Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 18. kapitola

09.02.2012 (18:45) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1629×

18. kapitola - Chlapec, či dievča? 

Bella:

Od Samovho pohrebu prebehli už celé tri mesiace. Zo začiatku to bolo pre mňa ťažké, snažila som sa nezosypať. Myslím, že sa mi to darilo. Síce som všetko robila automaticky ako nejaký robot bez štipky emócie, ale stále lepšie než plakať a trápiť sa. Teraz som už v pohode. Samova smrť stále bolí, ale zmierila som sa s ňou.

V byte som spravila pár úprav. Sčasti z nudy, sčasti preto, že chcem žiť šťastne, no zároveň nechcem zabudnúť. Chcem mať Sama stále blízko. Nebolo to nič radikálne, len drobnosti, ale pre mňa určite podstatné.

Charlie sa po dvoch týždňoch vrátil späť do Forks a mama ma prvý mesiac navštevovala stále. Bola tu každý deň. Po celý čas som ju prehovárala, vravela som jej, aby išla domov, že je tu zbytočne, ale jej prítomnosť mi veľmi pomohla. Som za ňu vďačná.

Párkrát sa tu objavili aj Renaldovci. Juliana bola na tom stále veľmi zle, horšie ako ja. Pán Renaldo jej po dvoch týždňoch vytrvalého plaču vybavil psychológa. Bol to odborník, Juliana sa dala do dvoch mesiacov ako-tak do poriadku. Nechcelo sa mi veriť, že to naozaj zvládla za tak krátky čas, ale bola som za to rada. Vlastne stále som.

Vypla som telku a vybrala som sa do spálne prezliecť. Mala som namierené k lekárovi. Presnejšie ku gynekológovi.

Už oblečená som zobrala z nočného stolíka mobil a vyťukala mamine číslo. Na prehliadky so mnou vždy chodil Sam, ale teraz ho nahradila Renée.

„Mami, kde si?” spýtala som sa ako náhle to zodvihla.

„Prepáč, Bella, sú zápchy, ale o minútku som tam. Sľubujem. Pa.” Položila. No fajn, to bolo rýchle.

„Pa,” zamumlala som do hluchého mobilu.

Z kresla pod oknom som si zobrala kabelu a skontrolovala som jej obsah. Malo by tam byť všetko, ale ťažko povedať. Sam vravieval, že toto nie je kabelka, ale miešačka pre ženy. Vždy som nad tým pokrútila hlavou, ale teraz by som to chcela počuť znova. Zotrela som si slzu a s taškou cez rameno som vyšla z bytu. Zamkla som a zbehla som schody. Keď som vyšla z budovy, mama práve parkovala kúsok odo mňa. Vybrala som sa k nej.

„Ahoj,” pozdravila som s jemným úsmevom na tvári, keď som si sadala na sedadlo spolujazdca.

„Ahoj, zlato.” Mama sa nahla a dala mi pusu na líce. Usmievala sa. Bola rada, že som sa rozhodla začať odznova. Vyštartovali sme.

„Rozmýšľala som, že si spravím vodičák,” povedala som, keď sme boli zopár metrov od bytu. Renée sa na mňa pozrela so zdvihnutým obočím.

„Vážne?” Očividne provokovala.

„Keď ho máš ty, prečo nie ja?”

„Ja nevravím, že nemôžeš, Bella, ale zváž možné riziká.” Nechápavo som na ňu pozerala. „No veď vieš, tá tvoja šikovnosť a talent lietať nad zemou.”

„Mami,” zhíkla som akože urazene. Mama sa rozosmiala. Snažila som sa tváriť nekompromisne a stále urazene, ale nedalo sa tomu odolať. Usmiala som sa. Mama sa rozosmiala ešte viac a ja som to už nevydržala. Rozosmiala som sa tiež.

„Neviem, čo je na tom vtipné. Vyzeráme ako blázni,” povedala som, keď som sa ako-tak prestala smiať.

„Mne to nevadí, Bells. Zvykla som si. Predsa len - si moja dcéra už dlho.” Renée sa znova rozosmiala.

„Css, a to si vravíš matka. Myslela som obe. Mňa aj teba, mamička.” Renée len prikývla, ale pochechtávala sa ďalej. Pokrútila som nad ňou hlavou.

„Všetko mi tak veľmi uľahčuješ, mami,” povedala som po chvíli a cítila som, ako sa mi tie prekliate slzy zase tlačia do očí.

„Oh, Bella,” povedala, zastavila na krajnici a otočila sa na mňa, no ja som bola stále otočená k oknu. „Pozri sa na mňa, zlatko,” naliehala. Otočila som na ňu uslzenú tvár a preklínala som sa zato, že som taká slabá.

„Mrzí ma to,” šepla som. Pochopila.

„Nemá ťa čo. Bella, ja nechcem, aby si predo mnou svoje pocity skrývala. Chcem, aby si žila a netrápila sa, aby si toto necítila.”

„Nie je to ľahké.”

„Ja viem, zlatko, ale stále máš mňa. Na to nesmieš zabudnúť. Nech sa deje čokoľvek,” usmiala som a zotrela som si posledné slzy. „Inak, mám pre teba prekvapenie,” povedala Renée už zase veselým hlasom. Bože, ako to robí?

„O čo ide? Ty vieš, že nemám rada prekvapenia,” povedala som už zase s veselosťou v hlase.

„Dnes to budeš musieť prežiť,” povedala, žmurkla na mňa a zase naštartovala. Len som pokrútila hlavou a zadívala som sa na okolitú krajinu.

***

„Slečna Swanová, ste na rade,” ohlásila ma usmievavá sestrička. Renée automaticky vstala a spolu sme sa vybrali do ambulancie.

„Dobrý deň,” pozdravila som lekára.

„Dobrý,” povedal s úsmevom. Bol to naozaj úžasný lekár. Mia mi odporučila naozaj veľmi dobre. Ešte jej za to budem musieť poďakovať.

Lekár mi spravil bežnú prehliadku, ako vždy, a ukončil to slovami: „Všetko je v poriadku." Tie slová ma vedeli dokonale upokojiť. Vedela som, že nemám žiadne veľké problémy, ale predsa len.

„Znova sa pýtam, slečna Swanová, chcete vedieť pohlavie bábätka?” spýtal sa. Na túto otázku sa ma pýta za posledné prehliadky stále.

„Nie,” povedala som stručne. Nechcela som to vedieť. Nemám rada prekvapenia, ale nechcem to vedieť.

„Ako myslíte. Nech sa páči,” podal mi servítku a ja som si utrela - už veľké - bruško od toho príšerne studeného gélu.

„Vďaka,” povedala som a hodila som vreckovku do koša.

Potom som si, ako vždy, vyzdvihla kartičku, tehotenskú knižku a ostatné papiere od sestričky a vybrala som sa k dverám. Renée vyšla ako prvá, no ja som sa medzi dverami zastavila. Keď si Renée všimla, že nejdem za ňou, prekvapene sa na mňa pozrela.

„Bella?” ohlásila ma. Nepozrela som sa na ňu, namiesto toho som ešte jeden pohľad vrhla na doktora.

„Chcem to vedieť,” povedala som.

„Vedel som, že si to rozmyslíte. Už minule ste boli nerozhodná,” povedal a usmieval sa. Otočila som sa na mamu.

„Chceš byť pri tom?” Nadšene prikývla.

„Isteže, je to predsa moje prvé vnúča,” povedala nadšene a hrnula sa naspäť do ordinácie. Usmiala som sa a otočila som sa k lekárovi. Ten ukázal na nemocničnú posteľ, na ktorej som ešte pred chvíľou ležala. Nechápavo som sa naňho pozrela.

„Vy viete, či je to dievča alebo chlapec, no nie?” spýtala som sa.

„Áno, ale predpokladám, že to budete chcieť vidieť.” Prikývla som.

Ľahla som si a vyhrnula som si tričko z bruška. S očakávaním som sa pozrela na lekára. Ten už stihol zapnúť ultrazvuk a na brucho mi vytláčal gél.

Lekár mi začal ukazovať, kde sa čo nachádza a keď sa dostal k pohlaviu bábätka, zostala som v nemom úžase.

„Chlapček?” šepla som a po lícach mi tiekli slzy ako hrachy. Lekár len s úsmevom prikývol.

„Chlapček. Mali by ste začať uvažovať nad menom, alebo už niečo máte?”

„Nie, zatiaľ nie. Ešte som nad tým nepremýšľala, ale je najvyšší čas.”

Rozlúčila som s lekárom a aj s mamou som vyšla z ordinácie.

„Čo vravíš na to, že budeš mať vnuka?” pýtala som sa s neskrývaným nadšením, keď som si sadala do auta.

„Som nadšená. Chlapček. Kto by to bol povedal? Neviem sa dočkať, až ho uvidím.” Renée bola rovnako nadšená ako ja.

„Kam ideme?” spýtala som sa, keď mama neodbočila na moju ulicu, ale vybrala sa iným smerom.

„Ku mne.”

„Prečo?”

„Prekvapenie, Bella, prekvapenie.” To bolo všetko čo mi k tomu povedala. Celú cestu až k nej domov mlčala. A to ja na mamu čo povedať.

„Aj tak tomu nerozumiem,” frflala som, keď som vystupovala z auta. „To si mi to prekvapenie nemohla dať u mňa?” Renée len prevrátila očami a vošla do domu. Počkať, ona nezamkla?

„Ty si nezamkla, keď si odchádzala?” spýtala som sa na to, čo ma momentálne trápilo viac, ako nejaké prekvapenie. Ale nedočkala som sa žiadne odpovede, či reakcie. Tak toto je vážne divné.

Povzdychla som si a vybrala som sa do domu za mamou.

„Mami, kde si zmizla?” zakričala som do domu, keď som ju nikde nevidela.

„Myslím, že sa išla hore prezliecť,” ozval sa za mnou známy hlas. Celá nadšená som sa otočila.

Pôvodne mala kapitola pokračovať, ale povedala som si, že by bola sranda sledovať vaše typy. Takže by som bola rada, keby ste každý jeden napísali, o koho ide. Teda, čo si myslíte.

Nehnevajte sa za hlúpe nápady, ale som chorá, čučím doma v posteli a z tej nudy mi už šibe. Potrebujem nejakú zábavu. =D

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 18. kapitola: