Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, iba začiatok - 1. kapitola

21.06.2015 (07:00) • Lullu123 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 998×

1. kapitola

„Ale ja netvrdím, že ťa nenávidím. Kto, preboha, vymyslel takú blbosť?... Oh áno. Určite to bola tá stará... Presne. Aj ja si myslím," halou sa ozýva veselý zvonivý hlas.

Zaškrípem zubami a zahryznem si do jazyka, aby som to nekomentovala. Abbey jednoducho bola taká. Nemohla som to hodnotiť, pretože by som to aj tak schytala ja. Bola to len sila zvyku, ignorovať to. No keď prechádzam okolo jej vylešteného stola a jej zlatej hrivy, nedá mi to a jej cappuccino jej na stôl doslova hodím. Nenávistne sa na mňa pozrie a ja by som v tej chvíli prisahala, že ak by pohľad vedel zabíjať, som mŕtva. Nielen mŕtva. Ale rozsekaná na tisíc  kúskov a hodená do oceána.

 Aký je dnes krásny deň!

Venujem Abbey veselý úsmev a odhodlane zaklopem na dvere. Nastane ticho, ktoré prerušuje iba Abbeyino bľabotanie a môj prerušovaný dych. „Ďalej!" Na nič iné nečakám a otvorím dvere, a vkĺznem do priestrannej kancelárie.

Vždy ma udivoval jeho vkus. Okno od podlahy až po strop tvorilo polovicu miestnosti a tú druhú polovicu moderná knižnica, veľký televízor a malá kožená sedačka tmavej farby. Celý efekt dopĺňal biely strapkatý koberček pod kreslom a stena levanduľovej farby.

„Dobrý deň, pán Willson," poviem a podídem až k jeho stolu. Opatrne mu naňho položím kávu podľa jeho želania a žiarivo sa usmejem. Dobrá nálada je základ. Ako mi raz celkom dôrazne povedal, nechce mať vo firme chodiace mŕtvoly.

„Ach, Isabella. Je milé vidieť ťa tu opäť." Otočí sa v kresle a všimnem si, že v rukách drží nejakú vychytávku.

„To je moja práca."

„Je dobré, že to vieš. A teraz by si mohla odísť a zavolať sem Dicksonovú."

Zažmurkám a chvíľu som mimo. Dicksonovú? Kto je Dicksonová? A v tom mi to dôjde. Abbey April Dicksonová, jeho asistentka, milenka a tá, ktorá mi lezie na nervy. Fajn. Jediné čo mi nedáva zmysel je, že ju prezýva priezviskom. Ale čo ma potom. Možno ho už omrzela v posteli.

Otočím sa na opätku a keď odchádzam, zavriem za sebou dvere. Kývnem na Abbey a keď si ma ani po minúte nevšíma, podídem k nej a vypojím ju zo zástrčky. „Emily, odporúčam ti ísť... Počkať. Emily?" Schmatne slúchadlo a pozrie sa na mňa.

Zapichne do mňa dokonalo upravené nechty a zasyčí: „Čo si to dovoľuješ?!" Skôr ako stihnem otvoriť ústa, kancelária sa otvorí a vyjde z nich Willson. Ukáže na Abbey a ona ho s tichým ,Prepáčte' nasleduje.

„Isabella, ty zatiaľ dvíhaj telefonáty a v prípade núdze mi zaklop alebo to vyrieš sama. Emaily mi posielaj. Rozumieš?" Bez zaváhania prikývnem a upravím si šaty.

Do pár sekúnd som na chodbe iba ja a bzučiaci počítač. Ako naschvál, práve vtedy začnú volať a tak horlivo odpovedám na otázky a vyslovujem tú istú frázu stále dookola. "Dobrý deň, pri telefóne Isabella Grace, pracovníčka firmy WillsonMark. Kto volá?" pýtam sa už po stý raz.

Všetko stíchne až po dobrej polhodine, čo si uvedomujem až keď sa pozriem na nástenné hodiny. Čo tam robí Abbey toľko? Aj keby sexovali, určite to netrvá tak dlho. Odpoveď sa naskytne takmer ihneď. Krik. Trieštenie skla... Pán Willson vo svojej kancelárii nemá sklo, až na okná. Zato vázu áno... Ale prečo by to Abbey robila?

„Ty skurvysyn! Odporný bastard! Prečo to robíš? To ti nestačilo?! Len tak ma vyhodíš a čakáš, že budem držať hubu? Ha? Zabudni! Aj tak s tebou sex nestál ani za reč." Rozrazí dvere a zúrivo si to napochoduje k výťahom.

Celá zmätená sledujem celú situáciu a snažím sa pochopiť jej slová.

„Si len štetka, ktorá sa snažila uspieť cez posteľ. Roztiahla si mi nohy už na prvom stretnutí. Tak sa tu, láskavo, nehraj na urazenú jasné?!" Abbey zalapá po vzduchu a rozhorčene si povzdychne.

„Ty..."

Na chvíľu ma napadne, že už to nemôže byť horšie. Že Abbey si zaslúži, i keď na malý moment, moju ľútosť. No ten názor ihneď stratím, keď sa na mňa pozrie a v jej očiach uvidím diabolský podtón. A sme doma.

„Ty štetka! Myslíš si, že sa tu ohreješ dlhšie než ja? Zabudni! Máš to spočítané rovnako ako ja! Táto firma totiž už končí. Klesá ku dnu ako Titanic..." Jej smiech sa ozýva po celej hale.

Čože?! Nie! Ak ma prepustia, pretože firma skrachuje, som na mizine. Nebudem sa už mať ako živiť, pretože... Kto by mi dal také miesto aké mám teraz? Nikto.

Na malú chvíľu mám pred očami scénu spred niekoľkých rokov. Sedím a čítam si knihu, keď ku mne príde môj otec, schmatne mi ju a hodí do koša. „Prečo si to urobil?" spýtala som sa. Mykol plecami.

„Jednoducho bola nevhodná."

„Ako vieš, že bola nevhodná?" triasol sa mi hlas.

„Jednoducho to viem. A čo ja poviem, je pravda. Je ti to jasné, Bella?" Tú knihu som si neskôr z koša vytiahla. Bola síce zahádzaná pár papiermi, no nebolo to nič vážne. Skryla som ju do škatule pod posteľ. A nechala som ju tam až do... Teraz.

Jedno mi to bolo jasné. Už nikdy som sa tam nechcela vrátiť.

Obrátim sa na Willsona a prižmúrim oči. „Je to pravda?" Chvíľu váha, vyberá si tie správne slová. Zatiaľ ťukne výťah a ozve sa, že je tu. No Abbey neodchádza, asi chce vidieť poriadnu scénu. To šťastie jej však nedoprajem.

„Mrzí ma to, Isabella. Firma krachuje. Ak by sa aj zachránila... Ak, tak by tu bol nový majiteľ."

Alebo inak. Bola by som vykopnutá na dlažbu.

 „

Je to nefér," poviem a nalejem do seba další pohárik.

„Je toho ešte viac, čo je nefér. Mne napríklad manžel povedal, že vyzerám odporne a keby mohol vrátiť čas, vykašle sa na mňa." Takmer ju cez hlasnú hudbu v bare nepočujem. Esme.

Spoznali sme sa pred piatimi rokmi - ona, manažérka spoločnosti Olympus, ja ledva upratovačka záchodov. Pomohla mi v postupe kariéry a čoskoro som všetko vedela lepšie než ona. Aby som ju nezradila a ona neskončila na dlažbe, odišla som do inej firmy a vypracovala sa až na asistentku zastupujúceho riaditeľa. Starý dobrý WillsonMark.

„Na šťastnú budúcnosť s neobmedzeným počtom prachov." Zdvihnem pohárik s whiskey a zakloním hlavu.

 „... a na šťastné manželstvá," dokončí Esme. Každý niečo potrebuje.

Nerada som pila alkohol. No aj keď sa mi to protivilo, potrebovala som sa vyventilovať a uvoľniť. Ak už mám dostať padáka, tak nech som uvoľnená a nerobím scény ako Abbey. Oh, Abbey. Ešte dnes som ju videla, ako nastupuje do taxíku a po lícach mala pramienky mejkapu. Očividne plakala.

Nalejem si ďalší pohár - už sme si zakúpili celú fľašu - a povzdychnem si, keď ju zhltnem.

„Pozri sa naňho," pípne odrazu Esme a hlavou kývne na dvere.

Zaostrím na to miesto a uvidím prichádzať muža v strednom veku. Má svalnatú postavu a úžasný rozcuch tmavej farby. Obdivne zapískam a úškrniem sa. „Neleň a choď za ním. Ja by som za túto možnosť zavraždila aj prezidenta..."

Takmer jej nerozumiem. Ledva artikuluje, no ja na tom nie som o nič lepšie. 

,,Poďme nato," dodám si odvahu a postavím sa na nohy. Na opätkoch žiadna sláva, ale čo už. Namierim si to k nemu a sadnem si na barovú stoličku vedľa neho.

„Čo to bude?" spýta sa barman a kmitá pohľadom medzi mnou a tajomným neznámym. No, čo to bude, Bella?

„Výber nechám tu, na slečne." Otočí sa na mňa a zoberie mi dych pokriveným úsmevom.

„Škótska," poviem bez rozmyslu a udržiavam očný kontakt. Zdá sa mi to, alebo sú jeho oči červené?

„Celkom dobrá voľba." Kývne a prejde si jazykom po perách.

„Chcela by som si zahryznúť," zašepkám a nakloním sa k cudzincovi. Na tvári cítim jeho mentolový dych a o chvíľu aj zamatové pery na mojich horúcich. Nevnímam zvuk hudby, hlasný smiech ktovie odkiaľ a ani to, že sa mi lámal jazyk. Cudzinec mi zobral niť myšlienok a z nejakého neznámeho dôvodu som ju nevedela nájsť.

„Chceš viac?" Je tesne pri mojom uchu. Točí sa mi hlava a najradšej by som už spala. Zajtra je predsa opäť... Pri pohľade na jeho pery iba rýchlo prikývnem. Nahne sa a zaplatí za poháriky a vytiahne ma na nohy. Ochotne sa na neho zavesím a nasledujem ho. Vedie ma do úplného šera, ak nie do tmy. Je mi to jedno.

V hlave je to jeden nekonečný kolotoč, sladké zamatové pery a ľadové ruky pod topom. Mám pocit, že jeho jazyk ma privedie do neba. A to ma iba bozkáva... Čo by na to hovorila Esme? Je to iba zablúdená myšlienka, no okamžite sa vďaka nej vrátim do prítomnosti. Chytím svoju niť a automaticky sa odtiahnem. Kde je Esme?

„Deje sa niečo?" Pomaly mi vyzlieka tričko.

„Kamarátka... Musím... Ja musím ísť. Ahoj," poviem rýchlo a opatrne, tak aby som nespadla, kráčam k miestu, kde sme sedeli. Po Esme však ani stopa.

Otočím sa a vrazím do tvrdej hrude. „Nepovedala si mi ani svoje meno," zašepká sladko.

„Nemám čas," poviem a chytím do rúk svoj kabát. Bože daj, aby som mala čistú hlavu. Všimnem si, že Esme tam nemá ani kabelku. Fajn. Asi odišla a ja robím zbytočnú paniku. Alebo je to vážnejšie. Musím to zistiť. Vyjdem na čistý vzduch a nasajem do pľúc kyslík. Dobre. Toto som potrebovala.

Prebehnem parkovisko a nájdem si svoje auto. Skôr, ako ho stihnem odomknúť, objaví sa predo mnou neznámy muž z baru a usmeje sa.

„Nie tak skoro."

V priebehu pár sekúnd ma zaleje tma a posledné, čo vnímam je, že kým spadnem na zem, zachytí ma.

Všetko ostatné je mimo môjho vnímania.

Autor: Lullu123 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, iba začiatok - 1. kapitola: