Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá nevesta - 4. kapitola

Krvavá nevesta - 4. kapitolaĎalšia kapitola písaná z pohľadu Belly. Ako zvláda uväznenie medzi mŕtvymi a živými? Koho stretne a čo sa stane, keď zistí, ako umrela? Prajem príjemné čítanie. Wejusss

4. kapitola

Dažďové kvapky mi padali na tvár a ja som ležérne sedela na schodoch pred budovou školy. Kam som mala ísť? Domov? Mala som sledovať otca? Políciu ako hľadajú moje telo kdesi uprostred stoky? Nie, na čo. Bolo to zbytočné. Všetko, čo som zažila, urobila, ale aj neurobila, mi prišlo teraz bezvýznamné. Jediným pevným, oporným bodom pre mňa bola moja smrť.

Búrka neustávala a ja som už bola premoknutá na kosť, šaty sa mi lepili k telu, keď zazvonilo a všetci sa náhlili domov. Mnoho študentov prebehlo okolo mňa, dokonca sa na mňa priamo pozreli, ale nevideli ma. A ja som si uvedomila svoju nepodstatnosť. Nahraditeľnosť. Chcelo sa mi plakať. No čo zo slzami? Tie nič nevyriešia, stanú sa len ďalšími kvapkami v daždi, ktoré sa mi rozpúšťajú na tvári, akoby na ňu ani nikdy nedopadli. A mňa napadlo, čo ak aj ja sa rozpustím? Zmiznem? Nikto nebude vedieť, čo som prežila po smrti. Dočerta, veď ani nikto nebude vedieť, že som sa vrátila! Bolo to smutné a...

„Prečo by som s tým mal mať niečo spoločné? Ani som ju nepoznal,“ zachytila som rozhovor kdesi za sebou. Pomaly sa stmievalo a ja som mala pocit, že už všetci odišli. Keď som sa však otočila, bol tam ten istý chalan, na ktorého som už predtým raz narazila. Jeho meno som však nepoznala. Náhlil sa z budovy päť na parkovisko, dážď si ani nevšímal. Tvár mal stiahnutú do nahnevaného výrazu. Odrazu zastavil uprostred cesty. Z premočených vlasov mu stekala voda na tvár a vytvárala úzke potôčiky. Aj z diaľky som videla, ako si hryzie spodnú peru a uvažuje. Potom zodvihol hlavu a pozrel sa pred seba. Jeho pohľad som nasledovala.

Starý riaditeľ školy vychádzal od rohu budovy s malou sekretárkou a obaja sa len tak-tak že zmestili pod jeden dáždnik. Nepočula som, čo hovorila. Ich slová prehlušilo bubnovanie dažďa o kapoty posledných troch áut na parkovisku a zadunenie hromu. Keď sa stratili v administratívnej budove, ešte stále sa nehýbal. Miesto toho sa tváril horšie. Vyzeral, akoby počul o čom sa tí dvaja zhovárajú, ale ako mohol? Vstala som a podišla bližšie. Nie, nebol to výraz hnevu, ale neskutočnej ľútosti a bolesti. Nebola to moja vina, zašepkal. Nie, to iba moje uši zaregistrovali jeho hlas. V skutočnosti to nepovedal, nepohýbal perami. Alebo sa mi to iba zdalo? Že by som naozaj začínala blúzniť? Ironické, pomyslela som si a v duchu sa hystericky zasmiala.

„Ideš domov?“ Vedľa nás zastavilo krásne dievča. Blondínka ako vystrihnutá z módnych časopisov. Spadla mi sánka, aj keď sa tvárila ako božie umučenie. Zavrtel hlavou. „Edward, vieš, že Jasper ani Emmett do nemysleli vážne. Oni si len chceli byť na istom. Nechcú sa znova sťahovať. Nikto z nás.“

„Ja viem, Rose. Idem na lov. Dnes sa už domov nevrátim.“ Rose prikývla a Edward sa pomalým krokom vydal k lesu. Nechápala som nič z ich rozhovoru a už menej to slovíčko „lov“. To má nikde pod tými svojimi dokonalými svalmi skrytý nôž a ide si len tak z nudy uloviť nejakú veveričku? Alebo... Keď sa stratil v hustom lese pozrela som na Rose, ktorá už však nasadala do auta, akoby to bola úplne bežná situácia. Preskočila som pohľadom na schody, ale znovu si na ne sadnúť a znudene premýšľať čo so mnou bude ďalej a ľutovať sa, som nemienila. Rozbehla som sa cez parkovisko do lesa, presne tou istou cestou, kde mi z dohľadu zmizol jeho široký chrbát.

Potkýnala som sa o korene stromov a konáre mi šľahali do tváre. V tmavom lese dážď redol a stromy hustli. Keď som Edwarda konečne dobehla, sedel na zemi s hlavou v dlaniach. Plakal. No keď som sa prizrela bližšie, slzy mu netiekli. Z jeho úst sa len vydierali hlasité stony pripomínajúce vrčanie. Zovrel ruky v päste, až si šklbal vlasy a žili mu navreli, a s ďalším zahrmením vykríkol. Zaspätkovala som. Reval ako ranené zviera a mne to trhalo žili. Srdce mi hlasno bilo a dych sa mi zrýchlil. Nepoznala som ho, nevedela som, ako sa správa obyčajne, ale toto sa mi nezdalo. Niečo ho trápilo, to mi bolo jasné. Ale pomocnú ruku som mu podať nemohla.

Načiahla som ruku. Chvejúcimi prstami som sa dotkla jeho ramena. Zachvel sa, akoby to cítil. Ale nemohol. Alebo áno?

„Edward?“ šepla som. Hlas mi pri tom čudne zachrapčal a zlomil sa. Žiadna reakcia. Len stisol pery a udrel päsťami do zeme.

„Edward?“ skúsila som to ešte raz. Pery sa mu mierne pootvorili.

„Odpusť mi to, Isabella. Odpusť mi to, prosím.“

„Čo ti mám odpustiť?“ opýtala som sa okamžite, neuvažujúc nad jeho slovami. Moje oči sa stretli s jeho skleneným pohľadom.

„Nechcel som ti ublížiť. Neuvedomil som si to. Nehnevaj sa. Prosím, odpusť,“ opakoval. Neubránila som sa a udrela ho. Už som nepotrebovala minúty ba ani sekundy, aby mi došlo, na čo naráža. Nemusela som byť žiadny génius, aby som si to zrátala. On, Edward, ma zabil!

Necítil to. No samozrejme. Vrieskala som a udierala som päsťami o jeho chrbát a rameno z celej sily, až mi tŕpli ruky, ale on žiadny z tých úderov necítil. Schytila som prvé, čo mi padlo pod ruku – odlomený konár – a poriadne ho tresla dúfajúc vo väčší účinok. Po tupom údere sa však roztrieštil na drobné triesky a o sekundu na to som ho v ruke už nemala. Miesto toho ležal späť na svojom mieste v rovnakej podobe ako predtým.

„Dočerta,“ zvrieskla som. „Nemôžem sa ti ani pomstiť, lebo vieš čo, som mŕtva! Bodaj by si sa prepadol pod čiernu zem, Edward!“

Kričala som, nadávala a udierala päsťami do všetkého, čo mi prišlo pod ruku. Odrazu sa mi zachytili šaty a ja som celá vysilená padla k zemi. Sťažka som dýchala celé telo sa mi otriasalo vo vzlykoch. Už som nebránila slzám, aby mi stekali po lícach a padali na zem. Tak veľmi som sa na neho hnevala, že by som ho bola najradšej vlastnoručne uškrtila, ale nemohla som. On predsa nič necítil. Nikto nič necítil.

„Isabella?“ začula som tak blízko. Zodvihla som hlavu a stretla sa s Edwardovou tvárou. Sedel vedľa mňa s rukou spoly načiahnutou ku mne. Chýbal len maličký kúsok a dotkol by sa ma. Žeby ma predsa len videl?

Je to len prelud, povedal. Nie, nepovedal. Ústa mal zavreté. Počula som jeho myšlienky. A aj keď to bolo divné, vedela som, že sú to jeho myšlienky. Je mŕtva. Predsa som ju zabil. Zabil.

„Sedím vedľa teba,“ protirečila som mu. Oči vypleštil dokorán a očami blúdil okolo seba hľadajúc akúsi postavu. Zasmiala som sa. „Som mŕtva, Edwardík. Teraz som duch.“

„Hm, no to určite, duchovia neexistujú,“ odvetil okamžite, stále hľadajúc. Ruka mi vystrelila k jeho lícu, až to pleslo. Au, sykla som. Bol tvrdý ako skala.

„Takže sa rozprávaš sám so sebou? Vieš, že by ťa mohli pokladať za blázna?“ konštatovala som. Zvážnel. Pohľad zabodol do mňa, až mi zahoreli líca. No pekne, takže ma predsa len počuje. Aspoň takto sa mu pomstím. Bude trpieť, uškrnula som sa. Nikdy som nebola násilným typom, ale ako sa hovorí, oko za oko – život za život.

„Prestaň! Ty neexistuješ, si mŕtva!“

„Áno, pretože si ma zabil. Som mŕtva kvôli tebe. To ty si ma zabil, Edward.“ Prudko som vstala.

„Nemôžem za to. Neovládol som sa. Ty to nechápeš a ako by si aj mohla. Dočerta, rozprávam sa sám so sebou,“ zavrtel hlavou. Vstal a s povzdychom vykročil hlbšie do lesa. Nasledovala som ho.

„Tak mi to vysvetli,“ dychčala som snažiac sa udržať s ním krok. „Prečo si ma zabil? Prečo si sa nepriznal polícií? Prečo si ma hodil do plastového vreca a nechal hniť za motelom?!“ zvyšovala som hlas. Neodpovedal. Miesto toho sa rozbehol a zmizol medzi stromami. Zastavila som a rozhliadla sa. Nikde som ho však nevidela. Ako je to ale možné? Človek predsa nedokáže zmiznúť tak rýchlo. Alebo áno? Netušila som. Ja sama som bola dievča, ktoré sa potkne aj o vlastné nohy, a preto som sa vzdala akejkoľvek rýchlosti. Ubehli minúty, čo sa Edward vyparil a ja som ostala stáť uprostred lesa. Opäť som ho prekliala a otočila sa na odchod, keď odrazu zreval medveď. Telo sa mi zachvelo.

„Edward?“ zakričala som do lesa. Odpoveďou mi bolo ticho. Zvrtla som sa na opätku, nadvihla sukňu a rozbehla sa pomedzi stromy. Ďalší výkrik mi uviazol v hrdle. Ten pohľad ma prikoval k zemi.

Čierna hruď medveďa sa nehýbala. Ležal na hnedom lístí pri machom obrastenom strome a za ním kľačal Edward. Oči mal čierne ako uhoľ s fialovým tieňom dookola, vlasy postrapatené a okolo pier sa mu leskla čerstvá krv. Spod pier mu bolo vidieť biele špicáky dravca.

Prehltla som na prázdno. V hrdle mi vyschlo a ledva som zo seba dokázala vysúkať jednu poriadnu otázku: „Ty si... Ty si ho zabil?“ Prikývol.

„Takže to nebolo od hladu. Naozaj sa s tebou rozprávam.“ Súhlasila som, oči stále nespúšťajúc z tej veľkej hory svalov, bezvládne ležiacej pred Edwardom. Postavil sa a spak ruky si utrel krv. „Prečo si sa vrátila, Isabella? Chceš ma strašiť?“ Isabella, to meno som už dávno nepočula. Všetci mi totiž hovorili Bella, ale ani to nedokázalo upútať môj pohľad od mŕtvoly.

„Ach, dočerta. Iba ja môžem mať takéto šťastie,“ zachechtal sa. „Jediná, z ktorej som sa nenapil, ma príde strašiť. Doriti. Aké ironické.“ Pokrútil hlavou a ja som spravila grimasu. To slovné spojenie som dnes už tiež použila. Prešiel okolo mňa a ja som ho automaticky nasledovala.

„Čo si zač?“

„Keď si duch, nemala by si to zistiť akýmisi tajnými duchovenskými schopnosťami?“ Nad jeho slovami som sa musela zasmiať. Rýchlo som však zvážnela.

„Upír,“ hádala som, aj keď mne samej to znelo šialene. Upíri predsa neexistujú. Ale to ani duchovia, nie?


Dúfam, že sa vám takáto kapitola páčila a stretneme sa aj pri ďalšej, dúfam, že trochu dlhšej. Wejussska


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá nevesta - 4. kapitola:

 1
7. Bani
02.12.2012 [11:49]

Supeeer Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. martty555
30.11.2012 [19:16]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

30.11.2012 [16:36]

mima19974 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

29.11.2012 [22:38]

alicecullenhale2 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
skvelá kapča... Emoticon
naozaj nechápem prečo si ju Edward všimol až keď padla?... Emoticon
ale je to veľmi zaujímevé... Emoticon
už sa veľmi teším na pokračovanie... Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiL
29.11.2012 [22:18]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. selena18
29.11.2012 [21:44]

Emoticon Emoticon

29.11.2012 [21:24]

NeliQ Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!