Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mamička pod stromček - kapitola štvrtá

22.12.2013 (17:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2237×

Mamička pod stromček

Penzión 

4. kapitola

Návštevu klenotníctva som už dlhšie odkladať nemohla. Bolo to už pár dní, čo mi Jacob volal, že pre ne môžem ísť. Pôvodne to mala byť jeho práca, ale keďže sa stále nevrátil, musela som tam ísť ja. Až do dnes rána sa mi to zdal dobrý nápad. Veď čo je na tom, keď sa pre snubné prstene zastaví nevesta a nie ženích? Lenže keď som tu teraz stála a predavačka si ma podivne obzerala,už som to za až taký dobrý nápad nepokladala. To sa ešte nikomu nestalo, že ženích je zaneprázdnený?

Chvatne som vzala krabičku s prsteňmi, schovala ju do kabelky a čo najrýchlejšie sa z toho obchodu pobrala preč.
Kráčala som po nákupnom centre a obzerala si výlohy, keď mi pohľad padol na hračkárstvo. Vo výlohe za sklom tam sedela bábika v ružovom autíčku. Nedalo mi to a ja som pri nej zastala a obzerala si ju. Toto musela byť bábika, ktorú spomínala Bethy. Naozaj bola prekrásna. Mala kopu prenádherných šiat a topánok zabalených v priesvitných krabiciach. Bábika mala hnedé vlásky a snehobiele šaty dlhé až po zem. Neboli to svadobné šaty, ale akosi nápadne mi tá babika pripomínala mňa. Ten obraz, keď som stála v svadobnom salóne pred zrkadlom.

„Vyberáte darčeky?“ ozval sa pri mne mužský hlas, ktorý mi prišiel povedomí. Príjemne ma pohladil zvnútra, až som si úľavne vydýchla. Pomaly som sa otočila a pohľadom stúpala od nôh, oblečených do čiernych džínov, cez hruď, na ktorej mal odopnutý zimný kabát a pod ním športové sako, až na bledú tvár, na ktorej žiaril známy úsmev, ktorý ma tiež donútil pousmiať sa, no akosi som sa nemala k odpovedi.

„Dobrý deň. Aj vy ste sa zaľúbili do tej bábiky?“ spýtal sa a rukou pokynul k výkladu. Nevediac, o čom hovorí, som nasledovala jeho ruku. Až keď som narazila na výlohu a bábiku v nej, pochopila som.

„Nie,“ usmiala som sa konečné schopná niečo normálne povedať. „Páči sa jednej mojej kamarátke. Opisovala mi ju, a tak som si ju chcela pozrieť zblízka,“ vysvetlila som potešená, že som sa pri ňom nezakoktala. Periférne som zaznamenala, že sa postavil tesne ku mne, ale nemala som odvahu pozrieť sa naňho.

„Moja dcérka Bethy si ju tiež priala na Vianoce, tak som jej ju práve kupoval.“ To snáď nie je možné, alebo že by predsa...

„Vaša dcérka sa volá Bethy?“

„Áno,“ prikývol s úsmevom a zatváril sa, akoby vedel o niečom, čo ja nie.

„A máte príbuzné Alice a Rose a rodičov Esme a Carlislea?“ pýtala som sa ďalej. Znovu mi s úsmevom prikývol.

„Takže... Vy ste potom Edward,“ skonštatovala som, keď som si to konečne dala dohromady.

„Áno, som Edward Cullen,“ preniesol, prehodil si tašky do ľavej ruky a tú pravú natiahol ku mne.

„Bella Swanová,“ predstavila som sa a potriasla mu rukou. Opäť som zacítila chlad, ako u Alice a Rose, ale tento mi prišiel oveľa príjemnejší. Šíril mi z miesta, kde sme sa dotýkali do celého tela podivné telo a chvenie. „Teší ma, že sme sa opäť stretli. A... Chcela by som sa vám poďakovať, že ste boli vtedy tak ochotný a zastavili ste, aby ste mi pomohli,“ dodala som, keď som si uvedomila, že v ten deň som nebola schopná povedať mu ani slovo.

„To nestojí za reč. Ja som ten, kto by sa vám mal poďakovať,“ prehovoril a rukou si prešiel po zátylku. „Sestry mi vraveli o tom, ako sa Bethy stratila, a že ste to boli vy, kto jej pomohol.“

„To bola samozrejmosť. Takže tá malá potvorka Bethy je predsa len vaša dcéra?“ vyhŕkla som ohúrená, aký je ten svet malý.

„Už to tak bude,“ usmial sa. „Je trochu zvedavá a občas sa stane, že sa zatúla. Nikdy to však nebolo v preplnenom obchodnom centre. Stáva sa, že odbehne od preliezok, alebo sa vyberie sama do lesa za domom, ale nikdy to nieje ďaleko. Sestry boli trochu vydesené a určite sa vám dostatočne samy nepoďakovali. Dovoľte, aby som to urobil za ne a ako poďakovanie vás pozval na obed.“

„Ehm... To nie je nutné,“ vykoktala som zo seba prekvapená jeho pozvaním, aj keď som v tom momente po ničom inom, ako byť s ním o niečo dlhšie, netúžila.

„Prosím,“ nedal sa odbiť a urobil na mňa presne ten istý psí pohľad ako jeho dcéra pred pár dňami. Zvraštila som nad tým obočie. Naozaj nie sú pokrvní príbuzní? Lenže jeho pohľad mal väčšiu silu. Mala som pocit, že tomuto sa nebudem dokázať postaviť.

„Trvám na tom,“ neodbitne pokračoval a pri tom sa milo usmieval. Rezignovane som si povzdychla.

„Tak dobre. Rada s vami pôjdem na obed,“ poddala som sa a oplatila mu jeho úsmev.

Spolu sme sa vybrali chodbou nákupného centra až do podzemného parkoviska a jemu z tváre ani na okamih nezmizol ten prekrásny úsmev. Zastal pri svojom aute, ktoré som si pamätala z toho dňa, otvoril kufor a poukladal doň tašky.

„Nech sa páči, madam,“ prehovoril, keď otvoril dvere na mieste spolujazdca a rukou mi pokynul, aby som nasadla. 

„Ďakujem,“ prehodila som a už aj sa súkala dnu. V okamihu sedel vedľa mňa a pohýnali sme sa z parkoviska.

V tom momente som si uvedomila, že porušujem všetky svoje zásady – púšťať sa do rozhovoru s neznámym, sadať s ním do auta, nechať sa odviesť ktovie kam. Boli to opatrenia, ktoré sa v dnešnom svete plnom násilia hodili, ale na druhej strane - učinila som dobro a to sa mi vracia späť. Prečo si držať odstup?

„Vaša dcérka je naozaj roztomilá,“ prerušila som ticho v aute, ktoré síce nebolo nepríjemné, ale počúvať jeho hlas sa mi zdalo lepšie.

„Áno,“ odpovedal a opäť sa pousmial. „Je miláčik celej rodiny, aj keď občas niečo vyvedie.“

„Čo také?“

„No... Napríklad... Keby sa nestratila v tom obchodnom centre, musel by som hľadať iný spôsob, ako s vami tráviť príjemný čas,“ dodal a... Naozaj práve na mňa mrkol? Jeho slová spôsobili, že sa mi tvár zaliala červeňou. Úplne som cítila, ako sa mi rozlieva od krku až po uši. Opäť zavládlo medzi nami ticho, pretože som na jeho poklonu – tak som totižto brala jeho poznámku – nedokázala nijako odpovedať.

Otočila som sa k oknu a s úsmevom som hľadela von, kde rýchlo ubiehala cesta. Za pár minút sme opúšťali Port Angeles, ale úplne opačným smerom ako bolo Forks.

„Kam to ideme?“ vyhŕkla som prekvapene a dovolila si jeden pohľad do jeho tváre. Zasa sa usmieval, ale tentokrát to bol taký potmehúdsky úsmev.

„Unášam vás,“ prehodil akoby nič.

„A kam presne ma unášate?“ hrala som tú jeho hru spolu s ním.

„Niekam, kde budete len moja,“ zašepkal zhrubnutým hlasom a mne z tých slov prešlo telom vzrušenie. Ešte nikdy som sa takto pri rozhovore s niekým necítila. Dokonca ani Jacob vo mne nevzbudoval takéto pocity. Stačila jedna Edwardova veta prenesená tým jeho zmyselným hlasom a bola som na mäkko. Na sucho som prehltla a opäť sa radšej zadívala na cestu pred nami, no jeho pohľad som stále cítila.

„Máte strach?“ spýtal sa. Úplne zle odhadol moje pocity. Strach som absolútne nemala, ale i tak som sa bála toho, čo vo mne vyvolával. Pokývala som hlavou, pretože stiahnuté hrdlo mi nedovolovalo vysloviť čo i len jediné slovo.

„Som rád. Nechcem, aby ste sa pri mne cítili nepohodlne, pretože ja sa cítim veľmi dobre.“ Zasa som počula to divné, vzrušujúce podfarbenie hlasu. Páni! Ak bude takto rozprávať celý čas, asi to nevydržím.

„Je mi fajn,“ vyslovila som po chvíli, keď som si bola ako tak istá, že to pôjde.

„To je dobre, pretože sme na mieste,“ dodal a autom zatiahol na príjazdovú cestu k neveľkému domu. Vyzrela som von a dívala sa na chalúpku, pred ktorou sme zastali. Nechápala som, čo tu budeme robiť. Povedal predsa, že ma pozýva na obed, ale toto tu mi prišlo...

„Kde to sme?“

„Je to malý penzión. Natrafil som naň, keď som si tu pred pár mesiacmi bol pozrieť dom, kam sme sa mali nasťahovať. Zostal som tu na noc. Patrí to staršiemu manželskému páru a sú to veľmi milí ľudia. Prenajímajú pocestným izby a ich kuchyňa stojí za ochutnanie,“ vysvetlil. Po jeho slovách sa otvorili vstupné dvere a objavila sa v nich nízka žena.

„Pôjdeme?“ otočil sa na mňa a na tvári mal opäť ten psí pohľad podtrhnutý nadšením z tohto miesta. Asi to tu mal naozaj rád. Prikývla som a spolu sme vystúpili. Hneď, ako som sa dostala z bezpečia auta, ma ovial mrazivý vietor, ktorý fúkal až príliš silno a dostával sa mi aj pod kabát. Medzitým žena zišla tých pár schodov, ktoré viedli na verandu a vybrala sa nám naproti.

„Dobrý deň, pani Holldennová,“ pozdravil ju. Žena sa zo široka usmiala a roztiahla náruč.

„Edward! Vitaj opäť u nás,“ vítala ho nadšene a už aj ho stískala v náručí. „Tak ty si nás opäť prišiel pozrieť? Milé od teba,“ prehovorila, keď ho pustila. „A neprišiel si sám. Kto že je táto prekrásna dáma?“ spýtala sa, keď jej pohľad padol na mňa.

„To je slečna Swanová. Moja...“ Edward na okamih stíchol a pri tom sa mi zahľadel do tváre. Mal v nej taký podivný výraz, ktorý som v ten moment nevedela zaradiť. Napokon si povzdychol a pokračoval: „Je to moja známa.“ Zdalo sa mi to, alebo som naozaj počula osteň smútku?

„Som Bella,“ povedala som, keď pani Holldennová pristúpila ku mne a natiahla som k nej ruku. Miesto toho, aby mi ňou potriasla, skončila som i ja v jej veľkom objatí.

„Vitajte deti,“ dodala pani Holldennová familiárne, postavila sa medzi nás a oboch nás za paže ťahala dnu. „Poďme sa schovať pred tou zimou. Neviem, čo sa to deje, ale akoby sa dnes to počasie zbláznilo,“ mrmlala po ceste k domu. A mala pravdu. Keď sme opúšťali Port Angeles bolo síce zima, ale takýto vietor nefúkal. Tu to doslova hučalo. Zrýchlila som, aby som vyrovnala krok s touto energickou starou dámou a bola čo najskôr v teple.

Hneď za dverami sa mi ho dostalo. Všetko tu pôsobilo tak útulne, akoby som sa ocitla len niekde na návšteve u známych.
Za dverami bola malá chodba s pultom, asi recepia a hneď za ňou väčšia miestnosť, kde som videla stoly. Pani Holldennová nám vzala kabáty a zavesila ich vedľa pultu. Ani sa neobzrela, keď prechádzala do miestnosti so stolami a prehovorila: „A čo že vás k nám privádza?“

„Pozval som Bellu na obed a iné miesto ako toto, ma nenapadlo,“ odpovedal jej Edward a ja som pocítila jeho ruku na krížoch, ako ma popri sebe viedol za pani Holldennovou. Bolo to veľmi príjemné.

„Rada počujem, Edward, že si na nás občas spomenieš,“ otočila sa naňho pani Holldennová a usmiala sa takým tým úsmevom, ako hrdá matka. „Za to vám dám svoj najlepší stôl,“ dodala. Všimla som si, že Edward jej úsmev opätoval, ale hneď ako sa otočila, nahol sa ku mne a zašepkal: „Všetky jej stoly sú najlepšie.“

Všimla som si, že v miestnosti sedí postarší pár a večeria. Hrala tu príjemná tichá klavírna hudba, ktorá dodávala tomuto miestu ešte väčší nádych domáckosti. V jednom rohu bol krb, v ktorom horelo pár polienok. Pani Holldennová nás posadila na miesto, ktoré bolo pod oknom a od okolitých stolov oddelené nízkou drevennou zábranou obsiatou kvetmi.

„Tu budete mať súkromie a pri tom vás budem mať na očiach,“ zasmiala sa a potmehúdsky na Edwarda mrkla. Po jej slovách som sa začervenala, pretože mi to prišlo, akoby ma kárala vlastná babička. Naproti tomu sa Edward len pousmial. Podala nám jedálne lístky a kým sme si vyberali jedlo, objednali sme si niečo na pitie. Pani Holldennová odišla a ja som sa obzrela po miestnosti. Všimla som si, že v rohu je schodisko, ktorého zábradlie bolo olemované girlandou s ozdobami. Nad krbom bolo tiež pár vianočných ozdôb. A sem tam zo stropu viseli zelené vetvičky.

„Páči sa vám to?“ spýtal sa Edward, keď ma nechal všetko si tu poobzerať.

„Príde mi to tu ako doma,“ prikývla som. „Útulné a príjemné prostredie. Len sa divím, že som tu ešte nebola. Vo Forks som od narodenia a do Port Angeles chodím pravidelne, ale o tomto mieste som nepočula.“

„Manželia Holldennovci tento dom postavili hneď po svojej svadbe,“ začal rozprávať Edward a tiež sa poobzeral po miesnosti. „Plánovali kopu detí, ale osud im ich nenadelil. A tak sa rozhodli, že z tohto domu urobia penzión. Nie je to tu veľké, ale pôsobí to domácky. Pani Holldennová sa o to stará sama. Jej manžel má prácu v Port Angeles, takže jej tu vlastne len vypomáha. Myslím však, že tu vytvorili prekrásne miesto,“ dokončil napokon a odložil svoj jedálny lístok bokom. Premýšľala som o jeho slovách, ktoré ma zaujali. Skutočne mal pravdu. A myslím, že keby ma vzal hocikam inam, do drahej reštaurácie, neohúril by ma natoľko, ako týmto.

„Máte už vybraté, deti?“ objavila sa pri nás pani Holldennová s mojim čajom a vodou pre Edwarda.

„Dala by som si skôr niečo ľahšie, ak by to nebol problém,“ odpovedala som s pohľadom upretým do jedálneho lístka, v ktorom som márne hľadala.

„Čo máte na mysli, dušička?“ vrelo sa ku mne naklonila pani Holldennová.

„Robíte aj nejaké šaláty?“

„Samozrejme, len si povedzte aký a Marge Holldennová sa ho pokúsi vykúzliť.“ Cítila som sa trochu trápne, že mi z jedálneho lístka nič nesadlo, ale v poslednej dobe som akosi na jedlo nemala chuť, a tak by mi šalát padol vhod skôr, ako jej domáce špeciality.

„Môžem teda poprosiť zeleninový šalát s grilovaným kuracím mäsom?“ spýtala som sa ostýchavo.

„Jeden zeleninový šalátik,“ písala si pani Holldennová. „Môže byť k tomu dressing a pečené toustíky?“
Prikývla som na súhlas a pani Holldennová sa otočila na Edward.

„A tebe prinesiem to, čo naposledy.“ Edward jej prikývol, ale to už pani Holldennová vidieť nemohla, pretože odchádzala do miestnosti za malým barom, ktorý bol vedľa schodiska.

Sklopila som zrak k šálke s čajom, jednu ruku som si na nej zohrievala a druhou som ho miešala. Po chíľke som sa pozrela na Edwarda a všimla si, ako sleduje moju ruku krúžiacu lyžičkou v čaji. Pomaly zdvíhal pohľad, až sa napokon vpil do mojich očí. V ten moment som pocítila podivný náboj, ktorý medzi nami prebiehal. Obaja sme si hladeli do očí a vraveli nimi slová, ktoré naše uši nemohli počuť. Cítila som sa príjemne, a tak, akoby som to robila odjakživa. Akoby som ho poznala roky. Akoby sme boli dávny priatelia, ktorí sa po rokoch opäť našli.

„Mal by som svojej dcérke dať na Vianoce ten najväčší dar, aký si želá,“ prerušil naše mlčanie Edward. „Alebo jej proste nosiť dary každý deň.“ Nechápavo som zvraštila po jeho slovách obočie. Netušila som, kam tým mieri.

„Neviem, totižto, ako jej dostatočne poďakovať za to, že sa stratila a našla teba,“ zašepkal na vysvetlenie a mne ani neprišlo, že spontánne prešiel do tykania. V tom momente som mala hlavu plnú iných vecí. A to konkrétne Bethinho najväčšieho želania na Vianoce. „Budeš mojou mamičkou, Bella?“ spomenula som si na jej prianie. To je ten najväčší dar, ktorý si Bethy želá. Aspoň tak mi to hovorila. Je možné, že Edward o tom vie? Je možné, že narážal práve na to? Nie. Bethy predsa vravela, že ani jej ocko o tom nevie. Zatrepala som hlavou v snahe dostať z nej tieto myšlienky a nadýchla som sa, aby som si dodala odvahy otvoriť ústa.

„V prvom rade jej musíš vysvetliť, že stratiť sa v nákupnom centre môže byť nebezpečné. Mohlo sa stať čokoľvek, mohla natrafiť na kohokoľvek...“

„Ale ona našla teba,“ dodal Edward a ja som v jeho slovách cítila úľavu. Napokon sa pousmial. „Máš pravdu. Dostane kázeň a až potom kopu darčekov.“

„Veľmi ju ľúbiš.“ Nebola to otázka, skôr konštatovanie. V jeho hlase bolo poznať, že ju má veľmi rád.

„Bethy je moje všetko. Po tom, čo mi vstúpila do života, sa celý zmenil a konečne začal dávať zmysel,“ odpovedal mi, oprel sa lakťami o stôl a nahol sa bližšie ku mne. „Darmo si obklopená svojou rodinou. Vždy potrebuješ k životu niekoho, kto s tebou bude niesť tvoje trápenie. Alebo niekoho, kto ti od toho trápenia uľaví. A toto všetko pre mňa robí práve Bethy. Mám milujúcu rodinu, ale kým tu nebola Bethy, bol som sám. Sám medzi tromi milujúcimi sa pármi. Ver mi, že to je ťažké. Vidíš tú lásku naokolo, ale nemáš ju s kým zdielať. To až s príchodom Bethy som pochopil, že existuje aj iná láska, ako láska k partnerovi, ktorá ťa môže uspokojiť. A to rodičovská láska.“ Pohodlne sa oprel do stoličky a sledoval svoju ruku, ktorá na stole vyťukávala pieseň ozývajúcu sa z reproduktoru v miestnosti. Chvíľu len tak sedel a hľadel pred seba. Ja som mlčala tiež. Nevedela som, čo presne mu na jeho slová povedať, aby som ho neurazila, alebo ešte lepšie, nestrápnila samu seba.

„Ale dosť bolo pesimistických rečí. Čo keby si mi o sebe niečo prezradila? Kde pracuješ, záľuby, priatelia...“ uškrnul sa. Potešená tým, že sa zmenila téma, som sa rozhovorila o kníhkupectve, kde som bola zamestnaná. O knihách sme sa bavili ešte dosť dlho po tom, čo nám pani Holldennová priniesla jedlo, v ktorom sa Edward len prehraboval. Za to mne chutilo až veľmi. Prebrali sme témy ako hudba, miesta, ktoré sme navštívili a ja som sa cítila, ako s dlhoročným priateľom. Smiali sme sa na filmoch, ktoré sme v poslednej dobe videli.

Čas ubiehal neuveriteľne rýchlo a postupne zo mňa opadla všetka ostýchavosť.

Chvíľu po tom, čo sme dojedli, sa pri nás objavila pani Holldennová s koláčom v ruke a so svojim manželom po boku. Prisadli si k nám, a tak sa náš rozhovor zasa rozbehol. Edward s pánom Holldennom debatovali o politike, na čo pani Holldennová len prevracala oči. Smiali sme sa spolu a ja som sa cítila, akoby som sedela v kruhu rodiny. Manželia Holldennovci boli veľmi milý pár a pôsobili tak rodičovsky. Marge na mňa mrkala, keď občas ryla do Edwarda a potichu mi dávala rady, čo na mužov vždy platí. Samozrejme, že sa to neodišlo bez odozvy, pretože ju začul pán Holldenn a tvrdil, že sú to len babské reči. Pri tej ich malej hádke sme sa s Edwardom smiali pod nosy. Boli vážne roztomilí.

Kým sme sedeli u Holldennovcov, vonku sa pomaly začalo stmievať a tak bol čas pobrať sa domov.

„Bolo to prekrásne popoludnie, ale myslím, že už je čas ísť domov,“ prehovorila som, keď na chvíľu hovor ustal. Pani Holldennová sa na mňa zdesene pozrela.

„To ani náhodou, zlatíčko. Videla si, čo sa vonku deje? Už Harry sa skoro domov nedostal. Ženia sa tam všetci čerti.“

„Ale...“ chcela som oponovať, no Marge mi skočila do reči.

„Už aj vám idem pripraviť izbu. Zostanete tu na noc a ráno, keď sa to upokojí, možete ísť domov,“ nedala sa Marge a už sa zdvíhala zo stoličky. „Poď mi pomôcť, Herry!“ zvolala na svojho muža, ktorý ju hneď nasledoval. Nechápavo som hľadela za tými dvoma. Čo im to zišlo na um? Nemôžeme tu predsa zostať. A čo to povedala Marge? Pripraviť izbu? Zhrozene som pozrela na Edwarda, no ten pokojným pohľadom pozoroval odchádzajúcu dvojicu.

„Nemôžeme tu zostať,“ prehovorila som, na čo sa Edward na mňa pozrel.

„Bella, vonku vážne zúri víchrica. Je mi to ľúto, ale bolo by nebezpečné, vydať sa v tomto nečase na cestu. Prespíme tu a ráno ťa vezmem domov,“ presviedčal ma. Mala som pocit, že sa mu tá predstava veľmi páči.

„Ale my nemôžeme mať spoločnú izbu,“ vyhŕkla som napokon to, čo ma najviac desilo. Súhlasila som s tým, že pôjdem s Edwardom na obed, aj keď som ho lepšie nepoznala, ale aj keď som s ním prežila krásne pohodové chvíle, nemôžem predsa s ním zdieľať jednu spoločnú izbu.

„Neboj sa, vyriešim to. Budeš mať izbu len pre seba,“ odpovedal, zdvihol sa a zmizol vo dverách, kde manželia Holldennovci. Keď sa o pár minút objavil a oznámil mi, že nám každému chystajú zvlášť izby, upokojila som sa a dokonca sa na noc mimo domu i tešila. Vstala som zo stoličky a prešla k oknu, aby som sa pozrela, ako zle o vyzerá. Zistila som, že Marge mala prevdu. Vonku fujačilo, všade poletoval sneh tak husto, že nebolo pomaly nič vidieť.

„Poď, kým nám pripravia izby, sadneme si do knižnice. Myslím, že sa ti bude páčiť,“ objavil sa pri mne Edward. Pri spomenutí slova knižnica mi doslova zažiarili oči. Potešene som sa k nemu otočila a nechala sa odviesť do vedľajšej izby. Práve sme prechádzali popri schodisku, keď z neho schádzala Marge.

„Izby sú hotové, deti.“ Zastavili sme sa a obaja sa otočili za ňou. Už som jej chcela poďakovať, keď Marge zvískla: „Ááá!“ a zalomila pri tom rukami. Prekvapene som sa na ňu dívala, pretože som nechápala, čo sa stalo. Marge sa však na tvári objavil široký úsmev a ona rukou ukázala nad nás. Obaja sme zdvihli pohľad. Nad nami viselo imelo.

Pohľadom som strelila k Edwardovi, ktorý si ho s úsmevom obzeral. Potom som šibla k Marge. Tá si založila ruky na hrudi a vyzerala, že na niečo čaká.

„Bude to?“ ozvala sa po chvíli. „Stojíte pod imelom, deti. Na čo čakáte?“ vyhŕkla napokon, keď sme sa ani jeden k ničomu nemali. Po jej slovách som sa pozrela na Edwarda. Díval sa na mňa a jeho oči už neboli zlaté. Tentokrát akoby sa zmenili na hnedé a ja som mala pocit, že tmavnú stále viac. Až napokon ostali úplne čierne. Je to možné?

Chcela som sa nad tým zamyslieť, ale ten jeho pohľad mi bral všetky myšlienky. Začalo sa mi ťažšie dýchať a moja hruď sa prudko dvíhala. Edward pristúpil tesne ku mne a jednu svoju ruku položil na môj bok. Sklonila som hlavu, neschopná dívať sa naňho. Po tom dotyku ma zalialo príjemné teplo, ktoré sa z toho miesta šírilo do celého tela.

Prstom druhej ruky mi podložil bradu a tak ma donútil pozrieť opäť do jeho tváre. Pohľadom som kmitala medzi jeho očami a perami a v duchu si šepkala: „Tak už ma konečne pobozkaj!“

Pocítila som, ako mi prstom prešiel po pere a neubránila sa slastnému vzdychnutiu, ktoré ten dotyk zapríčinil.
Napokon sa Edwardova tvár priblížila tak, že sme sa skoro dotýkali. No on zaváhal. Na moment sa zastavil, akoby mi dával možnosť ustúpiť. Vydýchol a jeho dych mi ovial tvár. Bol tak sladký a opojný.

V ten moment som si spomenula na babičkine slová. Ako opisovala pocity, ktoré cítiš, keď stretneš svoju stratenú polovicu duše. A ja som sa cítila presne tak. Len s ním som pociťovala šťastie a naplnenie. Hoci som ho poznala tak krátko, vedela som, že už bez neho nemôžem žiť. Že môj život nebude úplný, ak on nebude stáť po mojom boku. Pri ňom som nemala pochybnosti, ktoré sa poslednú dobu objavovali pri Jacobovi. S ním som to konečne bola ja.

Stála som nehybne, vdychovala som jeho vôňu a nespúšťala zrak z jeho očí. Edward sa priblížil ešte viac, prešiel svojimi perami po tých mojich a spojil nás v tom najúžasnejšom bozku, aký som kedy dostala. V ten okamih sa zastavil okolitý svet a všetko okrem nás dvoch prestalo existovať.

Prajem všetkým krásne a ničím nerušené vianočné sviatky. A keď ste boli dobré, určite si pod stromčekom nájdete kopu vysnených darčekov. Vaša GCullen.

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mamička pod stromček - kapitola štvrtá: