Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » If only 25. kapitola - Čierna ruža

If only 25. kapitola - Čierna ružaMáme ďalšie If onlyčko. Náhradné nákupy, ako asi dopadnú? :D

 

25. kapitola – Čierna ruža

 

Alice poskakovala ako poník pri upratovaní domu. Odpadkové koše sa plnili zvyškami jedla, poničenou aparatúrou veže, papierovými ozdobami a rozbitými pohármi. Jedna svadba a koľko práce aj po nej. Úpravy domu nám netrvali dlho, len toho bolo dosť.

Mohli sme ísť nakupovať novú hudobnú vežu. Emmett šiel s nami, pretože má rád veci, čo robia rámus a nenechal by si to ujsť. Šli sme len do Port Angeles, na Seattle nebol čas a ja som tam nechcel ísť, už len kvôli spomienkam.

„Čo táto, Emm?“ pýtala sa Alice s prstom na hi-fi veži, ktorá bola striebornej farby.

„Ťahá málo decibelov, chceme niečo lepšie a väčšie!“

„Mne sa zdá dobrá,“ povedal som potichu, lebo odhováranie Emmetta nemá bohvieaký úspech.

„Vravím nie! Potrebujeme niečo, čo dokáže každého dostať do kolien, len keď sa na vežu pozrie a nie nejakého psa!“

Vymenili sme si s Alice pohľady. Jemne som sa usmial.

„To myslíš vážne?“ spýtala sa ma s iskričkami v očiach. Mala zasa víziu, ktorá bola o mne a o tom, že by sme mali Emmetta nechať samého, no a my by sme si zašli na nákupy oblečenia, nech má radosť.

Emmett nám nevenoval pozornosť, tváril sa ako dieťa vo svojom raji. Prezeral každé zariadenie, ktoré sa mu pozdávalo.

Nechali sme ho v tom jeho živle a my sme sa zastavili v prvom butiku, hneď oproti elektronike.

„Prečo si mal takýto nápad?“ riekla Alice svojím jemnučkým hlasom.

„Aj tak by nás nenechal vybrať si, tak prečo nie? Keď už sme tu.“

„No, Riley, musím uznať, že sa lepšíš,“ podpichla ma. Pousmial som sa a zahľadel sa do diaľky.

„Čo vravíš na túto košeľu?“ Alice mávala kusom oblečenia pred mojou tvárou.

„Je pekná,“ nezaujato som ju okomentoval.

„Aj ja si myslím, zoberiem každému, budete ako rodinka!“ jasala. Pokrútil som hlavou a ďalej ju pozoroval s úsmevom na perách. Išiel som za ňou, keď začala tupo a neprítomne zízať.

„Budeme dokonalí!“ prehlásila po chvíli. Pätoro košieľ toho istého druhu mi vhodila do náruče. Potom sa predierala k šatám a vybrala päť tmavomodrých tiež rovnakého strihu i dĺžky.

Ako som tak počítal, dámy v našej rodine sú tri, plus Bella, teda štyri. Pre koho sú tie piate?

Alice platila kartou. Môj pohľad smeroval na kvetinárstvo na hornom poschodí. Mali veľmi netradičný názov – Čierna labuť. Zaujali ma čierne ruže, ktoré sa pýšili svojou krásou a veľkosťou. Chcel som sa tam pozrieť, už len kvôli tomu, aké sú čierne ruže originálne. Alice ma pohotovo nasledovala.

Prešli sme eskalátorom na druhé poschodie. V kvetinárstve sedela postaršia dáma v bieločiernom oblečení. Ihneď nás oslovila:

„Dobrý deň, želáte si niečo pre krásnu dámu?“

Alice sa len zachichotala.

„Môžem poprosiť zopár tých čiernych ruží?“ Ukázal som jej tie, na ktoré som sa predtým díval.

„Samozrejme, koľko ich chcete?“ milo sa ma opýtala. Mala určitú charizmu v sebe.

„Hm... Tak všetky a mohli by ste mi ich skombinovať s bielymi do dvoch kytíc, prosím?“

„No... Iste.“ Začul som v jej hlase prekvapenie. Nie každý deň jej si príde niekto robiť takýto odchod. Spravila mi dve jednoduché kytice, ktoré boli aj tak stále veľmi nezvyčajné.

Zaplatil som svojím vreckovým, ktoré som si odložil z nemocnice. Nebudem predsa Alice brať kreditku.

Jednu kyticu som dal sestre.

„Ako keby som ich po včerajšku nemala dosť!“ Šokovala ma jej odpoveď, no jej vďačný bozk na líce mi ako poďakovanie stačil.

„Mala si včera kvety, no čierne ruže sú výnimočné, ako ty a ako naša rodina.“

Emmett nám skrížil cestu, keď sme sa chceli dostať dolu po schodoch. V ruke niesol obrovskú škatuľu.

„Tie sú pre mňa?“ spýtal sa a potom sa začal rehotať.

„Nie, ty hlupák,“ odpovedala mu Alice, „inak, mal by si aj ty Rosalie kúpiť niečo malé.“

„Rose má veľa vecí a podľa tvojich tašiek má určite aj ona nejaký kus handier,“ odvrkol so smiechom.

„To mi pripomenulo, prečo si kúpila o jedny šaty viac?“ Hľadel som na ňu so skúmavým pohľadom, no jej tvár bola nepreniknuteľná.

„Keby sa náhodou jedny potrhali, idiot!“ posmešne si do mňa rypol Emm.

„Aby si ešte neskončil dnes na kusy, braček!“

„To má byť výzva, bratm?“

„Bratm?“ ozvali sme sa s Alice jednohlasne.

„Kde to vy len žijete? Tak tu rozpráva skoro každý!“ odvetil Emm a kútiky úst sa mu neustále dvíhali.

„Poďme radšej už preč, inak mi zvädne tá kytica.“ Alice starostlivo prehodila ruže do druhej ruky a s typickým tanečným krokom zliezla zo schodov. Emmett do mňa štuchol lakťom, nestihol som mu však vrátiť jeho útok, pretože už uháňal dolu.

S hlasným povzdychom som nasledoval svojich súrodencov. Emmett do kufra svojho džípu bezproblémovo napchal novú gigantickú vežu. Alice svoje tašky s oblečeným uložila veľmi opatrne, aby sa náhodou nepokrčili. Mne zostávala moja kytica, ktorej vôňa bolo krásne čerstvá a opojná.

„Tak už mi niekto povie, komu náš Rileynko kúpil ruže?“ Emmett vyzvedal od Alice, tá sa pozrela na mňa, či mu môže prezradiť toto tajomstvo. Ja som na ňu len žmurkol pravým okom.

„No, bratm, ruže sú ako ospravedlnenie,“ riekla Alice s dôrazom na výraz bratm a vrátila mi žmurknutie.

„Videl som, počul som, nepochopil som, nevadí, odchádzam a hor sa do Forks!“ zavelil Emm s rukou pozdvihnutou k nebu ako nejaký veľavážený diktátor.

Nastúpil som na miesto spolujazdca k Emmettovi. Pustil veľmi hlasitú hudbu a vyžíval sa v tom, ako nám to ničí ušné bubienky. Po asi piatej pesničke som to už nedokázal vydržať a siahol som po valčeku s nápisom Volume.

„Riley, skazíš upírovi každú radosť!“ naoko urazene predniesol môj braček.

„Smola, bratm, ale už bolo dosť rozkoše, tam sa radšej venuj dopravnej premávke.“

„Nepoužívajte môj výraz, ste ako opice!“

„Bratm?“ zanôtili sme s Alice naraz.

„Ako opice!“ Pokrútil hlavou a opäť rozochvel auto svojou hlasnou hudbou.

„Emmett, prosím, stíš to!“ nahnevane štekla Alice.

„Len aby ťa nebolela hlavička!“ odvrkol jej, ale poslúchol ju. Bez ďalšieho slova sme razili cestu do Forks. Ani som si neuvedomil, že tu stále prší, akoby toto mesto bolo prekliate. No dážď mi vyhovoval. Pretože keď nedokážem plakať ja, nech aspoň nebo. Hoci nemám dôvod na to byť smutný, ale ani skákať dva metre. Stále by som sa chcel vrátiť do doby, keď moje mŕtve srdce ešte konalo svoju obvyklú činnosť


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek If only 25. kapitola - Čierna ruža:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!