Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá nevesta - 2. kapitola

Krvavá nevesta - 2. kapitolaEdwardov návrat ku Cullenovcom. A jeho šokujúce zistenie. Prajem príjemné čítanie, Wejusss.

2. kapitola

Prevalil som sa na druhú stranu postele a pozrel von oknom cez starý záves. Hustý dážď sa prekrýval so slnečnými lúčmi a vytváral na chodníkoch čľapkanicu. Bolo len niečo po poludní, no vonku bola stále taká tma, že ste nedovideli ani na koniec ulice. Zodvihol som sa z postele a obliekol. Tesne pred dverami ma zastavil hlas. 

„Už ideš?“ obrátil som sa na Carlie, svoju príležitostnú milenku a prikývol. Prikrývku mala cudne prehodenú cez prsia a ryšavé vlasy jej padali okolo karamelovej tváre. Ružovú tvár mala poznačenú dlhou jazvou. „Keď už si ma donútil ležať v posteli pol dňa, myslela som, že sa spolu naobedujeme.“ Nahodila nevinný pohľad, pre ktorý by mnohí muži dokázali určite aj vraždiť. Zasmial som sa.

„Je mi ľúto. Možno inokedy,“ odvetil som neurčito. Už v duchu som však vedel, že nič také neurobím. Ľudské jedlo mi prinášalo asi toľko pôžitku ako fajčenie cigariet. Carlie vstala a úplne nahá sa ku mne pritisla. Zvodne zaklipkala azúrovými očami a ruky si spojila za mojím chrbtom. Na pery mi vtisla bozk.

„Prečo so mnou nechceš ostať? Prečo stále odchádzaš? Mohli by sme si spraviť taký pekný deň...“ Usmial som sa nad jej jemným naliehaním. Práve preto som ju mal rád. Aj keď nebola práve tou najkrajšou prostitútkou v širokom okolí, určite bola tou najpresvedčivejšou. Nechápala však, že nepatrím medzi najväčších milovníkov. Žiadna žena ma totižto k sebe nedokázala pritiahnuť na trvalejší vzťah. Nemali nič, čo by ma zaujímalo a nieto ešte, prečo by som si ich zamiloval.

Odtisol som ju a pohladil ju po tvári. Prstami som prešiel po dlhej jazve, ktorá sa jej tiahla po líci cez krk a končila až nad jej pravým prsníkom. Boli to roky, čo jej ju spravili. Teda spravil. Spravil jej ju jeden konkrétny muž, ktorého som naháňal posledné tri mesiace po celom Seattli. Rus, ktorého priezvisko sa ťažko vyslovovalo a jeho meno znelo ako pľuvanec. Zachvela sa, a tak som ju rýchlo pobozkal. Nezaslúžila si také zohavenie.

„Večer ma čakaj. Prídem. Určite.“ Prikývla a bez ďalších zbytočných slov ma pustila.

Carliin byt sa nachádzal v tmavej uličke neďaleko nemocnice. Nebolo to nič moc, ale bolo to stokrát lepšie ako to smetisko, kde žila predtým, než sme sa zoznámili. Najskôr som váhal z touto investíciou, no teraz už nie. Dokonca som bol rád, že som sa dokázal ovládnuť a nezabiť ju. Nevysať ju až do poslednej kvapky krvi. Zastavil som. Pripomenulo mi to Isabellu. Jej krásnu alabastrovú pokožku. Biele šaty a krvavé pery. Spomenul som si ako ma vábila jej lahodnú krv a v duchu som zahrešil. Nie, nebál som sa, že by starec nesplnil môj príkaz. V tom bolo čaro upírskej schopnosti ovládania ľudí. Desila ma však predstava jej nádherného, anjelského tela uloženého medzi mŕtvolami. Vynadal som si do zbabelcov, že som bol príliš slabý, aby som sa sám postaral o jej telo. Rýchlo som však zahnal tú myšlienku a ako mnohokrát predtým, aj teraz som samého seba presvedčil, že som konal správne.

Nasadol som do auta a zapol rádio. Išiel nejaký nechutný slaďák z osemdesiatych rokov. Nechal som to však. Bolo to oveľa lepšie ako ticho, ktoré ma priam dusilo, a dupol som na plyn. Nevedel som, kam idem. Auto rozrážalo dažďové kvapky a hnalo sa cestou stále väčšou a väčšou rýchlosťou. Nevnímal som trúbenie áut. Ani policajnú sirénu, ktorá sa ku mne pripojila. Len som ešte viac pridal.

Keď som konečne zastavil, predo mnou sa týčila tabula Vitajte vo Forks. Už prestalo pršať a spolu z dažďom sa vytratili aj moje myšlienky. Nie však moja zlá nálada, ktorú mi privodili spomienky na včerajšiu noc. Kyslo som si uvedomoval, že nie som nič viac než obyčajný, sebecký vrah o nič lepší než tí, ktorých zabíjam.

Zaklopanie na okno ma prebralo. Stiahol som okienko a pozdravil náčelníka. „Stalo sa niečo?“ opýtal som sa nevinným hlasom.

„Áno, stalo,“ odvetil spoly naštvane. „Prosím si váš vodičský a technický. Viete vôbec, že ste išli viac, než je povolená rýchlosť? A nepočuli ste, že idem za vami, pán Cullen?“

„Prepáčte. Mal som zapnuté rádio, asi som sa veľmi započúval. A čo sa týka tej druhej veci, no, čo mám povedať...“

Náčelník s mojimi dokladmi a obuškom v ruke si ma premeral od hlavy po päty so stisnutými perami. Zdalo sa, že uvažuje čo so mnou. A mne neostávalo nič iné, len si opäť vynadať. Ako upír som sa snažil vyhnúť všetkým problémom so zákonom, ale teraz som to pokašľal.

„Nie ste náhodou synom Carlislea Cullena? Toho doktora?“ Doktora? Zopakoval som v duchu. Carlisle a doktor? No samozrejme. Vždy to bol veľký samaritán, tak prečo nie práve doktor? Sucho som prikývol. „Tak to môžeme zatiaľ brať ako výzvu, ale nabudúce to už zapíšem. A teraz ma nasledujte.“

Sledoval som, ako s mojimi dokladmi nasadá do policajného auta a predbieha ma. Minuli sme tabuľu a prešli cez mesto. Tesne na konci sme zabočili na starú lesnú cestu a ja som sa nemohol zbaviť zlého pocitu. Kam to vlastne ideme – pýtal som sa. Odpoveď sa mi naskytla po pár minútach.

Zastavili sme pred dvojposchodovým preskleným domom uprostred lesa. Pred ním už stála polovica mojej rodiny, Carlisle, Alice, Jasper aj Emmett a čakali na mňa. Boli nahnevaní, alebo aspoň tak sa väčšina z nich tvárila. Sánky mali zaťaté, očami prebodávali moje auto, ruky skrížené na prsiach a Emmett si dokonca jednou nohou nervózne podupkával po zemi. Zastavil som za policajným vozom, ale nechcelo sa mi vystupovať. Miesto toho som to chcel otočiť a vrátiť sa späť do Seattlu. Ľutoval som, že som nepodľahol Carlie a nezostal u nej až do noci. Teraz som mohol ležať v jej mäkkom náručí, miesto toho, aby som tu stál proti zjavnej presile nasrdených príbuzných.

Vypol som motor a vystúpil. Nehol som sa však z miesta. Len som prechádzal tváre všetkých, jednu po druhej, zatiaľ čo náčelník vysvetľoval môjmu „otcovi,“ prečo ma priviedol. Ostatní ho nevnímali. Sústredili sa len a len na mňa. Ich pohľady ma pálili ako rozžeravené železo. Videl som na tvári Jaspera, že chce skočiť a roztrhať ma na kúsky. Alice by ma bola najradšej vlastnoručne zaškrtila a Emmett vyzeral, že by jej pomohol.

„Ďakujeme, že ste ho priviedli. A prepáčte, ak vám spôsobil problémy,“ odvetil Carlisle po chvíli a podal si s náčelníkom ruku. Keď odišiel, ešte stále som stál za svojím autom a hľadel na rodinu stojacu na schodoch pred domom.

Nevedel som, či nastúpiť späť do auta a už nikdy sa nevrátiť, alebo vyrukovať s ospravedlnením. Ani oni sa však nemali k činu a nepríjemné ticho začínalo ochladzovať vzduch. Keď odrazu z vchodových dverí vybehla Esme. Na tvári mala úsmev a jej zlaté oči žiarili materinskou láskou. Pribehla ku mne a silno ma objala. Vtedy som sa uvoľnil a úplne sa poddal jej objatiu.

„Och, Edward. Tak rada ťa vidím. Ako, ako si sa mal? Prečo si neprišiel už skôr?“ jachtala roztraseným hlasom. Prešliapol som na mieste a pokrčil ramenami. Esme som nikdy neklamal a nech to už medzi nami bolo akokoľvek, nemienil som s tým teraz začínať. Opäť ma objala a ja som si to užíval. Chýbala mi. Veľmi. 

„A ako dlho sa vlastne zdržíš?“ ozvala sa vedľa nás Alice. Našpúlené pery jej bledli od hnevu a čierne oči horeli. Mimovoľne som na ňu zavrčal a Esme sa na ňu osopila.

„Alice, no tak! Ako to hovoríš? Samozrejme, že zostane už s nami. Však, Edward.“ Nebola to otázka. Esme ma potiahla do domu a posadila do gauča. Potom ma zahrnula miliónmi otázok.

***

„Tak kedy odídeš?“ 

Sedel som vo svojej novej izbe, do ktorej ma zaviedla Esme a hľadel von oknom. Mal som dokonalý výhľad na les. Slnko už dávno zapadlo a vonku pofukoval mrazivý vietor. Teplota klesla pod nulu, keď sa ku mne nahrnula Alice so stále naštvaným výrazom.

„To ti tak veľmi prekážam?“ opýtal som sa namrzene a pozrel von oknom.

„Nie. To len preto, aby som vedela, kedy sa mám pripraviť na ďalšie Esmino zrútenie. Veď vieš, že-“

„Alice,“ prerušil som ju skôr, než by ma zahrnula ďalšími výčitkami. „Zajtra sa vrhám do normálneho života s vami. Čo viac odo mňa chceš?“ Vzdychla si. Chvíľu stála pred dverami a potom odišla.

Počul som, ako schádza dole schodmi a v obývačke sa sťažuje Jasperovi. Chápal som ju, bála sa o Esme. Ale to ešte neznamenalo, že má právo navážať sa do mňa. Teraz som už ľutoval, že som neodišiel, keď som ešte mohol. V slabej chvíľke som totižto Esme sľúbil, že tu zostanem. Že zostanem bývať s nimi, že s nimi nastúpim na strednú školu do Forks a že znova presedlám na zvieraciu krv. Nechápal som, ako som to všetko mohol tak ľahko sľúbiť, keď som veľmi dobre vedel, že minimálne to posledné je nesplniteľné. Už nikdy sa nechcem vrátiť späť k vegetariánstvu a piť tú brečku, ktorej Carlisle hovorí výdatná strava. Je to akoby ste ponúkali smädnému suchý chlieb. Pre mňa bola ľudská krv živou vodou pre smrteľníka. A hlavne jej...

Došľaka. Zase sa vracala jej tvár a ja som ju nemal ako odohnať. Vstal som a vybehol z izby. Potreboval som spoločnosť, nie však tých sentimentálnych nesmrteľných sediacich v obývačke, ktorí sa hrali na upírov.

„Počkaj, kam ideš?!“ Prísnym hlasom ma nezastavila Alice, ale Emmett. Jeho obrovské, svalnaté telo vypĺňalo úzku chodbičku tak, že by sa tade už ani duch neprešmykol a na tvári mal hrozivý výraz.

„Von. Potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu,“ zaklamal som.

„Ale už o pár hodín ideme do školy. Chceš zase zdrhnúť?“ Zaťal som päste. Hovoril so mnou ako s malým deckom, mladým a neskúseným chlapcom, ktorý chce ujsť pred povinnosťou. Emmett bol ešte mladý upír, on nechápal, prečo som sa vzbúril. Prečo som odišiel. Prekonal som však svoju veľkú chuť jednu mu vpáliť a radšej som sa nadýchol viac, než bolo potrebné. V hlave som mal stále obraz sklenených očí, ktoré sa pomaly bili na povrch a už som nechcel strácať ani sekundu. Musel som sa dostať ku Carlie, jedinému človeku, ktorý obraz mŕtvej nevesty dokázal vypudiť z mojej hlavy.

„Prídem. Keď som už raz niečo sľúbil, tak to aj dodržím,“ precedil som pomedzi zuby a otočil sa na opätku. Nečakal som na jeho ďalšie slová, rozbehol som sa cez les, nestrácajúc čas s autom. Presne o polhodiny som už zvonil na Carline dvere a vrhal sa na jej pery.

V škole som bol presne, ako som Emmettovi sľúbil. Ráno, pred siedmou, som sa ešte prezliekol v moteli a o pol som už stál na malom parkovisku pred malým vestibulom so svojimi súrodencami. Alice mi potichu vynadala, že meškám a potom sme sa vydali za sekretárkou. To vybavila Rosalie. Krásna blondínka, ktorá bola asi jediná zo všetkých mojich súrodencov úprimne rada, že ma vidí. Usmiala sa a silno ma objala, čím mi dala pocítiť, že s ňou môžem rátať v ďalšom rodinnom súboji.

„Tu máš. Oficiálne si z nás najmladší, máš len šestnásť, tak sa podľa toho správaj,“ poúčala ma Rosalie a podávala mi rozvrh hodín. „Stretneme sa na obede.“ Zamraučal som a potom sme sa rozišli.

Keď som konečne našiel v spleti budov triedu biológie, v duchu som zajasal. Táto škola bola hotový labyrint aj pre upíra. Vošiel som do triedy s kopou študentov, ktorí si ma však ani nevšimli. Boli príliš zarozprávaní a ja som sa teda nebadane prešmykol až k profesorovi. Keď som sa mu predstavil, zapískal.

„Tak dobre, vážení, utíšte sa. Máme tu nového študenta, Edwarda Cullena, ktorý by nám teraz veľmi rád o sebe niečo povedal. Môžeš.“ Chlapsky ma tresol po chrbte, čo len tak zadunelo, na čo som sa uškrnul. Ani po desiatich rokoch, keď som naposledy chodil do nejakej strednej školy, sa systém nezmenil. Každý profesor bol rovnaký.

Otočil som sa na triedu, ktorá akoby zázrakom stíchla a zaklipkal očami. „Takže, volám sa Edward Cullen. Prisťahovali sme sa sem z... no...“ Dočerta. Kde sme to vlastne predtým žili? „Aha, z Aljašky. Mám štyroch starších súrodencov a môj otec je chirurgom v miestnej nemocnici,“ povedal som v krátkosti a pozrel na profesora. Ten prikývol a poslal ma sadnúť si. Ignorujúc stupídne pohľady mojich nových spolužiakov, ktoré sa miešali s úžasom a prekvapením, som si sadol do prázdnej lavice pri okne.

„Urobíme si dochádzku. Weberová?“

„Tu,“ ozval sa za mnou piskľavý hlas, čo ma nadhodilo na stoličke. Naozaj sa na školách nič nezmenilo, stále sú tu rovnakí zanietení študenti, smial som sa v duchu a unudene sa oprel o operadlo.

„Nie je tu, pán profesor,“ ozval sa znova ten doslova jačavý hlas a mňa to donútilo spozornieť a neodpustil som si ani ďalší úškľabok.

„Kde je Isabella, Angela?“ Chvíľu mi trvalo, kým mi to doplo. Stuhol som na kameň a bezvýrazne sa obzrel za seba. Bledá hlávka študentky sa zavrtela na odpoveď.

„Neviem, pán profesor. Ale včera bola u doktorky. Teda-“

„Vraj u doktorky,“ prerušilo ju iné dievča. „Vraj spáva s Mikeom. Ten hlupák ju dokonca požiadal o ruku.“

V triede okamžite zašumelo. Slová sa prekrývali s tlmeným chichotaním a moje uši sa snažili zaregistrovať ďalšie informácie.

„To si robíš srandu. Bella má predsa šestnásť, je ešte pod zákonom...“

„Tak to nie. Nepočula si o tom, že sa môžu vydávať aj mladšie, ak s tým súhlasia rodičia?“

To mi stačilo. Cítil som sa, akoby som prešiel cez sito. Vzduch okolo mňa redol a rozsypával sa mi v pľúcach na ťažký prach, pery mi úplne vyschli. Klebety sa ďalej rozširovali od jedenej lavici k druhej, ale moje uši ich už nevnímali. Celým svojim bytím som sa sústredil len na jedinú informáciu: Isabella Swanová chodila na túto školu, mala len šestnásť a ja som ju zabil. Chytil som sa za hlavu, neveriac vlastným ušiam. Odrazu som vstal, potreboval som sa dostať na čerstvý vzduch, preč od všetkých tých pohľadov. Čosi som povedal profesorovi, vyšiel som z triedy a zosunul sa k zemi v malej predsieni. Pohľad som uprel na béžovú stenu pred sebou, no nevnímal som ju. Miesto toho som videl Isabellu. Jej telo na podlahe. Nehýbala sa. Orieškové oči hľadeli do prázdna. Jej pery akoby hovorili: „Ty si to urobil! Ty si to bol!“ obviňovali ma. A právom. 


Viem, že táto kapitola bola tak trochu nudná, ale budúca bude z pohľadu našej mŕtvej nevesty, tak dúfam, že vás to neodradilo. :)

P. S.: Ďakujem veľmi pekne všetkým za komentáre k minulej kapitole. Veľmi si to vážim. :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá nevesta - 2. kapitola:

 1 2   Další »
22.11.2012 [12:13]

WampireMishaNádherné... dalšiu kapitolu prosím... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

10. Leni
21.11.2012 [23:33]

Zajímavé. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

21.11.2012 [19:43]

mima19974Krááásne!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

8. lelus
21.11.2012 [15:32]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

21.11.2012 [13:17]

Michaela36krásné :))

6. MyLS
21.11.2012 [13:11]

MyLSpěkné...

21.11.2012 [12:33]

Rena16 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. selena18j
21.11.2012 [11:22]

nádhera rychle další prosím
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. GabrielaCullen
21.11.2012 [9:13]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. martty555
21.11.2012 [8:17]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!