Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 11. kapitola

17.12.2012 (07:00) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1849×

Zobudila som sa až okolo desiatej a to ma teda riadne prekvapilo. Nezvykla som vstávať tak neskoro.

No včera som aj neskoro šla spať. S Edwardom sme zostali v chalúpke o niečo dlhšie, než sme plánovali. Ale nesťažujem sa. Ani trochu.

Vlastne mi ešte stále poriadne nedochádzalo, čo sa stalo. Odohralo sa to príliš rýchlo a ja tak nejako tomu vôbec nedokážem uveriť. Jediným dôkazom mi je to obrovské šťastie v hrudi. Neverím, že takéto silné pocity môžu vzniknúť len tak, to proste nejde.

So širokým úsmevom na tvári som sa ponaťahovala a zliezla som z postele. Moje prvé kroky viedli do kúpeľne a hneď nato dolu do kuchyne.

„Dobré ránko,” pozdravila som zvesela a sadla som si ku stolu.

„Dobré,” zamručal Charlie a pohľad neodtrhol od dnešných novín. Ani som sa nad tým nepozastavila. To bola ockova každoranná rutina. 

„Kedy si sa včera vrátila?” začala mama. „Chcela som ťa počkať, ale bola som príliš unavená, tak som to neskôr vzdala.”

„Dobrá otázka,” pridal sa Charlie. Preložil noviny na polovicu a odložil ich nabok.

„Hmm, vlastne ani neviem,” zamrmlala som. Čo sa týkalo témy Edward, musela som byť veľmi opatrná. „Nesledovala som čas.”

„A s kým si to vlastne bola vonku?” nadhodila opatrne mama a popritom si natierala rohlík. Prižmúrila som oči a mierne som sa na ňu zamračila.

„Od kedy sa ma pýtate na podrobnosti môjho súkromného života?” spýtala som sa. Nikdy som nemala problém rodičom povedať, čo robím alebo s kým, pretože som nerobila nič, čo by nemohli vedieť a oni sa ma ani nikdy nič nepýtali. Tak prečo teraz, dopekla? To je ako naschváľ...

„Som len zvedavá, nič viac. Nemusíš mi nič vravieť,” vzdala to a zľahka pohodila ramenami.

Po raňajkách, ktoré prebehli v trápnom tichu som vybehla do izby na mňa až príliš rýchlo a ihneď som vytočila Angelino číslo.

Chcela som ísť dnes von len s ňou, poprosiť ju, aby nikoho nevolala. Potrebovala som proste o včerajšku povedať najlepšej priateľke. Komu inému? Väčšine ľudí to budem musieť zatiaľ tajiť a Sára je síce fajn, ale nie je to moja veková kategória.

Začali sa vo mne búriť hormóny teenagera a potrebovala som ich trocha vyventilovať.

A vďakabohu, mala som šťastie. Angela ešte nestihla nikoho zavolať, takže bol dnešok len náš.

A hneď po obede som sa k nej aj vybrala.

„Vyzeráš veľmi spokojne,” skonštatovala namiesto pozdravu a ja som prevrátila očami. Nie však tým bežným spôsobom, ako to robím vždy. Ale zvesela, šťastne, proste len preto, aby sa nepovedalo.

„Mám sa naozaj skvele,” priznala som s úsmevom a zvalila som sa na kreslo v Angelinej izbe. Vždy, keď som k nej prišla, nárokovala som si ho. Bolo síce dobre staré, ale nesmierne pohodlné. Niekoľkokrát som ho od nej žobrala, ale odmietla mi ho dať, možno ho nakoniec budem nútená ukradnúť.

„Tak, aký bol včerajšok s Edwardom?” spýtala sa a sadla si na postel. Nič iné jej ani nezostávalo.

A ja som medzitým prižmúrila oči.

„Ako vieš, že som bola s Edwardom?”

Tentoraz prevrátila očami ona.

„Logicky som si to vyvodila. Mala si voľno a na tvári máš úsmev hollywoodskej hviezdy. Tak vrav!” Nadšene si poposadla a čakala.

Milovala som tieto jej reakcie. Absolútne netuším, ako to robila, ale vždy reagovala na hocakú situáciu presne tak, ako som v tej danej chvíli potrebovala. Myslím, že presne o tomto je vzťah medzi najlepšími priateľkami. A ona ňou rozhodne bola. Edward je totižto už na inej pozícii. Usmiala som sa ešte väčšmi. Neuveriteľné, neuveriteľné, ako obrovské šťastie mám zrovna ja - Bella Swanová z maličkého Forksu.

„Mala si pravdu,” povedala som len a na Angelinej tvári sa hneď zračilo vedomie. Vedela úplne presne, čo som tým myslela.

„Ja som to vedela! Vravela som ti to už od začiatku. Bella, to je proste skvelé!” zvýskla, vyskočila z postele a natlačila sa do môjho požičaného pohodlného kresla, aby mi mohla silno objať.

„Chcem vedieť absolútne všetko! Do dajmenších detailov!” zvolala a trocha si na mieste poposadla, aby sme sa do kresla vošli obe. A keďže som mala skutočne priveľmi dobrú náladu, dovolila som jej zostať tam sedieť.

„Tomu nebudeš ani veriť!”

***

„To je skvelé, Bella. Anie nevieš, ako veľmi ti to prajem,” povedala Angie na konci môjho rozprávania a ja som neodolala a s úsmevom som ju objala.

„A čo nato Charlie a Edwardovi rodičia?” spýtala sa napokon a ja som sa mierne zarmútila. Toto bola téma, ktorú som zrovna netúžila vyťahovať.

„Tí o ničom nevedia,” pošepla som a zadívala som sa na biely strop.

Zatiaľ nič nevedia. A nemám ani potuchy, ako zareagujú, keď sa to dozvedia. Ak to aj prehltne Charlie alebo dokonca Elizabeth, tak pána Masena nemáme šancu zlomiť. Ešte teraz mám v živej pamäti jeho chovanie pri večeri, keď som ich prvýkrát obsluhovala.

„Prečo?” spýtala sa jednoducho a ja som premáhala potrebu prevrátiť očami.

„Neviem, čo na to povedia, ale určite to nebude nič typu: máme z vás radosť, deti,” povedala som sarkasticky. Ale vzápätí som sa začala cítiť trochu previnilo, tak som jemnejšie dodala: „Vieš predsa, aký je pán Masen, Angie... A môj otec sa určite pridá na jeho stranu. Je mi jasné, že to nebudeme môcť tajiť večne, ale aspoň zatiaľ. Nemám ešte chuť to riešiť.”

„Ja tomu predsa rozumiem. Robte, čo uznáte za vhodné. A keď sa budeš chcieť o tom porozprávať, vieš, kde ma nájdeš,” usmiala sa na mňa a ja som ju znova vďačne objala.

Zvyšok nedele som preležala v Angelinom kresle a riešila som o niečo príjemnejšie témy. Úplné hlúposti a problémy stredoškolákov. Ale aspoň som sa zabavila.

S Edwardom sa trávila neskutočne veľa času, až tak že to nebolo zdravé a chýbali mi starí priatelia a môj starý nudný život. Ale rozhodne by som sa k nemu nechcela natrvalo vrátiť. Už nie. Nie, keď mám po svojom boku tak úžasného človeka, akým je môj Edward.

A večer som sa domov vracala s úsmevom nielen kvôli príjemnému dňu strávenému s Angelou, ale aj vďaka predstave, že zajtra je pondelok a mňa čakajú Masenovci na celodennú službu. A to znamenalo, že budem s Edwardom. Síce nie tým spôsobom, akým sme spolu boli včera, ale budeme spolu. S menčou šancou odhalenia.

Odfrkla som si. Začínam to naše malé tajomstvo vnímať ako nejako extra tajnú misiu.

No aj napriek tomu som zaspávala so stále rovnakým úsmevom na tvári a tesne predtým ako som zaspala som myslela nato, či bude ten obrovský pocit šťastia stále rovnako intenzívny. Nedokázala som si totižto predstaviť, že by to bolo inak.

A ráno som vo svojej bubline šťastia nepretržite pokračovala. S úsmevom som vstala, umyla sa, obliekla, naraňajkovala, vyrazila na cestu a s úsmevom som dorazila k Masenovcom.

„Ahoj, Sára,” pozdravila som a zľahka som ju pobozkala na líce. Bola som na Edwarda trošku naštvaná, že počúval, ale vyplatilo sa, takže tak nejako za moje momentálne šťastie vďačím aj Sáre. Ja viem, ťažká logika.

„Ahoj, Bella. Mala si dobrý víkend?” spýtala sa s úsmevom a mierne povytiahnutým obočím. Blažene som sa usmiala a nadšene prikývla.

„To si nevieš ani predstaviť,” povedala som a skôr, akoby sa ma stihla opýtať na niečo ďalšie som z linky uchmatla tácku s Edwardovými už pripravenými raňajkami a zamierila som do jeho izby. Nevedela som sa ho dočkať.

Pred Edwardovymi dverami som na chvíľu zastala, zapracovala som na svojom výraze tváre - nemusí predsa vedieť, aký veľký má na mňa vplyv - a až potom som zľahka zaklopala.

Ani som úplne nestihla ruku stiahnuť, keď sa dvere rýchlosťou svetla otvorili. Usmial sa na mňa mojim milovaným lišiackym úsmevom a moja poctivo tvrdo vypracovaná maska neutrálnosti šla pekne do čerta. Vytiahla som kútiky úst tak vysoko, až som mala pocit, že sa mi musia pretrhnúť ústa.

Edward ma vtiahol do izby, zabuchol za nami dvere a z rúk mi vzal tácku s jeho raňajkami, ktorú hneď nato položil na menšiu skrinku. Potom sa rýchlo otočil opäť ku mne, pritiahol si ma do náručia a zľahka ma pobozkal na špičku nosu.

Úplne hlúpo som sa zachichotala a pohodlnejšie som mu uvelebila v náručí. Toto bolo rozhodne to najpohodlnejšie miesto na svete. Aspoň pre mňa určite.

„Akú si mal nedeľu?” spýtala som sa a pohladila som ho po líci. Úplne mimovoľne, proste mi to v tej chvíli prišlo ako správne gesto.

„Veľmi, veľmi dlhú,” odpovedal mi a tentokrát ma pobozkal na čelo. Boli to sladké a veľmi pekné bozky, ale nestačili mi. No povedala som si, že to nesmiem uponáhľať a vlastne nemala som žiadne skúsenosti, sme spolu len tretí deň a ja som netušila, akoby som sa správne mala chovať.

„Aká bola tá tvoja?” spýtal sa tiež. Rozmýšľala som, čo povedať. Chýbal mi, to bolo jasné, ale moja nedeľa bola vcelku príjemná. A určite nezaškodí, keď ho trocha pohnevám. Ale naozaj len trošičku.

„Vlastne príjemná. Užila som si ju,” povedala som s úsmevom neviniatka a pozorne som sledovala Edwardovu mimiku. Čelo sa mu mierne nakrčilo a vyhrnul nos. Vyzeral rozkošne, ale asi by bolo nevhodné, keby som sa mu zasmiala.

„Mohla by si aspoň klamať, keď už nemáš pre mňa žiadne potešujúce správy,” zafrflal, stiahol ruky z môjho pásu a otočil sa k svojim raňajkám. Prevrátila som oči nad jeho reakciou. Nemohla som si pomôcť, tento zlozvyk mám už od mala.

Pomaly som sa otočila čelom k jeho posteli a sledovala som, ako zahryzol do maslového croisantu a uprene sa díval na svoje modré návliečky. Znovu som prevrátila oči a ľahla som si na kraj postele. Udržovala som medzi nami zdravý odstup. Zatiaľ. Pokiaľ sa neosmelím.

„Hmm... Ale inak si mi celkom chýbal,” povedala som na oko len tak mimochodom a privrela som viečka. Nie však nadlho, pretože ma vyrušili Edwardove ruky, ktoré ma zase začali štekliť. Dnes som však zareagovala pohotovejšie a rýchlo som jeho dlane uchopila bezpečne do tých mojich.

„Dnes žiadne šteklenie!” povedala som prísne.

„To máš za to, že ma stále provokuješ,” vysvetlil mi.

„Provokujem ťa? A ako?” spýtala som sa a s hrane zvedavým pohľadom som sa mu vpíjala do očí. Do najkrajších zelených očí, aké som kedy videla.

Prísne sa na mňa zahľadel, uvoľnil si ruky z môjho zovretia a tentokrát on pevne uchopil moje dlane a vytiahol mi ich nad hlavu.

„Nzačínaj zase, Bella!” zahromžil a ja som sa skutočne snažila udržať si vážny výraz, ale nevyšlo to. Rozosmiala som sa a defiitívne som ukončila túto hlúpu hru.

Tiež sa uvoľnene usmial, pustil moje ruky a obe moje zápästia zase sladko pobozkal. A mne to zase nestačilo.

„Celkom som ti chýbal?” spýtal sa a ja som sa rozhodla troška uvoľniť. Na chvíľku som sa nadvihla na lakti, len toľko, aby som ho zľahka pobozkala na pery, a hneď potom som si opäť ľahla.

„Nevedela som sa dočkať, až ťa uvidím,” povedala som úprimne.

Edwardovi zakmitali kútiky úst a potom sa konečne, konečne zohol, aby ma mohol pobozkať presne tak, ako som to chcela.

Nebolo to divoké a nebol v tom dokonca ani jazyk. Tam sme sa ešte nedostali. No napriek tomu mi horelo celé telo. Na jednu stranu to bolo pre mňa mierne ponižujúce, ale povedala som si, že je to fuk. Pretože na toto som čakala od chvíle, keď som ho pobozkala naposledy a to bolo už deň aj dve noci dozadu. Príšerne dlhá doba...

Ja viem, že som totálne príšerný človek a rozmýšľam, či má vôbec cenu ospravedlňovať sa, ale aj tak to urobím a aj tak budem dúfať, že mi to odpustíte. Mrzí ma, neskutočne, že ste museli tak dlho čakať. A teraz je čas na výhovorky, ale poviem vám len časť z nich, dobre? Moja škola. Ja viem, to je otrepané, ale je to fakt. No na druhú stranu sa cítim ešte previnilejšie, pretože viem, že keď niečo chcem, tak sa na tú blbú budovu dokážem zvysoka vykašlať. Neurobila som to a nechala som vás čakať. Mrzí ma to. Naozaj.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 11. kapitola: