Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá nevesta - 3. kapitola

Krvavá nevesta - 3. kapitola„Takže to si bol ty. Ty si to urobil. Zhodil si ma k zemi. Vieš, že to bolelo?!“ vyčítala som mu. Tresla som do neho, no on akoby bol hluchý aj slepý. Pokrútila som hlavou a zodvihla sa. „Vaša hra ma už poriadne vytáča...

Akú hru to s našou Bellou všetci hrajú? Teda, je to naozaj len hlúpa hra, z ktorej sa preberie? Nechajte sa prekvapiť. Prajem príjemné čítanie. Wejusss

3. kapitola

Bella:

Hlasy. Boli všade okolo mňa. Vychádzali z temnoty a volali na mňa. Poď. Vraveli mi - poď. Išli z každej strany a ja som ich chcela nasledovať. Nedokázala som sa však pohnúť z miesta. Vznášala som sa v hustej želatíne, ktorá mi zabraňovala dýchať a hýbať sa. Prebehol mnou silný kŕč. Otvorila som ústa v bolestivom výkriku, no žiadny zvuk sa mi z hrdla nevydral. Keď bolesť ustala, vydýchla som si a pocítila úľavu. Ale potom sa znova vrátila. Mala som pocit, že toto je môj koniec. Ostrá bodavá bolesť mi prechádzala zo srdca do brucha, rozširovala sa do kolien a strácala sa v končekoch prstov. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Takto som si smrť nepredstavovala...

Otvorila som oči a nadýchla sa. Do pľúc som však nedostala žiadny kyslík. Cez čierne vrece okolo seba som videla vychádzať slnko. Spanikárila som a začala rozhadzovať rukami okolo seba, kým som jednou nezahrabla do vreca tak silno, až sa roztrhlo. Dnu sa dostal čerstvý vzduch a o chvíľu som už na tvári pocítila prvé slnečné lúče. Rozhliadla som sa. Nepoznala som to tu. Ležala som v zadnej uličke v čiernom, odpadkovom vreci, medzi dvomi tehlovými stenami domov, a z každej strany sa mi do uší dostávalo trúbenie áut a pískanie pneumatík. Nevedela som, čo tu robím, ale nejako som sa nad tým ani nepozastavovala. Jediné, čo som chcela, bolo dostať sa odtiaľto čo najskôr preč.

Vyvliekla som sa z plastového vreca prekvapivo zisťujúc, že mám na sebe svoje svadobné šaty. Na veľkú úľavu však nemali na sebe ani jedinú smietku prachu. Rozbehla som sa k svojmu autu. Starý červený pick-up, ktorý pomaly hrdzavel, bol zaparkovaný za motelom. Vyzliekla som si šaty, poskladala ich do starého kufra a nahradila ich bežným oblečením – džínsami, dlhým rolákom a starou bundou. Nemala som čas riešiť, čo sa vlastne stalo. Dokonca ma to ani nenapadlo. Vedela som len, že je pondelok, škola a ja meškám.

Naštartovala som svoje autíčko – postrach ciest – a vyrazila do Forks. Dvojhodinová cesta pre normálne auto tomu môjmu zabrala tri a pol hodiny. Už nebolo kedy, aby som išla domov. Na križovatke som preto zabočila ku škole a zaparkovala tesne pred zvonením. Bez dychu som utekala na prvú hodinu biológie, len pred triedou som zastavila, jednou rukou si prehrabla vlasy, aby som nevyzerala ako totálny bezďák a vošla do triedy. Prišla som práve včas. Profesor kontroloval dochádzku a ako vždy, aj teraz išiel odzadu. Našťastie bol ešte stále len pri Angelinom mene.

„Prepáčte, pán profesor, že meškám,“ zastavila som vedľa neho, „ale nešlo mi naštartovať auto.“ Ani sa na mňa nepozrel, čo som brala, že mi to malé klamstvo zhltol. Zvalila som sa na stoličku k Angele, svojej jedinej a najlepšej priateľke, až stolička hlasno zapraskala a pozdravila ju. Neodpovedala mi. Zase raz bola pohltená do učenia.

„Swanová,“ dostal sa k môjmu menu.

„Tu,“ odvetila som, no môj hlas sa stratil v Angelinej odpovedi.

„Nie je tu, pán profesor.“

„Ale Angie-“ Nedopovedala som. Angela ma vôbec neregistrovala. Jej pohľad bol upriamený na profesora. Zamávala som jej rukou pred očami, ale nič. Ani sa len nepohla.

„Kde je Isabella, Angela?“ spýtal sa profesor. Vstala som a zodvihla ruku, aby ma lepšie videl. Ale skôr, ako som sa stihla znovu ohlásiť, ma zaujalo niečo iné. Tvár, ktorá sa k nám otočila, mi bola akási povedomá.

Od bledej pokožky sa odrážalo denné svetlo, čierne oči jasne svietili. Rovný nos, pekne vykrajované pery a hranatá brada s medovými vlasmi. Štíhle telo vyskladané svalmi v tmavomodrom tričku sediace na stoličke v akomsi nepeknom kŕči. Už som ho videla, len som si v tom momente nedokázala spomenúť kde presne. Výraz tváre sa mu menil z prekvapenia do údesu a potom na hotové peklo. Akoby práve videl smrtku.

„Vraj spáva s Mikeom,“ upútalo moju pozornosť. Sarah sa schuti zasmiala, až sa jej oči ligotali od sĺz a útle prsty jemne priložila k perám. „Ten hlupák ju dokonca požiadal o ruku,“ dodala. Obzrela som sa po celej triede a naprázdno prehltla. Ako to vedela? Uvažovala som. Tá svadba mala byť tajná. Nič veľké, len krátky obrad so svedkami. Predsa mi to sľúbil! Pochytil ma hnev.

„Prekliaty Mike,“ zvrieskla som a z celej sily udrela päsťami do lavice. Pri tom prudkom pohybe som nechtiac zhodila Angelu zo stoličky a tá dopadla na podlahu. „Och, prepáč.“ Zahryzla som si do pery a načiahla sa jaj na pomoc. No stratila som rovnováhu a na mieste, kde ešte pred sekundou ležala Angela, som už bola ja, rukami len tak-tak brzdiac pád. Nechápala som.

Zatiaľ čo ja som sa váľala po zemi, Angie spokojne sedela na stoličke a počúvala ostatných. Nevšimla si ani mňa, ani môj pád, ktorý sa mohol skončiť katastrofou. Ale čo ma šokovalo ešte viac, na sebe som mala opäť svadobné šaty od mami. Rýchlo som sa postavila na nohy a obzrela sa po spolužiakoch. Nikto si ma nevšimol, čo bolo divné. Inokedy, ak by som vtrhla do triedy v svadobných šatách, všetci by zhíkli. Ale teraz nie. Miesto toho o mne klebetili, akoby som tam ani nebola.

„Lenže ja som tu,“ zahučala som protivnej Sarah priamo do tváre, až mi praskali ušné bubienky. Nič, žiadna reakcia. Ani nezaklipkala očami...

„Tak to by stačilo! Nie je správne ohovárať niekoho, kto tu nie je a nemôže sa brániť.“ Pozrela som na profesora. To mal byť vtip? Pripravili si na mňa nejakú hru?

„Hej? Čo to hráte? Ja som predsa tu!“ Môj hlas sa strácal v učiteľovom a ja som pochopila, že to nemá cenu. Táto hra sa mi teda nepáčila.

Prešuchla som sa pomedzi lavice a vyšla von dvermi. Mala som tak na ponáhlo od tých protivných spolužiakov, že som si skoro nevšimla toho chlapca s čiernymi očami. Stále mal rovnaký, neprítomný pohľad a ja som sa o neho začínala báť. Zohla som sa a oslovila. Nie však menom – nemala som ani poňatia, kto to je. Nič. Tak som do neho štuchla, ale ani to nemalo nijakú odozvu.

„Dočerta. Mohol by si prestať hrať s tými bláznami a začať so mnou hovoriť?“

„Bella,“ šepol a ja som v duchu zajasala. Ale jeho oči boli stále rovnako prázdne. Nehovoril so mnou. Akoby hovoril s tou stenou, na ktorú sa díval. Vtedy mi to došlo. Desivé chrupnutie, náraz a jeho oči. Boli rovnako čierne. Zastonala som.

„Takže to si bol ty. Ty si to urobil. Zhodil si ma k zemi. Vieš, že to bolelo?!“ vyčítala som mu. Tresla som do neho, no on akoby bol hluchý aj slepý. Pokrútila som hlavou a zodvihla sa. „Vaša hra ma už poriadne vytáča.“ Zvrtla som sa na opätku a vyšla von. Ani zima však nedokázala zmierniť môj hnev a rozpaky.

Celou cestou na sekretariát som premýšľala, prečo práve ja som sa stala obeťou ich šialenej zábavy. Neprišla som však na žiadnu rozumnú odpoveď, keď do mňa čosi vrazilo a ja som preletela vzduchom. Tvrdo som dopadla na cestu, až to zapraskalo. Auto, ktoré ma zrazilo, však išlo ďalej. Zaparkovalo tesne vedľa strieborného volva, akoby sa nič nedialo. Ale nezdalo sa mi to. Naozaj ma ten vodič zrazil. Od drsného pádu ma bolelo celé telo a v hlave mi dunelo. Keď som sa však pokúsila vstať, bolesť zmizla a ja som sa rýchlo ocitla späť na nohách a na ceste k sekretárke presviedčajúc sa, že to bol len výplod mojej fantázie. 

Zodvihla som slúchadlo a vytočila číslo do otcovej práce. Sekretárka tu nebola a ja som využila príležitosť zavolať otcovi. Chcela som vedieť, že aspoň niekto ma vníma. Píplo to. Znovu. A potom ešte raz, keď dnu vošla sekretárka v spoločnosti náčelníka Webera a môjho otca?

„Ahoj, oci, volala som ti.“ Usmiala som sa a ukázala na ruku so slúchadlom. Lenže to tam už nebolo. Bolo zavesené späť na stene. Trojica prešla okolo mňa a sekretárka si sadla za stôl.

„Určite nie je len u niektorej zo svojich priateliek?“ opýtal sa náčelník Charlieho a ten zavrtel hlavou. Tvár mal bledú a oči opuchnuté, čo značilo, že bol celú noc hore.

„Bella sa kamaráti iba s tvojou dcérou, to predsa vieš. Angie ti nič nevravela?“ Ben zavrtel hlavou a ja som vypleštila oči. Je možné, aby sa na mňa všetci dohodli? Žeby aj otec padol do ich hry? Nepoznala som odpoveď, ale tá predstava mnou otriasla. Ešte predtým, než sa mi slzy stačili vydrať z očí, vytiahla sekretárka papier.

„Našla som to, obe majú mať hodinu biológie. V budove dvanásť.“ Nečakali. Všetci traja rýchlymi krokmi vyšli zo sekretariátu a náhlili sa tou istou cestou k budove biológie, ktorou som sem prišla.

Šaty sa mi plietli pomedzi nohy a ja som ledva stačila ich dlhým krokom, až sa mi mrazivý vzduch zarýval do pľúc , na čo som sa rozkašľala. Prešmykla som sa cez dvere a zosunula sa popri stene k zemi na miesto, kde predtým sedel môj nový spolužiak. Nohy ma boleli a hrdlo mi horelo. Nevládala som ísť ďalej. No otec aj náčelník napodiv zostali stáť vonku. Sekretárka sa stratila za dverami a keď vyšla, v pätách jej bola Angela. Obaja muži pozreli na staršiu ženu, ktorá krátko pokrútila hlavou a potom svoju pozornosť presmerovali na Angie. 

„Čo sa deje?“ opýtala sa prekvapene. Skákala pohľadom z jedného na druhého a potom zase späť.

„Zlatko, nevravela ti Bella, kam dnes pôjde?“

Zavrtela hlavou. „Včera bola u doktora, ale o dnešku nevravela nič. Stalo sa jej niečo?“

„Nemá nejaké kamarátky, ku ktorým by mohla ísť?“ skúsil to Ben ešte raz. Angie opäť pokrútila hlavou na zápornú odpoveď. Pomaly som vstala a chytila otca za ruku. Môj dotyk nevnímal.

„Charlie? Ja som predsa tu. Čo to na mňa hráte?“ Hlas sa mi lámal. Mala som zvláštny pocit, že na mňa nič nehrajú. Akési desivé tušenie.

„Moment. Bella chodieva občas do labákov. Ak máme toho veľa v škole, vyvlečie sa z hodiny a ide sa učiť.“ Angela pozrela spoza širokých okuliarov na schody vedľa Charlieho. Jeho ruka sa vyvliekla z mojej a rozbehol sa hore. Náčelník Weber išiel za ním a Angela so sekretárkou ich nasledovala. Rozhodovala som sa či ísť za nimi. Celé telo sa mi triaslo a srdce mi hlasno bilo. Predsa len som nakoniec spravila ten krok a vykročila som schod po schode na druhé poschodie. Otvorila som dvere.

Náčelník Ben mi išiel oproti so slovami hovoriacimi do vysielačky: „Hľadá sa šestnásťročná Isabella Swanová. Nezvestná je od včerajšieho rána, keď zobrala auto a išla k doktorovi. Dnes ráno tam volal jej otec, nikdy tam nebola. V škole taktiež...“ Stratili sa jeho slová na prvom poschodí. Môj otec stál pri sekretárke na balkóne. Podišla som k nim. Obe ženy ho utešovali a presviedčali ho, že sa vrátim. Charlie však krútil hlavou.

„Nie. Mojej Belle sa niečo stalo. Viem to. Už by mi zavolala.“ Zachytila som slzu, ktorá sa mu skotúľala dole drsným lícom a vtedy, v tej krátkej sekunde, som si uvedomila, čo sa stalo. Nie, nebola to nijaká hra.

„Oci, som mŕtva...“ 


No ako sa vám páčila táto kapitola? Vyznáte sa v tom? 

Za každý názor budem vďačná. :) Wejussska


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá nevesta - 3. kapitola:

 1 2   Další »
12. Maťa
01.12.2012 [12:21]

píšeš úžasne, máš naozaj veľký talent Emoticon Emoticon Emoticon už sa teším na ďaľšiu kapitolku

11. Bani
24.11.2012 [19:07]

Hustý!!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

24.11.2012 [15:34]

mima19974 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

24.11.2012 [12:55]

LiviaCullenFamózne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
som zvedavá čo sa stalo... neviem sa dočkať daľšej kapitoly

24.11.2012 [10:42]

Michaela36 Emoticon

7. martty555
24.11.2012 [0:15]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. Pegi
23.11.2012 [23:29]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. hellokitty
23.11.2012 [23:19]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23.11.2012 [21:46]

Elllietak tohle je zajímavé Emoticon jsem moc zvědavá, jak to máš všechno naplánované a co přesně s mrtvou Bellou je Emoticon Emoticon každopádně se těším na další kapitolku! Emoticon Emoticon Emoticon

23.11.2012 [20:16]

GabrielaCullenHeskýýý!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!