Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Illusions: Dark illusions - 2. kapitola

10.04.2013 (14:15) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1008×

Melanie:

Ležala som na niečom studenom v agónii. Moje telo zaplavovala psychická aj fyzická bolesť. Nevedela som sa ani nadýchnuť, nie to ešte sa hýbať, hovoriť alebo otvoriť oči.

Bells, Kayla, prosím...

Zrazu som sa ocitla vo vzduchu a hlavou narazila do steny. Potom už iba tma...


Otvorila som oči. Sedela som na ostrých kameňoch a ani neviem, kde to bolo. Bola to suchá krajina, iba z kameňov. Bolo tu pár mŕtvych stromov, trochu ohňa, kamene a...duše? Nedokázala som sa pohnúť a tak som tam iba sedela s nemým šokom v tvári. Celá krajina bola ako čiernobiela a mŕtva. Doslova...

Okolo mňa boli kúdoly dymu a medzi nim aj pár rysov človeka. Niektoré boli čierne, iné sivé alebo biele. Vznášali sa okolo mňa, a tancovali do rytmu nepočujúcej a neexistujúcej hudby. Krajinou zafúkal vietor a mne nadvihol vlasy. Štípal ma do očí a ja som zažmurkala.

Krajina pôsobila smutne. Bola som, ako odrezaná od sveta. A vždy lepšie, než v cele vo Volterre. Vietor mi niečo našepkával. Ale boli to nepočuteľné slová... Zaznamenala som ale len jedno z nich. Smrť...

Trhla som sebou a prudko otvorila oči a posadila sa. Zase som cítila chlad, temnotu a samotu, ktorá sálala z chladnej cely. Horko-ťažko som sa posadila, ale telo sa mi triaslo a kolená podlamovali.

Prosím, nech sa stadiaľto dostanem...
Posadila som sa do rohu, kolená skrčila, objala si ich ramenami a položila na ne bradu.
Aj tak by som radšej bola tam...

Chcela som kričať, volať o pomoc a vzlykať bez sĺz. Ale aj cez to som tam sedela, bez pohnutia, z šokom v tvári a bez vydania akéhokoľvek zvuku.

Čo, ak to neprežijem a tie slová tam boli vôbec posledné milé, ktoré počujem?

Prosím, nech som zas tam, odseknutá od sveta, od nich a od Volterry. Keby tak šlo vrátiť čas...

Začula som kroky. Rýchlo som vstala, ale hneď sa oprela o stenu. Dovnútra nakráčala Jane zo zákerným úsmevom. Ajaj... Keby tu tak bola Bells, alebo Kate. Tá by si zaslúžila pár rán...

„Vidím, že sa skvele bavíš,“ pobavene sa uškrnula a ja som slabo zavrčala.

„Asi ťa sklamem, ale tvoje dve nádhery tu nie sú. Nás poraziť nemôžeš,“ sladko sa usmiala a sústredene na mňa pozrela.

Prosím, nie... Zaplavila ma bolesť a ja som klesla k zemi na všetky štyri.Strašne to bolelo. Nachvíľu prestalo, ale potom sa objavila zase. Takto to bolo ešte pár krát. Potom odišla a ja som si uľavila. Ale hneď to prešlo, keď som začula ďalšie kroky. Asi nejaký upír. Dvere sa otvorili dovnútra vstúpil Demetri.

Naprázdno som preglgla. Na tvári mal vpísaný tvrdý výraz a ja som sa vážne začala báť... Pomalými váhavými krokmi sa blížil ku mne a chytil ma pod krkom. Cítila som, ako som chrbtom narazila na studenú kamennú stenu a zišla po nej dole na zem. Oči som mala zatvorené. Ucítila som tupý náraz do hlavy a zažmurkala. Trochu som pootvorila oči a na malú chvíľu som ich mala prižmúrené a snažila sa zdvihnúť. Lakťami som znovu narazila o zem a celé telo som mala, ako v plameňoch. Nakoniec som sa unavene zošmykla späť na zem, potichu sa modlila a dúfala, že to skončí.

A zase to prišlo. Náraz do chrbta, zátylku a temena hlavy. Potom tá sladká, krásna temnota...

Začala som sa prebúdzať. Najprv som trochu prižmúrila jedno oko, a potom pomaly druhé. Otvorila som ich a poobzerala sa. Stále v cele, ale našťastie sama. Z chodby boli počuť zvuky.

„Pokým ich máme, tak všetko ide podľa plánu. Nevieme, kto to je, ale už čoskoro budeme,“ hovoril hrubý hlas.

„Áno, pane,“ ozval sa ďalší, jemnejší a trochu detskejší.

„Výborne. Len choď,“ prehovoril znovu a niekto zas išiel sem.

Rýchlo som hlavu položila na zem a zavrela oči. Ale toto radšej nie. Zase som ju pekne zdvihla, otvorila oči a posadila sa. Oprela som sa o stenu a pozerala do blba.

„Teraz to trochu bude bolieť,“ niekto prehovoril a ja som klesla k zemi. Nevnímala som, nevidela som, nepočula som a necítila som. Videla som len tmu a mala som pred sebou temno. Teraz som už videla, ale nepočula a necítila. Nevedela som sa ani len nadýchnuť.

Ako mi chýbajú sestričky... Nebyť mňa, do tohto by sme sa nedostali. Ale... Vedia že žijem? A čo asi robia? Možno trpia alebo... Na to ani nechcem myslieť.

„Čo je Salvezza?“ spýtal sa tenký dievčenský hlas. Sal...čo?

„Neviem,“ vyšlo zo mňa z posledných síl a ona sa na mňa naštvane pozrela.

„Bolesť,“ zapriadla a ja som išla zas k zemi.

V agónii som ležala na zemi a bolestne som zakňučala. Trvalo to dlho. Možno v skutočnosti krátko, ale takto to bolo ako nekonečné.

„Možno hovorí pravdu,“ zaznamenala som a niekto si posmešne odfrkol.

„To tak,“ povedala Jane sarkasticky.

Bolesť prestala a mne sa uľavilo.

„Čo po mne chcete?“ naštvane som sa spýtala.

„Pridaj sa k nám,“ povedala Jane už normálne a vyrovnane.

„To radšej zomriem,“ zavrčala som.

Sľúbila som im do, sakra! Ja sa k nim nikdy nepridám... Len keby niečo, a to by sme museli súhlasiť všetky tri. Jane na mňa zas skúsila použiť dar. A fungovalo to. Ja som si spomenula, keď ma Manette niečo učila... Dá sa odolať jej daru, ale vyžiada si to veľa energie. Bude to bolieť, ale bude to znesiteľné. Zaťala som päste a celou mysľou sa snažila brániť.

Nie, nedovolím jej to...
Prosím...

Bolesť ustupovala, ale stále tam ešte trochu bola. Pomaly som sa postavila a ona na mňa fascinovane a zároveň naštvane pozerala.

A vtedy som si uvedomila, že som silnejšia, všetko som prežila a som staršia než ona...

Hrozivo som zavrčala a preletela okolo nej. Ľahko som vyšla z tej pekelnej chladnej cely a rozutekala som chodbami. Stráže som rukou udrela do hlavy a vyletela z hradu. Vyšla som na opustené námestie, a porozhliadla sa po uliciach. Dlho som medzi nimi išla, kým som neuvidela hustý porast stromov. Vbehla som do neho a snažila sa nájsť nejakého človeka, pretože lov by som potrebovala. Začula som kroky a ucítila nádhernú lákavú vôňu. Rozbehla som sa k nej, a čím bližšie som bola, tým viac ma tá vôňa vábila. Po pár metroch som uvidela ženu v strednom veku, ktorá mohla mať tak tridsať... Schovala som sa za kmeň a vyčkávala.

Po pár minútach, ktoré mi pripadali ako večnosť, som vyšla spoza môjho úkrytu a bez jednej ľútosti či zdržania som sa jej vrhla po krku a vysala ju do poslednej kvapky. Nikdy som neľutovala ľudí, možno raz...

***
S Manette sme boli na nejakej hore na love. Boli tam asi 4 deti, a jeden dospelý. Už mŕtvy. A ja som mala smutnú náladu. Manette na mňa skúmavo pozrela.

„Si v poriadku?“ zamračila sa.

„Samozrejme,“ milo som sa na ňu usmiala.

Ale... Takto to bolo ešte pár dní. Na jednom love som raz zaváhala, ale nakoniec som povolila tomu démonovi, ktorý bol vo mne. Manette na mňa celý čas zazerala buď zachmúrene, alebo vražedne.

„Niečo sa deje?“ spýtala som sa jej skoro hysterickým tónom hlasu.

Znechutnene odvrátila pohľad a posmešne si odfrkla. Zavrčala som.

„Ty snáď ľutuješ ľudí?“ vydýchla trochu smutne a neveriaco.

A ja som sa hlboko zamyslela...

***

Potriasla som hlavou a začala vnímať dianie okolo seba. Ešte chvíľu, nesledujúc čas som tam len tak stála, ako prikovaná. A zas tie kroky... Ale zúrivý beh, nepodobajúci sa na meniča, človeka alebo zviera. Ale na upíra. Ajaj...

Plnou upíriou rýchlosťou som vystrelila z toho miesta a len zriedka sledovala kroky za mnou. Keď som ich striasla, vyletela som a schovala sa za kmeň stromu. Ľavou rukou som oblapila kmeň stromu a pravou sa chytila najnižšieho konára. Narýchlo som sa pozrela za mnou a potom zase uprela pohľad na výhľad predo mnou.

Trochu som sa uvoľnila, a vyrazila vpred. Asi v polke cesty som sa zastavila a poobzerala sa, keď niekto prudko pristál predo mnou a ja som spoznala Felixa a Santiaga. A potom aj ďalších okolo mňa. A som v...
 
Stála som tam v ohrození života a horlivo premýšľala, ako by som sa z toho vykľučkovala. Jane akoby mi čítala myšlienky.

„Pridaj sa k nám,“ povedala vyzývavo.

„Nikdy,“ povedala som, strčila jedného gardistu k zemi a utekala znovu lesom. Toto už nebude len tak. Tuto už pôjde o život...

Niekto ma zozadu chytil za krk a hodil o strom, ktorý sa chudák zázračne nezrútil aj so mnou na zem. Zdvihla som pohľad k Demetrimu a bleskovo som sa zdvihla. Nakrčila som sa do bojovej pozície a zavrčala. On po mne pohyb zopakoval. Ja som ale začula ďalších, naposledy sa naňho pozrela a znovu sa rozbehla lesom. Niekto som mi postavil do cesty a rozbehol proti mne. Ladne a jednoducho som ho preskočila a pokračovala ďalej v mojej dlhej a nekonečnej ceste. Úder do chrbta ma prinútil odletieť pár metrov od osoby a dopadla som na zem, po ktorej som sa ešte šmýkala dobré 3 metre.

Pozbierala som sa zo zeme a pozrela znovu na Demetriho. Ja ho asi raz...vykastrujem? Nie, to spravím Felixovi. Alebo niekomu inému. Ale niečo hrozné... Ale Kayla s Bellou mi radi pomôžu v tomto pohľade. Pre seba som sa uškrnula.

Rozbehli sme sa oproti sebe a ja som ho hodila o strom a chytila ho pod krkom. Odkopol ma od seba a naše pozície sa vymenili. Chytil ma za rameno a strhol k zemi. Skúsila som sa pozbierať hore, ale úder do hlavy ma dostal do bezvedomia. A jediné, čo som vtedy vnímala a cítila bolo, keď ma akoby nekonečno párov rúk ťahalo preč zvierajúc pevne ako šelma svoju korisť...

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Illusions: Dark illusions - 2. kapitola: