Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 26. kapitola - Čas zdrhnúť?

12.06.2011 (20:15) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1143×

26. kapotila - Čas zdrhnúť?

„Dámy, Riley pre nás zohnal krásne ruže.“ Alice rozrazila dvere našej obývačky a zaujato hľadala vázu, do ktorej by mohla kyticu vložiť.

„Ďakujeme!“ zvolala na mňa Esme. Zatiaľ čo Rosalie kvetom nevenovala ani len pohľad i naďalej sa tvárila, že číta nejaký časopis. S hlasným povzdychom som sa pobral do svojej, respektíve hosťovskej, izby. Chcel som byť chvíľku sám, ale v tomto dome to nie je možné.

Vo vedľajšej izbe som počul Emmettov nadšený rev, keď rozoberal tmavomodré šaty a spoločné košele. Ani som si neuvedomil, že jednu kyticu ruží mám stále v ruke. Vzácne čierne ruže... Tvarovo sú takmer neodlíšiteľné od hociktorých iných, to ich netradičná farby im dodáva určitú gráciu, a preto sa ma asi tak okúzlili. Nie som si však istý, či tieto zvláštne kvety budú postačujúce na ospravedlnenie. Snáď Alice by mi mohla...

„Áno, bratm, poteší sa!“ Alicin prenikavý hlas s dôrazom na Emmettovom slove mi vykúzlil úsmev na tvári. Ešte som začul Emmovo kňučanie a niečo v tom štýle, že sme neoriginálni.

Večer ma čakal ešte lov. Odporná pachuť zvieracej krvi síce už nespôsobuje dráždenie môjho žalúdka, ale budem musieť si ešte trošku dlhšie zvykať, aby som sa mohol porovnávať s Cullenovcami.

A ráno? Jedno z tých posledných, kedy budem ešte pracovať v nemocnici. O chvíľu sa končia prázdniny a ak mi Cullenovci dovolia, budem navštevovať Forkskú strednú školu.

Pomalým krokom som sa pobral ku Carlislovmu mercedesu. Otec ešte bral nejaké papiere, keď sa Alice na mňa vražedne zadívala.

„Čo je?“ štekol som po nej, nechápajúc jej nenávisť.

„Niečo si zabudol,“ riekla a vrátila sa do domu. Keď vyšla, v pravej ruke držala kyticu, ktorú som zanechal v izbe. Pousmial som sa.

„Čo by si robil bezo mňa?“ víťazoslávne predniesla Alice a kyticou ma pobúchala po hlave.

„Máš pravdu, sestrička, bol by som stratený v tom veľkom svete.“

Alice po chvíli nastúpila ku mne. Čudoval som sa, že nejde s Jasperom v jej výraznom porshe. Predsa len má rada tú parádu... Jasper sa posadil hneď vedľa Alice a na zadnom sedadle začínalo byť trošku dusno.

„Choď dopredu, Riley!“ vyslal ma Jasper. Neochotne som pokrútil hlavou, no počúvol som svojho brata.

Keď sa Carlisle konečne vymotal z toho množstva papierov, čo vláčil aj toto ráno do nemocnice, tak sme mohli vyraziť.

Vzal som svoje kvety na kolená a ešte chvíľku obdivoval ich krásu.

Nemocnica bola pokojná. Nik nepostával na chodbe, nikde sa nič nedialo. Zazrel som jemne fialovú blúzku v diaľke i rozbehol som sa k nej.

Otočila sa mojím smerom, na tvári sa jej objavilo prekvapenie, ale i radosť. V ruke zvierala nejakú zložku. Usmial som sa na ňu.

„Ahoj, Julia! Chcel by som sa ti ospravedlniť za tú nehodu.“

„Ahoj, ale už si sa niekoľkokrát ospravedlňoval, to je v poriadku,“ odvetila prívetivým tónom. Poškodenú ruku akoby skrývala predo mnou.

„No, ja som si myslel, že ťa tieto ruže potešia.“ Opatrne som jej podal kyticu a čakal jej reakciu.

„To si naozaj nemusel, si milý, vďaka!“ Zobrala kvety i privoňala k nim.

„Vzácne čierne ruže pre vzácneho človeka,“ dokončil som. Zbadal som, ako sa na jej tvári prebúdza červeň.

„Nemusel si si so mnou robiť starosti,“ povedala takmer nečujne. „Tak, dnes nemáme veľa práce,“ ihneď zmenila tému.

„Pôjdeme čistiť hadičky, tých je všade dosť.“

„To áno.“

Mlčky sme odišli do skladu. Ruže položila na starší stolík, potom vybrala tyrkysovú vázu i napustila do nej vodu.

„Sú naozaj krásne.“

Zložka, ktorú mala v ruke, dopadla na zem a papiere sa z nej rozleteli do všetkých smeroch.

Zohol som sa po ne a pomáhal jej so zbieraním. Nebola to nejaká pacientova zložka, ako som sa zo začiatku domnieval. Boli to skice. Začal som si ich prezerať. Veľmi precízne vytieňované...

„Tie si kreslila ty?“ musel som sa predsa len spýtať.

„Áno, všetky.“ Ani nedopovedala a už sa načahovala, aby mi ich mohla vziať. Typický skromný umelec...

„Počkaj, chcem si ich pozrieť!“

„Nie, Ray, vráť mi ich!“ jej pokojný tón sa vytratil. Zarazene som sa na ňu pozrel, no ona s rukou vystretou ku mne čakala na svoje diela.

Pretočil som ďalší obrázok, kde boli zachytení Alice s Jasperom. Alice mala prepletenú ruku s Jasperom, trošku menšie čelo, než naozaj má, a Jasper mal ruku na Alicinom líci.

„Sú pekné,“ skonštatoval som.

„Ani nie, vráť mi ich, prosím,“ poprosila ma.

„Naozaj si ich nemôžem pozrieť?“ Snažil som zapojiť všetok svoj šarm. Kedysi to na ľudí fungovalo...

„Nie,“ jej hlas bol krutý, príliš odhodlaný. No ja som si chcel dopozerať jej prácu. Márne sa načahovala so zranenou rukou ponad môj chrbát. Tiež som bol konečne rád za svoju výšku a dlhé ruky.
Pretočil som ďalšiu kresbu, kde bola pani Reedová, potom Rosalie, Emmett s typickým úškrnom a pri poslednej, ktorú mi takmer Julia vyrvala úspešne z dlane, som začal nechápavo striedať pohľady z umeleckého diela na umelca.

„Hovorila som ti, aby si mi ich vrátil,“ ostrosť hlasu a očividné pohŕdanie mojím konaním sa bili s výtvorom, čo bol zachytený.

„Ja...“ a došli mi slová. Cítil som sa previnilo, akoby som odhalil tajomstvo, čo malo zostať navždy skryté.

Svoj obrázok si odo mňa veľmi ľahko teraz vzala. Vložila do zložky a svoj pohľad upierala na svoje topánky so značným odporom sa mi pozrieť do očí.

Povzdych. Otočila sa mi chrbtom. Mal by som nejako začať. Hocijako...

„Hm, kresby kedysi vyjadrovali tajné túžby umelcov, ich neplniteľné predstavy, pár vecí, o ktorých môžu len hlúpo snívať,“ pošepla i zodvihla svoju hlavu. „Asi už vieš, prečo som nechcela, aby si si ich prezeral, sú príliš osobné a ja som ťa nechcela do ničoho ťahať, ja len neviem, čo to so mnou je...“

Riley, prosím ťa, povedz jej niečo!

Otočila sa na mňa a teraz mi pripadala, akoby sa ma bála.

„Julia,“ oslovil som ju a nastala dlhá odmlka, na toto som nebol vôbec pripravený, „vieš, mne sa ten obraz páči, môžem si ho ešte raz pozrieť?“

Zodvihla obočie. Toto som pokašľal.

„Myslím, že už to bolo dosť.“

Nemôžem ani len slovami opísať, ako mi bolo trápne, mizerne, previnilo, hlúpo, ale aj celkom spokojne.

Pristúpil som k nej. Tak všetko alebo nič.

„Nemusí to byť len nesplniteľná predstava, máš právo snívať a tiež, aby sa ti tvoje sny splnili.“

Chytil som ju okolo ramien, kde sa tepna mierna nadvihovala a jej srdcový rytmus sa šiel zblázniť.

Hoci na tom portréte som mal ruky na jej tvári, moje pery sa vášnivo dotýkali jej, ale aj toto si musím odpustiť. Nezvládnem ju tak pobozkať, až priveľmi ma láka jej krv. Len jeden dotyk, to zvládnem.

„Neruším? Ray, potrebujem s tebou hovoriť.“ Alicina zvedavá hlava vykukla spoza dverí. Julia sa odo mňa okamžite odtiahla. Alice mi zabránila dokončiť už niečo, čo by určite vyšlo. Viem, že by som sa ovládol. Dokázal by som to. S nenávistným pohľadom som šiel za svojou sestrou.
Prepáč, Julia...

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek If only 26. kapitola - Čas zdrhnúť?: