Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť sa ti vráti - 2. kapitola: Dievča

16.12.2013 (08:15) • ria • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1353×

2. kapitola - Dievča

Edward:

Ako každý večer som sa prechádzal po lese, nebol som už dlhšie na love, tak som sa rozhodol, že pôjdem loviť. Veľmi sa mi nechcelo, ale vedel som, že ak nechcem zajtra niekoho zabiť, musím niečo uloviť.

Zrazu som ucítil úžasnú vôňu, šíriacu sa z lesa, keďže som už dávno nebol na love, moje zmysly sa zastreli a červenou a túžil som len po jednom – po krvi. Vôbec som si neuvedomoval, že je to človek a bežal som tam. Ucítil som aj ďalšiu vôňu, ale tá nebola taká intenzívna.

Bežal som ako už dávno nie. Keď som začul psa ako šteká, už podľa toho som zistil, že ma ucítil a vôbec som sa mu nepáčim. No a čo, aspoň bude za chvíľu aj z neho večera. No vtom som počul dievča, mohla mať tak okolo sedemnásť rokov. Pochopil som, že to ona tak vonia a zaspätkoval som, no keď som ju uvidel, jed sa mi nahromadil v ústach a už som nemohol. Túžil som po jej krvi aj tele.

Stála tam prekvapená, vlasy jej viali na chrbte v pravidelných pekných vlnách. Jej tvár bola krásna, ale tie oči, keď som sa do nich pozrel, roztápal som sa v nich, tak neskutočne hnedé ako čokoláda.

Potom to všetko pokazilo to psisko, nemyslite si o mne nič zlé, psy mám rád, ale tento ma očividne neznášal a prebudil vo mne znova túžbu po krvi.

V momente som bol pri nej a chytil ju za zápästie, to zapraskalo a trochu ma prebralo, ale keď som cítil a počul tlkot jej srdca, neudržal som sa. Zahryzol som sa jej do krku, napil som sa. Zrazu sa mi ten pes zahryzol do nohy, nie, že by ma to bolelo, ale uvedomil som si, čo robím a hneď som sa odtiahol, no to už bolo neskoro.

Zakričal som. Svoje slová som ani nevnímal, potreboval som sa uistiť, že žije. Začala sa premieňať, celú dobu som sedel pri nej a nemohol som sa hýbať. Nikdy som nechcel nikoho zabiť. Keď som videl jej telo, ako sa zmietalo v kŕčoch, takých podobných ako som zažil ja pred piatimi.

Zrazu sa ozvala: „To som aj ja prekvapená, že žijem, čo si mi spravil?!“

Keďže som nevnímal svoje slová, nechápal som, na čo naráža, až potom mi to došlo. „Ja... ja, neviem,“ povedal som.

„Ako to, že nevieš?! Len tak sa zjavíš zahryzneš mi do krku a tvrdíš, že nevieš?! Dúfam, že máš na to dobré vysvetlenie,“ jačala na mňa.

Bol som riadne prekvapený. Za prvé, mala by cítiť smäd ako novorodená a zožrať aspoň toho psa, ktorý tu vrčal. Za druhé, mala by sa ma báť, keďže som ju práve premenil a skoro zomrela kvôli mne...

Uvedomil som si, že by som jej mal aspoň odpovedať „No. Ja... asi, bude to znieť divne, ale premenil som ťa na upíra. Ja som tiež upír a keď sa upír zahryzne do krku človeka a nevysaje ho celého, ale vpustí mu do tela jed, stane sa z človeka upír,“ povedal som a ona prekvapene zamrkala. Videl som, že mi neverí a cítil som sa trápne.

Videl som, ako zadržiava smiech „Takže sme upíri. Odteraz spávam v rakve a pijem krv, sľubujem a... ešte nebudem chodiť na slnko, aby som nezhorela a nesmiem zabudnúť, čo najďalej od drevených kolov, aby ma náhodou neprebodli.“ To už očividne nezvládla a začala sa rehotať na celé kolo.

„Pozri, ja si z teba srandu nerobím,“ začal som a chcel som pokračovať, ale ona sa začala znova hrozne smiať. Vtedy mi napadlo, že jej to môžem dokázať.

Najrýchlejšie ako som vedel som sa dostal k najväčšej skale v dohľade, zodvihol som ju a rozpučil na prach v jednej ruke ako by to bolo len malé pierko.

„Teraz mi už veríš?“ spýtal som sa.

„Ja, jaaa, ja neviem, čo si mám o tebe myslieť. Čo ti mám teraz podľa teba povedať?“ povedala a vyzerala dosť prekvapená ja som videl, že mi už začína veriť.

„Mohla by si začať menom. Ja som Edward,“ povedal som jej a podával jej ruku. Ona sa na ňu nedôverčivo pozrela. Pochopil som, čo asi si myslí a stiahol som ju späť.

„Ja som... Bella,“ zakoktala som sa. „Bella Swanová,“ povedala už istejšie.

Uvažoval som a počúval zvuky, keď som začul myšlienky jej otca „Už ju nikdy nenájdem môže byť hocikde, načo som ju púšťal?! Ale ja sa nevzdám, budem ju hľadať!“ Bol som prekvapený, že ju chce ešte hľadať, ale musel som sa teraz ozvať a povedať jej to.

„Tvoj otec ťa hľadal a nevzdáva sa, aj keď si myslí, že už si aj tak mŕtva... Nemôžeš tam už ísť. Za prvé, nerastieme, za druhé nestarneme a za tretie, živíme sa krvou, tiahlo by ťa to ku nemu, mohla by si mu ublížiť,“ povedal som. A ona sa na mňa zdesene pozrela. Presne som vedel čo si myslí aj keď som jej nemohol čítať myšlienky a to je problém číslo dva, Prečo?

„Ja ho musím vidieť, aspoň sa s ním rozlúčiť,“ povedala mi. „Aj tak sa sama sebe čudujem, že mu verím, nieto ešte aby som opustila otca,“ zašomrala tak, že by to človek nepočul, ale na ja som to počul.

„Chceš ďalší dôkaz o našej existencii?“ povedal som a ona sa na mňa spýtavo pozrela. „Tak fajn, určite cítiš v krku pálenie,“ povedal som. „Ako každý novorodený - si smädná a túžiš po krvi,“ povedal som.

Vyšiel som na kúsok osvetlenej zeme a otočil sa ku nej. „Leskneme sa,“ ozrejmil som jej, aj keď mi už bolo jasné, že to pochopila a vypúlila prekvapene oči. Strčila aj ona ruku do slnka a...

Leskla sa, ale o dosť menej než moja. V momente som bol pri nej a chytil som jej ruku.

Zrazu som zacítil bolesť, šla mi z toho prasknúť hlava. Keď som sa pozrel po pár sekundách hore a chcel sa postaviť. Ona sa nado mnou týčila. Pochopil som, že to ona zapríčinila.

„Nevedel som, že na mňa hneď zaútočíš! Prečo si to spravila?! Ja viem, že som ťa premenil a teraz ti beriem aj otca, ale nemusela si mi to urobiť!“ zakričal som. „Vieš čo? Nevysvetľuj mi to, idem, keď nechceš moju pomoc. Pokojne si otca zabi! Je mi to jedno.“ Otočil som sa rozbehol sa do lesa.

Nechápem, ako zistila, aký má dar. A ako to, že jej nemôžem čítať myšlienky? Nevadí, spýtam sa Carlislea. Ale bola pekná a aj celkom múdra a... Nemysli na to! Ja sa to vlastne Carlislea spýtať nemôžem, bol by sklamaný, že som niekoho uhryzol a... Ešte som na to myslel cestou do lesa. Domov som nechcel ísť, aby nič nezistili.

Vážne ďakujem za komentáre, nemyslela som si, že sa vám bude páčiť a že vôbec niekto zareaguje. 

Ospravedlňujem sa za veľmi krátku kapitolu, ale budem sa snažiť ďalšiu dať skôr a dlhšiu.

Dúfam, že sa vám poviedka páčila aj teraz. 

Na vysvetlenie: Bella sa tak neleskla kvôli veľmi malej dávke jedu, ktorú jej Edward dal do tela - čo znamená, že sa z nej stalo niečo ako poloupír. Tie myšlienky, ktoré vie Bella čítať a bolesť hlavy spolu súvisia, ale viac sa dozviete v ďalšej kapitole. 

Prosím, zanechajte zase nejaký komentár. Naozaj ma veľmi potešili, aj keď zanecháte len smajla, budem hrozne rada.

Autor: ria, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť sa ti vráti - 2. kapitola: Dievča: