Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 7. kapitola

13.10.2011 (20:45) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2203×

7. kapitola: Opäť šťastná

„No konečne, Bella,“ zvolala Mia, keď som odomkla dvere od bytu.

„Ahoj,“ pozdravila som ju.

„No tak, vysyp to. Kde ste boli? Čo ste robili? Boli ste na tej večeri? Čo ste jedli? O čom ste sa rozprávali?“ sypala zo seba jednu otázku za druhou a ja som nestíhala registrovať, čo odo mňa vlastne chce.

„Mia, pokoj. Máme čas. Všetko po poriadku, dobre?“

„Fajn,“ povedala už podstatne pokojnejšie a potom začala odznova.

„Tak kde ste boli?“ spýtala sa ma prvú otázku zo svojho pekne dlhého zoznamu.

„Najskôr sme boli v reštaurácii a potom v kine.“

„V akej reštaurácii? A na aký film ste boli?“

Takto to pokračovala pokiaľ nevedela úplne všetko z dnešného večera. Zaujímal ju každý jeden detail. Aj ten najmenší. Popravde, nevadilo mi to. Bola som taká nadšená, že som sa musela vyrozprávať.

Bol to taký úžasný pocit vyrozprávať sa ľudskej kamarátke s ľudskými radosťami a problémami. Mohla som jej povedať všetko. Úplne všetko. A nemusela som sa báť, že sa prerieknem, že poviem niečo, čo má byť ľudským ušiam navždy skryté. Teraz ma neťažilo žiadne upírske tajomstvo. Proste nič. Bola som človek. Slobodný človek s normálnymi problémami.

Nemusela som sa trápiť, čo poviem svojim rodičom, keď budem chcieť navždy zmiznúť s upírom. Teraz k nim môžem byť úprimná. Môžem sa im zdôveriť so svojím vzťahom a môžem im povedať všetko. Je len moja vec, či im všetko povedať chcem.

Myslím, že som našla ďalšie pozitívum Edwardovho odchodu. Možno, keď prejde ešte viac času, budem si môcť povedať, že to, že odišiel, bolo to najlepšie, čo mohol pre mňa spraviť. Nechcem byť pokrytecká, ale nechcem byť ani masochistická. Som pevne rozhodnutá, že na Edwardovom odchode budem hľadať len pozitívne veci. A je ich celkom dosť.

„A pobozkal ťa?“ spýtala sa ma Mia. Touto otázkou ma vrátila zase do reality.

„Čože?“ spýtala som sa, úplne vykoľajená jej otázkou.

„Či ťa pobozkal? Na prvom rande je jeden malý bozk dovolený, či nie?“

„Och, hmm. Hej.“

„Hej? To znamená, že ťa naozaj pobozkal?“ spýtala sa ma s úplným pokojom v hlase.

„Áno, presne toto to znamená,“ odpovedala som jej rovnako pokojne.

„Och, môj Bože, Bella,“ zvýskla Mia a ja som mala pocit, že ohluchnem. Po tom je tichučkom a pokojnom tóne ma tento jakot doslova napadol. „Veď to je úžasné. A aké to bolo? Aké to je bozkávať sa so Samom Renaldom?“

„To potrebuješ vedieť až takéto detaily? Zbláznila si sa, Mia?“ spýtala som sa šokovane.

„Nebuď taká vyklepaná, Bella. Chcem len vedieť, či sa ti to páčilo a tak...“ Čím dlhšia bola jej veta, tým tichší bol Miin hlas.

„Samozrejme, že sa mi to páčilo. Tebe by sa to nepáčilo? Mia, čo sú toto za blbé otázky?“

„Nie sú blbé, Bella. Sú úplne normálne a prirodzené. Prosím, opíš ako dopadol ten bozk? Kde ste sa pobozkali? No tak, Bella. Prosím.“ Nahodila psí pohľad a ja som chtiac-nechtiac opísala do najmenších detailov môj a Samov bozk.

Mia bola naozaj nadšená. Podľa nej to rande dopadlo lepšie ako očakávala.

„Naozaj nechápem, prečo si bola taká vystresovaná, Bella. Nemohla by si mi to vysvetliť? Nerozumiem tomu, čo sa v tebe odohráva.“

„Mia, ja...“ Chcela som pokračovať. Chcela som jej povedať viac o svojej minulosti, ale nešlo to. Ani Mia nesmie vedieť o Edwardovi a jeho upírskej podstate.

Edwarda a jeho rodina ma zaviazali do magického kruhu plného klamstiev a tajomstiev. Môžem si za to, samozrejme, sama. Keby som nebola hlúpa a nestrkala noc do vecí, do ktorých ma nič, nemuselo by sa to stať. Ale aj tak sa nedokážem prinútiť ľutovať. Nič neľutujem. Vôbec nič.

„Je v tom iný muž, však?“ spýtala sa ma Mia opatrne. Len som prikývla.

„Myslela som si, ale nechcela som do toho príliš vŕtať. Teraz ma premohla zvedavosť. Mrzí ma to. Bella, pokiaľ nechceš, nemusíš mi nič hovoriť a...“ Mia sa mi za každú cenu chcela ospravedlniť, ale zastavila som ju.

„Nejde o to, že by som nechcela. Je fajn, keď sa môžem niekomu zdôveriť a som ti nesmierne vďačná, že ten niekto si práve ty. Mia, poznáme sa krátko, ale ja ti plne dôverujem, ale toto je príliš... iné. Neviem, ako to inak nazvať. Zväzuje ma tajomstvo a ja ti naozaj nemôžem nič povedať,“ snažila som sa jej to vysvetliť, ale nie som si istá či to pochopila.

Toto je príliš zložitá situácia aj na mňa. Neuveriteľne rada by som sa jej chcela vyrozprávať, povedať jej úplne všetko o Edwardovi, o jeho rodine, o upíroch. No nemôžem. Je to ich tajomstvo. A ja z lásky a úcty k nim pomlčím. Nechcem ich ohroziť a vystaviť nebezpečenstvu. Stále mám Cullenovcov až príliš rada.

Po Miinom výsluchu som si dala ešte rýchlu sprchu a išla som si ľahnúť. Bola som po dnešku tak unavená, až sa mi zdalo, že som nebola na rande, ale v bani a venovala sa ťažkým manuálnym prácam. No bola som šťastná. Sam a jeho prítomnosť ma robili šťastnou.

Po sprche som si ľahla a v priebehu pätnástich minút som spala.

***

Ráno som sa zobudila s úsmevom na tvári. Stále som mala dobrý pocit zo včerajšieho večera. V jednom kuse musím myslieť na to, ako som sa cítila uvoľnene a príjemne. Asi po prvýkrát v prítomnosti Sama som bola sama sebou.

S úsmevom na tvári a stále v pyžame som došla do kuchyne. Mia bola dokonale upravená a oblečená. Sedela sa barovým pultom a pila kávu.

„Dobré ránko,“ pozdravila som ju.

„Dobré, Bella. Ty máš dnes až podozrivo dobrú náladu. Pramení zo včerajška, však?“ Mia sa tiež usmievala a vyzerala naozaj spokojne.

„Vlastne áno,“ dala som jej za pravdu a išla som si pre hrnček na kávu. Potrebujem sa prebrať. Spravila som si kávu a sadla som si k Mii.

„Prepáč, Bells, ale musím ísť. Zvládneš sa naraňajkovať sama, však? Dúfam, že hej. No nič. Idem. Pá.“ Zostala som na Miu pozerať s otvorenými ústami. Kam ide? Veď je sobota, nemáme školu a ona nikde nepracuje. Teda aspoň by nespomínala, že by si našla prácu.

„Kam ideš? Je sobota a pokiaľ viem, prácu nemáš,“ povedala som.

„Správne. Nemám prácu a ani si nejakú nejdem hľadať. Mám jedno malé stretnutie,“ odpovedala mi a na tvári sa jej mihol jeden nepatrný úsmev.

„Rande?“ spýtala som sa.

„Hej,“ usmiala sa, zamávala mi a zabuchla za sebou dvere.

Tak toto bolo čudné. Vyzeralo to, ako by sa o svojom novom „úlovku“ nechcela baviť. Ja by som to dokázala pochopiť, nie som zhovorčivý typ, ale Mia taká nie je. Ona nemá problém rozprávať sa o takýchto veciach. Skôr sa nimi chváli.

Zatrepala som hlavou. Nebudem rozmýšľať nad Miou. Snáď mi večer povie čo sa stalo. Postavila som sa zo stoličky, umyla som riad po sebe aj po Mii a vybrala som sa do kúpeľne trocha skultúrniť.

Rozhodla som sa ísť sa trochu poprechádzať. Nechcela som byť celý deň zatvorená na internáte. Vonku bolo krásne. Svietilo slniečko a ja som dostala príšernú chuť ísť von a užiť si chvíle, keď sa mi vitamín D dostáva pod kožu. Bola sobota. Mala som voľno a škola tiež nebola. Dnes si proste doprajem chvíľku na oddych.

Vyšla som z bytu, zatvorila som sa sebou dvere a vybrala som sa po schodoch dole.

Namierila som si to do parku. Trocha zelenej mi neuškodí. A ja na Forks nechcem zabudnúť. Je tam Charlie a vo Forks sa odohralo všetko podstatné v mojom živote. Je pravda, že som Forks nenávidela, ale to sa zmenilo.

Spočiatku, keď som sa tam nasťahovala, bola som smutná. Nepáčilo sa mi tam. Ale keď som spoznala Edwarda lepšie, keď som s ním začala tráviť viac času, bola som len vďačná za to, že si mama našla Phila. Pretože práve toto bol dôvod môjho odchodu z Phoenixu. Phil. Aj on mi chýba. Strašne ma mrzelo, keď som sa dozvedela, že sa s mamou rozišli. V podstate ani neviem prečo. Mama sa o tom baviť nechcela a Phila som videla naposledy pred odletom do Kalifornie. To bolo tesne pred ich rozchodom.

Možno by som sa Philovi mohla ozvať. Dosť som si ho obľúbila, ale neviem, či je to vhodné. Predsa len je to bývalý mojej mamy, so mnou nemá spoločné vôbec nič.

Asi po dvadsiatich minútach chôdze som bola v parku. Vysoká škola a internát sa nachádzali v centre mesta, takže som mala všetko potrebné pri ruke.

***

Prechádzala som sa parkom už asi hodinu a pol a stále sa mi nechcelo odísť. Bolo tu krásne. Rástla tú zelená tráva a krásne kvety. Samozrejme, že sa o ne museli pravidelne starať nejakí ľudia. V tomto suchu by všetko zelené vyschlo.

Prechádzala som okolo preliezok, na ktorých sa hrali deti rôznych vekov. Od tých najmenších v kočíkoch až po malých školákov. Všetky boli veselé a šťastné. Boli ešte maličké a nemali žiadne problémy. Závidela som im. Chcela som byť zase na chvíľku dieťa. Dieťa bez starostí, dieťa, ktoré sa teší, keď uvidí pekného, farebného vtáčika alebo iné zvieratko.

Usmievala som sa na deti, jednému asi päť ročnému chlapčekovi som dokonca podala loptu, ktorá mu ušla. Usmial sa na mňa a s červenými líčkami poďakoval. Bol sladký.

V tejto chvíli som túžila byť matkou asi jedinýkrát za svoju existenciu. Nikdy, naozaj nikdy, som deti nechcela. Ale teraz... Neviem čo sa stalo, čo sa vo mne zlomilo, ale chcela by som byť mama. Chcela by som mať malého chlapčeka alebo dievčatko, o ktorého by som sa mohla starať.

Sadla som si na lavičku a pozorovala som, ako sa tie rozkošné deťúrence hrajú. Asi po desiatich minútach sa vedľa mňa ozval známy hlas:

„Ahoj, Bella,“ pozdravil ma Sam.

„Ahoj. Čo tu robíš?“ spýtala som prekvapene. Nečakala som, že by som Sama stretla práve tu. Nikdy by ma to nenapadlo.

„Nič zvláštne. Nudil som sa a tak mi napadlo ísť sa poprechádzať do parku. Trocha na čerstvý vzduch,“ povedal a usmial sa. Tiež som sa usmiala.

„Ja so tu z úplne rovnakých dôvodov.“

„Naozaj? A čo tvoji priatelia a Mia? Veď s ňou bývaš, či nie?“

„To je síce pravda, ale Mia má dnes rande. Bola som doma úplne sama a išla som sa zblázniť.“

„Tak to by sme mali napraviť, čo povieš?“ usmial sa a v očiach mu nebezpečne zaiskrilo.

„A čo by si chcel robiť?“ spýtala som sa opatrne.

„No... Je dosť horúco a my sa nudíme,“ pozrel sa na mňa akoby si overoval či sa naozaj nudím. Prikývla som a tak ho popohnala aby pokračoval. „ Tak čo keby sme sa išli niekam okúpať?“ vypadlo z neho nakoniec.

„Okúpať? Chceš sa ísť okúpať? Ale kam?“ spýtala som sa.

„No ja neviem. Máš rada kúpaliská?“

„Ani nie,“ odpovedala som úprimne.

„Tak nejaké jazero. Aj to ti vadí?“

„Nie, jazero prežijem. Nemám rada miesta, kde je príliš veľa ľudí.“

„K tomuto jazeru chodí par ľudí, ale určite menej než na kúpaliská.“

„Fajn. Pôjdeme sa okúpať,“ povedala som a usmiala som sa.

***

Z parku som sa vybrala domov. Zbalila som si do tašky osušku a opaľovacie mlieko. Ešte som sa obliekla do plaviek a potom sme sa so Samom vybrali k jazeru. Išli sme jeho autom, keďže som netušila, kde sa to spomínané jazero nachádza.

V aute bolo ticho. Ani ja a Sam sme nič nehovorili, ale nevadilo mi to. Toto ticho nebolo trápne ako to včera, keď sme stáli pred internátom. Teraz to bolo príjemné ticho. Neboli potrebné slová a ja som sa napriek všetkému opäť cítila uvoľnene. Prišlo mi to zvláštne, že sa so Samom zrazu cítim úplne v pohode, ako ja. Možno len stačilo lepšie ho spoznať. Ktovie. Hlavné je, že už je všetko v poriadku.

Zaparkovali sme na štrkovom parkovisku. Okrem nás tu bolo asi päť ďalších áut. To bolo všetko. Zobrali sme si z kufra tašky s uterákmi a vybrali sme sa smerom k jazeru. Z parkoviska ho nebolo vidno, ale ako náhle sme zahli za roh hlinenej a zaprášenej cesty, po ktorej sme išli, uvidela som ho. Bolo naozaj veľké a pôsobilo na mňa čarovne. Nie len to jazero, ale celé toto prostredie. Boli tu stromy a kríky a... Proste sa mi tu páčilo.

Sam vybral jedno miestečko na slniečku, kde rozložil deku. Položila som na ňu tašku s osuškou a zapozerala sa okolo seba.

„Tak čo hovoríš, Bella?“ spýtal sa ma Sam asi po troch minútach ticha.

„Je tu krásne. Naozaj sa mi to veľmi páči.“

„Nevadí ti to tu? Naozaj nie? Vieš, väčšina žien nemá rada jazerá. Podľa nich sú špinavé a hnusia sa im.“

„Nie, skutočne mi to nevadí. Páči sa mi tu,“ usmiala som sa.

Chcela som mu vysvetliť, že sa nemusí trápiť, že sa mi tu naozaj páči, ale nevedela som ako. Nechala som to radšej tak a zase sa poobzerala okolo. Bolo tu len pár ľudí, ale všetci vyzerali spokojne. Boli tu aj malé deti, ktoré sa veselo smiali a špliechali po sebe vodu. Boli naozaj rozkošné. Musela som sa zasmiať.

Sam sa na mňa pozrel, ale vnímala som to len okrajovo. Stále som bola zaujatá deťmi. Sam sa po chvíľke pozrel smerom, ktorým som sa pozerala a tiež sa zasmial.

„Máš rada deti?“ spýtal sa ma.

„Neviem. Nikdy som žiadne nechcela, ale dnes, keď som sa na ne pozerala v parku... A teraz, keď sa tak hrajú... Neviem. Chcela by som mať vlastné dieťa. Nerozumiem tomu, ale proste to tak cítim.“ Neklamala som. Povedala som mu presne to, čo som si myslela. Mala som pocit, že Samovi môžem veriť, a že mu môžem povedať všetko. Možno to znie hlúpo, ale je to tak.

Pozrela som na naňho a všimla som si, že sa na mňa usmieva. Tiež som sa naňho usmiala.

„Ideme do tej vody?“ spýtal sa.

„Isteže,“ povedala som a rýchlo som si vyzliekla letné šaty, pod ktorými som mala plavky. Ešte som si v rýchlosti vyzula žabky a vybrala sa smerom k vode. Nebola studená, ale ani teplá. Proste bola akurát.

Sam sa tiež vybral smerom k vode a celý čas sa mi pozeral do očí a na perách mal obrovský úsmev. Taký darebácky. Nechápavo som sa neho pozerala. Chcela som sa spýtať, prečo na mňa tak pozerá, no potom sa rozbehol, zobral ma na ruky a odhodil ma do vody. Bol to šok. Ďalej od brehu bola voda podstatne studenšia a ja som bola pred tým namočená len po kolená.

Rýchlo som sa vynorila a nahnevane som sa na Sama pozrela. Ale on si môj pohľad snáď ani nevšimol. Veselo sa smial a to pekne nahlas. Usmiala som sa. Veď teba ten smiech prejde. Nič sa neboj. Nenápadne som sa o krok posunula bližšie k nemu a začala som naňho špliechať vodu. V priebehu minúty sa spamätal a začal na mňa tiež špliechať.

Obaja sme sa smiali a ďalej na seba špliechali vodu. Skvelo som sa bavila a bolo mi úžasne. So Samom sme takto vymýšľali až do večera. Dávali sme si len prestávky na občerstvenie. Pretekali sme sa v plávaní a skákali sme z univerzálnej hojdačky, ktorá visela nad jazerom. Bola priviazaná o jeden strom. Bolo to skvelé. Neviem ako opísať všetky tie pocity, ktoré som cítila, keď som bola so Samom. Viem len, že som bola šťastná. Naozaj šťastná. Taká šťastná ako už dávno nie.

Keď sa pomaly začalo stmievať a slniečko zapadalo, osušili sme sa, zbalili sme veci a vybrali sme sa naspäť k internátu. Pred internátom sme zostali sedieť v aute a ešte sme sa chvíľku rozprávali. Tento krát sme vynechali vážne témy. Bavili sme sa len o dnešku, o tom, ako sme sa zabavili a koľko sme sa nasmiali. Pri spomienkach na dnešný deň sme sa začali zase smiať. No potom Sam zvážnel a pozrel sa na mňa.

„Ďakujem, Bella,“ povedal a ja som sa naňho prekvapene pozrela.

„Za čo?“ spýtala som sa.

„Za všetko, za dnešný deň, za to, že si bola so mnou, za to, že si.“ Nemohla som uveriť, čo mi to tu rozpráva. Znelo to úprimne a ja som o úprimnosti Samových slov nepochybovala. Tiež som mu bola vďačná za veľa. Za veľmi veľa.

„Nemáš za čo,“ povedala som.

Sam sa usmial a potom ma jemnučko pobozkal na pery. Ani som nedýchala. Nechcela som pokaziť tú úžasnú atmosféru, ktorá tu vládla. Odtiahol sa a len sa mi pozeral do očí. Očividne bol spokojný a stačilo mu to, ale mne nie.

Nahla som sa k nemu a tentokrát som to bola ja, kto pobozkal toho druhého. Tento bozk už ale nebol taký jemný a nevinný. Bol dravý a vášnivý. Sam mi ho s nadšením opätoval, no po chvíli nám začal dochádzať kyslík. Odtiahla som sa od neho, pozrela sa mu do očí, poďakovala som za krásny deň a potom som s tichým ahoj vystúpila.

Od vchodových dverí som mu ešte zamávala s obrovským úsmevom na tvári a vybrala som sa hore schodmi.

So stálym úsmevom na tvári som odomkla dvere od bytu, položila som tašku na skrinku pri dverách a vybrala som sa d obývačky za Miou. Aspoň som myslela, že je v obývačke. Mala by už byť doma, tak snáď mi povie ako to rande dopadlo a s kým vlastne bola. No keď som vošla do obývačky, nepotrebovala som žiadne vysvetlenie. Čakala som naozaj všetko a každého, ale nie toto a jeho.

Mia a Michael ležali na sedačke, keď sa na mňa prekvapene pozreli. Pri tom som tu prekvapená mala byť len ja.

„Bella,“ povedali obaja naraz. Toto som nezvládla. Začala som sa smiať. Obaja sa na mňa pozerali s vypúlenými očami a snažili si zakryť čo najviac častí svojho tela. Stále som sa smiala, ale trochu som sa pozviechala a pomedzi smiechu som zo seba dostala pár viet.

„Nenechajte sa rušiť. Ja sa len potrebujem dostať do svojej izby a nebudem tu zavadzať. Ale nabudúce by ste nemuseli používať gauč v obývačke, ale mohli by ste ísť napríklad do Miinej izby,“ povedala som a stále som sa smiala.

Otočila som sa a vybrala sa do izby. Sprchu si dnes už nedám, nechcem zase prechádzať okolo tých dvoch. Len som sa prezliekla a ľahla som si do postele.

Myslím, že teraz je jasné, prečo bola Mia ráno taká čudná. Cítila sa trápne, keď išla na rande s mojím kamarátom. Mne to ale nevadí. Som rada, že si Mia našla trvalý vzťah a Michael je úžasný chlapec. Dúfam, že im to vydrží...

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 7. kapitola :