Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 33. kapitola

12.03.2012 (07:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1726×

33. kapitola - Pravda vyšla na povrch

Renée:

„Robíš si zo mňa blázna, John?” pýtala som sa pokojne a vlastne som aj pokojná bola. Nejako mi toto celé nedávalo ani najmenší zmysel.

„Nie, mrzí ma to, ale nie. Vravím čistú pravdu,” povedal potichučky s nesmelým a zároveň smutným úsmevom. Šokovane som na neho pozerala a potom som sa zvalila na gauč. Bol to šok. Riadny šok.

„Takže upír.” Nahlas to znelo ešte neuveriteľnejšie. Prikývol a pomaly sa vybral smerom ku mne. Pozorne sledoval moju reakciu a ja som nemala ani potuchy, ako reagovať.

Vadí mi to? Myslím, že nijak zvlášť. Všetko mi vysvetlil, povedal, že ľudí nezabíja. Je iný, než všetci ostatní a ja som si v hlave začala prehrávať všetko, čo mi dnes večer povedal.

Silný, rýchly, nadpozemsky krásny, chladný, neje, pije krv, nespí... Všetko som si to opakovala znova a znova a pomaly mi začalo všetko dochádzať.

Mám vzťah s upírom, ktorý má dcéru s ľudskou ženou. Obaja budú žiť večne, to sa nezmení. No ja ho milujem a nehodlám sa ho vzdať. Musí existovať nejaký spôsob...

„Ako si sa stal upírom?” spýtala som sa a uprela som naňho zvedavý pohľad. Zvedavosť bol jediný pocit, ktorý sa vo mne odohrával, inak som bola celkom pokojná. Šok sa vytratil. Prišlo mi to bláznivé, presne, ako vraví Bella, som blázon.

„Premenil ma jeden upír z juhu. Bolo to už dávno.”

„Čo je to dávno?” pýtala som sa. „Šesťdesiat rokov?” Zasmial sa.

„To je dlho pre človeka. Pre upíra je dlho niekoľko stoviek rokov.” Prekvapením som otvorila ústa.

„Páni, si vážne starý,” povedala som, no vôbec som nepremýšľala nad tým, čo vypúšťam z úst. Proste som reagovala spontánne.

„Vďaka,” povedal s uškrnul sa. 

„Nemyslela som to ako urážku,” opravila som sa rýchlo. Chcela som všetko uviesť na správnu mieru.

„V poriadku,” povedal a mávol rukou.

„Hmm, no, ja som vlastne chcela vedieť, ako sa môže človek stať upírom. Teda, ty vravíš niečo o premene. V čom to spočíva? Vieš, ja príliš nepozerávam filmy a seriály o upíroch, takže o nich nič neviem.” John sa zasmial.

„Aj keby si ich pozerávala, bolo by ti to na nič. Všetko funguje úplne inak.”

„Ako to teda funguje?” pýtala som sa nedočkavo a vlastne som ani nevedela prečo. Bola by som ochotná stať sa upírom kvôli mužovi? Aj keď, pojem muž je príliš obyčajný. John je pre mňa ten pravý, cítim to a pokojne môže byť aj zajac, nielen upír, a ja ho budem milovať naďalej.

„Nie je to nič zložité, pokiaľ má teda upír dobré sebaovládanie. Stačí daného človeka pohrýzť a dostať mu tak do obehu krvi jed. Potom začne premena.”

„Neznie to zložito, vlastne je to veľmi jednoduché,” konštatovala som.

„No, ako sa to vezme. Premena trvá okolo troch dní a nie je to práve príjemné.”

„Čo myslíš tým, že to nie je práve príjemné?” pýtala som sa.

„Bolí to,” šepol a sadol si na sedačku oproti mne. Na pár minút zostalo ticho. Pozerala som mu do zlatých očí, ktoré som na ňom milovala, no až teraz som vedela, že jeho oči sú čisté. Zobrazujú jeho ľudskosť a správnosť. Zobrazujú to, že neubližuje, nezabíja.

„Nevadí mi to,” priznala som po chvíli a stále som sa mu uprene dívala do očí, no on pohľadom uhol. Pokrútil hlavou. 

„Teraz nie, Renée, no čo časom? Dokážeš si vôbec predstaviť, ako bude toto fungovať naďalej?” pýtal sa. Rozhodne som prikývla.

„Spravíš zo mňa upíra,” povedala som. Možno som reagovala prehnane dobre, no ja som si bola svojimi citmi istá. Prečo by to nemohlo fungovať? Budem upír a budem nesmrteľná, budem žiť večne po boku muža, ktorý je pre mňa všetkým. Tá bolesť pri premene za to stojí.

„Renée, prosím,” naliehal, „dobre si rozmysli, čo vravíš. Vieš, ja som dúfal, že to zoberieš dobre a budeš ochotná sa stať kvôli mne upírom, no teraz ide o teba, o tvoje šťastie. Nechcem, aby si to o pár rokov ľutovala, nechcem, aby si ma nenávidela. Rozumieš?”

„John.” Postavila som sa a vybrala som sa k nemu. Sadla som si tesne k nemu a chytila som jeho tvár do dlaní. „Milujem ťa.”

„Ja teba tiež. Ani si nedokážeš predstaviť ako veľmi.” Pohladil ma po tvári a zľahka sa nahol k mojim perám. Čakal. Bez váhania som naše pery spojila v jedny.

Bella:

Prebehli už dva mesiace odvtedy, čo som sa vrátila z Kanady a všetko sa vrátilo do starých koľají. No John a Lilly bolo niečo, čo ma stále trápilo. Vedela som, že sú správni, no boli to upíri a moja matka to nevedela. To je dostačujúci dôvod na starosti.

No rozhodla som sa nechať to tak a veriť Johnovmu slovu, že Renée všetko vysvetlí. Časom.

Nemyslela som na to, rozptyľovala ma práca, malá Alex a najnovšie aj Samov byt. Bola som pevne rozhodnutá predať ho. Pred týždňom som hodila na internet všetky potrebné údaje a fotky. Taktiež som dala inzeráty aj do novín.

Ten byt bol zbytočne veľký, mne samej by bol na nič a navyše sa doňho určite sťahovať nebudem. Podľa Ashley by som nespravila dobre a jej slovám plne dôverujem. Nestojím znova o psychické problémy a na moje lásky môžem spomínať aj inak.

Zrovna som sa chcela vybrať do kuchyne prichystať niečo k obedu, keď mi zazvonil mobil. S povzdychom som sa k nemu vybrala.

„Áno, mami?” spýtala som sa, keď som na displeji uvidela mamino meno.

„Ahoj, zlato,” pozdravila, no mlčala. Väčšinou vždy spustí dlhý monológ, takže sa niečo muselo stať, alebo...

„Čo sa deje?” spýtala som sa rovno. Načo hrať divadlo?

„Vieš, Bella, rozprávala som sa s Johnom a predpokladám, že vieš o čom.” Ustrnula som. Už jej to povedal, ale prečo spomenul aj mňa? To nebolo v dohode. Nemusel mame vešať na nos, že viem o upíroch.

„Nevedela som, že do toho zatiahne aj mňa,” frflala som.

„Nezatiahol, Bella. Ja nie som hlúpa, dala som si to celé do spojitosti s Cullenovcami. Po celý čas si vedela, čo sú zač, však?”

„Hej, vedela som to,” priznala som. Nemalo cenu klamať. No prekvapilo ma, že to Renée tak rýchlo došlo. Áno, nie je hlúpa, ale Cullenovcov videla pred rokmi, je možné, že si na ich charakteristické upírie črty spomenula? Očividne áno.

„Rozhodla som sa zmeniť kvôli Johnovi,” povedala pokojne a vo mne to začalo vrieť.

„Mami, prosím,” začala som argumentovať, no stopla ma.

„Nie, Bella, počkaj. Snaž sa ma pochopiť, milujem ho.” Začala som zbesilo krútiť hlavou zľava doprava, aj keď to nemohla vidieť.

„To nestačí!” namietala som.

„Nedokážem bez neho žiť, Bella, a on sa človekom stať nemôže. Proste to nejde!“

„Toto by sme nemali riešiť cez telefón, mami. Ale počúvaj ma, prosím. Dobre si to premysli, pretože keď to spravíš, už sa to nebude dať vrátiť späť. Počítaš s tým, o čo všetko prídeš?” začínala som hysterčiť.

„Je mi to všetko jasné, zlatko. John mi o všetkom povedal. Netráp sa.”

„Nemám sa trápiť? Počúvaš sa vôbec? Panebože.” Začala som chodiť po byte sem a tam a snažila som sa upokojiť.

„Ty by si to nebola ochotná spraviť pre Edwarda?” Udrela na moje slabé miesto.

„Nie!” povedala som rázne. 

„Neklam, Bella. Viem, že si ho milovala, videla som to na tebe. Nechcela si sa ani len vrátiť domov, keby nebol odišiel aj s rodinou, tak je z teba v tejto chvíli upír a ja by som ťa už nikdy nevidela.”

„Edward nechcel, aby som bola upír, mami,” namietala som.

„Bells, proste ma pochop, áno? Nič viac nežiadam,” odbočila od témy Cullenovcov.

„A čo bude s Ruth a so mnou?” pýtala som sa zúfalo.

„Zlatko moje, veď ja nikam neodchádzam, ani nezomieram.”

„Mami, ty ale ničomu nerozumieš! Keď budeš upír, nebudeš sa vedieť ovládať. Na nejaký čas budeš musieť byť čo najďalej od ľudí, od všetkého živého.” Už som kričala. Nevedela, čo robí. Typická Renée! Neskutočne ma vytáčala!

„Upokoj sa, Bella. Bude to zhruba jeden rok. Ubehne to ako voda.” Mama bola presvedčená o svojej pravde. Bola tvrdohlavá a mne je jasné, že toto jej nerozhovorím.

„Si si istá, že to chceš?” rezignovala som.

„Áno, Bells. Cítim, že takto to je správne.”

„Ja len dúfam, mami, že sa v Johnovi nemýliš a neskôr to neoľutuješ.”

„Viem, že nie.” Prikývla som. S týmto už nič nenarobím. Mama chce byť upír kvôli láske, presne toto som chcela niekedy aj ja. No ja som mala to šťastie, že sa stalo niečo, čo mi nedovolilo spraviť takú hlúposť.

***

„Nie, zostaneš doma do konca týždňa, fajn? V piatok sa mi príď ukázať a uvidíme, či budeš môcť ísť v pondelok do školy,” povedala som a usmiala som sa. Emma bolo asi trinásťročné dievča. Očividne problémové.

„A nemôžete mi tú ospravedlnenku dať rovno aj na budúci týždeň?” pýtala sa. Rázne som pokrútila hlavou.

„Nie, je mi ľúto. Nech sa páči,” podala som jej recept a s úsmevom som ju vyprevadila k dverám. Úsmev mi neoplatila, skôr sa tvárila, akoby som jej zabila domáceho miláčika.

„Bells, máš telefón,” ozvala sa mi Lena za chrbtom. Otočila som sa na ňu.

„Mama?” Pokrútila hlavou. 

„Lilly,” šepla a podala mi mobil. S úsmevom som si ho vzala. 

„To je zázrak, že sa ozveš, budúca sestrička,” ohlásila som sa.

„No to ty poctivo pracuješ, takže nemám toľko možností ti volať.”

„Napriek tomu mi dnes voláš do práce.”

„Hej, mám novinku,” povedala.

„Vážne? O čo ide?” pýtala som sa zvedavo a sadla som si do kresla. „Lena, postaraj sa o tú mamičku s bábätkom. Sú tu len na prehliadku.” Lena prikývla a ja som sa opäť započúvala do telefónu.

„No už to tak vyzerá, že sa budem vydávať.”

„Vážne? Neznieš veľmi nadšene.”

„Nie je to tak, že by som sa netešila, len sa bojím,” priznala.

„Čoho, prosím ťa?”

„Vieš, Bells, toto teraz nechcem riešiť. Porozprávame sa o tom neskôr.”

„Tak fajn, ale smiem vedieť, prečo vlastne voláš?” Nedávalo mi to žiaden zmysel. Nechcela sa baviť o svojom strachu zo svadby, ktorý bol vlastne úplne nelogický, lebo pokiaľ viem Lilly mala s tým svojim fešákom dokonalý vzťah. Vydávať sa chcela, to mi vravela už minule, tak v čom je problém? Teraz sa to však nedozviem.

„No potrebujem družičku, a tak mi napadlo...” začala veselo rozprávať. Musela som sa zasmiať.

„Nie som na družičku pristará?” spýtala som sa so smiechom.

„Nie, si tak akurát. No čo na to vravíš, Bella? Však mi nedáš košom?” pýtala sa.

„Iste, že nie. Bude mi cťou.”

„Á, super, teším sa. Musíš si vyskúšať družičkovské šaty, snáď ti sadnú. Vybrala som modrú, tá ti vždy dokonale pristane. Ale myslím, že hej, máš krásnu postavu...” rozprávala a rozprávala a rozprávala.

„Lilly, brzdi!” upokojovala som ju po pár minútach, no nedalo sa nesmiať. Lilly bola živel. „Som v práci, musím si plniť povinnosti,” vysvetľovala som. 

„Ježiš, prepáč, mne to tak nejako vypadlo. No nič. Ozvem sa neskôr.”

„V poriadku. Ahoj,” rozlúčila som sa a s úsmevom som telefón vrátila opäť Lene.

„Už to tak vyzerá, že budeš opäť cestovať.”

„Hej, pri mojej rodine sa pokoja nedočkám.” No nezdržím sa dlho. Len pokiaľ to bude nevyhnutné. Mám svoj život a chcem ho žiť.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 33. kapitola: