Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 41. kapitola

05.04.2012 (14:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2159×

41. kapitola - Výročie a pomalé vysvetľovanie 

Bella: 

Prešiel ďalší týždeň - počas ktorého som Edwarda stretla len raz. A po celý celučičký čas som si dávala poriadny pozor, aby sme nikde nezostali sami. Ďalší rozhovor proste neprichádzal do úvahy. Nemala som na to síl a ani trpezlivosti.

Ako vždy som všetku svoju pozornosť venovala práci. Bola to už rutina. Rutina, ktorá mi dodávala silu a optimizmus do života. A taktiež to bol môj zmysel života.

Povzdychla som si. Zase na mňa išli depresívne myšlienky. Ale to bolo na tento dátum typické. Sam mal piate výročie svojej smrti. Presne pred piatimi rokmi v tento istý deň zomrel. Havaroval a presne vtedy sa odštartovalo moje nešťastie.

Vedela som, že na to nemám myslieť. Ashley mi to nikdy neschvaľovala a ja som sa jej vôbec nečudovala, ale samotný dátum mi zamestnával myšlienky. Tá spojitosť je proste jasná a nedá sa prehliadnuť.

No najviac ma trápilo, že som ho nemohla ísť navštíviť, že som mu nemohla na hrob položiť kvety, prihovoriť sa mu a znova ho požiadať, aby dal na naše bábo dobrý pozor. Aj keď som vedela, že im je obom dobre. Verila som v to.

„Bella, bude dvanásť, mali by sme sa ísť najesť,” pripomenula mi Kelly. Prikývla som.

„Potrebujem si ešte vybaviť jeden telefonát. Choď s ostatnými, dobehnem vás.”

„Zase?” spýtala sa pobavene. S úsmevom som pokrčila plecami. 

„Mám proste na všetko málo času,” frflala som naoko vážne.

„To poznám,” povedala, kývla mi na pozdrav a odišla. Povzdychla som si a vytočila som číslo k Renaldovcom.

„Prosím?” ozval sa Juliin hlas. Bola smutná. A ja som sa jej ani nečudovala.

„Ahoj, to som ja,” ohlásila som sa.

„Bells, zlatko moje, ahoj. Ako sa máš?”

„Ujde to,” povedala som smutne.

„Bells, ja viem, že sa trápiš, trápim sa tiež, ale dávaj si pozor, áno? Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Mysli na to, že si ešte mladá a máš pred sebou celý život. Všetko bude v poriadku. Raz budeš šťastná,” rozprávala a rozprávala a ja som len prikyvovala. Tento monológ mávala každý rok v tento deň a ja som túžila veriť všetkému, čo vravela, no dávala som si obrovský pozor, aby som nebola naivná.

„Som šťastná, Jul. Tým sa netráp. Volám kvôli Samovi,” stopla som ju, keď som toho mala akurát tak dosť. Mala som Julianu rada, bola ako moja druhá matka, ale tých "rozumných" rečí prichádzalo z každej strany požehnane a mne to vážne stačilo. A navyše, bola som príšerne hladná. Potrebovala som ten rozhovor čo najskôr vybaviť a konečne ísť utíšiť svoj na kilometre kričiaci žalúdok.

„Ou, hej, počítala som s tým, že voláš kvôli nemu a predpokladám, že sa nevrátiš domov...”

„Ehm, nie. Nemôžem stále lietať do Jacksonvillu a späť do Kanady a stále dookola. Letenky sú drahé a ja nekradnem.”

„No to verím, že takú hanbu nám nerobíš.” Jemne sa zasmiala. No ten smútok sa nedal prepočuť. „Ozaj, Bella, ten byt si predala?” spýtala sa po chvíli ticha.

„Hej. Volal mi Jack v priebehu tohto týždňa, že je predaný. Kúpil ho ten pán.”

„A nebola si sa s tým bytom ani rozlúčiť?”

„Nie. Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad, ale nechajme túto tému. Môžem ťa o niečo požiadať?” Zmenila som tému.

„Iste, zlato, o čo ide?”

„Kúp, prosím, v tom najlepšom kvetinárstve nejakú krásnu a obrovskú kyticu a zanes ju Samovi na hrob, prosím. Pošlem ti peniaze poštou.”

„Urobím to rada, Bella, ale prosím ťa, neblázni! Tie peniaze vážne nie sú potrebné.”

„Ja viem, Jul, ale chcem to tak. Chcem, aby tá kytica bola odo mňa, tak ťa prosím, prijmi tie peniaze a uľahči mi situáciu,” naliehala som.

„Tak fajn. Chápem to,” ustúpila.

„Vďaka.“

„Nemáš začo, anjelik, ale ozvi sa nám ešte, dobre?”

„Sľubujem.”

Rozlúčila som sa s Jul, nezabudla som jej pripomenúť tú kyticu, nechala som pozdrav pre môjho skoro svokra a so spokojnejším svedomím som zamkla ordináciu a vybrala som sa chodbou na obed.

***

Držala som si na tvári milý úsmev a zdravila som kolegov. Došla som na koniec chodby a zabočila som do prava. No, akonáhle som uvidela bronzové a blond vlasy pokope, začala som cúvať. Nech si ma nevšimne, prosím, nech si ma nevšimne. Cúvala som čoraz rýchlejšie, lenže som to nejak zle vypočítala a celou silou som narazila do steny.

„Au,” zaskučala som, no hneď som si na ústa položila ruky. Pošúchala som si zadok a tú časť chrbta, na ktorú som dočiahla, aby som na nich nemala prach zo steny a vrátila som za roh. Bola som pevne rozhodnutá počkať, kým sa Edward nevyparí. 

Opatrne som sa pozrela cez roh, no nebol tam. Nebol tam ani jeden z nich. Prižmúrila som oči, ale nechala som to tak. Spokojne som sa usmiala a spravila som krok smerom k jedálni.

„Ahoj,” ozvalo sa mi za chrbtom a ja som ľaknutím nadskočila. „Snažíš sa mi skryť?” spýtal sa pobavene, keď som sa naňho pozrela. Krásnu snehobielu tvár mu zdobil šibalský úsmev, ktorý som na ňom tak veľmi milovala. V tejto chvíli mi neskutočne pripomínal toho starého Edwarda. Edwarda, ktorý sa vyhýbal ľuďom a pre ktorého som bola ochotná spraviť čokoľvek. Aj sa stať upírom.

Bohužiaľ, čas beží, ľudia sa menia a podľa všetkého aj upíri. Síce po fyzickej stránke vyzeral rovnako, no správal sa inak, dospelejšie. Dokonca sa aj inak obliekal a inak česal. Už nenosil tie jeho dokonale strapaté vlasy. Mrzelo ma, že je to tak. Mrzelo ma, že sa všetko zmenilo. V tejto chvíli, keď som opäť videla jeho šibalský úsmev, chcela som vrátiť čas. Vidieť ho takého, aký býval. A vedieť, že je môj a že ma ľúbi. Realita je však podstatne horšia. Je ženatý.

„Bohužiaľ, neúspešne,” povedala som nevinne a ledabolo som hodila ramenom. Milo sa usmial a spravil nepatrný krok mojim smerom. Opäť sa snažil o tie jeho nenápadné pokusy byť mi čo najbližšie. Nahlas som si odfrkla. Nech vie, že mu to nežeriem.

„Bella, potrebujem s tebou hovoriť,” povedal a tváril sa úplne vážne. A to bolo zle. Pretože teraz vôbec nevyzeral ako predtým. Vôbec ničím sa nepodobal.

„To nejde.” Pokrútila som hlavou.

„Prečo nie?”

„Pretože sme na chodbe v nemocnici a ja som hladná,” povedala som prvý logický príklad.

„To nevadí. Vezmem ťa na obed. Môžeme sa v pokoji pozhovárať a ty sa naješ,” navrhol opäť s úsmevom, no ja som pokrútila hlavou.

„Kde máš ženu?” Veľmi „nenapádne″ som mu pripomenula, že nie je slobodný a nemôže si robiť, čo sa mu zapáči. Pokrčil ramenami.

„Niekde s Davidom,” povedal pokojne.

„Super. Tak tebe sa po manželke štverá nejaký David a tebe je to jedno.”

„David sa po Lilly neštverá a hej - je mi to jedno. Lilly má právo na svoje súkromie.”

„Hej, ale aj tam je rozdiel. No nič. Je to tvoja vec. Čau,” povedala som a snažila sa vytratiť. Chytil ma za ruku a vrátil ma späť na moje predošlé miesto.

„Nie tak rýchlo,” povedal opäť s úsmevom a ja som nevedela, čo robiť. Nemala som síl protestovať. Neviem, či si vôbec uvedomoval, akú moc má jeho úsmev.

„Edward, o čo ti ide?” spýtala som sa rezignovane.

„Chcem len jeden rozhovor, Bella. Len jeden. Prosím. Nemienim ťa do ničoho nútiť, nechcem ti nič prikazovať, len ťa prosím, vypočuj ma. Prosím.” Prosil a celý čas sa mi vpíjal do očí. Videla som v nich tú zúfalosť a túžbu po rozhovore, ktoré opisoval. Povzdychla som si a pomaly som prikývla.

„Vezmi ma na ten obed skôr, ako umriem od hladu,” povedala som, otočila som sa mu chrbtom a vydala som sa chodbou. Počula som, ako sa Edward za mnou šťastne rozosmial.

„Ďakujem,” počula som za chrbtom. Len som prikývla, neotáčala som sa. 

Na parkovisku som sa rozhliadla po Edwardovom aute. K Ruth chodievali na mercedese, pretože malo čierne sklá a väčšinou bývalo pekne. Teda, vtedy, keď som tam šla aj ja. Nevedela som, aké auto má Edward teraz.

„Kde máš auto?” spýtala som sa.

„Tam,” povedal, chytil ma za ruku a ťahal ma za sebou. Ruku som mu vytrhla. Lepšie povedané - snažila som sa mu ju vytrhnúť a Edward povolil. Zrejme sa snažil nepokaziť si to. 

Vôbec ma neprekvapilo, keď podišiel k striebornému volvu a otvoril mi dvere na strane spolujazdca. Je pravda, že auto bolo už podstatne modernejšie, ale zostal verný svojej značke a farbe.

„Volvo,” šepla som, keď som nastupovala. S úsmevom prikývol. 

„Mám na autá tejto značky slabosť,” priznal pobavene.

„Ja viem.”

„Kam ideme?” spýtala som sa nervózne, keď sme v aute sedeli už dobrých desať minút a Edward stále nikde nezastavoval.

„Na obed,” povedal jednoducho.

„Veľmi dobre vieš, že takto som to nemyslela,” prskla som.

„Bella, prosím, dôveruj mi trochu. Za mestom je jedna veľmi pekná reštaurácia.”

„Nepotrebujem ísť do peknej reštaurácie, potrebujem sa najesť, a to som sa mohla aj v bufete!”

„Budeme tam mať súkromie a môžme sa v pokoji porozprávať. To si predsa chcela, nie?” spýtal sa a pozrel sa na mňa.

„Nie, to si chcel ty! Ja som len súhlasila.”

„To mi zatiaľ stačí,” povedal s úsmevom a svoj pohľad začal opäť venovať riadeniu.

„Zatiaľ,” zamrmala som si popod nos a zadívala som sa z okienka. 

„Sme tu,” oznámil mi Edward, keď sme zastali pred malou reštauráciou. Otvoril mi dvere a pomohol mi vystúpiť.

Reštaurácia vyzela už zvonku veľmi krásne a domácky. Žiadny extravagantný prepych, do akého sme chodievali so Samom. Toto bolo iné a ak som mala byť úprimná, k môjmu osobnému vkusu bližšie. No a vo vnútri bola reštaurácia ešte dokonalejšia. Pôsobila neskutočne útulne a bola zariadená v prírodných farbách.

Edward zamieril k jednému zo stolov v rohu a odsunul mi stoličku. S povzdychom som si sadla.

Netrvalo dlho a servírka si zapisovala moju objednávku. Bola ešte veľmi mladučká a plachá, podľa všetkého brigádovala a naozaj sa snažila. S úsmevom som pozorovala jej počínanie a bola som pevne rozhodnutá, že ju pred odchodom pochválim šéfke, pokiaľ teda budem mať takú možnosť.

V tichosti sme čakali, kým mi prinesú jedlo a Edwardovi vodu. Netrvalo to dlho a to isté dievča predo mňa postavilo porciu. Usmiala som sa na ňu a do rúk som si vzala príbor. 

Jedla som pomaly a načúvala som všetkým zvukom. Čakala som, kedy Edward začne rozprávať.

Nenechal na seba dlho čakať.

„Vieš, medzi mnou a Lilly je to úplne inak,” začal neisto. Prikývla som a tým som ho nepriamo donútila pokračovať. „Naša svadba nebola z lásky.”

„Neuverím ti, ak mi teraz povieš, že k nej nič necítiš,” varovala som ho dopredu.

„Nepoviem to, pretože to nie je pravda,” povedal a mňa jeho slová udreli priamo do srdca. Nenávidela som sa za svoju slabošskú reakciu, ale nedalo sa s tým nič robiť. Ja som ho milovala, stále som ho milovala a toto bolelo. Síce som sa bála veriť jeho rečičkám, no aspoň minimálne som im verila, chcela som im veriť, chcela som, aby to bola pravda.

„Tak vidíš. A teraz mi úprimne povedz, čo chceš, pretože ja tomu vážne nerozumiem,” povedala som a poližila som príbor. Chuť do jedla ma prešla.

„Mám Lilly rád, no nemilujem ju.” Pokrútila som hlavou.

„Edward, no tak. Chcel si sa ženiť a keby sa tu zrazu neobjavím, nič také ťa ani nenapadne. Bol by si šťastný s Lilly, tak prečo si zbytočne komplikuješ život? Prečo si nevážiš, čo máš?”

„Ja nemám vôbec nič, ale viem, čo chcem,” povedal a moje horúce dlane uveznil v tých svojich chladných. Znovu som sa mu ich snažila vytrhnúť, no tentokrát ma nepustil.

„Pusť ma, prosím,” naliehala som potichu. Nestála som o pozornosť.

„Nepustím ťa, pokiaľ ma nevypočuješ. Stále omieľaš len to svoje a nesnažíš sa ma pochopiť.” Odmlčal sa. Zrejme čakal, že mu nato niečo poviem, no mlčala som. Po chvíli opäť spustil. „Lilly a John sa v mojom živote objavili len náhodou. Vieš, keď sme odišli z Forks, odsťahoval som sa od rodiny. Žil som sám a oni sa s tým proste museli zmieriť. Akceptovali moje rozhodnutie, no keď im Alice povedala, že sa len trápim a v podstate nežijem, prišli po mňa. Prinútili ma vrátiť sa k nim a začať sa opäť hrať na ľudí. V tej chvíli už s nimi boli aj John s Lilly. Obaja boli tiež vegetariáni a nemali ani potuchy, že nie sú jediní.

S Lilly sme sa veľmi zblížili, to je pravda. Porozprávala mi o jej matke, o tom, ako zomrela a taktiež mi vysvetlila všetko ohľadom poloupírstva, alebo ako to nazvať. Žasol som, pretože som nemal ani šajn, že je niečo také vôbec možné, reálne.

A ja som jej na oplátku povedal o tebe,” rozprával a pri poslednej vete sa na mňa pozrel s opatrnosťou v očiach, moje dlane stlačil ešte pevnejšie a uveznil ich v tých svojich. Akoby sa bál, že po tomto mu niekam utečiem.

„Takže - Lilly vie, že ty a ja...” Nechala som vetu nedokončenú. Pokrútil hlavou.

„Nevie. Nepovedal som jej meno, len to, čo sa stalo.” Nevedela som, prečo mi odľahlo, no odľahlo mi.

„Čo sa zmenilo? Myslím tým, keď si jej to povedal, čo sa stalo potom?” vyzvedala som a Edwarda očividne môj záujem tešil.

„V podstate nič a zároveň sa toho veľa zmenilo. Boli sme k sebe úprimní, mali sme dobrý vzťah a stali sme sa priateľmi. Esme sa tešila, že si rozumiem s nejakou ženou, teda s nejakou ženou po tebe. Videla v našom priateľstve niečo viac, než tam v skutočnosti bolo a po čase sme to začali vidieť aj ja a Lilly. Neviem, čo sa zmenilo, možno som si myslel, že takto bude moja existencia jednoduchšia a možno by to tak bolo aj naozaj, keby si sa nevrátila.”

Zdvihol zrak z naších prepletených rúk a zadíval sa mi do očí.

„Som však rád, že si tu, Bella, lebo keby si sa neobjavila, nikdy by sa mi neotvorili oči. Nikdy by som nepochopil, že odísť z Forks, odísť od teba bola obrovský chyba, pretože ja už bez teba ďalej nedokážem žiť,” rozprával potichu a naliehavo a musela som priznať, že veľkej časti môjho ja sa to páčilo. Páčili sa mi Edwardove slová, ale stále som vedelo triezvo uvažovať. Vedela som, čo je správne a čo nie. Toto správne nebolo.

„Nech už je to medzi tebou a Lilly akékoľvek, Edward, nesmieš zabúdať nato, že ste manželia. Dali ste si sľub vernosti a lásky a musíte ho dodržať,” povedala som, vyslobodila som si ruky z tých Edwardových a začala som sa zdvíhať zo stoličky.

„Nie, Bells, prosím, počkaj ešte chvíľku,” povedal a pevne uchopil moju ruku.

„Edward, vypočula som ťa a tým to hasne. Veľmi dobre vieš, čo si o tomto celom myslím.”

„Rozvediem sa!” vyhŕkol, keď som chcela už opäť odísť.

Mrzí ma, že to tak trvalo, ale som chorá a naozaj sa cítim veľmi zle. =/ No akonáhle mi bolo trošičku lepšie, pustila som sa do písania. Kapitola je dosť dlhá, má cez 2400 slov, tak snáď je to v pohode. =)

Ospravedlňujem sa za ten koniec. Nemám také konce rada a ešte menej rada ich dávam do mojej poviedky, ale tentokrát to byť muselo. V nasledujúcej kapitole sa dozvieme, ako reagovala Bella, o trošičku sa posunieme v deji, ale naozaj len o trošičku a taktiež mám pripravené malé prekvapenie, ktoré buď všetko skomplikuje, alebo naopak, všetko vyrieši. ;)

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 41. kapitola: