Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mamička pod stromček - kapitola tretia

16.12.2013 (07:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2327×

Mamička pod stromček

Veľká princezna a malá princeznička

3. kapitola

„Bella, nechápem prečo si taká otrávená. Ide predsa o tvoju svadbu. Iné by skákali šťastím, ale ty...“ rýpala do mňa Reneé. „Je to posledná skúška šiat. Potom ti dám už pokoj. Oblečieš si ich až v deň svadby.“ Ak toto bolo to, čo ma malo upokojiť, bola mama na veľkom omyle. Ešte viac ma to utvrdilo v tom, že to nieje správne. Nemohlo byť. Nemohla som len tak pokračovať v niečom, o čom som pochybovala. Lenže ako to všetkým vysvetliť.

„Ja viem,“ rezignovane som si povzdychla a ďalej kráčala za mamou do svadobného salónu, kde nás už mala čakať aj Angela. Dokonca ani jej som sa nedokázala zveriť so všetkými pochybnosťami. Prečo stále tak váham? Čo ma k tomu vedie? Hoci som si pokladala túto otázku, veľmi dobre som vedela čo. Teda presne kto. Bol to ten neznámy muž, ktorého som stretla pred pár dňami. To on mi poplietol hlavu a ja som naňho nedokázala prestať myslieť. Tak rada by som opäť zažila ten príjemný pocit, ktorý sa ma zmocnil pri našom stretnutí. A tak neskutočne rada by som sa zbavila tej bolesti, ktorá sa každým dňom stupňovala. Bála som sa, že dosiahne takých veľkých rozmerov, že už mi nebude pomoci.

„Vieš, ale nechováš sa podľa toho,“ ozvala sa znova rozhorčene mama. „Akoby si sa na tú svadbu netešila. Počkať!“ zastavila sa uprostred chodby nákupného strediska a za ruku si ma k sebe otočila. „Deje sa niečo? Je niečo s Jacobom? Volal ti?“ Znova som si povzdychla. Mama bola tak blízko. Lenže keď som videla ten strach v jej tvári, nemala som odvahu povedať jej, čo presne sa so mnou deje. A po pravde, sama som netušila, čo to je.

„Volal dnes rano. Zdrží sa. Rokovanie sa pretiahlo.“ Na tvári Reneé sa objavilo zdesenie a stisk jej ruky na mojej paži zosilnel.

„Ale do svadby sa vrátiť stihne?“

„Mami, nezdá sa ti, že zbytočne šalieš? To ja by som mala byť tá, ktorá bude panikáriť. Nie ty! Samozrejme, že sa Jacob za pár dní vráti,“ pretlmočila som jej Jacobove slová.

„Pár dní! Veď svadba je už o týždeň!“ V skutočnosti to bolo desať dní, ale nemala som v úmysle matku opravovať.

„Do svadby tu bude. Veď všetko je pripravené. Jacobovi oblek sedí ako uliaty, občerstvenie je vybavené, kapela tiež. Máme všetko, tak sa upokoj,“ dohovárala som jej. Reneé sa nadýchla a tým vystrela v ramenách.

„Áno, máš pravdu. Všetko je vybavené, až na jednu vec. Tvoje šaty. Tak poďme, nech máme z krku aj to. A ja sa potom môžem upokojiť,“ dodala s úškrnom a už aj ma ťahala do salónu. S povzdychol som šla za ňou.

Boli sme tu už piatykrát. Piatykrát! Pre Boha, kto musí na skúšku šiat chodiť päťkrát! Ja, pretože mama a pani zo salónu boli stále s niečím nespokojné.
Hneď ako sme vošli, uvidela som Angelu vo svojich družičkovských šatách obzerať sa pred zrkadlom.

„Vyzeráš prekrásne,“ vyhŕkla som bez pozdravu a s úsmevom som si obzerala moju budúcu družičku.

„Ďakujem,“ otočila sa ku mne a na tvári jej žiaril šťastný úsmev. „Sú dokonalé,“ ohodnotila svoje šaty, pristúpila ku mne a objala ma.

„Skrátka ti seknú. Vedela som to,“ povedala som a znovu si ju obzrela. Šaty jemnej béžovej farby bez ramienok, padajúce až k zemi, jej pekne obopínali postavu.

„Tie si vyberala určite ty,“ mrkla na mňa Ang a pri tom stíšila hlas. Nechápavo som sa na ňu zadívala

„Ako to vieš?“

„No, zvyčajne šaty družičkám vyberajú matky nevesty. Nechcú, aby nevestu zatienili, a preto sú...“ Ang stíchla a na okamih sa zamyslela, akoby hľadala správny výraz. „...odporné a nechutné,“ dodala napokon. „Ale tieto... Cítim sa ako v rozprávke,“ rozplývala sa.

„Áno, pristanú ti. A máš pravdu, vyberala som ich ja,“ priznala som sa. „Aspoň pri niečom som mohla povedať svoj názor,“ šepla som na záver a pozrela do vedľajšej miestnosti, kde na figuríne viseli tie moje. Ach, keby som tak mohla hovoriť do svojich šiat. Lenže Reneé si nedala povedať.

„Tie tvoje sú také nádherné,“ preniesla zbožne Ang, keď nasledovala môj pohľad a videla, kam sa dívam.

„Myslíš? Mne prídu také... Čo ja viem. Cítim sa v nich ako torta. Sú objemné a sladučké,“ okomentovala som to, čo som videla.

„Blázniš?“ ohradila sa Angela a pristúpila k mojim šatám. „Sú také nadýchané...“

„Objemné...“ skočila som jej do reči a opísala tak sukňu, pod ktorou bolo snáď sto podsukníc a krinolína, ktoré ju zdvihovali.

„A ten žiarivo biely korzet vyšívaný jemnou čipkou. To je tak...“

„Sladučké,“ znovu som jej skočila do reči. Ang sa na mňa otočila a videla som, že sa chystá mi oponovať, ale v tom ju prerušila moja matka.

„Á, tu ste dievčatá.“ Pristúpila k boku Angeli a chytila ju okolo ramien. „Pristane si to Ang,“ pochválila ju, ale pri tom sa zasnene dívala na šaty na figuríne. Mala som neblahý pocit, že už ma v nich vidí kráčať k oltáru. Trochu ma pri tej predstave striaslo.

„Aj Bella bude nádherná. Ako princezna,“ dodala Angela a tiež sa dívala na šaty.

„Skôr ako šašo,“ zamrmlala som si sama pre seba.

„No tak, už si ich obleč,“ súrila ma mama a tak som sa pobrala obložiť si veci, aby som si na seba mohla navliecť tú parádu.

Stála som v hlavnej miestnosti pred zrkadlom a okolo mňa behala krajčírka zo salónu. Robila posledné úpravy. Priťahovala korzet, narovnávala záhyby a upravovala konečnú dĺžku. Znudene som tam stála a dívala sa na svoj obraz v zrkadle. Nakoniec tie šaty nevyzerali tak zle. Keď si odmyslím, že ma trochu škriabu a korzet mi bráni voľne sa nadýchnuť, nebude to až také zlé. Veď je to môj veľký deň. Beriem si lásku svojho života, ktorú milujem. Čo ma zaujímajú nejaké šaty, ktoré mi to po celý čas budú znepríjemňovať.

V zrkadle som zahliadla mamu a Angelu, ako horlivo debatujú s majiteľkou salónu. Netušila som, čo preberajú a ani ma to nezaujímalo. Po chvíli krajčírka odišla a nechala ma tam stáť samu.

Opäť som strelila pohľadom do zrkadla a predstavila som si, ako kráčam uličkou k Jacobovi. Bude nadšený? Budem sa mu v nich páčiť? Veď nie sú až také hrozné. Čo na tom, že si pripadám ako torta? Možno to tak pripadá len mne. Veď i Angele sa páčia.

Trochu som si podvihla sukňu a pootočila sa. Šaty sa zavlnili spolu so mnou. Prišlo mi to krásne a také romantické. Myslím, že to nejako vydržím. Spravím tak radosť mame.

„Jééj, ty si princezna?“ vyrušil ma z myšlienok tichý detský hlások. Obzrela som sa a uvidela vedľa mňa stáť malé dievčatko. Očká jej žiarili a zbožne si ma prezerali. Podišla som k nej a kvokla si.

„Ahoj. A ty si kto?“ spýtala som sa jej. Dievčatko ku mne natiahlo rúčku a pohladilo ma po tvári.

„Si skutočná. Skutočná princezna,“ rozplývalo sa a neprestávalo ma hladiť po tvári. „Takú som vždy chcela.“

„Nie som princezna. Volám sa Bella,“ odpovedala som jej a jej rúčku som vzala do svojej. Mala ju trochu chladnejšiu ako ja, hoci vyzerala veľmi teplo oblečená. Mala na sebe prekrásny červený kabátik a z jedného vačku jej trčala čiapka, čierne nohavice a vysoké červené čižmičky. Myslím, že to oblečenie bolo asi drahé. Vyzeralo, že je z nejakého značkového detského butiku.

„Bella? Hm, ja sa volám Elizabeth, ale môžeš mi hovoriť Bethy. Môžem ťa ja volať princezna Bella?“ pýtala sa ma radostne a mala som pocit, že aj trochu poskočila. Musela som sa pousmiať. Bethy mi prišla veľmi roztomilá.

„Môžeš ma volať, ako chceš. Keď chceš, budem pre teba princezna. Ale čo tu robíš? Kde máš rodičov?“ Vyzrela som von zo salónu v domnienke, že budú stáť niekde obďaleč a Bethy si od nich len odbehla. No nikde som nevidela nikoho, kto by sa okolo seba obzeral a hľadal prípadné odbehnuté dieťa. Pozrela som teda opäť na Bethy. Tá sklopila zrak na svoje čižmičky a jednou z nich trochu potočila.

„Stratila som sa,“ zašepkala potichu a ja som mala pocit, akoby sa cítila previnilo. Dívala som sa do tej prekrásnej tváričky, ktorá vyzerala, akoby patrila bábike. Aj keď sa tvárila smutne, bola okúzľujúca. Pohladila som ju po líčku a usmiala sa na ňu.

„Neboj sa, pomôžem ti nájsť tvojich rodičov,“ ubezpečila som ju, za čo som dostala prekrásny úsmev.

„Pomôžeš mi hľadať tety?“ spýtala sa a poskočila, až jej kučeravé hnedé vlásky poskočili okolo tváre.

„Tety? Stratila si sa tetám?“ Bethy súhlasne prikývla. „Dobre. Pamätáš sa, kde ste boli naposledy?“ opýtala som sa a vstala, aby som oznámila mame, že idem s Bethy hľadať jej tety, ale matka práve vchádzala do zadných dverí salónu. Nevidela som tu ani Ang, ktorej by som to mohla povedať, lenže skôr, ako som sa mohla vybrať dozadu, ťahala ma Bethy za ruku von zo salónu a ševelila:

„Boli sme v takom obchode, kde si tety kupovali nohavičky.“ Nohavičky? To je skvelé. Nezodpovedné tety sa vyberú na nákup bielizne a pri tom zabudnú na dieťa, ktoré majú so sebou. Koľko majú rokov? Osemnásť? Že sú tak nezodpovedné.

„Takže obchod s bielizňou,“ skonštatovala som a obzrela sa po chodbe. „To asi bude problém,“ zaúpela som, keď som zistila, že na tomto poschodí sú najmenej tri a ak si dobre spomínam v celom tomto štvorposchodovom obchodnom dome je ich na každom poschodí pár. Prechádzali sme pomaly k jednému z nich. Pozrela som na Bethy a zistila, že sa mi hrá s prstami na ruke. „Zlatíčko, nespomínaš si, či si išla aj po schodoch?“

„Asi áno,“ prehodila, ale pohľad z mojich prstov nespúšťala. „Nemáš zafarbené nechtíky,“ zamračila sa na ne.

„Ako?“ spýtala som sa, pretože som nechápala, čo tým myslí.

„Teta Rose má vždy farebné nechtíky,“ usmiala sa na mňa.

„Aha. A ako vlastne vyzerajú tie tvoje tety?“ Bethy sa konečne prestala venovať mojim nechtom, podoprela si prštekom bradu a zamyslela sa. Medzitým som nazrela do prvého obchodu s bielizňou, ku ktorému sme sa dostali, či tam neuvidím niekoho, kto by mohol postrádať dieťa.

„No, teta Rose má také krásne dlhé vlasy a je pekne oblečená,“ spustila Bethy. „A teta Alice tá sa vždy hnevá, keď sa umažem, ale myslím, že sa iba robí, lebo potom sa vždy teší, že ma môže prezliekať. Aj ja rada prezliekam bábiky. Mám veľa bábik a všetky majú kopu oblečenia. Krásne šaty, veľa topánok. Aj teta Alice má veľa topánok. Raz som sa dostala do jej šatníka a skúšala som si ich. Ale boli mi veľké,“ dodala smutne a ja som na ňu len otvárala oči. Z jej opisu som pochytila akurát to, že rada prezlieka bábiky a má ich veľa. Takto jej tety nenájdeme.

„Bethy, som rada, že máš veľa bábik, ale ja som sa ťa pýtala, ako vyzerajú tvoje tety. Ako ich nájdeme, keď neviem, ako vyzerajú?“

„Neviem,“ zamyslela sa Bethy a tiež nakukla do toho obchodu. „Tu sme neboli,“ povedala napokon a pri tom pokývala hlavou. Takže sme išli ďalej.

„Takže teta Rose. Hm...“ Kto sa volá dnes Rose? Je to meno ako pre babičku. „Hovorila si, že má dlhé vlasy. Akej farby?“

Bethy sa na mňa usmiala. „Má ich ako Inge,“ odpovedala.

„Kto je Inge?“ nechápala som. To dievča je neskutočné.

„Inge je moja bábika. Dostala som ju od babičky Esme, keď som mala štyri roky,“ vysvetlila mi. Super, viem niečo navyše, ale stále nie som o krok bližšie. Dostať informácie od Bethy, bolo, ako stať sa vyšetrovateľom FBI. Dobre, pochopila som. Musí sa na ňu inak.

„Tak mi opíš, ako vyzerá Inge.“ Dúfala som, že cez bábiky sa k opisu tetám skôr dostanem.

„Inge je krásna ako teta Rosalie,“ začala a ja som mala chuť zaúpeť, pretože som vedela, že takto sa nikam nedostaneme. Našťastie pokračovala v opise bábiky ďalej. „Má dlhé vlásky ako zlato a keď sa s ňou hrám, Inge je vždy modelka. Oblečiem ju do krásnych šiat a predvádzame ich iných bábikám,“ dokončila Bethy. Medzitým sme sa dostali k ďalšiemu obchodu, ale nikoho podľa jej opisu som tu nevidela.

„Čo tento obchod?“ Bethy doň nakukla a znovu zavrtela hlavou. Dobre, takže viem, že Rose je blondínka a asi bude veľmi pekná. „A čo teta Alice? NA ktorú bábiku sa podobá ona?“ držala som sa stále verzie cez bábiky.

„Alice? Tak tá sa veľmi podobá na Lori,“ odpovedala hneď Bethy a pevne stisla moju ruku, keď sme prechádzali okolo zástupu nejakých turistov, ktorí tu asi mali zraz. Rýchlo som nás pretiahla okolo, nevšímajúc si ich prekvapené výrazy, pri čom som mala chuť zakričať: „Čo civíte, blbci!“

„A ako vyzerá Lori?“ vrátila som sa k otázkam o bábikách, keď sme sa dostali preč od turistov.

„Lori, miluje nakupovanie. Často ju beriem so sebou, keď ideme s tetami a ockom a všetkými nakupovať,“ brebetila.

„A má také čierne krátke vlásky. Stoja jej na všetky strany. Skoro ako ockovi,“ zasmiala sa a pri tom tak roztomilo nakrčila noštek. Takže aj ocko aj teta Alice sú strapatý. Pousmiala som sa nad tou predstavou a v mysli sa mi na okamih objavil obraz muža so strapatými bronzovými vlasmi. Strelila som pohľadom na Bethy, ale žiadnu podobu som nezahliadla, a tak som radšj ten obraz zatrepaním vyhnala z hlavy.

„Takže teta Alice má krátke čierne vlasy?“ spýtala som sa tej milovníčky bábik, na čo súhlasne pokývala hlavou, až jej tie jej kučierky poskočili.

„A aké sú asi vysoké tie tvoje tety?“ položila som ďalšiu otázku, ktorá mi veľmi mohla pomôcť. Bethy sa opäť zamyslela.

„No, teta Alice je malá, menšia ako všetci. Ale teta Rosalie je vyššia ako babička Esme, ale nie taká vysoká, ako strýkovia Emmett a Jasper a ani taká vysoká ako dedko Carlisle. A už vôbec nie ako ocko,“ dokončila a mne sa z tých informácií doslova zatočila hlava.

„Počkaj,“ zastavila som a Bethy so mnou. „Pozri sa na mňa. Čo myslíš, aké by boli vysoké pri mne?“ spýtala som sa v nádeji, že takto skôr odhadnem ich výšku, ako keď ich bude porovnávať s ľuďmi z jej rodiny, ktorú som nikdy nevidela. Bethy si ma prezrela od hlavy po päty a usmiala sa.

Zrazu sa kdesi za mnou ozvala známa melódia. Bethy si poskočila a zanôtila: „Rolničky, rolničky, kto že vám dal hlas...“ Ale hneď vzápätí stíchla a opäť si ma obzrela. „Naozaj vyzeráš v tých šatách ako princezna. Takú by som chcela od Ježiška pod stromček,“ zaševelila a v očiach mala opäť tie iskričky, ktoré som jej v nich videla v salóne. Do šlaka, salón! Mama! Tá bude určite šalieť.

„Bethy, zlatko. Je teta Rose vyššia ako ja?“ položila som jej trochu presnejšie otázku. Snáď sa dopracujem k odpovedi. Bethy súhlasne prikývla.

„Áno. Ale teta Alice može byť nižšia. Neviem. Alebo taká vysoká ako ty. Ale nieje taká pekná. A ani nemá také pekné šaty. Aj keď ich má plný šatník. Takéto som tam nevidela,“ preniesla a rukou mi ich pohladila. Očividne sa jej moje svadobné šaty páčia. Aspoň niekomu. Vlastne, už aj mne sa trochu začínajú páčiť. Aj keď preháňať sa v nich po nákupnom centre asi nieje najlepší nápad, ako ich vyskúšať. Pousmiala som sa nad tým a ťahala som Bethy k poslednému obchodu na tomto poschodí.

Samozrejme, že ani tento to nebol. Ale Bethy si spomenula, že tu sa zastavili, aj keď nezašli dnu. Bol to obchod so značkovou bielizňou a pekne drahou. Asi jej tety nemienia vyhadzovať peniaze za drahé malinké kúsky oblečenia. Po tomto zistení sa mi trochu začínali páčiť, aj keď som sa na ne ešte stále trochu hnevala, že stratili dieťa, ktoré im jeho rodičia zverili.

Prešli sme spolu o poschodie vyššie. Bethy si spomenula, že išli okolo hračkárstva. A to na tomto poschodí určite bolo. Vraj tam zahliadla bábiku, ktorú ešte nemala. Bolo to dobré znamenie, že ich možno čoskoro nájdeme.
„Vieš, tá bábika mala okrem kopy šiat aj svoje autíčko. Bolo také ružové a ona v ňom sedela,“ opisovala mi Bethy svoj nový objav. „Písala som o nej Ježiškovi.“

„Ty si už písala Ježiškovi? Koľko máš rokov?“ spýtala som sa, pretože sa mi nezdalo, že by už chodila do školy.

„Mám päť, ale ocko ma už naučil písať,“ odpovedala hrdo.

„Hm... To si potom veľmi šikovná,“ pochválila som ju a premýšľala, čo za rodiča trápi dieťa písaním už pred nástupom do školy. Čo potom bude robiť tam? Bude ju to nudiť.

„Aj ocko to vraví. A dedko Carlisle tiež. Vraj raz budem tak dobrá doktorka ako on.“ Opäť som v jej hlase počula hrdosť, ale tentokrát som mala pocit, že je mierená na jej dedka. Vravela o ňom s takou úctou. Isto je to vzdelaný človek a keď je doktor. Hm... Len jedno mi nešlo do hlavy. Spomenula mi už všetkých členov rodiny, ale o svojej mame nepovedala ani slovo. Nedalo mi to a tak som sa na ňu spýtala.

„A čo tvoja mamička? Tá čo robí?“ Bethy sklopila hlávku, ale skôr ako tak stihla urobiť, všimla som si tieň smútku, ktorý ňou prebehol.

„Moja mamička je anjelíčkom,“ šepla tak potichu, že som mala pocit, že ju skoro ani nepočujem. Och, Bože. Zastavila som nás a kvokla si k nej.

„Je mi to ľúto, zlatíčko,“ pohladila som ju po vláskoch a privinula si ju k sebe. Chvíľku sa ku mne túlila. Jej hrudníček sa prudko dvíhal a ja som mala pocit, že plače. Lenže som sa mýlila. Po chvíľke som začula tlmené vrnenie a zacítila jemné vibrácie, ktoré Bethy vysielala. Odtiahla som ju od seba a prekvapene pozrela na ňu.

„Krásne voniaš,“ prehodila s úsmevom, ako by sa ani nič neudialo. Čo to malo zmanenať? To vrnenie... Znelo to ako pradenie mačky. A tie vibrácie? Čo sa tu deje? Bolo to snáď fňukanie? Hneď som si spomenula, čo som jej pripomenula.

„Zlatko, ja... Nechcela som ťa rozrušiť. Nevedela som, že tvoja mamička...“ Bethy sa milo usmiala, aj keď v tom úsmeve bolo trochu smútku.

„Je to už dávno,“ začala. „Mamička zomrela, keď som sa narodila. A ocko... Ocko odišiel za chvíľu za ňou,“ dodala. Bolo mi jej ľúto. Chúďatko stratilo oboch rodičov a nemalo šancu ich spoznať. Počkať! Ale veď...

„Bethy, nevravela si, že ťa ocko naučil písať?“ Bethy sa na mňa usmiala a potom mi prstom poťukala po čele.

„Ty trdlo! Ale veď Edward nieje môj skutočný ocko. Môj ocko a mamička odišli za anjelíčkami. Edward sľúbil môjmu ockovi, že sa o mňa postará a tak sa stal mojim ockom,“ vysvetlila mi a mne to až vtedy doplo. Na to, že nemá ani jedného zo skutočných rodičov, to berie až príliš dobre. Je to obdivuhodné dieťa. Za jej statočnosť som si ju znovu privinula k sebe, aby som ju objala. Potom som sa zdvihla, že pôjdeme ďalej, keď ma Bethy potiahla za ruku, a tak som pozrela na ňu.

„A nechcela by si ty byť moja mamička?“ spýtala sa a mne div nezabehlo. Vypúlila som na ňu oči a premýšľala, čo jej odpovedať.

„No, vieš... Ty si veľmi milé a pekné dievčatko, ale...“ hľadala som v mysli vhodnú výhovorku. „Myslím, že mamičku by ti mal nájsť tvoj ocko,“ dodala som napokon spokojná s tým, čo som vymyslela.

„Ja som to napísala aj Ježiškovi. Ale o tom nikto nevie. Ani ockovi som to nepovedala, pretože to je moje najväčšie želanie. A ja by som chcela takú mamičku, ako si ty. Si krásna a aj ockovi by si sa páčila,“ prehovárala ma a ja som netušila, ako jej vysvetliť, že v skutočnom živote to takto nechodí. Ako vysvetlíte malému dieťaťu, ktoré verí, že darčeky nosí Ježiško a ktoré si praje takúto vec? Bethy bola milé dievčatko a raz by som určite chcela dcéru, ako je ona, ale to skrátka nejde. Ja mám svoj život. Mám Jacoba, ktorého si za pár dní budem brať a s ktorým si založíme svoju rodinu. Ona má zasa tú svoju. Má otca, ktorý si ju vzal za svoju a ten má určite nejakú priateľku.

„A tvoj ocko nemá kamarátku, ktorá by mohla byť tvojou mamičkou,“ snažila som sa nejako zachrániť situáciu. Bethy nesúhlasne pokývala hlavou.

„Nie, ocko nemá nikoho. A aj strýko Emmett sa mu smeje, že je stále sám,“ dodala zasa so smutným výrazom. Čo ju trápi tentokrát? Chce snáď otcovi robiť dohadzovačku? Och, Bože, ako sa z tohoto dostať.

„Fajn. Napísala si predsa Ježiškovi. Nie?“ Bethy prikývla. „Tak sa neboj, určite ti nejakú mamičku pod stromček zoženie.“ Bolo odo mňa podlé takto klamať dieťa, ale čo iné mi zostávalo.

„A nerozmyslíš si to ešte? Veď do Vianoc je ešte ďaleko,“ hodila po mne psími očkami a tvárila sa tak smutne, až som mala chuť si nafackovať. Ako som jej to mohla urobiť. Začala som sa cítiť tak previnilo a nemala som to srdce odmietnuť ju.

„Dobre. Ja si to ešte rozmyslím,“ odpovedala som jej a pri tom vedela, že to bude naozaj ťažké. Klamala som znova. Nemohla som predsa len tak sľúbiť neznámemu dievčatku, že budem jej matkou. A pri tom, o pár dní sa vydávam. Zamotávala som sa do lží stále viac a viac. Našťastie po mojich slovách sa Bethy upokojila a znovu sme sa vydali hľadať jej tety. Kým ona sa tvárila spokojne, ja som sa vnútri užierala. Utešovala som sa len tým, že toto je možno posledná šanca, kedy sa s Bethy vidím. Kto vie, či je odniekiaľ z blízka. Či náhodou tadiaľto so svojou rodinou len neprechádza. A ak by aj nie, je to hlúposť. Ach, už o tom nepremýšľaj! Kárala som sa.

Práve sme mali v úmysle nazrieť do jedného z obchodov, keď sa za nami ozval krik:

„Bethy! Bethy, stoj!“

Otočila som sa a za nami sa objavili dve ženy. Obidve sa nahnevane dívali na Bethy, až som mala v úmysle zatiahnuť ju za seba a brániť vlastným telom. Čo si to dovoľujú, takto vyskočiť na dieťa, ktoré oni vlastnou vinou stratili?

„Zlatko, kam si sa to zatúlala,“ kvokla si jedna z nich – podľa farby vlasou pravdepodobne Rose – a pritisla si Bethy do náručia.

„Vieš, aký sme mali strach?“ ozvala sa druhá – Alice -, ale v jej hlase neboli výčitky. „Edward by nás zabil, keby sa ti niečo stalo,“ preniesla a len vtedy sa zatvárila zhrozene. Akoby si niečo predstavila a tá predstava ju poriadne naľakala.

„Nič mi nieje,“ ohradila sa Bethy a odtisla sa od Rose, aby sa vzápätí na to postavila tesne ku mne a chytila ma za ruku. „Našla som Bellu. Moju mamičku!“ vysvetlila, na čo sa tie dve konečne zamerali na mňa. Mala som sto chutí v tom momente sa prepadnúť niekam pod čiernu zem. To dievčatko moje slová asi zobralo príliš vážne.

„Ehm...“ odkašlala som si. „Našla ma,“ vykoktala som a pokrčila ramenami. Ďalšia z mojich duchaplných odpovedí. Lenže pri pohľade na tie dve som akosi strácala slová. Myslím, že opisy Bethy boli príliš slabé. Tie dve vyzerali neskutočne. Boli také prekrásne... A tak moderne a pekne oblečené, akoby práve zostúpili z predvádzacieho móla. A tie ich oči.

Prekvapene som kmitala pohľadom od jednej k druhej a nedokázala pochopiť, ako to je možné. Tie oči. Už som ich predsa videla. Boli to oči, ktoré ma prenasledovali noc, čo noc, od toho stretnutia s neznámym mužom. Už vtedy sa mi zdali divné, také nezvyčajné. Myslela som, že som si ich zle zapamätala. Ale teraz, keď som sa dívala na tie dve a videla tú istú zlatú farbu... To nemôže byť pravda.

I oni sa na mňa dívali prekvapene. Rose si ma obzerala od hlavy až k pätám a v tvári mala obdivný výraz. Alice sa oproti nej potuteľne usmievala, akoby vedela niečo, čo my ostatné nie. Tá sa spamätala ako prvá.

„Ahoj, som Alice,“ natiahla ku mne ruku. „Teta tejto malej uličnice,“ pohľadom strelila k Bethy, ale neprestala sa veselo usmievať. Počula som, ako sa Bethy zahihňala do mojej sukne. Potriasla som Alice rukou a prekvapil ma neuveriteľný chlad. Neucukla som však, miesto toho som sa snažila zachrániť to moje predošlé koktanie: „Som Bella. Ahoj.“

„A ja som Rose,“ natiahla ruku i druhá. Opäť som zacítila ten chlad. „Takže, čo to malo znamenať s tou mamičkou?“ spýtala sa, keď sme sa predstavili.

„No... Ja... My...“ pozrela som na Bethy v nádeji, že mi nejako pomôže, ale tá len zopäla ruky, trela ich o seba a jej pery artikulovali tiché: Prosím! Neprezraď to! Čo mám robiť? „My sme sa tak hrali,“ vyhŕkla som napokon prvú blbosť, ktorá ma napadla. Pozrela som na tie dve a všimla si, ako si nás s Bethy prezerajú.

„Sme kamarátky,“ pokračovala som. „Teda len chvíľu. Vlastne práve som si bola skúšať šaty, keď ma Bethy našla v salóne. Zistila som, že sa stratila, a tak som jej pomáhala hľadať vás. Medzitým sme sa tak rozprávali. No a Bethy si myslela, že som princezna, rozprávala mi o svojich bábikách a čo si praje pod stromček a tak...“ dokončila som a dúfala, že z toho aspoň niečo rozumeli. Obe súhlasne prikývli, ale ich výrazy sa nemenili. Stále na mňa hladeli ako na blázna. Po chvíli sa spamätala Rose.

„Už chápem to oblečenie,“ rukou mávla k mojim šatám. Usmiala som sa, keď som sa na ne aj ja pozrela.

„No, ja bežne nechodím medzi ľudí vo svadobných šatách,“ vysvetlila som, čo vyvolalo smiech i na tvárach tých dvoch. Za to Bethy to zaujalo inak.

„Ty už si vyberáš aj šaty? To by som mala ocka tiež poslať na nákup. Hodil by sa mu nový... Ako sa to povie, teta Alice, keď má chlap také to oblečenie, kedy vyzerá ako tučniak?“ obrátila sa na Alice. Po jej slovách sa Alice a Rose rozrehotali ešte viac. Mne však do smiechu nebolo. Prvé, čo ma napadlo, bolo slovo:

„Frak,“ vyslovila som nahlas názov toho, čo si muži obliekajú len vo výnimočných prípadoch. Prípadoch ako je svadba.

„Áno, presne. Frak. Má ocko niečo také, teta Alice?“ po tejto otázke už nebolo do smiechu ani tým dvom.

„Myslím, že má, ale prečo to chceš vedieť?“

„No, prečo predsa? Aby si ho mohol obliecť, keď sa bude ženiť s Bellou,“ preniesla a vypla hruď. Na tvári výraz: Ako ti niečo také mohlo uniknúť, teta Alice!

„S Bellou?“ šepla Rose a prekvapene pozrela na Alice. Tá jej to oplatila tým istým pohľadom, ale pri tom nebadane prikývla. Čo to má znamenať?

„Myslím, že tu prišlo k nedorozumeniu,“ chcela som vysvetliť, keď sa za mnou ozval hlas mojej matky.

„Bella, kam si zmizla?“ znela dosť vyčítavo. Otočila som sa k nej a videla, že spolu s matkou ku mne ide aj Angela. Tá na sebe už nemala šaty pre družičky. Aká škoda, nemusela som tu byť jediná, za blázna.

„Mami? Ja pomáhala som tomuto dievčatku. Stratilo sa a hľadali sme jej tety,“ prehovorila som a pri tom som Bethy stisla jej rúčku, ktorou sa ma držala od chvíle, čo sa vymanila z objatia Rosalie.

„Bože, mala som taký strach. Myslela som, že si ušla. To by sa ti podobalo,“ vyčítala mi matka a ja som sa po jej slovách začevenala. To ma musí zhadzovať pred cudzími ľuďmi.

„Naša neter asi nie je jediná, ktorá ľúbi utekať,“ začula som za sebou tichý šepot a potom ešte tichší smiech. No super.

„Pani Swanová, som Alice Cullenová a som teta Bethy,“ ukázala na Bethy stojacu stále tesne pri mne. „Bethy sa nám stratila a vaša dcéra bola taká milá, že jej pomohla. Nehnevajte sa, prosím, na ňu,“ dodala hlasom sladkým ako med. Na Reneé to hneď zapôsobilo a akoby v tom momente zabudla, že sa na mňa hnevala.

„Bella je stelesnená pomoc. Vždy pomôže niekomu, keď je v núdzi a malým deťom...“ pozrela na Bethy a usmiala sa na ňu. „Tým rozhodne ešte viac. Som rada, že je všetko v poriadku, ale keby vám to nevadilo, ešte toho máme veľa. Mali by sme ísť,“ pozrela na mňa a pohľadom ma súrila.

„Samozrejme,“ odpovedala som na jej pohľad a kvokla si k Bethy. „Ahoj, princezna. Poslúchaj a už neutekaj. Áno?“ Bethy horlivo prikývla, objala ma a mala som pocit, že nasala moju vôňu.

„Budem. Ale ani ty nezabudni, na čom sme sa dohodli,“ spiklenecky na mňa žmurkla a mňa z toho výrazu pichlo pri srdci. Toto nie je niečo, čo záleží len na mne, ale i tak ma to mrzelo. Jej želanie sa nesplní. Pohladila som ju po vláskoch a vstala som. Vykročila som za matkou a po dvoch krokoch som sa otočila za tými dvomi.

„Dajte na ňu pozor,“ prosila som a na rozlúčku im zamávala. Pobehla som, aby som dobehla matku a zavesila som sa Angele do ruky. Ešte poslednýkrát som sa otočila, aby som si ich obzrela, ale už tam neboli. Trochu mi to prišlo ľúto. Boli milé. Bethy, Rose i Alice... Počkať! Ako sa to mame predstavila? Cullenová? Kde som to...

„Myslím, že sa predstavil Cullen? Alebo tak nejak...“ Spomenula som si na Jacobove slová, keď som sa ho pýtala, či sa pozná s tým neznámym mužom. Cullen... Cullenová... Je možné, že by boli rodina? Nie je to príliš časté meno. Takže on je jedným z nich? Musí, veď i tie oči... Ako to vravela Bethy? Dedko Carlisle... To asi nie, tamten bol príliš mladý, aby bol dedkom. Potom strýkovia Emmett a Jasper. Hm... Že by niektorí z nich? A Bethin ocko Edward. To znie tak krásne. Musí to byť jeden z nich, ale ktorý? Pokrútila som nad sebou hlavou a musela sa pousmiať. Bola by veľká náhoda, keby práve Edward, ocko Bethy, bol môj neznámy muž.

„Čo sa deje?“ spýtala sa ma Ang, ale ja som len pokývala hlavou a ťahala som ju za mojou mamou do salónu. Po ďalšej polhodine sme ho spolu opúšťali a konečne sme sa vybrali domov. Dnes to bol veľmi zvláštny deň. Nemohla som zabudnúť na tú malú potvorku Bethy. Aký dokáže byť manipulátor. Asi to s ňou doma majú ťažké.

Keď sme vychádzali von na parkovisko, obzrela som sa okolo seba a hľadela na padajúce vločky. Z diaľky sa opäť ozvala známa melódia vianočnej piesne Rolničky. Pohmkávala som si ju pod nos a spomenula si, ako to urobila Bethy a po chvíľke na to sa ma spýtala, či nechcem byť jej mamičkou. Je zvláštne, ako si deti myslia, že je všetko jednoduché. A pritom to také zďaleka nie je. Alebo áno?

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mamička pod stromček - kapitola tretia: