Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť sa ti vráti - 6. kapitola

09.03.2014 (14:45) • ria • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1202×

6.kapitola

Edward:

Nemohol som tomu uveriť. Mala síce pravdu, bolo to odo mňa zlé. Všetko som pobabral, všetko. Za celé tie roky som na ňu nemohol prestať myslieť. Zakaždým, keď som zavrel oči videl som tie jej hnedé, ako z nich vyprchá život. Myslel som, že je mŕtva, že ju Volturiovci zabili. Mýlil som sa, začína sa to stávať pravidlom, ohľadne všetkého, čo sa týka jej, som sa mýlil.

Z myšlienok ma vyrušilo zvonenie mobilu. Pozrel som sa na displej. Alice.

„Čo chceš?“ vybafol som na ňu naštvane.

„Nič, len sme sa začínali báť. Kde trčíš?“ opýtala sa a ja som sa pozrel na hodiny. Bože. Stál som tu už hodinu.

„Nikde. Už idem domov,“ povedal som a pomalým krokom som sa pobral domov. O chvíľu som tam už bol.

Všetci sa ma vypytovali, lebo naposledy, keď som takto odišiel, vrátil som sa až o týždeň a nikomu som nedal vedieť. Bolo to keď som skoro zabil Bellu.  Odignoroval som ich otázky.

Prešiel som ku klavíru a začal som hrať, hral som a vymýšľal si noty. Keď som skladbu ukončil, prišla mi smutná, ale nádherná. Nádherná ako ona.

Počul som, že za mnou niekto vzdychol. Pozrel som sa za seba. Uvidel som dojatú Esmé, ako sa na mňa s láskou v očiach pozerá.

„Bolo to prekrásne Edward,“ povedala a sadla si vedľa mňa.

„Mmhhmmm,“ veľmi inteligentne som odpovedal.

„Vieš, mám ťa rada ako vlastného syna, trápi ma, keď ťa vidím takéhoto,“ povedala a smutne sa na mňa pozrela. „Prihovor sa jej, možno sa spriatelíte,“ dodala a tým ma prekvapila. Pozeral som sa na ňu ako idiot, keď mi došlo, že asi čaká na odpoveď.

„Ja... Vieš, to je zložité. Odkiaľ to vieš?“ povedal som.

„Poznám ťa,“ zasmiala sa Esmé. Neodolal som a úsmev jej oplatil.

*****************

Bella:

O tretej som sa zobudila a rozhodla som sa skočiť na lov. Narýchlo som sa nasúkala do teplákov a červenej košele, a vybehla som von. Studený vzduch mi šľahal do tváre, nevadilo mi to, po toľkých rokoch som si zvykla. Vbehla som do lesa a zastavila som, všade bolo ticho a prázdno.

Nadýchla som sa, ucítila som medveďa, ani neviem ako, dostala som sa k nemu, vlastne to bola medvedica s medvieďatkami, už-už som chcela na nich zaútočiť, keď sa pred nich postavila medvedica a začala ich chrániť. Vrhala sa na mňa, ale nemala žiadnu šancu. Nechcela som ju zabiť, v poslednej chvíli mi prišlo ľúto medvieďat, ale nedokázala som sa udržať, krvácala, jej krv bola na mne, na mojej tvári, ešte mohla prežiť, vedela som to. Ale vôňa jej krvi mi rozpaľovala hrdlo, priložila som zuby k jej krku, keď ma zozadu niečo buchlo, bolo to slabé a ledva som to cítila, ale donútilo ma to otočiť sa. Na zemi bolo jedno malé medvieďa a udieralo do mňa, snažilo sa ma odstrčiť od jeho matky a podarilo sa mu to, nie kvôli jeho sile, ale kvôli jeho odhodlaniu, bojovať za mamu. Odstúpila som a pozerala sa, ako sa medvedica zviecha zo zeme. Nemohla som sa na to dlhšie dívať, ušla som. Zbabelo som odišla, niekto iný by povedal, veď to je iba medveď, no ja som v tej chvíli videla len zúfalú mamu, ktorá sa snaží chrániť svoje deti.

Už som nebola hladná, bežala som rovno domov, kde som zo seba rýchlo strhla košeľu a nohavice, skrčila som to a vyhodila do smetiaka pred domom.

Zaliezla som do kúpeľne a pustila som na seba studenú vodu. Rýchlo som sa umyla a prezliekla do vecí, do školy. Zbehla som dole a nachystala raňajky, už začínalo svitať, tak som rýchlo zbehla ku Sel, nasypala som jej granule a pozorovala som ju ako si ich vychutnáva. Bola taká pekná a dobrá. Mala som ju veľmi rada, prirástla mi k srdcu a toho som sa bála, nechcela som, aby sa to opakovalo, vedela som, že zomrie skôr ako ja a nechcela som znášať tú stratu. Keď dojedla, ešte som sa s ňou chvíľu hrala.

Keď sa zobudil Bill, odišla som z domu s tým, že si musím niečo vybaviť. Nasadla som na motorku a letela po ceste ako blázon. Áno, to to som potrebovala. Po vybláznení som šla do školy, kde bolo len málo áut. No ľudia, ktorí tam boli, v duchu obdivovali moju motorku a mňa.

Sadla som si tak, že som sa akurát opierala chrbtom o volant a vytiahla si mobil, zapla som si hudbu aby som nemusela počúvať všetkých okolo a ponorila som sa do knihy. Po chvíli prišiel ku mne jeden chalan, celkom pekný, ale nie tak ako Edw... Čo? Na koho to dopekla myslím? Prečo ho porovnávam s týmto? Ale pekný je, to hej, och, spamätaj sa Bella.

„Čau, volám sa Tom,“ povedal a postrčil ku mne ruku.

„Hoj, Bella,“ povedala som, podala mu ruku a nadvihla jedno obočie. Presne som vedela čo chce, chcel ma pozvať na rande... Môže si trhnúť!

„Nooo, ja len, že či by si so mnou nešla do kina?“ a potom by si mi  mohla dovoliť zajazdiť si. Dodal v duchu.

„Nuž...“ snažila som sa rýchlo vymyslieť nejakú výhovorku. „ja už niečo mám,“ povedala som a tvárila sa, že mi je to ľúto.

Najprv sa tváril sklamane, ale potom mu niečo napadlo. Nieee, prečo ja? „Ja mám čas aj inokedy,“ povedal rýchlo.

„Jaaa... nooo,“ koktala som.

„Očividne s tebou nechce ísť nikam Sandvison,“ ozval sa niečí hlas za mojím chrbtom. Ten niečí hlas som dobre poznala. Bože, len to nie. Boh neposlúchol.

„Tak, tak....“ koktal a cúval pred tým hromotĺkom za mnou.

„Tak, nič,“ pomohol mu Edward. Musela som mu byť trochu aj vďačná, ale nikdy by som mu to nepovedala nahlas.

„Čau,“ povedala som namrzene a ignorovala som ho, robila som sa, že si čítam deják, ale písmenká som vôbec nevidela.

„Nemáš za čo,“ povedal drzo a zostal na mňa civieť.

Bolo mi to nepríjemné, ale nechcela som, aby si to všimol. Po chvíli som to nevydržala a pozrela sa na neho, ale už tam nebol.

Ešte som sa chvíľu robila, že sa učím. Potom prišla ku mne partia, všetci vyzerali byť nevyspatí a keď uvideli mňa, ako sa v pohode opieram o volant motorky a učím sa, zostali prekvapene stáť a čumieť na mňa.

„Čaute.“ Otočila som sa na nich a čakala na odpoveď.

„Hoj,“ povedala Angela a nakukla mi ponad plece. „Deják?“

„Hej, možno pôjdem odpovedať,“ povedala som a usmiala sa, lebo si všetci z partie, čo mali so mnou deják, vydýchli.

„Super,“ zaradovala sa nahlas Angela.

„Ideme, nie?“ Pozrela som sa na hodinky „za päť minút nám začína anglina,“ povedala som Tylerovi, lebo s ním som ju mala.

Ako som povedala, tak sa stalo. Anglina bola snáď najhoršia hodina, na pol ucha som počúvala prednášku, ale furt som počula nechutné myšlienky, týkajúce sa mojej osoby. Prišlo mi snáď tisíc pozvánok na rande. Keď zazvonilo, vydýchla som si, ale to som ešte nevedela, čo ma čaká.

Tyler sa zastavil a otočil sa na mňa, keď som videla nad čím uvažuje, snažila som sa rýchlo odplížiť. Nepodarilo sa.

„Bella, čakaj,“ zakričal za mnou. Do riti, do riti, do riti. Bože, prečo mi to robíš?

Zastavila som a čakala čo z neho vypadne, no po chvíli som to nevydržala. „No poď, ja mám teraz ten dejepis, rada by som si ho ešte prečítala.“

Odignoroval moju poznámku „Vieš, Bella,“ začal, ale prerušil ho Cullenov smiech. Ja ho raz zabijem! Vedela som, že číta myšlienky a tiež som vedela, že sa smeje mne. Tak fajn, Bella. Máš čo si chcela! Život na strednej.

Trochu sa začal červenať, ale nedal sa odradiť, skúsil to znova „Vieš, Bella... Myslel som si, že by si dnes mohla ísť so mnou d...“

„Nemohla,“ prerušila som ho. „Dnes už niečo mám,“ vyhovárala som sa, lebo som ho hnusne odpálkovala a mohol by sa uraziť. To som nechcela.

„Tak nič, snáď nabudúce,“ povedal a zatváril sa sklamane. Dúfam, že nie je teplá. Pomyslel si a ja som sa na neho zhrozene pozrela.

„Áno, možno nabudúce,“ prikývla som, aby som jeho myšlienky zavrhla. Začal sa radovať a ja som sa v duchu preklínala. Na čo, do pekla, som mu dávala nádej?! No nič, čo som si navarila, to si aj zjem. „Tak, ja už radšej pôjdem. Za chvíľu zvoní.“ Rýchlo som od neho utiekla preč a bežala na deják.

Dejepis som ešte nemala, tak som si sadla do poslednej lavice vzadu, k oknu. Po chvíli sa ku mne pridala Angela, stále niečo kecala. Učiteľka ma vyvolala aby som sa predstavila, pred celou triedou, a povedala čo som sa učila. Odrecitovala som jej tú látku, ktorú brali a pridala nejaké detaili, ktoré som čítala vo Volterre, presne som vedela, kde tá kniha, z ktorej som to mala, je. V mojej osobnej knižnici v tretích policiach od dverí, v desiatej polici a vedľaaa.... troch kníh sprava. No čo no, nudila som sa, no.

Dostala som „prekvapivo“ jednotku. Profesorka bola zo mňa nadšená, vraj, že ďalší talent. Ale ja za to nemôžem, polovicu z toho, čo sme brali, som prežila.

Sadla som si na svoje miesto vedľa Angely, tá na mňa len prekvapene pozerala, veru, že nebola jediná.

„Ty, ty, ty ako si to, prosím ťa, dala? Veď tu nie si ani tri dni a vravela si, že ste zaostávali v škole.“ Ani som si nevšimla, že je taká všímavá. Zaujímavé. Budem si musieť dávať lepší pozor na slová.

„No, mňa vždy bavil dejepis.“ Neznášam dejepis, ale čo som jej mala povedať? Kecali tam samé kraviny, verte, že ja sama to viem najlepšie. Raz sme sa s Jane smiali na jednej knihe.

„Keď povieš,“ pokrčila ramenami a vstala. „Hor sa na obed.“

Šli sme na obed a smiali sme sa na chalanoch, ktorých som dostávala do kolien jediným pohľadom. Sadli sme si k nášmu stolu a počúvali Mikeove kecy o písomke, ktorú vôbec nevedel. Poobzerala som sa po jedálni a narazila som na pár karamelových očí, ktoré na mňa pozerali. Rýchlo som uhla pohľadom. Ale už som nepočúvala partiu.

„Cullen na teba civí,“ povedala mi Jessica a tým ma prebrala zo zamyslenia.

„Čo?“ opýtala som sa múdro. Jessica len ukázala bradou k tým karamelovým očiam, ktoré ma neprestali pozorovať. Prečo na mňa zase čumí? Och!

Vstala som a rozhodla som sa ísť si sadnúť na lavičku pred školou. Vonku fúkal jemný vetrík a príjemne mi ovieval tvár, hmmm. Povzdychla som si. Prečo mi furt Cullen behá po rozume? 

„Ahoj.“ Spomeň čerta...

„Čo chceš? Prečo furt na mňa čumíš? ľudia si to začínajú všímať. Cullen,“ povedala som a otočila hlavu k nemu.

„Ja nemôžem prestať, nechcem sa s tebou hádať,“ povedal a naznačil, že zatiaľ, žiadne naše stretnutie nedopadlo inak ako hádkou.

„Tak to sme dvaja, ktorí sa nechcú hádať. Mám jedno riešenie. Vyhýbaj sa mi a ja sa budem tebe, ok? Nechaj ma už, prosím, na pokoji,“ povedala som a chcela odísť. Chytil ma za zápästie a nechcel ma pustiť.

„Práve som povedal, že to nedokážem. Prosím, Bella, viem, že som ti ublížil a ľutujem toho, ale tak to už ďalej nejde!“ povedal a rozhodil ruky, čím ma pustil a ja som sa rozhodla ujsť.

Pri dverách som sa otočila „Tak sa snaž mi tú tvoju ľútosť aj dokázať,“ povedala som a odišla na hodinu.

Po škole sme sa všetci zhŕkli okolo mojej motorky a riešili sme plány na ďalší deň. Jessica chcela ísť nakupovať do Los Angles. Súhlasila som. Zajtra, hneď po škole, pôjdeme nakupovať. Bude to babská jazda, len ja, Jessica a Angela.

Od školy som nasadla na motorku a šla si zajazdiť. Obišla som celé Forks. Bolo mi úžasne. Žiadne myšlienky na Cullena, nič . Cítila som sa tak slobodne. Rozhodla som sa ísť na lov, lebo som už dlho nič nemala a ráno mi to moc nevyšlo.

Rozbehla som sa lesom a ulovila som si pumu. Mňaaam. Chcela som ísť už späť, ale zrazu som zacítila ďalšiu, a tak som sa rozbehla za ňou. Keď som ju zbadala, chovala sa nejako divne, ako keby s niečím súperila. Točila sa do kruhu.

Zrazu som ho uvidela. Bol taký krásny ako ešte nikdy. Vlasy mal rozstrapatené na všetky strany a pod bielym tričkom bolo vidieť jeho svaly, na nohách mal len voľné čierne tepláky. Hral sa s tou pumou a vyslovene si to užíval. Kebyže vie aký je sexy, hmmm. Bože, Bella, na čo to myslíš?! Cullen?! Fakt?!  Teraz sa otočíš a odídeš. Hovorila som si v duchu, ale nedokázala som od neho odtrhnúť oči. Zrazu sa na tú pumu vrhol, vyzeral ako šelma.

Musela som odísť, nech nevie, že som tam bola. Rýchlo som sa otočila a bežala som k motorke. Nasadla som a letela som rýchlosťou blesku domov.

Tam na mňa už čakala Suzan s večerou. Urobila výborné kuracie stehno z ryžou.

„Vitaj doma Bella,“ pozdravila Suzan.

„Ahoj,“ odzdravila som a usmiala som sa na ňu.

„Kde si bola? Už som sa začínala báť,“ povedala a starostlivo sa na mňa usmiala.

„Len s kamošmi, boli sme sa previezť okolo mesta. Chalani si chceli skúsiť zajazdiť,“ povedala som a pokrčila ramenami. „Vonia to tu výborne,“ poznamenala som.

„Mhm, trochu som varila. Dáš si?“

„Jasné,“ povedala som a potom som, len tak, medzi jedlom mňamkala. „Bolo to výborné,“ pochválila som ešte raz, „Ďakujem.“ Už som si dávno tak dobre nepochutila.

„Nemáš za čo. Ako bolo v škole. Ide ti? Dostala si už nejaké známky? Och, veľa otázok, čo?“ vychrlila na mňa.

„V pohode,“ usmiala som sa na ňu, „Dostala som jednotku z dejáku, profesorka povedala, že som talent, inak to ide v pohode,“ povedala som. Suzan sa zdala prekvapená, ale celá šťastná.

„Tak, to som rada, teraz sa bež učiť, nech máš dobré známky aj ďalej,“ povedala a netešene sa na mňa usmiala.

Poslúchla som ju. Rýchlo som si načarbala domáce úlohy a bežala za Sel. Šla som s ňou na prechádzku. Potom si poprepisovala nejaké poznámky, ktoré mi Ang požičala a šla som spať. Na dnes som toho mala už dosť.

Chcela by som venovať túto kapitolu BabčiS za to, že pri mojej poviedke zostala a komentovala ju. Ďakujem.

Viem, že som už hrozne dávno nepísala, ale malý počet komentárov ma odradil. Prosím o hocijaký komentár, či dobrý, či zlý, je mi to jedno. Naozaj. Komentáre vždy potešia a vedia vás nakopnúť.

Čo dodať k poviedke? Posúďte sa mi. 

Autor: ria, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť sa ti vráti - 6. kapitola :