Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska na skrývanie - 12. kapitola

04.01.2013 (20:45) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2037×

„Takže Angela to už vie...” skonštatoval a zadíval sa do stropu.

Tá trochu šialená nálada bola preč a my sme zase začali s tou nepríjemnou témou. Štvalo ma to. Načo to stále rozoberáme, keď to chceme tajiť a neriešiť. Je to totálne hlúpe a zbytočné.

„Prečo proste nepovieme pravdu?” spýtala som sa nato, čo ma momentálne trápilo najviac.

„Bella, toto sme už preberali, ty-”

„Áno, máš pravdu,” skočila som mu do reči. „Rozoberali sme to a zase to rozoberáme! Chcem vedieť na čo? Dohodli sme sa, že si to zatiaľ necháme pre seba - fajn, ja to beriem. Ale Edward, čo si mám myslieť, keď si s tým začal? Buď to budeme riešiť, alebo nie. Vyber si konečne,” povedala som, ľahla som si na bok, a hlavu som si podoprela dlaňou, aby som naňho lepšie videla.

Mlčal a na tvári mu bolo jasne vidieť, že premýšľa. Chvíľu som počkala, no nakoniec som to vzala, zozbierala som zvyšky z jeho raňajok a vrátila som sa späť do kuchyne. Doprajem mu čas, nech sa rozhodne, čo v skutočnosti chce a som ochotná sa prispôsobiť. Skôr, či neskôr, to aj tak vyjde najavo. Tak nech rozhodne on, kedy to bude.

No napriek tomu, že som sa snažila udržať si optimistickú náladu, nedarilo sa mi to na výbornú. Trošku som sa zachmúrila, ale naozaj len trošku.

Po obede, pri ktorom dnes obsluhovala Sára, sme sa spolu so Sárou najedli, ona sa potom vyparila do práčovne a ja som sa vrhla k umývaniu riadu. Nepatrilo to k mojim obľúbeným činnostiam, ale aspoň som nemusela opustiť kuchyňu a stretnúť sa s pánom Masenom. Dnes bol totiž doma...

Po chvíľke som začula tiché kroky a skôr, ako som sa stihla otočiť sa mi okolo pásu omotali dve dôverne známe ruky. Automaticky som sa usmiala, položila som tanier, ktorý som práve umývala naspäť do dresu a zvrtla som sa čelom k Edwardovi.

„Dorozmýšľané?” spýtala som sa s jemným úsmevom. 

Čakala som, kým niečo povie a medzitým som pozorne sledovala jeho tvár. Uvedomila som si, že to za posledný čas robím veľmi často.

„Veľmi sa hneváš?” spýtal sa napokon a ja som povytiahla obočie, no úsmev som si na tvári stále ponechala.

„Nie, nehnevám sa.”

„Odišla si,” pripomenul mi a ja som si povzdychla. A potom som pomaly prikývla.

„Áno, ale nehnevám sa. Proste len chcem, aby si v tom mal jasno. Rozhodni sa podľa svojho vlastného uváženia a svedomia a ja som ochotná sa v tejto veci prispôsobiť,” vysvetlila som pomaly.

„Nechcem, aby si sa prispôsobovala, Bella. Chcem počuť tvoj názor,” povedal náhle a chytil mi tvár do dlaní. Opäť som si povzdychla a opatrne som jeho dlane stiahla dole.

„Už som ti to predsa povedala. Nevadí mi, pokiaľ to tajíme, zatiaľ je to takto v poriadku a ja som spokojná, ale nebude mi vadiť ani to, keď sa rozhodneš im povedať pravdu. Skôr, či neskôr by sa to aj tak dozvedeli. Aspoň by to už bolo za nami,” zopakovala som svoje myšlienky a keď nič nevravel, spýtala som sa.

„Čo chceš ty?”

„Teba,” povedal jednoducho a ja som sa síce neubránila úsmevu, ale zároveň som zavrtela hlavou, že mi táto odpoveď nestačí. 

„Bella, obaja poznáme môjho otca, z toho logicky vyplýva, že bude lepšie, keď budeme zatiaľ mlčať,” slovo zatiaľ zdôraznil a potom pokračoval: „ale na druhú stranu ma trápi, že ich musím klamať.”

Nevedela som, čo povedať. Plne som ho chápala, trápilo ma to isté, ale nepripúšťala som si to. Napokon som ho len silno objala. Malo to byť upokojujúce gesto preňho, ale aj ja som si ho maximálne užila. Tieto maličké náklonnosti sa mi nesmierne páčili.

A týmto bolo rozhodnuté. Definitívne. Neviem, ako dlho to naše klamstvo potrvá, ale už nad tým odmietam uvažovať. Teraz sme šťastní. Presne takto. A je mi jedno, nakoľko je to zbabelé. Obaja máme len sedemnásť, prakticky sme ešte deti. Môžeme byť zbabelí, koľko len budeme chcieť.

 „Choď už,” popohnala som, hodila som opatrný pohľad k dverám a natlačila som sa viac na linku, aby som sa od Edwarda mohla mierne odtiahnuť. Pritisol sa však bližšie a dal mi rýchly bozk na ústa. Usmiala som sa a potom som len sledovala jeho miznúci chrbát a vrátila som sa k riadu. 

Zvyšok dňa bol pre mňa fakt príšerný, pretože aj keď bolo málo práce, nemala som už príležitosť byť s Edwardom. Jeho otec ho vzal do firmy a keď som o desiatej odchádzala domov, ešte neboli naspäť. Snažila som sa potlačiť ten absurdný pocit sklamania, má predsa plné právo tráviť čas so svojimi rodičmi, ale nedarilo sa mi. Začínala som byť riadne sebecká...

No nálada sa zlepšila, keď mi okolo pol dvanástej, keď už som vykúpaná a voňavá ležala v posteli, prišla správa.

Musel som odísť s otcom. Mrzí ma to, no mohli by sme si to vynahradiť. Čo tak zajtra aquapark v Seattli?

Automaticky som sa usmiala a bez zaváhania som napísala kladnú odpoveď.

Fajn. Teším sa. Vyzdvihnem ťa po obede. Ľúbim ťa.

Usmiala som sa ešte väčšmi. Milujem svoj život!

Tiež ťa ľúbim.

Odpísala som len toľko, mobil som odložila na nočný stolík a spokojne som sa odobrala do ríše snov o mojom sladkom zelenookom Edwardovi.

Ráno som sa prevaľovala na posteli, nechcela som ešte vstávať, pretože som vedela, že ma čaká príšerne dlhé dopoludnie. No nakoniec som si spomenula na pár úloh do školy, ktoré už poriadne dlho odkladám a myslím, že je najvyšší čas sa do nich pustiť.

So zaúpením som vstala, vykonala rannú rutinu a pustila som sa do tej otrasnej hromady kníh.

Keď Renée dovarila obed, celá šťastná som vstala od kníh a zišla dolu. Už mi z nich pomaly začínalo šibať. Pomohla som mame prestrieť stôl. Mali sme obedovať samy, Charlie nebola doma.

„Čo úlohy? Ide to?” spýtala sa mama, keď mi zo skrinky podávala dva hlboké taniere na polievku. Povzdychla som si a pokrčila som plecami.

„Je to príšerné. Obed beriem ako vykúpenie z otroctva,” zamrmlala som.

Mama prevrátila oči.

„No, pokiaľ viem, tak ti úlohy nikdy nerobili taký problém.” Skonštatovala a ja som sa zarazila. Mala pravdu. Začínam sa kvôli Edwardovi správať čudne.

„Veď len preháňam, nie je to až také zlé,” snažila som sa úboho zahovoriť a potom som si radšej rýchlo sadla ku stolu a napchala som si ústa. Pre dnešok bude lepšie, keď budem mlčať.

Chvíľku po obede sa pred domom zjavilo strieboné volvo a mama sa automaticky vybrala k oknu. V duchu som zaúpela.

„To je syn pána Masena?” spýtala sa prekvapene a ja som len neurčito prikývla, zatiaľ čo som si obúvala tenisky.

„Vy spolu niekam idete?” spýtala sa znova, keď sa na mňa pozrela. Znova som prikývla a vzala som si z vešiaka mikinu. Nebolo chladno, ale vo Forkse človek nikdy nevie.

„Nič mi k tomu nepovieš?” nevzdávala sa mama.

Zatvorila som oči, zahryzla som si do pery, no napokon som sa na ňu pozrela a znudene som mykla plecom.

„Vlastne ti nemám čo povedať, mami. Edward tu nemá veľa priateľov a celý čas sa príšerne nudí, otravuje nás so Sárou v kuchyni a tak som si povedala, že mu predstavím svojich priateľov a možno sa pokúsim ho začleniť do kolektívu,” zaklamala som a celou svojou bytosťou som dúfala, že mi to mama zhltne. Navyše, ako tak nad tým premýšľam, možno by som Edwardovi skutočne mohla predstaviť kamarátov. Aspoň Angelu...

Mama prikývla a potom sa na mňa usmiala.

„To je od teba veľmi milé, Bella. Môžeš Edwarda niekedy pozvať aj k nám. Musí to byť preňho všetko veľmi ťažké.”

„Hej, asi hej,” zamrmlala som, vzala som si tašku s plavkami a osuškou a pobozkala som mamu na líce.

„Zatiaľ ahoj,” povedala som jej, keď som zabuchovala dvere a utekala som k autu. Zastavila som Edwarda zdvihnutím ruky, keď som videla, ako chce vystúpiť z auta. Nakrčilo sa mu čelo a ja som hlavou mierne hodila ku kuchynskému oknu. Nebolo pochýb, že mama vyzerá von.

Pozrel sa tým smerom a chápavo prikývol.

Nastúpila som do auta a on sa na mňa previnilo pozrel.

„Videla ma,” povedal a ja som prikývla, zatiaľ čo som si zapínala pás.

„Áno, ale myslím, že zatiaľ je to v poriadku. Povedala som jej, že ťa idem predstaviť priateľom, pretože si veľmi osamelý,” usmiala som sa a Edward naštartoval. Akonáhle sme vyšli z Forksu, zastal auto na kraji cesty a pobozkal ma na pery. Prekvapene som naňho zízala, no on sa len usmial.

Nemal som možnosť ťa pozdraviť, keď si nastúpila do auta,” povedal a ja som sa znova spokojne usmiala. Takéto pozdravy mi určite nebudú vadiť.

Edward zaparkoval na parkovisku, pred krytým aquaparkom v Seattli. Ak mám byť úprimná, vôbec som netušila, že tu aquapark je.

„Pripravená trocha sa vyblázniť?” spýtal sa ma, keď sme vchádzali do budovy.

„Iste. Mám na pláne ťa aspoň desaťkrát utopiť,” oznámila som mu.

„Čo by si bezo mňa potom robila, prosím ťa?”

„Nemaj strach, ja už by som si niečo našla, aby som zabila nudu.”

Edward nám zaplatil vstupné a mladší chalan na obom na ruky upevnil náramky s čipom.

„Príjemnú zábavu,” poprial nám.

Ako prvé sme si obsadili dve lehátka trošku ďalej od bazénov, aby sme nemali všetko mokré, prezliekli sme sa do plaviek a potom ma Edward vzal za ruku a ťahal ma bližšie k tobogánom.

„Čo chceš vyskúšať ako prvé?” spýtal sa, keď sme sa zastavili pred atrakciami a on ma objímal okolo nahého pása. Na holej pokožke moje telo pod jeho dotykom poriadne brnelo. Viac, než som si za tých pár dní stačila zvyknúť.

Rozhliadla som sa po atrakciách a zvažovala som, čo z toho je asi najmenej nebezpečné. Netúžila som po nejakej zlomenine a v mojom prípade je veľmi pravdepodobná.

„No, asi tamto,” ukázala som na jednu červenú šmýkalu. Pôsobila najsympatickejšie, ale aj tak bola poriande dlhá a zakrútená, no ale toto by som mohla prežiť.

Edward prikývol a šibalsky sa usmial.

„Tak fajn,” povedal a dotiahol ma k rebríku. Opatrne som vyliezla hore a pozrela som sa na šmýkalu.

„Je to celkom vysoko,” zamrmlala som.

„Máš strach?” zasmial sa mi Edward a ja som záporne pokrútila hlavou. Nemala som strach, len zdravú dávku rešpektu voči týmto... veciam.

„To je dobre, môžeš ísť prvá,” povedal a oslnivo sa na mňa usmial.

„Choď ty,” požiadala som ho a o krok som ustúpila.

„Prečo?” spýtal sa. 

„Hej, decká, čo tam toľko robíte? Začína sa tu vytvárať rad!” zakričal na nás jeden starší pán. Uškrnula som sa na Edwarda a rukou som mu pokynula, nech ide.

„Budem sa pozerať,” povedala som mu ešte predtým, ako si sadol a spustil sa dolu.

Vyzeralo to, že si to celkom užíva, smial sa poriadne nahlas, ale ten dopad sa mi vôbec nepáčil. Vymrštilo ho a dopadol do vody bruchom. Skrivila som tvár v grimase, keď sa vynoril z vody a zamával mi, aby som sa tiež spustila.

V duchu som sa prežehnala, aj keď som nebola zrovna kostolný typ a pomaly som si sadla na kraj šmýkaly.

Zatvorila som oči, zhlboka som sa nadýchla a s krikom som sa šmykla dolu. Jačala som celú cestu a každou zákrutou môj hlas naberal na intenzite, no zároveň musím uznať, že sa mi to páčilo. Malá dávka adrenalínu bola fajn. Zhoršilo sa to, keď som dopadla do vody - mala som to šťastie že na zadok, - ale poriadne som sa nalogala tej odpornej chlórovej vody.

„Fuj, ble,” frflala som, keď som to svinstvo vykašliavala. Edward sa zatiaľ na mne dobre bavil.

„Príliš sa nesmej, rambo, tvoj dopad bol naozaj excelentný,” povedala som mu naštvane a začala som plávať smerom von z bazéna. Myslím, že táto šmýkala sa mi už prestáva páčiť, ten koniec je naozaj hnusný.

„Ideme ešte raz?” spýtal sa so smiechom, keď ma dobehol.

„Na toto určite nie,” povedala som a vyšplhala som po kovovom rebríku von z bazéna.

„Ako myslíš. Čo ďalšie?” spýtal sa znova a znova sa rozhliadol okolo.

„Hmm, no, čo keby sme len tak plávali vo vode? Myslím, že tobogány nie sú pre mňa.” A túžobne som sa zadívala na jeden väčší bazén. Nebolo v ňom ani veľa ľudí.

„Budeme sa nudiť,” povedal znudene, no zmierene. Usmiala som sa, aby som mu trošičku zlepšila náladu.

„Nebudeme. Vo vode sa dá vyblázniť aj inými spôsobmi.”

Zrazu sa celý rozžiaril a nadšene prikývol.

„Vlastne máš pravdu,” povedal, podtrhol mi nohy a vyhodil si ma na plece. Zmohla som sa len na otvorenie úst, ale niž z nich nevyšlo. 

Edward so mnou na pleci zamieril k bazénu a ja som sa trochu nepohodlne pomrvila.

„No, vieš, nie, žeby som konkrétne mala niečo proti tvojmu spôsobu prenášania ľudí, Edward, ale vzbudzuješ pozornosť a to-” začala som mu vysvetlovať, no zrazu som letela vzduchom a do otvorených úst sa mi dnes už po druhýkrát dostala tá odporná voda.

„To nemyslíš vážne!” zakričala som naňho, keď som sa vynorila nad hladinu a trocha som sa vydýchala.

Len sa naďalej smial a potom skočil za mnou.

„No nejako sa zabaviť musím, keď si nám zatrhla tobogány,” bránil sa a ja som si založila ruky na hrudi. Nebol to dobrý nápad, vzhľadom nato, že voda v bázene bola hlbšia, než bola moja úbohá výška a ja som sa znova ponorila pod vodu. To snáď nie je pravda!

Nenechala som sa tým však rozhodiť.

„Nezatrhla som tie zabijácke veci tebe, len mne!” objasnila som mu, keď som popadla dych.

Snažil sa tváriť úplne vážne a pozorne ma počúval, no nevydržal to a rozosmial sa. Zase. Keď som naštvaná, vždy sa len smeje. Vždy!

„Ty si nemožný,” povedala som len a slabo som sa usmiala. Nevedela som sa naňho hnevať.

„Chcem plytší bazén,” povedala som a zamierila som k okraju.

„Nabudúce ťa do aquaparku nevezmem. Ani tobogány, ani hlboká voda, napustím ti radšej vaňu,” povedal. Prevrátila som oči a zamierila som k plytkému vyhrievanému bazénu. No a čo, že v ňom sedeli samí starí ľudia?

„Nie, nie, počkaj, nemôžeme ísť do nejakého iného,” zastavil ma opäť Edward a chrbtom si ma za ramená pritiahol na svoju hruď.

„Vzhľadom na moju šikovnosť asi nie,” povedala som, no nechala som sa v presvedčujúcom geste pobozkať na ucho, potom na líce a nakoniec na bradu. Odkývala by som mu všetko na svete, ale tento deň som si nepredstavovala zrovna takto. A skutočne som sa nechcela utopiť.

„Môžeme ti požičaať plávacie koleso,” navrhol a ja som ho lakťom šťuchla do brucha. Blbec.

„Neprovokuj zbytočne,” varovala som ho.

Otočil si ma čelom k sebe a pobozkal ma na pery.

„Mám iný nápad,” povedal a znova ma krátko pobozkal. Zdvihla som obočie a čakala som, čo z neho vypadne.

Chytil ma za ruku a preplietol si so mnou prsty zatiaľ, čo rozprával.

„Pôjdeme tamto,” voľnou rukou ukázal na rovnú šmýkalu, na ktorej sa decká vozili na veľkých nafukovacích kolesách, „vezmeme si jedno koleso a spustíme sa spolu. Ty si zapcháš rukami nos a ja ťa budem držať, aby si nespadla a potom sa opäť nenapila vody, môže byť?”

Ešte raz som si prezrela ten tobogán, no nakoniec som prikývla. Edwardov návrh bol skutočne veľmi, veľmi lákavý.

„Môže byť,” súhlasila som.

Edward si sadol do stredu toho veľkého žltého kolesa a čo najviac roztiahol nohy. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo sadnúť si pred neho, ale podarilo sa. Jednou rukou ma objal okolo pása, druhou sa chytil kolesa a ja som si rukou zapchala nos. Pre istotu.

Potom nás odrazil. A táto jazda sa mi páčila omnoho viac, ako keď som šla sama. Zase tá trocha príjemného adrenalínu, ale žiadny príšerný dopad. Podarilo sa nám - alebo skôr Edwardovi - udržať nás na kolese. Jediným malým problémomm bolo zliesť z neho dolu do vody.

Smiala som sa ako šialená, keď som sa snažila vyliezť zo stredu kolesa a spadla som pritom do vody. Tentokrát však bez ochutnania chlóru. Edwardovi sa podarilo zísť podstatne elegantnejšie, ale nemienila som sa tým trápiť.

„Ešte raz?” spýtal sa s úsmevom, keď som sa prestala smiať. Tentoraz som nadšene prikývla.

Úprimne, dievčatá, vôbec netuším, či je v Seattli krytý aquapark. Ale keď si môžeme vymýšľať upírov a vlkolakov, môžeme si domyslieť aj pár litrov vody. A vlastne, nápad s aquparkom bol Vilinky a ja som jej zaň veľmi vďačná, pretože som mala menší skrat.

Ďalej, čo sa týka otázky výskytu upírov v tejto poviedke, upíri budú. Bude to trvať pár kapitol, kým sa k nim dopracujeme, ale povedala by som, že budú tvoriť podstatnú časť poviedky.

Čo sa týka pokojnejších kapitol, aj tých ešte zopár bude, zatiaľ môžete zostať pokojné. =)

A nakoniec by som vám veľmi chcela poďakovať za vašu trpezlivosť. Ste úžasné.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska na skrývanie - 12. kapitola: