Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, iba začiatok - 2. kapitola

22.06.2015 (07:15) • Lullu123 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 910×

2. kapitola

Nervózne klepkám perom po stole a hryziem si pery. Predo mnou je plno papierov a aspoň dvadsať podnikateľov, ktorí chcú našu firmu kúpiť. Nech sa akokoľvek snažím, vždy, keď sa na jedného z nich pozriem, vidím iba lišiacke očká plné očakávania z toho, že si zhrabnú peniaze a budú na všetko kašlať. No a ako bonus ma vyhodia na ulicu. Perfektné.

„Dôvody, prečo túto firmu predávame, sú osobné. Veľmi by mi ma však mrzelo, keby som vám to neuviedol na pravú mieru. Pravda je taká, že krachujeme. Jednoducho nám chýba poriadna finančná injekcia, ktorú však nemáme."

Jedna ruka zahalená v saku ihneď vyletí do vzduchu a zamáva. Zbystrím pozornosť. „Podľa mňa by vám pomohli sponzori, nemám pravdu?" Všetci v zasadačke prikývnu.

Nervózne sa ošijem. Ak Willson mieni pokračovať v rozprávaní ďalej, dosiahne to, že našu firmu budú musieť zbúrať buldozéry. Ale ktovie. Možno ani na to nebudeme mať peniaze.

Odvážne vystriem plecia a postavím sa. „Všetky prostriedky sú maximálne vyčerpané. Už vám to pán Willson dôrazne povedal. Hľadáme vážneho záujemcu. Všetci ostatní nech láskavo odídu. Aj tak ste si všetci prišli len na kávu, za ktorú sa platí." Všetci sa na mňa obrátia a zažmurkajú. Očividne niečo také ani v snoch nečakali, ale to je ich problém.

Všetci vstanú a stoličky protestne zavŕzgajú. Tak to by sme mali. Otočím sa a pozriem sa na Willsona. Má bielu tvár a dýcha veľmi plytko. „Je vám dobre?"

„Nie, nie je mi dobre. Veď všetci odišli!"

„Aj tak by nič nekúpili a zbytočne by ste sa namáhali. To ich ,Myslím si' sa nedalo počúvať. Navyše, všetci smrdia po luxusných sladkých voňavkách a mňa to dráždi."

Otvorí ústa, aby mi protirečil, ale zatvorí ich ako ryba na suchu. S úsmevom na perách pozbieram zmluvy na kopu, perá vložím do peračníku a pootváram dvere. Počkám, kým mi Willson uvoľní priestor a ja sa konečne rozbehnem naplno. Pozbieram každú viditeľnú vec. Po čase sme nemali ani peniaze na plat upratovačky, takže túto ,prácu' robili asistenti. Na konci som celá zadýchaná, ale zasadačka vyzerá čistejšie než kedykoľvek predtým.

Opustím ju s hŕbou papierov a otvorím si dvere do svojej kancelárie. Spustí sa cinkanie a vibrovanie - môj mobil. S prekvapením chytím mobil do rúk a tesne pred tým, ako ho zdvihnem, pozriem sa na displej. Esme.

„Ahoj, Esme. Čo si chcela?" Medzitým zoraďujem šanóny podľa zaradenia a roku. 2009, 2010...

„Kam si včera zmizla, Bella?" Prestanem sa s tým prplať a zvraštím obočie. Včera?

„Esme, ja neviem, čo tým myslíš."

Povzdychne si a niečo si potichu zašomre. „V bare. Kam si zmizla s tým..."

„Naozaj netuším." Toto má byť vtip? Aký bar? Je toto niečo so skrytou kamerou? Mala som veľa otázok a primálo odpovedí. No jedno som vedela naisto - Esme si z nikoho nikdy nerobila žarty. Bolo to pod jej úroveň. A ja som nenávidela prekvapenia a všetko čo sa toho týka. Vlastne sme medzi sebou uzavreli dohodu, že nikdy nebudeme robiť niečo, čo by tej druhej vadilo. Na druhej strane... Možno sa na niečo dala prehovoriť, bola ľahko ovplyvniteľná.

„No nič. Keď sa rozhodneš mi odpovedať na moje otázky, zavolaj mi. Moje číslo máš."

„Es-"

Tutút. Rozprávala som do hluchého telefónu. Prázdneho ticha. Sama pre seba. Možno som naozaj prípad na psychiatriu, ale momentálne si to nemôžem dovoliť. A zase doma. Peniaze, peniaze, peniaze. Hlúpe. Všetko sa vždy točilo okolo nich.

Do kancelárie mi odrazu niekto vtrhne, takmer dvere vyletia dvere z pántov. „Isabella! Zabrali! Ozvali sa!" Clark, chlapík z mediálneho oddelenia, radostne poskočí a vyhodí si ma do náručia. Zalapám po vzduchu.

„Pusti ma!" poviem výhražne, ale o malú chvíľu sa smejem spolu s ním. Odrazu sa moje starosti mávnutím čarovného prútika rozplynú a som... Šťastná? Nie, to určite nie. No rozhodne by som nezašla tak ďaleko, aby som tvrdila, že som v neutrále.

„Ako to vieš?" Spýtam sa, keď sa obaja upokojíme. Mykne plecami a zaškerí sa.

„Počul som Willsona. Keď som išiel k nemu, vyhodil ma úplne po tichu, a pritom úplne zaujato rozprával o našej firme."

„Takže je nádej. A ja som už neverila," zašepkám potichu a obrátim sa k oknám. New Yorkský západ slnka je veľká nádhera - oranžové lúče sa šplhajú po oblohe, a naťahujú sa s o niečo červenejšími lúčmi. Všetko sa popritom odráža v sklách mrakodrapov.

„Nie si jediná. Veľa ľudí si už dokonca začalo hľadať novú prácu," povie skleslo. Je to ako návrat do reality. Pripomenie mi to, že nežijeme s jednorožcami a ružovou cukrovou vatou. Možnosť, že budem prepustená, tu stále bola.

„Ehm, nerád vás ruším, ale chcel som vám povedať čo a ako," ozve sa od dverí. Dychtivo sa na Willsona obrátim spolu s Clarkom a spolu ho preskenujeme. Vyzerá... Uvoľnene. Na spánkoch má kropaje potu.

„Naša firma sa predáva. Pôvodne som chcel, že ak sa firma predá, všetci zamestnanci ostávajú. Ibaže nový majiteľ tu nechce absolútne nikoho. Až... Až na vás, Isabella. Presne vie ako sa voláte, akú máte funkciu a čo všetko ste v živote urobili. Chce vás za svoju osobnú asistentku."

Odstúpim a zmätene sa pozriem najprv na Willsona a potom na Clarka. Obaja majú uvoľnený postoj, avšak v očiach majú zmes pocitov. Clark bez slova odíde a zabuchne za sebou dvere. Willson ostáva.

„Ako sa nový majiteľ volá?" Spýtam sa. Nič mi nedáva zmysel. Nikto v mojom okolí - až na Esme - si nemôže dovoliť kúpiť firmu, zainvestovať do nej a popritom všetkom... Ma nechá byť jeho osobná asistentka. Zhlboka sa nadýchne a pokrčí plecami.

„Edward. Edward Cullen."

Už snáď po stý krát vám ďakujem za úžasné komentáre. Ste môj hnací motor, ktorý mi vždy pripomenie, aby som písala ďalej. Ani neviete, ako veľmi vám ďakujem. 

Dúfam, že aj keď bola kapitola kratšia, vynahradila som vám to prekvapením (no dobre, až tak prekvapenie to nebolo). Dúfam, že budete čítať ďalej a nestratíte s tým nervy.

Vaša Lullu. 

Autor: Lullu123 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, iba začiatok - 2. kapitola: