Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 34. kapitola

13.03.2012 (19:45) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1629×

34. kapitola - Rozlúčka

Bella:

Skončila som v ordinácii a vybrala som sa k Ash. Bohužiaľ som musela ísť cez mesto, takže to nebolo práve najpohodlnejšie.

„Čau,” pozdravila som Jacka, keď som sa objavila v obývačke u nich doma. Ako obyčajne sedel na gauči a sledoval šport. 

„Zdar, Bella. No čo, pani doktorka? Čo sa stalo, že ste sa po dlhej dobe ukázali?” spýtal sa s úsmevom a stíšil telku. Sadla som si do kresla oproti nemu.

„Nebol čas. Vieš, ako to chodí, práca, rodina, povinnosti...” Mávla som rukou a veselo som sa zazubila.

„Takže povinnosti,” povedal s náznakom irónie a ja som sa zamračila.

„Hej, máš problém?”

„Nie, to určite nie, len mi sex s nejakým zajačikom, ktorého, mimochodom, vôbec nepoznáš, nepríde ako povinnosť,” zasmial sa. Naštvane som sa postavila z kresla a hodila som po ňom vankúš, ktorý som mala za chrbtom. Trafil ho presne do očí.

„Gól,” zvolala som nadšene a so smiechom som si opäť sadla. 

„Hej,” skríkol Jack a hodil vankúš niekam do rohu izby. „To bolo začo?” spýtal sa dotknuto. 

„Ešte sa pýtaj, blondín,” odpovedala som mu a teatrálne som naňho vyplazila jazyk.

„Ja ale nemám blond vlasy,” namietal a začal si ich rukami uhládzať.

„Fakt? Že som si nevšimla.”

„Bavíte sa dobre, deti?” spýtala sa Ashley, keď sa objavila v obývačke aj s kávami. Mlsne som si oblizla jazyk. Začínam byť na káve vážne závislá. Mala by som s tým niečo robiť.

„Nechce sa mi veriť, že tento nezodpovedný blázon je otcom tak rozkošného a slušne vychovaného dievčatka,” mrmlala som si naoko popod nos. Jack si len hlasno odfrkoval.

„Dokedy vás to bude baviť?” pýtala sa Ashley a potom si s povzdychom sadla pri svojho manžela. Len som pokrčila ramenami a zobrala som si zo stola šálku kávy.

„Takže si pevne rozhodnutá, že sa vrátiš do Kanady?” spýtala sa. Prikývla som.

„Nebude to natrvalo, ale na istý čas áno. Vieš, Lilly sa ide vydávať, mama zrejme tiež. Ťažko povedať. No proste nemám náladu cestovať stále sem a tam, prenajala som si tam menší byt a nejaký čas sa tam zdržím.”

„A čo práca?” spýtala sa.

„Tá ma veľmi trápi,” priznala som. „Moja práca mi bude veľmi chýbať, ale čo narobím? V nemocnici som skončila, takže keď sa vrátim, musím si nájsť miesto niekde inde,” vzdychla som.

„Možno by si mohla začať pracovať v Kanade,” navrhol Jack.

„Vlastne som už rozmýšľala aj nad touto možnosťou, ale neviem. Naozaj sa tam nechcem zdržať extrémne dlho, takže sa mi asi neoplatí hľadať vhodné miesto na ambulanciu a nejakú kvalitnú sestričku. Celé je to príliš komplikované a to ani nehovorím o Renaldovcoch. Nechcem ich tu nechávať samých a budú mi chýbať.”

„A my ti nebudeme chýbať?” opýtal sa opäť Jack a nahodil smutný kukuč. Usmiala som sa.

„Budete a veľmi,” priznala som a žmurkla som naňho. Zasmial sa.

„Bella, ja na Renaldovcov pokojne dohliadnem, s tým sa netráp. Raz za čas ich skontrolujem a ty im môžeš kedykoľvek telefonovať,” navrhla Ashley.

„Ash, to nemusíš-” začala som naliehať, no stopla ma.

„Urobím to rada. V tom nevidím žiaden problém.”

„Ďakujem. Robíš pre mňa toho toľko,” povedala som a potom som sa postavila, aby som ju mohla silno objať.

„A ja čo?” ozval sa Jack dotknuto. So smiechom som pustila Ashly a silno som objala aj jeho. Objatie mi opätoval ešte silnejšie.

„Dávaj si na pozor, Bells,” šepol, keď ma púšťal. Prikývla som a chrbtom dlane som si zotrela neposlušnú slzu.

Pripadala som si vážne hlúpo, ale toto bola vlastne rozlúčka. Je pravda, že v Kanade nezostanem natrvalo, no nebudem tam ani krátko. Utešovala som sa tým, že tam bude Ruth, mama, Lilly a John, no nepomáhalo to, pretože tu boli moji skutoční priatelia a moje spomienky na to najšťastnejšie obdobie v mojom živote. Áno, to, čo som prežila s Edwardom, nesiahalo Samovi a môjmu tehotenstvu ani po členky. V Jacksonville som bola opäť šťastná a vďačná za svoj ľudský život.

„Budem,” povedala som poslušne. 

Po návšteve Gellerovcov a rozlúčkou s malou Alex som sa vybrala k Renaldovcom. Dlžila som im rozlúčku. Keď som videla ich smutné tváre, keď som im oznámila, že sa na istý čas sťahujem do Kanady, mala som pocit, že mi pukne srdce. Vzala som im jediného syna a vnuka. Zostala som im len ja a teraz ich opúšťam. Už nebudú mať nikoho a mňa z tohto vedomia príšerne hrýzlo svedomie.

„Zlatko moje, Bells, neplač, anjelik. Veď neodchádzaš naveky, my si ťa tu počkáme,” rozprávala mi Jul, keď sme sedeli na pohovke a ja som sa rozplakala ako malé decko. Silno som ich oboch objímala a nechcela pustiť.

„Budete mi chýbať. Nechcem vás tu nechať samých.” Sam ma pohladil po vlasoch a Jul zase po tvári.

„Aj ty nám, zlatko. Len sa netráp, Bells. My len chceme, aby si bola šťastná a musíš myslieť aj na svoju rodinu,” vysvetľoval mi Sam ako malému dievčatku.

„Aj vy ste moja rodina,” namietala som tvrdohlavo a v tejto chvíli som si vôbec nepripadala ako dospelá žena.

„Sme a navždy budeme,” povedala Juliana a na dôkaz svojich slov rozhodne prikývla hlavou. Usmiala som sa a obom som im dala pusu na líčka. Bola som vďačná všetkým svätým, že mám tak úžasnú rodinu a priateľov. Zbožňovala som ich.

Dom Renaldovcov som opúšťala s ťažkým srdcom, no to ešte horšie som mala pred sebou. Musela som sa rozlúčiť aj so Samom a s našim bábätkom. Teda nemusela, ja som to chcela a potrebovala. Vedela som však, že dnes nie. Bola som unavená a psychicky zničená z rozlúčky s Renaldovcami a Gellerovcami. 

Doma som si pobalila všetky potrebné veci a byt zostal zrazu prázdny. Ťažko sa mi na to pozerala. Popravde som vôbec netúžila ísť do Kanady. Ani najmenej.

Na druhý deň som s ešte ťažším srdcom vchádzala na cintorín a k hrobu mojich dvoch lások. Rozlúčka s Jul a Samom nebola proti tomuto ničím. Toto bolo tisíckrát horšie. Musela som sa s nimi znovu lúčiť a to bolelo. Veľmi to bolelo.

Kľakla som si k hrobu, zapálila som dve sviečky, jednu Samovi, druhú nášmu bábätku, a položila som im tam veľkú kyticu. Snažila som sa nemyslieť na to, že toto všetko sú rozlúčkové gestá.

Pohladila som obe fotky a jemne som sa usmiala. Zradné slzy stekajúce po mojej tvári som úspešne ignorovala.

„Musím ísť na istý čas opäť do Kanady,” šepkala som, „no ja sa vrátim. Sľubujem vám to obom, že sa ešte vrátim. Sam, dávaj pozor na nášho chlapčeka, nech je šťastný a daj mu za mňa pusu. Babka Jul a dedko Sam sa na vás tiež prídu pozrieť tak často, ako to len pôjde. A ja budem na vás myslieť každý jeden boží deň. Milujem vás,” rozprávala som a rozprávala.

Cítila som sa tak prázdna. Už dávno som bola zmierená s ich smrťou, no vedela som, že kedykoľvek mi budú chýbať, môžem sem prísť a budem im zase blízko. Budem ich cítiť a budem pokojnejšia. V Kanade tú možnosť mať nebudem.

„Bella,” ohlásil sa Jack. „Musíme ísť, inak nestihneš lietadlo,” dodal. Prikývla som, zotrela som si slzy, vstala som a otočila som sa naňho. Jack sa mi pozeral do očí a tváril sa tragicky. 

„Ja viem, Bells,” povedal jednoducho a silno ma objal. A presne toto som potrebovala. Vedomie, že s niekým môžem rátať, že je tu niekto so mnou a je ochotný mi pomôcť v akejkoľvek situácii.

„Vďaka,” šepla som, pustila som ho a vybrala som sa k autu. Sadla som si na sedadlo spolujazdca a pripútala som sa. Jack si po chvíli tiež sadol do auta a naštartoval. 

Ešte raz som sa pozrela smerom k cintorínu, k miestu, kde sa nachádzal hrob a napriek smútku a bolesti som sa usmiala. Oni si ten úsmev zaslúžili a ja som im ho nedokázala odoprieť. Na to som ich až príliš milovala.

Jack ma priviezol na letisko a ja som ho ešte raz a naposledy objala. No neplakala som. Stačilo sĺz. Nič také príšerné sa nedeje. Opäť uvidím mamu, Ruth a Lilly. Vlastne ma čakajú pekné dni, len sa musím preniesť cez Jacksonvill. Toto mesto mi proste príliš prirástlo k srdcu.

„Ďakujem, Jack. Za všetko,” dodala som a potom som sa s úsmevom vydala do letiskovej haly.

Kratšia kapitola, no tou ďalšou vám to vynahradím. Sľubujem. =) Taktiež veľmi pekne ďakujem za všetky komentáre. Nechcem pôsobiť nevďačne. =D No a pridala som túto kapitolu 12. 3., čo je skôr než som chcela. Tak snáď máte radosť. V 35. kapitole sa objasní tá vec s Lilinou svadbou, tak ešte vydržte. Ja mám už 35. kapitolku hotovú a mám aj niečo z tej 36. ;) 

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 34. kapitola: