Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ktorý svet je realita? alebo Jin a Jang - prológ

05.02.2012 (15:45) • Hakunamatata • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1456×

Pohľad Rei:

„Mami? Idem k Izzy, dobre?“ zakričala som mame z mojej izby.

Slušnosť káže predstaviť sa. Volám sa Andrea Beatrix Sophia Whiteová. Mám šestnásť. Bývam v Kanade vo veľkom bielom dome. Žijem tam so svojou matkou, Carol Whitovou. Mám hnedé vlasy približne do polovice chrbta a ofinu, večne padajúcu do očí. Ďalej mám, ako vraví Izzy, strieborné oči mačacieho tvaru. Mám plné pery, dlhé mihalnice a obstojný nos. Som štíhlejšej nižšej postavy s miernym opálením. Izzy vraví, že som nádherná. Podľa mňa je to blbosť. Síce sa na seba podobáme (neviem ako je to možné, ak nie sme príbuzné... no fakt, pozerali sme rodokmene), no ak ja som krásna, tak ona je rovno Afrodita (vysvetlivka pre menej chápavých: Afrodita – grécka bohyňa lásky a krásy! Krásna ako Afrodita – neuveriteľne nádherná). Má nádherné medové oči mačacieho tvaru orámované radmi dlhých, čiernych hustých mihalníc. Nad nimi sa nachádzajú úzke elegantné oblúky obočia. Pod tými nádhernými očiskami má nádherný noštek a plné červenkasté pery. Ďalej má dlhé čierne vlasy po zadok, ktoré sa vlnia do vĺn. Má nádhernú postavu s menšími, no aj tak obstojnými (nemá ich príliš veľké, no ani príliš malé, proste tak akurát) prsiami, sexy zadočkom (ako ho s obľubou nazývajú spolužiaci), štíhlymi dlhými nohami a plochým bruškom s pupkom do tvaru slzičky.

Sme najlepšie kamarátky už od škôlky. Obe máme rady bojové umenia, autá, motorky, šport a umenie. Ja rada spievam a píšem, za to Izzy kreslí a hrá na hudobných nástrojoch. Nie žeby sme nevedeli to, čo tá druhá vie a naopak. Ja tiež celkom pekne kreslím a hrám na gitaru, klavír a husle. Izzy má tiež nádherný hlas a tiež vie napísať nádhernú poviedku, básničku... No nemeníme si záľuby len tak hocikedy. Len vtedy, keď máme nejakú pošahanú náladu. A z tej šialenej nálady potom vznikajú šialené obrazy a songy, kde obidve spievame, zatiaľ čo mne behajú prsty po strunách gitary, Izzy trieska paličkami o bicie. V hre na bicie je Izzy majster. Je úžasné pozerať ako sústredene behá paličkami po bicích. Ako pridáva šialené vyhadzovanie paličiek a ako sa vyžíva v bicích sólach. To isté platí o kreslení. Izzy kreslí neuveriteľne. Vie zachytiť každý detail, každý odtieň... Vraví, že keď kreslí, všetko ostatné prestáva existovať. Je len ona, obraz a tichá hudba v pozadí. No, ale späť k mojej návšteve Izzy.

„Samozrejme, zlatíčko! Ja idem ešte napísať obstojnú obhajobu pre pána Greenwooda! Idem do kancelárie, takže keby niečo, zavolaj mi na telefónnu linku. Na stole máš tridsať dolárov, keby si chcela ísť s Elizabeth na pizzu,“ zakričala mi mama naspäť a zavrela dvere do kancelárie.

Jeee! Ja som vám ešte nepovedala celé meno Izzy. Je totiž „málinko“ dlhé... Volá sa Elizabeth Aileen Victoria Layla Smithová. Bolo o trošička dlhšie, a tak som to skrátila na Izzy. Volám ju tiež Vicky, Lee, Beth alebo Elis. Ona mi moje meno skrátila na Rea. No volá ma tiež Trix, Trixie, Andy, Bee, Sophie... Aaaa! Znova som sa zarozprávala. To je môj problém. Hoci... aj Izzy má taký problém... No takže... Keď mi mama povedala čo bude robiť (je uznávaná právnička so skvelou povesťou... no... je viac právnička než mama), rýchlo som sa išla obliecť, nanovo som si umyla zuby (ďalšia z mojich predností, ktorých nemám príliš veľa: mám ich oslnivo biele a rovné) a rukou prehrabla vlasy. Zbehla som dolu schodmi (čítaj: šmykla som to zábradlím), zobrala z kuchynského stola peniaze, nastrkala som si ich do peňaženky (ktorú som strčila do tašky), obula som si lodičky, vzala kľúče, otvorila dvere a ide sa k Izzy. Cestou som si pospevovala našu vlastnú pieseň (ktorá zhodou okolností vzišla vtedy, keď nám šibalo, ako po troch poldecákoch vodky) "Jessica vracia z okna".

Text má asi takýto:

Včera večer pri Credy, (miesto, kde sa mladí chodia opíjať)

Jessie pije jak Fredie, (známy pijak zo strednej)

že z matiky prepadá,

teraz to tu oplakáva.

Refrén:

Ale ráno, chudák dievka,

to čo pred oknom má,

to je polievka?

„Ale hovno, susedky,“

povedala som im to hnedky.

Oči vypúlené ani lekná,

že Jessica vracia z okna.

Nie je to práve žiaden hit, ale vždy, keď si spomeniem na Jessicu po opici (toto sa totiž fakt stalo), mám skvelú náladu. Vlastne to ani nebol dobrý song. Ale aj tak... Takto v dobrej nálade som sa dostavila k dverám. Zazvonila som a za chvíľočku mi už otvárala Izzy. Hneď sa mi vrhla okolo krku. Ja som ju tiež objala. Nemyslite si, že sme teplé! Sme si ako sestry.

„Ideme von?" spýtala sa ma.

„Nechce sa mi..." zatiahla som.

„No tak nič... Počula som, ako si vyspevuješ Jessica vracia z okna.“ Potmehúdsky sa na mňa usmiala.

Rozosmiala som sa a ona vzápätí tiež. Niekedy mi príde vážne zvláštne, ako si my dve rozumieme. Aj bez zbytočných slov. Pospevujúc sme šli do jej izby, ktorú mala, len tak mimochodom, ladenú v zlatej.

„Už si sa rozhodla?“ spýtala som sa.

Rozhodovali sme sa totiž, ktoré postavy sú naše najobľúbenejšie.

„Asi Seth, Embry, Jacob,  Leah, Quil, Sam, Jared, Paul a ich baby...“ povedala a nakrčila svoj dokonalý noštek, čo robila vždy, keď premýšľala.

„Alec, Jane, Heidy, Demetri, Felix a Marcus!“ povedala som rozhodne.

Viem, že Volturiovci sú v knihe záporné postavy, no mám ich asi najradšej. A z nich je najviac sexi... Alec. Som normálna a som si vedomá faktu, že je to len postava, no aj tak ju mám najradšej.

„Ja som vedela, že máš radšej Volturiovcov než vlkolakov!“ obdarovala ma úškrnom od ucha k uchu.

„Keď si to vedela, tak prečo si sa pýtala?“

„Aby som mala istotu,“ napodobnila hlas Jacobsovej a vypúlila oči.

Pani Marie Jacobsová je naša triedna učiteľka. Je to asi päťdesiatročná babka so zastaranými spôsobmi. Má sivé vlasy a vodnaté modré prasacie očká. Dokonca má na brade fúziky. No fakt! Keď neveríte, choďte sa pozrieť. Táto veta je totiž jej obľúbená. Nie tá: Keď neveríte, choďte sa pozrieť!, ale tá: Aby som mala istotu.

„Nepripomínaj mi tú starú ježibabu,“ znechutene som zatiahla.

„Ja za to nemôžem, že prepadám z dejepisu. Ja som fakt nechcela nabonzovať, kto zabil Ceasara!“ bránila sa.

To je fakt. Nie to, že stará Jacobsová je dejepisárka, ale to, že Izzy prepadá z tohto predmetu. Nie, žeby bola sprostá a neučila sa. To nie. Len jej robí dobre, keď môže Jacobsku aspoň raz naštvať. Izzy je totiž trošku šialená. Je výbušná, drzá, hádanlivá, bitkárska a temperamentná mrcha, ktorá je veľmi ctižiadostivá. Ďalej je pomstychtivá, ironická a sarkastická. No vie byť aj milá, napríklad pri mne.

„Keď si známku neprilepšíš aspoň na štvorku, prepadneš,“ snažila som sa, aby sa mi od hnevu netriasol hlas.

Na Izzy mi fakt záleží. A nebyť mňa, Izzy je ako utrhnutá z reťaze. Z našej dvojice som ja tá pokojnejšia. Sme ako Jin a Jang, oheň a voda, svetlo a tma, čierna a biela, teplo a chlad, Slnko a Mesiac, deň a noc. To je tiež ďalší dôvod, prečo nechápem, ako sa mi dve môžeme kamarátiť.

„Neboj sa,“ hlas jej zmäkol.

„To nič... Táák... Čo budeme robiť?“ spýtala som sa o poznanie vyrovnanejším hlasom.

„Predčítavať si Twilight Ságu?“ skúsila.

Po krátkom premyslení som prikývla. Začala Izzy. Jej zvučný hlas naplnil izbu a ja som sa započúvala do deja. Nádherná symfónia jej hlasu sa menila pri dialógoch, keď sa v dialógu hádali, ona tiež zvýšila hlas. Niekedy som mala pocit, že som tam s nimi. Izzy mala proste a dobre nádherný hlas. Dokonalý. No zrazu čítať prestala a ja som precitla.

„Izzy?“ spýtala som sa.

„Aj ty si to cítila?“ spýtala sa ma znepokojeným hlasom.

„Myslíš tú vôňu? Ja som si myslela, že sa mi to iba marilo,“ zapišťala som vystrašeným hlasom.

„Stalo sa to, keď som prešla po tomto riadku...“ zamyslene prešla prstom po stránke a izbu znova naplnila zvláštna vôňa. Vôňa lesa a kvetín.

„Ukáž!“ chcela som to tiež vyskúšať.

Dotkla som sa stránky, ktorú ešte vždy Izzy držala.

A vtedy sa to stalo. V žalúdku som ucítila kolotoč a všetko okolo mňa sa rozmazalo. Vydesene som pozrela na Izzy a všimla si, že je na tom rovnako. Keď to odrazu ustalo, sedeli sme na dlážke v nejakej honosnej predsieni. K nám podišiel nejaký chlap. Asi dvadsaťpäťročný, povedala by som. Bol to vysoký vyšportovaný čiernovlasý indián s tmavo hnedými očami. Pozrel na nás a usmial sa.

„Vítam vás, dieťa Mesiaca." Obrátil sa na mňa a poklonil sa mi. „Dieťa Slnka." Spravil ten istý postup u Izzy.

A my sme naňho civeli ako na blázna.

Autor: Hakunamatata, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ktorý svet je realita? alebo Jin a Jang - prológ: