Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mamička pod stromček - kapitola piata

29.12.2013 (19:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2585×

Mamička pod stromček

A zasa tá babička.

5. kapitola

Nasledujúce dni boli tie najkrajšie, aké som vo svojom živote zažila. Nebolo to preto, že sa blížili Vianoce, najkrajšie sviatky roka, ani preto, že sa blížila moja svadba. Dokonca to nespôsobil ani Jacob, ktorý na tom síce mal malý podiel, pretože sa stále nevrátil zo svojej služobnej cesty. Mohol za to Edward, ktorý so mnou trávil každú možnú voľnú chvíľu.

Áno, Edward bol ten, kto robil môj život krajším. Kedy sa to všetko udialo? Bolo to ten večer v penzióne u Holldennovcov, kedy mi daroval prvý bozk a potom ma nechal so svojimi pocitmi osamote v izbe? Alebo to bolo už vtedy, keď sa pri mne zastavil na opustenej ceste s úmyslom pomôcť mi?
Nie. Mala som pocit, že to všetko sa stalo dávno predtým, ako sme sa my dvaja stretli, že to má korene veľmi hlboko v minulosti.

Už som si, totižto, nevedela bez Edwarda predstaviť deň. Od toho osudného večera, kedy ma prvýkrát pobozkal, to šlo ako z kopca. Nedokázala som si predstaviť ráno bez toho, aby ma pred domom nečakalo Edwardovo auto a v ňom jeho majiteľ, ktorý ma odviezol do práce. Ani obedy by neboli tak krásne, keby mi ich neprinášal do kníhkupectva Edward a kým som jedla, neposedel by pár minút so mnou. Dokonca ani cesta z práce by nebola tak úžasná, keby večer pre kníhkupectvom nestál Edward s kyticou kvetov a tým najkrajším úsmevom, aký som kedy videla a nevzal ma na prechádzku stmievajúcim sa mestom, aby ma potom unavenú vysadil pred domom so smutným výrazom na tvári. Ani noci by neboli tak osamelé, no pri tom tak krásne, keby som nezaspávala s pocitom jeho pier na tých mojich a príchodom snov, v ktorých sme boli spolu.

Túto prekrásnu idylku rušil jeden fakt, ktorý mi pripomínal, že to všetko sa onedlho skončí. Že moje krásne chvíle pominú a ja sa budem musieť prebudiť zo sna, ktorý si tak užívam a vrátiť sa do reality, ktorá sa až závratnou rýchlosťou blížila.

Tým, čo to všetko narúšalo, boli Jacobove pravidelné večerné telefonáty. Každý večer o tej istej hodine mi zazvonil mobil a v ňom sa ozval Jacobov hlas: „Ahoj, kráska.“

Každý večer sa ma pýtal, ako som trávila deň a či je všetko v poriadku. A ja som sa deň za dňom naučila lepšie a lepšie klamať. S pokojným svedomím som mu rozprávala podrobnosti príprav na našu svadbu a bez pocitu viny som sa s ním lúčila vzdušným bozkom. Tých pár minút som sa však cítila ako zajatec. Celé telo akoby mi ochablo ťarchou, ktorú som už nechcela niesť na svojich pleciach. Každý večer pár minút pred tým, než sa mi rozozvučal telefón, som si vravela, že dnes mu to poviem. Ale napokon som si uvedomila, že telefonát nieje najvhodnejší spôsob, ako niekomu povedať, že pre mňa už nič neznamená.

Častokrát, keď ma večer Edward opustil pri našich dverách, som premýšľala, či je správne zahodiť to, čo sme si s Jacobom vybudovali. Ale hneď na to sa ozval môj vnútorný hlas, ktorý kopíroval slová babičky: „Je Jacob to, čo si v živote chcela? Je ten, ktorý ťa napĺňa? Ten, pre koho by si bola ochotná zomrieť? Ten, čo ťa robí šťastnou a pri ktorom sa ti chvejú kolená, len čo sa k tebe priblíži?“

Vedela som, že Jacob takým nieje ani zďaleka.

Za týchto pár dní som si uvedomila, že som nikdy necítila k nikomu to, čo teraz cítim k Edwardovi, že som po nikom tak netúžila, ako túžim po ňom. Že ma ešte nikto nikdy nerobil šťastnou už len tým, že bol pri mne.

A tak som nikomu nepovedala nič. Vedela som, že nieje správne nechať mamu stále pripravovať moju svadbu, hoci doťukávala už len posledné detaily. Tiež som vedela, že nieje správne nechať Jacoba v tom, že keď sa vráti, bude všetko tak, ako keď odišiel. Len jednu osobu som nechcela klamať. Babičku. Vedela som, že ak je na tomto svete niekto, kto ma pochopí, bude to práve ona.

A tak som sa rozhodla, že dnes prechádzku vymením za návštevu babičky. Musela som síce oželieť tie chvíle strávené s Edwardom, musela som zabudnúť na objatia pod hviezdným nebom pri jazierku v parku, odpustiť si bozky v tieni stromov zahalených snehovou prikrývkou. Ale čo som si nedokázala odpustiť, bolo naše lúčenie pri mojich dverách.

„Naozaj ti to nevadí?“ spýtala som sa Edwarda, keď zastavil auto pri babičkinom dome. Naklonila som sa bližšie k nemu a vzala som do dlaní jeho chladnú ruku a trela ju dovtedy, kým nebola skoro tak teplá ako moje dlane.

„Bella, viem, čo cítiš k babičke a ja nie som osoba, ktorá by s ňou mohla súperiť,“ odpovedal až príliš vážnym tónom, ktorý sa mi ani trochu nepáčil. Vedel, že babičku mám veľmi rada, ale jeho som milovala, hoci som ešte nenabrala odvahu povedať mu to.

„Takto nehovor!“ prosila som a kárala ho zároveň jednou vetou. Edward si vymanil ruku z môjho zovretia a pohladil ma po tvári. Dívala som sa do jeho usmievajúcej sa tváre a strácala myšlienky. Naklonila som hlavu na bok, aby som sa viac oprela do jeho dlane a užívala si ten príjemný pocit, ktorý mi jeho dotyk spôsoboval.

„Som naštvaný,“ prehovoril po chvílke. „Naštvaný na to, že som chcel byť s tebou a miesto toho budeš u svojej babičky, ale utešuje ma to, že o pár hodín si pre teba prídem a budeš opäť len moja,“ zapriadol tým svojim sexi zhrubnutým hlasom a mne sa z toho skoro zamotala hlava. Jeho majetnícke sklony ma privádzali do šialenstva. Je možné, aby som bola vzrušená už len z jeho slov?

„Vybavím to rýchlo,“ dostala som s námahou zo seba, keď sa mi podarilo nájsť stratený hlas. Očividne bol potešený tým, čo som povedala, pretože sa mu ústa roztiahli do môjho obľúbeného úsmevu. Naklonil sa ešte bližšie a mňa ovial jeho sladký dych. Srdce sa mi po tej známej dávke rozbehlo, akoby mi chcelo vyskočiť z hrude. Pocítila som, ako sa Edwardova dlaň posúva z mojej tváre nižšie, klesá po mojom krku, až sa zastaví na mieste, kde pod ňou môže cítiť ten zbesilý tlkot.

„Milujem tento zvuk,“ zašepkal a sklonil sa k môjmu krku. Cítila som mierny závan, ako sa nadýchol. „A milujem tvoju vôňu,“ prehovoril do môjho krku. Mrazenie, ktoré sa z toho miesta šírilo do celého môjho tela, sa nedalo zastaviť a ja som to ani nechcela. Prahla som po tom. Prahla som po jeho dotykoch, po jeho slovách, vyznaniach, na jednu stranu tak podivných, no romantických. Prahla som po ňom. „Radšej už bež! Nech si pri mne čo najskôr,“ povedal a odtiahol sa odo mňa. No i tak zostal dostatočne blízko. Dostatočne blízko na to, aby som urobila to, na čo som sa pri ňom ešte nikdy neodvážila. Vždy bol Edward ten, čo medzi nami inicioval intímnejšie dotyky, pohladenia, či bozky.

Vzala som jeho tvár do oboch dlaní, naklonila som sa bližšie a spojila som naše pery. Najprv len jemne, akoby som ho svojimi perami chcela len pohladiť. Cítila som, ako Edward stuhol. Predpokladala som, že to bolo prekvapením z toho, čo som práve robila. Potešilo ma to a zároveň osmelilo. A tak som sa dala na hlbší prieskum jeho pier. Prešla som po jeho dolnej pere jazykom, na čo sa Edwardovi z úst vydral vzdych, tak precítený a náruživý, že sa mi z toho zatočila hlava. V ten moment som zabudla na okolie, zabudla som, že s ním sedím v aute pred babičkiným domom. Nezaujímalo ma, že nás niekto môže vidieť.

Asi preto netuším ako, ale zrazu som sedela v jeho lone. Tisol ma k sebe, bozkami hltal moje pery a rukami blúdil po mojom tele. Keď som si uvedomila, kde som, ešte tuhšie som sa k nemu natisla a rukami som mu vošla do jeho hebkých vlasov. Počula som, ako zastonal a pri tom pootvoril pery. Na nič som nečakala a svojim jazykom som sa vybrala preskúmať terén. Keď som však narazila na ten jeho, akoby som dostala náraz elektrickým prúdom a prisahám, že som okolo nás videla lietať iskričky. Chutil tak lahodne a sladko, že keď sa po pár minútach odo mňa odtiahol, lapajúc po dychu, doslova som zaúpela nahlas.

„Máme čas. More času,“ dostával zo seba medzi prudkými nádychmi a pri tom ma hladil vo vlasoch. Prikývla som a presunula som sa na svoje sedadlo. Bola som sklamaná, že to prerušil a tiež som si uvedomovala, kde sme sa nachádzali. Pomaly som sa upokojovala, až sa napokon môj dych dostal do normálu, aj keď moje srdce na to potrebovalo trochu viac času. Poslednýkrát som sa zhlboka nadýchla.

„Dobre. Pôjdem. Prídeš po mňa?“ otočila som sa naňho a znova som mala pocit, že sa po ňom vrhnem. Musím ísť, inak sa k babičke dnes nedostanem.

„Som tu za dve hodiny, ako sme sa dohodli.“ Vystrel ku mne ruku a tá spočinula opäť na mojej tvári. Mala som pocit, že ma vôbec nechce pustiť a ja som na tom bola podobne. „Choď už, prosím,“ zastonal, ale neodtiahol sa. Nakoniec som to bola ja, kto tomu urobil koniec. Chytila som jeho ruku na mojej tvári a s úsmevom som ju z nej sňala. Otvorila som dvere, vykĺzla do studeného večera a vybehla som k babičkiným dverám. Otočila som sa len na jej prahu, aby som videla, ako Edward zabuchol dvere auta, ktoré som za sebou nechala otvorené, zamával mi, naštartoval a zmizol v tme.

„Zlatíčko, ty celá žiariš,“ vrhla ma mňa babička prekvapený pohľad, keď sa usadila pri mne na pohovke a poriadne sa na mňa zadívala. Kým bola v kuchyni a pripravovala nám horúci čaj, prehrávala som si tie posledné minúty v Edwardovom aute. Určite som teraz musela byť celá červená, ako som si spomenula na svoje správanie.

„Ach, Bella,“ zašepkala babička a vzala moju tvár do oboch dlaní. „Ty si zamilovaná,“ vyhŕkla a mňa tým doslova ohúrila. Ako na to prišla, keď ja som si to všetko naplno uvedomila len nedávno? „Ja som vedela, že to príde,“ hrdo preniesla a už aj ma zvierala v svojom chabom náručí a tisla k sebe. Ohúrená jej slovami a správaním som tam len sedela bez slov a bez pohybu. To je to na mne tak vidieť?

„Ako si na to prišla?“ spýtala som sa nesmelo, ešte kým ma objímala. Po mojich slovách sa odtiahla, ale ruky zo mňa nesnímala.

„Zlatíčko, ako som povedala, celá žiariš. To, čo máš v očiach, som mala ja, keď som stretla tvojho starého otca a keď som pochopila, že on je ten pravý pre mňa. Preto to viem. No, tak! Rozprávaj! Kto je ten šťastlivec?“ súrila ma. Je to vážne pravda? Je možné, že mám v tvári vpísané, že milujem Edwarda? Ale prečo si to potom nevšimol nikto iný okrem babičky? Prečo sa o niečom podobnom nezmienila mama, keď sa včera zastavila u mňa v práci, po tom, čo odišiel Edward a našla ma sedieť pohrúženú do myšlienok naňho?

„Neviem, o čom hovoríš,“ zahmlievala som, hoci som k babičke prišla z úmyslom všetko jej povedať a spýtať sa jej, čo mám robiť. Vedela som, že ona mi pomôže a poradí.

„Bella,“ zvýšila babička hlas a natiahla sa k stolíku, kde nám obom naliala čaj. Keď mi podala moju šálku a vzala do rúk tú svoju, obdarila ma káravým pohľadom. „Nie som slepá. Poznám ťa od narodenia. Viem o každom tvojom pocite, pretože sa ti vždy zjaví v očiach. Myslíš si, že je rozumné robiť zo mňa blázna?“ vyčítala mi. Neodpovedala som. Nechala som ju, nech si pokojne usŕka z čaju a medzitým som hľadala vhodné slová, ako jej o všetko povedať. Neviem, či sa mi to všetko naozaj objavilo v očiach, alebo či som na tvári mala bezradný výraz, ale babička ma dlho nenechala na pokoji.

„Začni pekne od začiatku a nevynechaj nič.“ Tentokrát jej hlas neznel káravo. Bolo v ňom nadšenie a vzrušenie, ktoré v tú chvíľu chcela prežívať so mnou.

A tak som váhavo začala rozprávať, ako to všetko začalo. Opísala som naše prvé stretnutie a nezabudla som jej povedať, aké som pri tom prežívala pocity. Spomenula som malú roztomilú Bethy, ktorá mi celkom náhodne skrížila cestu a celkom náhodou je to adoptívna dcéra Edwarda. Tiež som jej hovorila, ako sme sa stretli v obchodnom dome a ako sme spolu strávili poobedie v penzióne. Nezabudla som spomenúť Holldennovcov, akí boli milí a ako nás prichýlili na noc. A potom prišlo zhrnutie posledných dní, kedy sme každú možnú chvíľu trávili spolu. Nakoniec som sa pristihla, ako jej opisujem naše vášnivé lúčenie pred jej domov.

Až keď som sa zadívala na babičku a jej ohromený výraz, vohnala sa mi červeň do tvári.

„Netušila som, že si taká dračica, zlatko,“ potmehúdsky sa usmiala a usrkla si z čaju.

„Babi,“ hravo som ju okríkla a tvárila sa pri tom zdesene.

„No čo? Len konštatujem. Ale v skutočnosti...“ Babička stíchla a zadívala sa mi hlboko do očí. „V skutočnosti sa teším spolu s tebou. Konečne si našla svoju stratenú polovicu duše a máš nárok byť v živote šťastná a spokojná. Bella, ani si neuvedomuješ, aké šťastie ťa postretlo,“ rozplývala sa, ale mne pri tom pripomenula jednu nepríjemnú situáciu, ktorú budem musieť urobiť, ak sa rozhodnem pre Edwarda.

„Babi, ale je tu Jacob,“ šepla som previnilo a dívala som sa na svoju šálku v ruke. Po chvíli som pocítila babičkinu dlaň na tej mojej. Zdvihla som k nej zrak a stretla sa s jasnou farbou v jej starých očiach.

„Toto bude to najtažšie, čo ťa čaká. Ale ak si naozaj zaľúbená do Edwarda, laská k nemu ti dodá silu.“ Chlácholivo ma pohladila a ja som mala pocit, akoby mi tým dotykom sama dodávala silu. „Spomeň si, ako som ti rozprávala o Michaelovi. Aj ja som ho mala rada. Veľmi rada. Myslela som si, že on je ten pravý. Až stretnutie s tvojim starým otcom mi otvorilo oči. A tiež mi dodalo síl, postaviť sa Michaelovi zoči voči a povedať mu pravdu.“

„To sa ti ľahko povie! Ale ako Jacobovi vysvetlím, že už ho nemilujem natoľko, aby som si ho vzala?“ Babička sa po mojich slovách zamyslela a ja som tiež hľadala vhodné varianty, ktoré Jacobovi predložím.

„Ehm, Jacob... Vieš, stala sa taká vec... Spoznala som svoju pravú lásku.“

Alebo...

„Jacob, je koniec! Nevezmem si ťa!“

Alebo tiež...

„Jacob, je mi to tak ľúto, ale...“

Bože, prečo je to také ťažké?

„Bude to trochu narýchlo,“ ozvala sa po chvíli babička. „Kedy sa Jacob vzacia?“

„Bude tu už zajtra večer.“

„Už? Veď ten chlapec si naozaj dáva na čas! Svadbu máte už pozajtra a on si príde až večer predtým?“ oborila sa hneď babička a mala som pocit, že keby je Jacob na dosah, asi by mu to patrične vytmavila. Nemala som chuť brániť ho, a tak som nechala babičku, nech si naňho pokojne hromží. „Dobre, mám jeden nápad, ako ti to uľahčiť a zároveň Jacobovi vysvetliť.“ S nádejou v tvári som sa na ňu dívala a čakala, s čím svetoborným príde. Babi sa pousmiala a napokon vyhlásila: „Prídeš s ním zajtra večer ku mne. Vymyslíš si niečo, kvôli čomu sa budeš musieť zastaviť a ja sa podujmem Jacobovi všetko vysvetliť.“ Zdal sa mi to celkom dobrý nápad, aj keď som mala obavy, že Jacob k babi nebude chcieť ísť. Ale ak ho sem vezmem priamo z letiska, nebude sa tomu môcť vyhnúť.

„Znie to dobre,“ pochválila som babičku.

„Ušila som si na seba poriadny bič, ale s Jacobom to je medzi nami aj tak dosť nahnuté, takže ma nebude môcť nenávidieť viac ako doteraz,“ zhrnula a hodila nad tým rukou. Mala pravdu, už to medzi nimi aj tak lepšie nebude. A po odhalení môjho vzťahu s Edwardom... Čo na tom?

„Tak sme dohodnuté. Ďakujem, babi.“ Natiahla som sa k nej a pevne ju stisla v náručí.

Ešte som babičke musela opísať, ako vlastne Edward vyzerá a tiež chcela počuť o malej Bethy. Ani som sa nenazdala a vonku sa ozvalo trúbenie auta. Nervózne som sa pohmýrila, pretože som nechcela byť nezdvorilá a od babičky utiecť. Lenže babi ma po trúbení sama hnala preč. Aby som vraj bola čo najskôr so svojim milým. Rýchlo sme sa rozlúčili a ja som si ani neuvedomila kedy, a už aj som sedela celá rozžiarená a vysmiata vedľa Edwarda.

„Ako to šlo,“ spýtal sa, keď sme vyrazili ku mne domov.

„Celkom dobre.“

„A čo ste preberali?“ zvedavo po mne pokukoval. Neubránila som sa úsmevu.

„Teba,“ zachichotala som sa.

„Mňa? Ty si o mne povedala babičke?“ pýtal sa s neveriacim výrazom na tvári. Pokývala som mu na súhlas.

„Áno. Povedala som jej o tebe a aj o Bethy. A tiež som jej povedala o nás,“ šepla som a zahryzla si do spodnej pery.Netušila som, ako to Edward vezme, že som babičke prezradila nejaké tie podrobnosti. 

„Čo presne si mala na mysli tým o nás?“ Stále sa na mňa díval tým prekvapeným výrazom. A mňa sa zmocňoval strach. Čo keď sa mu to nebude páčiť? Čo keď nechce, aby to zašlo ďalej? Čo keď ma nakoniec nemiluje tak, ako ja jeho?

„Povedala som jej všetko. Čo pre mňa znamenáš. Kým pre mňa si. A tiež, čo k tebe cítim,“ vysvetlila som mu a čakala na svoj ortieľ. Keď to tak vezmem, aj keby Edward necítil ku mne to, čo ja k nemu, aj tak si Jacoba nevezmem. Už to skrátka nemôžem urobiť. Aj keby som mala zostať na dlhé roky sama, nemôžem Jacoba držať vo vzťahu, ktorý bude len jednostranný. Má právo vedieť to a zariadiť sa podľa toho, niekoho si nájsť. Niekoho, kto mu bude lásku opätovať.

Edward zatiahol auto ku krajnici a zastavil. Najprv som videla, ako prudko dýcha. Jeho hrudník sa dvíhal v pravidelných intervaloch. Potom si vošiel do vlasov a prehrabol si ich. Vyzeralo to, ako zúfalé gesto. Ale aký má Edward dôvod byť zúfalý. Videla som, že nad niečím premýšľa a nechcela som ho rušiť. Po pravde chystala som sa na odmietnutie. Už som počula, ako mi vysvetľuje, že som to celé zle pochopila. Napokon sa posadil na sedadle tak, že mi bol tvárou v tvár. Pozrel sa mi do očí a spýtal sa: „Bella? Kým som pre teba a čo pre teba znamenám?“

Ou, jeho otázky ma prekvapili. Myslela som, že mi bude vysvetľovať a pri tom žiada vysvetlenie odo mňa. A čo mu mám povedať? Mám sa mu vyznať z citov a potom dostať ranu, keď povie, že on to myslel inak? Alebo sa mu mám zveriť a dúfať, že on cíti to isté? Veď predsa tie jeho prejavy, slová, objatia, bozky... To nemohol myslieť len tak. Aj on ku mne musí niečo cítiť.

„Ja... Ehm...“ odkašľala som si, pretože mi hlas uviazol v krku. Uprene som sa dívala na svoje ruky a žmolila si ich jednu v druhej neschopná zdvihnúť hlavu a pozrieť mu do očí. Čo ak v nich bude odmietnutie?

„Bella?“ ozval sa po chvíli, keď už bolo jasné, že zo seba nič nedostanem. „Myslím, že to skúsim najprv ja,“ prehovoril a tým ma donútil zdvihnúť pohľad. Už nesedel ku mne tvárou. Teraz sa díval von predným oknom, ako by tam boli napísané slová, ktoré hodlá prečítať.

„Asi by si mala vedieť... Ja... Keď som ťa tam na ceste uvidel... Obrátila si mi svet hore nohami... Musel som ťa opäť stretnúť... Hľadal som spôsoby, a ty si mi v ústrety nakoniec prišla sama...“ habkal. Bolo to komické, ale v tom momente som sa nedokázala smiať. Na miesto toho som napäto sedela a snažila sa porozumieť jeho slovám.
Ťažko si povzdychol a pozrel na mňa. Potom sa pousmial a opäť sa rozhovoril.

„To, čo sa ti tu snažím povedať, je, že ťa milujem. Milujem ťa od prvého okamihu, ako som ťa uvidel a každým dňom moja láska k tebe rastie. Ja viem, že máš priateľa, ale, Bella, ja ťa prosím,“ naklonil sa ku mne a uchopil obe moje ruky do svojich dlaní. Ten dotyk, spojený s jeho pohľadom, mi spôsoboval zimomriavky. Cítila som opäť to príjemné teplo, šíriace sa mojim telom. Vnímala som ho viac, ako slová, ktoré vyriekol. A to, čo povedal, som si uvedomila, až keď znovu začal rozprávať.

„Daj nám šancu. Ak ma miluješ aspoň trochu, dovoľ, aby som ti ukázal, aká veľká moja láska k tebe je. Prosím...“ Prekvapene som naňho civela s ústami dokorán. Až teraz som pochopila, že mi tu práve povedal, že ma miluje a chce, aby som opustila Jacoba. Keď mi to celé došlo, nahlas som sa rozosmiala. Dobre, že som sa nešla chytať za brucho, ako mi to prišlo vtipné. On ma prosí o niečo, čo som sa už dávno sama rozhodla urobiť, hoci som netušila, či moja láska bude aspoň trochu opätovaná.

Že to prišlo vtipné len mne, som si uvedomila, až keď som zachytila Edwardov nechápavý pohľad, ktorým si ma obzeral. V tom okamihu som sa snažila byť znovu vážna.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa, utrela si uslzené oči a potláčala úsmev. Videla som, ako sa Edward ľavou rukou oprel o svoje okienko a päsť si vtlačil do úst, aby si do nej zahryzol. Akoby nechcel povedať niečo, čím by ma urazil. Napokon tou istou päsťou tresol do volantu, uchopil kľúčik a otočil ho v zapaľovaní.

„Nie, počkaj, Edward! Nepochopil si to,“ snažila som sa mu vysvetliť a uchopila som ho za pažu.

„Nie, drahá,“ prehovoril a z úst mu doslova kvapkal sarkazmus. „Ja som to pochopil až príliš dobre. Urobil som zo seba blázna, keď som ťa žiadal o niečo také, aby si sa vykašľala na chlapa, ktorého miluješ. Ale myslel som...“

„Milujem teba,“ prerušila som ho a stisla jeho pažu. „Len teba,“ šepla som, na čo sa Edward otočil ku mne a pohľadom zachytil moje oči. Neviem, čo mi hľadal v tvári. Ale očividne to našiel, pretože som si ani neuvedomila a zvieral ma v tuhom objatí a moju tvár zasypával bozkami.

„Myslíš to vážne?“ pýtal sa medzi motýlími dotykmi.

„Tak vážne, ako že žijem a dýcham len pre teba,“ vyznala som sa a ďalej si užívala jeho objatie.

„Ach, Bella... Myslel som... Nevedel som... Prepáč... Ja ťa tak milujem!“

Tú noc som nechcela zostať sama a ani Edward ma nechcel nechať samu. A tak som zaspávala v jeho objatí, z ktorého sa vymanil, len keď ma zatúžil opäť zasypať bozkami.

Keď sme sa nasledujúci deň viezli s Jacobom k nám domov, musela som začať s lesťou, ktorú sme naňho s babičkou nachystali. Pomohlo mi k tomu počasie, ktoré sa ten večer rozhodlo poriadne vyzúriť.

„Nemohol by si mi preto behnúť ty?“ prosíkala som, keď sme stáli pred babičkiným domom a okolo nás to len hučalo, ako sa vietor preháňal v korunách stromov.

„Bella, vieš, že s tvojou babičkou nie sme zrovna kamaráti,“ ohradil sa Jacob. Smutne som naňho zagánila, nahodila psí pohľad a opäť prosíkala.

„Hádam by si ma nechcel vyhnať do toho počasia?“ Jacob sa zmučene pozrel von a z príjadzovej cesty pozoroval babičkin dom, v ktorom sa svietilo.

„Je to také dôležité?“ vybehlo z neho a ja som vedela, že mám vyhraté. Horlivo som prikyvovala a psí pohľad stále udržiavala na svojej tvári.

„Tak dobre,“ povzdychol si, pritiahol si kabát tuhšie k sebe a vybehol do mrazivého večera na verandu babičkinho domu. Už poobede sme spolu volali a dohodli sme sa, ako to bude celé prebiehať. Jacobovi som navravela, že si chcem od babičky požičať hrebenček do vlasov, ktorý je zároveň modrý, starý a bude požičaný. To predsa nevesta musí mať, argumentovala som mu. Že preň pôjde on, to žial netušil.

Z vyhriateho auta som sledovala, ako zabúchal na dvere a potom som vo svetle zahliadla babičkinu siluetu. Tak, ako sme sa dohodli, ho pozvala dnu. Jacob sa na mňa otočil, a tak som mu zakývala, aby som ho povzbudila, aj keď sa obávam, že v tom nečase na mňa nedovidel.

Babička vravela, že bude potrebovať pätnásť minút, a tak som stopla čas. Po jeho uplynutí, som sa tam mala objaviť a potvrdiť babičkine slová, prípadne doložiť svoje argumenty. Celá nedočkavá som sa triasla, ako to celé dopadne.
Vedela som, že Jacob bude zúriť. Minimálne dovtedy, kým sa mu to uleží v hlave, preto som o babičku mala trochu strach. Nemyslím si, že by na ňu zaútočil fyzicky, ale slovne sa vybúriť môže. Ešte, že je babička tak silná osobnosť a nedá si od Jaka len tak niečo ľúbiť.

Nervózne som sledovala hodinky a poklopkávala si nohou. Ešte ani neuplynul stanovený čas, ale ja už som to nevydržala a vybehla som z auta. Okamih som postávala na prahu, ale zima ma donútila nabrať odvahu a vstúpiť.

„Ako mi to mohla urobiť?“ zachytila som Jacobove slová.

„Jacob, ja viem, že nie sme priatelia a nevychádzame spolu už od začiatku, ale tentokrát v tom ja prsty nemám,“ počula som, ako sa bráni babička. Určite jej to už vyčítal. „Bella sa skrátka zamilovala. A ak ju máš rád, nebudeš stáť v ceste jej láske. Skús to pochopiť, život sa s nami nemazná a niekedy nám pod nohy kladie polená, ktoré nedokážeme ani prekročiť, ani preskočiť a dokonca sa nedajú ani obísť. Vieš, čo tým chcem povedať?“ Nedokázala som dlhšie stáť na chodbe a počúvať ich rozhovor. Vkročila som do obývačky a našla som Jacoba a babičku sedieť svorne vedľa seba na pohovke. Jake mal tvár v dlaniach a babi ho chlácholivo hladila po ramene. Keď ma uvidela, pokynula mi rukou, aby som pristúpila bližšie. Sama sa postavila a odchádzala do kuchyne. Vo dverách však zastala a otočila sa na mňa, aby mi venovala povzbudivý pohľad. Smutne som jej ho vrátila a otočila sa k Jakovi, ktorý stále sedel rovnako.

„Je mi to ľúto, Jake,“ zašepkala som a ním po mojich slovách trhlo. Pomaly sňal ruky z tváre a pozrel sa na mňa. Tak smutný a ublížený pohľad som mu na tvári ešte nevidela. Trvalo to však len okamih. Hneď na to sa jeho výraz zmenil na naštvaný.

„Čo presne ti je ľúto, Bella? Je ti ľúto to, že si ma odkopla a ponížila, alebo to...“

„Nehovor tak, Jake,“ prosila som. Presne som vedela, ako sa cíti. Všetky jeho pocity boli totiž v tom jednom výraze. Nenávidel ma.

„A čo mám hovoriť?“ skríkol, postavil sa a prešiel k oknu, kde sa zadíval na temnú oblohu. „Odkopla si ma ako prašivého psa. A to len deň pred svadbou. Od kedy to vieš? Ako dlho ma ťaháš za nos?“ pýtal sa a otočil sa ku mne, aby svojim pohľadom podtrhol svoju potupu. Nemohla som sa naňho dívať. Vedela som, že bude zúriť, ale dúfala som, že pred babičkou taký nebude.

„Tak hovor! Ako dlho už mám parohy? Bolo to po tom, čo som odišiel, alebo už pred tým?“

„Tak to nie je, Jacob,“ zaúpela som a na viac sa nezmohla. Nemusela som mu vysvetľovať podrobnosti.

„Vieš, čo? Kašlem na teba,“ otočil napokon. „Je mi to jedno. Nemysli si, že si nejaká senzačná. Takých ako ty po svete behá kopa. Keby som chcel, môžem ich mať kopu. Uži si toho tvojho frajera a ja dúfam, že sa ti dostane to, čo si ty urobila. Ver mi, že to dostaneš späť,“ precedil medzi zuby a prešiel popri mne tak rýchlo, že som si to ani neuvedomila. Otočila som sa za ním, že mu budem nejako oponovať, ale nezmohla som sa na nič. Stále som počula jeho slová, ako som ho zradila a ako dúfa, že dopadnem rovnako. Počula som, ako buchli vchodové dvere. Oči sa mi zaliali slzami a klesla som na kolená. Neplakala som, ani nevzlykala, len som sedela s uslzenými očami a neprítomne hľadela pred seba.

Pocítila som babičkin dotyk. Pomohla mi vstať a prejsť na pohovku, kde sa spolu so mnou posadila.

„To bude dobre,“ chlácholila ma a hladila po vlasoch rovnako, ako pred pár minútami Jacoba. Možno som sem nemala vojsť. Možno som ich mala nechať a Jacob by po ďalších babičkiných slovách pochopil. Ale takto... „Prejde ho to a za pár dní bude schopný pozrieť sa na teba bez výčitiek,“ dodala. Zdvihla som k nej zrak. Hoci bola celá rozmazaná, uvidela som úsmev, ktorým ma chcela povzbudiť.

„Za pár dní,“ vzdychla som. A možno pár mesiacov, pomyslela som si. Alebo aj nikdy. Ale záležalo mi na tom, čo si o mne Jacob myslí? Ako niečo také mohol povedať? Pozná ma roky, vie, aká som a aj tak dobre, že o mne nepovie, že striedam chlapov bežne. Veď som od strednej školy bola len s ním.
Znovu som si smutne povzdychla.

„Ber to tak, že môžeš kašľať na svadbu s ním a teraz môžeš byť s Edwardom,“ opäť prehovorila babička a jej hlas bol úplne pokojný. Vtedy ma napadlo, kde som vlastne dnes mala byť. Keby do toho neprišla táto situácia, mala som ísť spať k našim, kde som sa mala zajtra chystať na svadbu. Bože, mama! Tá ma zabije.

„Mama ma zabije,“ pretmočila som babičke, na čo som práve myslela. Tá mi utrela usýchajúce slzy do vreckovky, ktorú vytiahla zo zástery a pohodila rukou.

„Bože, svet sa nezrúti, keď jedno dievča odvolá svadbu. Čo to dramatizuješ?“ No, jej sa to povie. Akoby nepoznala mamu.

„Ale ja jej to nepoviem,“ zdesila som sa a pri tom nesúhlasne kývala hlavou. „Nemohla by si...“ zaprosíkala som a trela ruky o seba v nádeji, že mamu by si mohla vziať na starosť babička. Tá si povzdychla a mykla ramenami.

„Čo s tebou?“ Vstala z pohovky a prešla k telefónu. Kým vytáčala číslo k nám domov, poslala ma do postele. Prebehla som okolo nej, vtisla jej bozk na líce a už aj utekala do izby, ktorú mi babička vydelila. Dnes doobeda som si doma stihla pobaliť všetky veci, pretože som rátala s tým, že už s Jacobom bývať nebudem.
Teraz boli všetky moje veci natlačené v malej izbičke u babičky.

O dva roky neskôr...

„Bella, prestaň sa tak šiť, lebo už ti jednu vážne...“ zachichotala som sa, uhla Alice a už aj som sa bežala schovať k Bethy.

„Schováš ma tu?“ zašepkala som a vbehla do šatníka.

„Ale mami?“ nechápavo ma sledovala Bethy.

„Psst,“ stačila som len zasyčať a mizla som v šatníku, kde som sa zamotala do Bethiných šiat.

„Myslíš si, že mi utečieš?“ prenasledoval ma Alicin naštvaný hlas a v zápätí na to sa otvorili dvere môjho úkrytu. Pozrela som previnilo na Alice a potom sa začala hrabať v Bethiných šatách.

„Ááá, konečne ich mám,“ zakričala som, vzala jedny šaty a vykročila som do izby. Bethy sedela nad zošitom a písala si úlohy, keď som ju svojim vpádom vyrušila. Teraz však prekvapene pozerala zo mňa na Alice a potom na šaty v mojich rukách.

„Presne tieto chcem, aby si si zajtra vzala do školy,“ vykročila som k Bethy a Alice nechala za sebou.

„Ale mami...“ chcela mi oponovať moja dcéra, lenže ja som ju nenechala dohovoriť. Už znova otvárala ústa, keď ju prerušil Alicin piskľavý hlas.

„Bella!“

„Čo? Skrátka ma práve napadlo, že presne tieto šaty chcem, aby si zajtra vzala,“ nedala som sa.

„Zajtra je nedeľa,“ ohradila sa Alice, oprela si ruky vbok a zagánila. Venovala som jej ten najširší úsmev, aký som dokázala, pohodila ramenami a už aj sa vzduchom niesli šaty a ja som letela dolu schodmi.

„Bella! Stoj!“ zvrieskla znovu Alice a ja som počula, ako si dupa nohou. Doslova som mala pred očami jej oduté líca. Chichotala som sa a zastavila sa až v obývačke, kde sedel na sedačke Emmett a držal sa za brucho.

„Ty si číslo!“ otočil sa na mňa a rehnil sa. Vyplazila som mu jazyk a letela z domu. Ja si zo sebou zametať nenechám. „A že upír!“ počula som ešte Emmetta, ale to už som vbiehala do lesa a mizla im z dohľadu.

Bežala som a zastavila sa až na lúke, ktorú sme si s Edwardom prisvojili, keď sme sa sem pred rokom nasťahovali. Pohodlne som sa usadila na okraj malého jazierka pod strom a zasnívala sa. Samozrejme, že nie naozaj, pretože ako už poznamenal Emmett, som síce nemotorná, občas nesústredená, ale som upír.

Upír, ktorého zo mňa spravil môj manžel. Áno, presne tak, s Edwardom sme sa vzali. Je tomu už rok a ja znova prežívam tie prekrásne chvíle ako na začiatku nášho vzťahu. A každým dňom je to lepšie a lepšie. A predstava, že to tak bude do konca našej večnosti, čo teda ani netuším, kedy bude, je neskutočná.

Po tom, čo som sa s Jacobom rozišla a konečne to strávili aj moji rodičia, sme mohli s našim vzťahom vyjsť na verejnosť. A nie len pred cudzími ľuďmi. O tých nám ani tak nešlo. O koho tu hlavne šlo, bola Edwardova rodina. Niekedy v tom čase som sa dozvedela, čo sú vlastne Edward a jeho rodina zač. Ale, čo bolo najfantastickejšie, bol darček pre Bethy. Tá malá potvorka skákala ako šialená a neustále objímala svojho ocka a mňa. Konečne sa dočkala toho, po čom najviac túžila. Stala som sa jej mamičkou, ktorú dostala pod stromček, pretože moja prvá návšteva rodiny Cullenovcov bola práve na Vianoce. A od vtedy som už od nich neodišla.

„Zasa snívaš o otvorenými očami?“ začula som hlas môjho muža a hneď na to pocítila jeho objatie, ako si sadol za mňa a svoje ruky okolo mňa utiahol.

„Uhm...“ zamrmlala som a nechcela sa dať vyrušiť.

„A o čom je to tentokrát?“ nedal sa odbiť. Ani jeho pery nezostali pozadu. Kliesnili si cestu od môjho spánku, cez tvár, až sa zastavili v jamke môjho krku.

„Ach,“ vzdychla som, pretože sa nedalo ubrániť pocitom, ktoré mi spôsoboval.

„Že by o mne?“ zapriadol a ďalej sa venoval môjmu krku.

„Vždy je to len o tebe...“ Prehla som sa, hlavu naklonila na stranu, aby som mu urobila viac priestoru. „A ešte občas aj o našej dcérke,“ dodala som, keď som si spomenula, že i na ňu som práve myslela. Edward sa odtiahol a otočil si moju tvár tak, aby mi mohol pozerať do očí.

„Čo zasa vyviedla?“

Jeho tvár zrkadlila obavy. Obočie mal spojené a pery v tenkej linke.

„Neboj sa,“ pohladila som ho po tvári, až sa mu všetky vrásky vytvorené mračením natiahli. „Dnes vôbec nič. To len ja.“ Edward podvihol obočie v nemej otázke.

„Ale,“ pohodila som rukou. „Radšej pokračuj,“ zašvitorila som a pritiahla si jeho tvár k bozku.

A že teda pokračoval! A ako! Aáách...

Milé dámy, chcem sa vám všetkým poďakovať za priazeň, ktorú ste mi prejavovali čítaním a komentovaním tejto súťažnej poviedky. Prihlásiť sa, bola pre mňa veľká výzva. Bola som donútená napísať kapitolu v požadovanom čase a verte mi, že to bolo nie raz na poslednú chvíľu. 

Ale toto je konečne koniec. Nečakám, že obsadím nejaké vysoké miesto v tabuľke. Pre mňa je výhrou to, že som sa dostala na koniec a že to aspoň niekto čítal. Chcela by som vám touto cestou odkázať, aby ste sa druhýkrát nebáli a išli do toho tiež. Je to zábava a možno sa niečomu priučíte. 

Nakoniec vám chcem všetkým popriať všetko dobré do nasledujúceho roku, veľa skvelých pisateliek, ešte viac dokonalých poviedok a administrátorkám pevné nervy pri čítaní a opravovaní tých našich veľdiel. :)

Vaša GCullen. 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mamička pod stromček - kapitola piata: