Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Malý chlapček - 23. kapitola

25.08.2011 (17:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 40× • zobrazeno 4803×

23. kapitola

„Bella, viem, že ste včera v noci so Stevenom spolu... veď vieš čo tým myslím?“ Začervenala som sa, ale prikývla som.

„Možno mi do toho nič nie je, ale použili ste ochranu?“

Panebože! A ani s Edwardom!

Vystrašene som sa pozrela na Carlislea. „Bella?“ dožadoval sa pozornosti Carlisle. Podľa môjho výrazu asi ľahko spoznal odpoveď.

„Nepoužili,“ zamrmlal si popod nos.

„Nie,“ šepla som a nervózne si prehrabla vlasy. Dočerta! Nesmiem byť tehotná!

„Musím... musím, chcem, aby si mi urobil testy. Ja nesmiem byť tehotná,“ šepkala som, no to už sa rozrazili dvere. Stál v nich Steven s ohromujúcim výrazom a vyvalenými očami. Ale nevyzeral nahnevane, čo bolo dosť zvláštne.

„Zajtra príď ku mne do ordinácie, keďže si poloupírka, malo by sa to už dať zistiť. Urobím ti testy, teraz vás tu nechám,“ povedal rýchlo Carlisle a vyšiel z pracovne. Pomaly som sa postavila a nerozhodne som sa mu pozrela do očí.

„Zabudla som, že môžem otehotnieť,“ šepla som zničene. Ale vtom bol Steven pri mne a silno ma objímal. Nehybne som stála a zmätene sa mračila. Prečo nie je nahnevaný a nenadáva mi? Po chvíli sa odtiahol a láskyplne mi hľadel do očí.

„Bella, veď to je úžasné. Vždy som túžil po dieťatku so ženou, ktorú milujem,“ povedal mi s takou úprimnosťou, až sa mi zatočila hlava.

„Ja... ja neviem, či chcem dieťa. Možno ani nie som tehotná,“ šepla som vystrašene.

„Veď si hovorila, že túžiš po dieťatku.“

„Prosím, ospravedlň ma na chvíľu, idem do svojej izby,“ povedala som mu naliehavo a rozbehla som sa do svojej izby. Zvalila som sa do vankúšov a rozvzlykala sa ako o život. Strašne som sa bála. Ako zistím, či to je Stevenove alebo Edwardove dieťa? Tuším sa to dá zistiť. Nie, nemôžem nad tým takto premýšľať, musím ísť na potrat, to je moja jediná možnosť.

Tak strašne som dúfala, že mi Carlisle oznámi, že nie som tehotná. Nesmiem byť! Musím sa priznať Stevenovi, možno mi odpustí a začneme od začiatku. Odsťahujem sa k nemu, aby som nemusela byť s Edwardom v jednom dome. Ach bože, bola som na konci síl. Už mi ostáva len dúfať.

Zrazu sa otvorili dvere a na ramene mi spočinula jemná dlaň. Bola to Alice.

„Čo sa stalo, Bella?“ spýtala sa ma potichu.

„Tu nie, Alice. Môžeme ísť niekam inam?“ spýtala som sa jej šepky, aby ma nikto nepočul.

„Dobre, poďme do lesa,“ navrhla mi a súcitne sa pousmiala. Ja som si nezaslúžila žiadny súcit, som obyčajná štetka!

Vyskočili sme z okna a rozbehli sa do lesa. Vzlyky pomaly ustávali a ja som sa upokojila. Zastavili sme na kraji útesu, moja ruka zrazu pristála na bruchu. Možno tam bolo malé dievčatko alebo chlapček, ktorý sa podobal na Stevena... alebo Edwarda. Keď som si predstavila ten Stevenov šťastný pohľad, bolo mi znova zo seba zle. Nezaslúžila som si ani jedného.

Posadila som sa na samý okraj a pozrela sa na ňu. „Alice, možno som tehotná,“ šepla som.

„Viem, Bella, všetci počuli váš rozhovor s Carlisleom, teda, až na Edwarda.“

Prikývla som, ale bála som sa jej povedať pravdu. Viem, že ona by ma nezradila, ale tie slová sa vyslovovali tak ťažko.

„Pokojne mi to povedz, všetko bude v poriadku,“ uisťovala ma a hladila po vlasoch.

„Alice, ja... ja som spala s obomi,“ šepla som a znova sa rozvzlykala. Alice vypleštila oči.

„Myslíš, že aj s Edwardom a aj so Stevenom?“ pýtala sa ohromene.

„Áno, s obomi.“

Chvíľu ostala ticho, nevyšlo z nej ani slovo. Potom sa na mňa znova pozrela a pevne ma objala. Pevne som ju stískala a vzlykala jej do ramena.

„Pšt, Bella. Bude to v poriadku. Možno nie si tehotná,“ hovorila mi tie slová, v ktoré som dúfala, ale ich pravdivosťou som si nebola istá.

„Ale aj keby som nebola, podviedla som ho, Alice! On je taký pozorný, láskyplný, dobrosrdečný a ešte k tomu sa potešil, keď sa dozvedel, že som možno tehotná. Povedal, že by so mnou chcel dieťatko,“ šepkala som naliehavo.

„Tak mu to povedz, pochopí to, keď ťa miluje. Bolo to predsa iracionálne rozhodnutie, nie?“ Zakrútila som hlavou a chytila si tvár do dlaní. Budem mu to musieť naozaj povedať, iná možnosť tu nebola.

„Alice, ja som ho podviedla, to mi neodpustí. Možno by som mala so Stevenom niekam odísť a nikdy sa nevrátiť a nevidieť Edwarda.“

Zamračila sa. „Bella, útek ti k ničomu nepomôže, pred tým neutečieš, stále ťa to bude prenasledovať. Najlepšia možnosť je povedať mu to. Ak ťa naozaj miluje, odpustí ti to. Necítiš predsa k Edwardovi nič, však?“

Toto bola tá otázka, na ktorú som nedokázala odpovedať. „Ja neviem, Alice. Na túto otázku ti neviem odpovedať,“ povedala som jej zúfalo.

„Ak k nemu niečo cítiš, tak...“

„Alice, nechaj to tak, prosím. Len to hlavne nikomu nepovedz,“ poprosila som ju. Prikývla.

„Mám ťa nechať samu?“ spýtala sa ma nežne.

„Áno, Alice, potrebujem premýšľať.“ Znova prikývla a zmizla. Zahľadela som sa na more, slzy mi začali znova tiecť, triasla som sa od strachu a ruky som mala položené na bruchu. Čo ak tam je naozaj malé dievčatko a ja by som mohla byť matkou. Veď to bol vždy môj sen. Nie, nedokázala som ísť na potrat. Nikdy. Možno by sa nado mnou Steven zľutoval a ostal som mnou len kvôli dieťatku.

Vtom mi zazvonil mobil, zľakla som sa toho zvuku. Nevedela som, že ho mám zapnutý. Zobrala som ho, hneď som tušila, že to je Steven.

„Áno, Stev?“

„Si v poriadku, zlatko, nemám prísť za tebou?“ pýtal sa ma starostlivo.

„Som v poriadku, naozaj. Len potrebujem byť chvíľku sama, počkáš na mňa, či pôjdeš domov?“ Dúfala som, že ostane u mňa v izbe, potrebovala som ho...

„Počkaj, idem za tebou,“ vychrlila som a rozbehla sa za ním. Musím byť teraz s ním, ľúbim ho a možno bude to dieťatko jeho. Bola som ako zmyslov zbavená, tie zmiešané pocity ma príliš ovládali. Keď som zastavila pred domom, znova sa mi roztriaslo telo a ja som sa bála ísť dovnútra. Znovu som myslela na Edwarda. Znovu som sa bála toho Stevenovho milujúceho pohľadu, ktorý si nezaslúžim. On je ku mne vo všetkom taký úprimný a ja mám pred ním len klamstvá.

Nakoniec som vyskočila do otvoreného okna svojej izby. Steven sedel na posteli a tvár mal v dlaniach. Potichu som si k nemu prisadla. Zdvihol tvár ku mne a otvoril ústa, ale nič z nich nevyšlo. Objala som ho okolo krku a posadila sa mu do lona.

„Zlatko, ak by si bola naozaj tehotná a nechcela by si to dieťa, tak to pochopím. Asi nie si pripravená mať dieťatko, ale rozhodnutie je len na tebe, ja budem s tebou stále,“ sľúbil mi a ja som sa zmohla len na vzlyk.

„Chcem, aby sme mali spolu dieťatko,“ šepla som mu úprimne a pritúlila som sa k jeho telu. Nahovárala som si, že čakám Stevenove dieťatko a možno aj áno. Musí to byť jeho dieťatko.

xxx

„Bella, nemusíš sa ničoho báť, všetko bude v poriadku,“ šepkal mi Steven, keď sme sedeli pred Carlisleovou ordináciou. Práve tam mal nejaký manželský pár, tak sme čakali. Včera som bola na krvi a dnes nám dá Carlisle výsledky.

Už od rána som bola strašne nervózna, naraňajkovať som sa nedokázala a stále som sa triasla. Edward o našom „malom“ tajomstve nevedel. Poprosila som všetkých, aby mu to nepovedali. Poviem mu to v správny čas, ale to neviem, kedy to bude. Ale jedno viem určite, nechcem vedieť, kto je otcom toho dieťatka. Ak by sa narodilo so svetlými vláskami, čiže by to dokazovalo, že je Edwardovo, moji rodičia aj prarodičia mali blond vlasy, tak by to nemuselo dokazovať, že je jeho. Len ocko mal tmavé. A ak by malo tmavé vlásky, tak je jasné, že je Stevenovo. Spoliehala som sa len na toto.

„Rozídeš sa so mnou, keď nebudem tehotná?“ vychrlila som naňho otázku. Pohoršene sa na mňa pozrel.

„Bella, ako ťa to mohlo napadnúť?“ pýtal sa vystrašene a držal mi tvár v dlaniach. Prepaľoval ma nežným pohľadom.

„Ja neviem,“ šepla som.

„Ach, Bella, ty si teda trdlo.“ Pousmiala som sa a pevnejšie mu stisla ruku. Zrazu sa otvorili dvere a tí manželia vyšli z ordinácie.

„Tak poďte,“ povedal nám Carlisle so širokým úsmevom. Steven ma ešte rýchlo pobozkal na pery.

„Je jedno, či budeš alebo nebudeš tehotná, ja ťa budem milovať a budem s tebou navždy,“ sľúbil mi, tak som len chabo prikývla.

Vošli sme dnu a posadili sa na kožené stoličky. Carlisle listoval v nejakých zložkách, ale potom ich položil a pozrel sa na nás. Ten výraz sa mi nepáčil.

22. kapitola - 24. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Malý chlapček - 23. kapitola: