. Zo skrinky som vytiahla vodku, s hľadaním štamperlíka som sa príliš nezdržovala , pila som rovno z fľaše. Kútikom oka som si všimla Edwarda opierajúceho sa o stenu. Netváril sa bohvieako nadšene. Skľúčene som si povzdychla a oprela sa o kuchynskú linku. Super, teraz si bude myslieť, že som alkoholička.

„Prečo si neodišiel, Edward?“ spýtala som sa po pár minútach a dúškoch vodky.

„Nedokázal som to.“

Rýchlo som naňho pozrela a pokrútila hlavou. „Ty nevieš, čo robíš,“ zašepkala som a pohľad uprela na podlahu. Nerátala som s takýmto vývojom situácie. Netušila som, čo mám robiť. Veci, ktoré sa mi doteraz zdali správne, mi už v tejto chvíli také neprišli. Pripravovala som sa na to, že keď prídem domov, on tu už nebude. Že už ho nikdy viac neuvidím. Teraz však stojí tu, len pár mizerných krokov odo mňa. Poslať ho preč bolo nepredstaviteľné. Ráno ma to stálo celé úsilie, znovu by som to nedokázala.

„Ako to, že napriek tomu, čo som ti ráno povedala, si to nedokázal?“ pokračovala som. Nerozumela som tomu. Miesto toho, aby odišiel, mi pripravil romantický večer a ešte mi aj zaspieval love song. „Nebola som k tebe dvakrát najpríjemnejšia a každý normálny chlap by s odchodom príliš neotáľal.“

„Možno nie som ako každý normálny chlap.“ Počula som jeho kroky, ako sa ku mne približoval. Uškrnula som sa jeho odpovedi. On vážne nie je normálny. „A všetko, čo som ti povedal ráno ja, som myslel vážne. Vrátane toho, čo k tebe cítim. Bella, ja viem, že máš kvôli niečomu strach, ktorý ti bráni uveriť mojim slovám, ale jediné vec, o ktorú ťa žiadam, je šanca. Chcem ti dokázať, ako mi na tebe záleží, čo pre mňa znamenáš.“ Chytil ma pod bradou a donútil ma pozerať sa mu priamo do očí, v ktorých bola vpísaná úprimnosť a láska.

„Nerozumiem ti,“ priznala som šeptom. „Prečo chceš šancu, keď si nemôžeš byť istý mojimi citmi? Niečo som ti ráno povedala, tak ako si môžeš byť istý, že som to nemyslela vážne? Možno ti nechcem dať žiadnu šancu.“ Úbohé zvyšky môjho ranného plánu sa túžili dostať na povrch, aj keď som vedela, že sú zbytočné, pretože tohto chlapa by nepresvedčil k odchodu ani revolver pritlačený k spánku.

„Klamala si, ja to viem, láska. Keby som bol len jedným z tých mužov, s ktorými si niečo mala,  pri odchode by si kvôli mne neplakala. Netúlila by si sa ku mne ráno a už vôbec by si sa mi neospravedlňovala za to, čo si sa chystala urobiť,“ naliehal a držal ma za ramená.

„Iba netuším, prečo sa toho tak bojíš.“ Pevne som stisla viečka, nechcela som opäť plakať. Ráno som to už nezvládala a aj keď som sa pokúšala nedať na sebe nič znať, zlyhala som. Myslela som si však, že už moje vzlyky počuť nemohol. Asi som nebola taká presvedčivá, ako som si myslela.

„Tak prečo si mi už ráno nepovedal o tom, že to vieš?“ zamrmlala som a otvorila oči. Táto vec ma síce až tak veľmi nezaujímala, no poskytovala mi čas. V každom prípade, ako som si mohla nevšimnúť, že bol hore a nespal? Musela som byť riadne mimo. Najhoršie však bolo, že už som teraz nemohla ani klamať. Vlastne, chcela som mu ešte klamať?

S jemným úsmevom ma pohladil po líci. „Musel som zistiť, kam si až schopná zájsť. Koľko si schopná tvrdiť, že ku mne nič necítiš,“ pousmial sa, pritlačil ma úplne k linke, o ktorú sa rukami zaprel a tým pádom ma medzi nimi zakliesnil. Stačilo by len natiahnuť ruky a objímala by som ho. Začala som zrýchlene dýchať. „Poviem ti, že na začiatku si znela presvedčivo. Pretože kým si so mnou ležala v posteli, nechápal som tvojmu ospravedlneniu. Dával som si otázku: ‚Za čo sa mi ospravedlňuje?‘ Bol som v tom, že sa to medzi nami lepší, že sme si k sebe našli cestu.

A prišiel som na to všetko v momente, keď si mi povedala, že som vraj porušil pravidlá. Vtedy som vedel, že je to všetko len hra, aby si sa ma zbavila… Mimochodom, pravidlo so šiltkami si už zrušila… Ale to si ešte nevedela, že ja sa tak ľahko nikdy nevzdávam. Preto som vedel, že musím vymyslieť niečo špeciálne, čím ťa donútim ma aspoň na chvíľu počúvať. Keď si vtedy vybehla ráno preč z dverí so slovami, aby som tu už do večera nebol, mal som sto chutí bežať za tebou a nedovoliť ti odísť, povedať ti, že viem,  že to nemyslíš vážne, no vedel som, že by si ma nepočúvala a tvrdohlavo si stála za svojim. A potom ma napadla tá vec s gitarou, veď zaspievať ti, by nemuselo byť úplne od veci,“ zaškeril sa, no ihneď nato sa zamračil a porazene si povzdychol. „Vlastne stále netuším, prečo si sa ma tak veľmi chcela zbaviť… Ešte stále chceš?“ pozrel na mňa psím pohľadom a ohrnul spodnú peru tak, ako to robia malé deti.

Hryzla som si do pery, snažiac sa skryť úsmev. Bol jednoducho neuveriteľný a áno, aj rozkošný. Napriek tomu, čo som k nemu cítila, nezdalo sa mi vhodné vešať mu na nos vec s Davidom. Ja som sa s tým musela vyrovnať, bol to môj problém a nechcela som ním zaťažovať aj Edwarda. Ešte by ma vysmial.

„Mám ešte vôbec na výber?“ spýtala som sa naliehavo. Edwardovi sa na tvári zračil výraz hlbokého zamyslenia.

„Hm… Vlastne ani nie, lepšieho muža ako som ja už nenájdeš,“ odvetil samoľúbo a šibalsky sa na mňa usmial. Za ten čas, čo sme spolu strávili, som ho spoznala dosť dobre na to, aby som vedela, že sa len snaží odľahčiť situáciu.

„Nie si si až príliš istý?“ jemne som ho štuchla do hrude a on sa zatváril ako najväčšie neviniatko. „To mám po tebe,“ zahýbal obočím, načo som sa len zasmiala.

„No ale vážne,“ začal, „aký chlap by ti zaspieval pesničku, pripravil pre teba romantický večer a pozor,“ zdvihol dlhý ukazovák, „by ti ešte uvaril večeru. A to celkom sám!“

„Večeru? Neverííím,“ pokrútila som pobavene hlavou. Bola som rada, že medzi nami začala vládnuť lepšia, uvoľnenejšia nálada. Všetko zlé bolo preč – aspoň som mala ten pocit.

„Naozaj, počkaj, dokážem.“ Odstúpil odo mňa, pribehol k sporáku, otvoril trúbu, z ktorej sa okamžite vyvalil kúdol dymu.

Vyprskla som smiechom. „Vieš, ako sa hovorí  – nevydalo,“ podotkla som. Edwardov výraz, ktorý na mňa hodil, stál za všetky drobné.

„Tuto sa niekde musela stať chyba,“ zašomral, keď z trúby vytiahol zapekaciu misu, ktorej obsah sa nedal identifikovať. Chichotala som sa ako bláznivá pubertiačka.

„Takže pán Dokonalý vlastne nie je taký dokonalý, či ako?“ uisťovala som sa a podišla k nemu bližšie. S povzdychom misu položil na linku a z toho ohorku, ktorý zostal, som vydedukovala, že sa malo jednať o cestoviny.

„Prisámbohu, že na internete bolo napísané, aby sa to zapekalo štyridsaťpäť minút.“ No toto sa zapekalo minimálne hodinu a pol. Čistý chlap, nikdy si neprizná chybu.

„Výhovorka býva horká,“ zasmiala som sa a ruku mu položila na rameno.

„Mohla by si ma poľutovať,“ akože posmrkal a opäť ohrnul spodnú peru. Bojovala som s nutkaním nahnúť sa k nemu a stisnúť ju svojimi perami. Výborná nálada bola späť.

„Ľut, ľut…“ Edward len pretočil očami a jednou rukou ma objal okolo pása.

„Mimochodom, stále si mi neodpovedala,“ povedal už vážnym hlasom. Nechápavo som naňho zazrela, preto pokračoval: „Či sa ma chceš ešte stále zbaviť?“ Na čele sa mu zjavila vráska, ktorú som mu ihneď vyhladila prstom. Nadišiel moment, ktorého som sa obávala. Edward mi dnes ale dokázal, že sa skutočne tak ľahko nevzdáva a možno aj to ma posmelilo. Ukázal mi, že je najvyšší čas sa posunúť ďalej, nechať všetko, čo sa stalo v minulosti za sebou a spraviť krok vpred. A mne s tým krokom mal pomôcť práve Edward.

„Bolo by správne povedať áno,“ začala som, načo si Edward porazene povzdychol, stisol pery do tenkej linky a prikývol. Pomaly ma púšťal. „Ale ja som nikdy nerobila to, čo sa pokladá za správne,“ pokračovala som, jemne ho hladiac po tvári, „preto sa ťa v žiadnom prípade nehodlám vzdať. Ani neviem, či by som to ešte dokázala,“ priznala som, cítiac v tvári červeň. Edwardovi sa razom rozjasnila tvár a mihol sa mu na nej šťastný úsmev.

„Ty ma raz privedieš do hrobu, ženská.“ Zasmiala som sa a pevne ho oboma rukami objala okolo pásu. Tvár som si zaborila do jeho hrude a vdychovala dokonalú vôňu jeho tela. Edward si ma k sebe pevne pritisol, pričom ma hladil po chrbte a bozkával do vlasov. „Sľúb mi, že si to do zajtra nerozmyslíš.“

„Sľubujem,“ zašepkala som a načiahla sa k jeho perám, aby som ich spojila s mojimi v dokonalom sladkom bozku.

Zlatíčka moje, ja vážne neviem, ako mám začať. Minule ste ma vašimi reakciami obrovitánsky potešili, vykúzlili ste mi úsmev na tvári, ale hlavne ste mi ukázali, že skutočne mám vo vás podporu. Veľmi krásne vám ďakujem. Viete, písanie ide ľahšie, ak viete, že máte podporu a že sa nájdu ľudia, ktorí venujú kúsok zo svojho voľného času čítaniu niečoho, čo napíšete. Som si vedomá faktu, že moje písanie nie je ani zďaleka dokonalé, no stále sa v ňom iba učím, snažím sa zlepšovať.

Ehm, no a nakoniec...  Osobitne sa chcem poďakovať za Vaše hlasy v naj poviedke. Vôbec netuším, čo povedať, nečakala som to. Mám pocit, že ja si umiestnenie ani nezaslúžim. Ste skvelé, baby a ja vám prekrásne ďakujem. :) 

P.S.: Žiadne strachy, že už bude v poviedke všetko dobré. Ešte mám čo to v zálohe. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 16. kapitola: