Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 15. kapitola

03.02.2012 (12:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1506×

Lenuskaemm - Ticho! =D Akcia prísne tajná. Nevypúšťaj ju na verejnosti! =D

Lucka2010 - Zdá sa mi, že si si Sama a tú jeho dokonalosť a pohodu v poviedke obľúbila, ale snáď si zvykneš aj na to nasledujúce. Neviem, či si si pozrela trailer, ale keď si ho pozrieš, myslím, že pochopíš, že to Bella nebude mať také ľahké. ;)

Marcela - Ďakujem za záujem a... no dajme tomu, že jej lepšie, ale stále mi to robí starosti. Porobili jej aspoň tisíc testov a teraz už len čakáme na výsledky. Ale podľa všetkého jej všetky tie zdravotné problémy vytvára obrovský stres. A povedzme si pravdu, teraz má toho chuderka naozaj dosť. =( Ďakujem za komentár. =)

SummerLily - Tebe začínam byť dlžná poriadne veľa. =) Ani nevieš, ako mi pomáhaš, keď mi napíšeš presne to, čo si myslíš. Beriem si to k srdcu a pokúsim sa to napraviť. =) A čo sa týka toho škandálu... Myslím, že v 13. kapitole som stručne vysvetlila, prečo by to mohlo znamenať škandál, ale taktiež možno nie. Neviem. Takže ide len o tých novinárov. =D Vážne som nevidela žiadny iný dôvod, prečo by Bells nemohla byť tehotná. =D

Všetkým vám veľmi ďakujem a keď budete mať zase nejaké výhrady, sem s nimi. Ja sa pokúsim na nich zapracovať. =)

15. kapitola - Nepríjemný pocit

Bella:

Od toho dňa u Renaldovcov išlo všetko ako po masle. Bola som v polovici štvrtého mesiaca. Moje bruško cez oblečenie stále nebolo vidno, ale keď som sa večer pozerala do zrkadla, videla som malé obrysy. Vždy mi to na tvári vyvolalo obrovský a šťastný úsmev.

Ranné nevoľnosti pomaly skončili a ja som sa tešila. A myslím, že Sam tiež. To bola jediná vec, ktorá sa mu na mojom tehotenstve nepáčila. Všetko ostatné ho fascinovalo. Bol šťastný. Všetci sme boli šťastní. Ja som sa presťahovala k Samovi a pomaly sme začali prerábať hosťovskú izbu na detskú. Tmavé podlahy sme vymenili za svetlé a steny sme natreli na svetlo žlto. Pre istotu. Neviem akého pohlavia bábätko bude, ale keď sa narodí, potom môžeme izbu pokojne premaľovať. No mne osobne sa žltá páčila. Pôsobila útulne. Kúpili sme tam aj nejaké skrinky a ostatné veci ako postieľku a podobne dokúpime neskôr.

Mama ma chodila často navštevovať a tešila sa z každého pokroku v mojom tehotenstve. S nadšením som jej ukazovala snímky zo sona. Sam spravil kópie na tlačiarni a poslali sme ich Charliemu do Forks a nejaké sme dali aj Renaldovcom.

Charlie nás prišiel raz navštíviť, ale inak sme komunikovali len cez telefón. Ocko sa k tehotenstvu tiež staval s obrovským nadšením a Renaldovci taktiež. Začala som veriť, že sa mi začína dokonalá etapa môjho života. Som mladá a celý život mám pred sebou. Mám skvelého priateľa, ktorého milujem a on miluje mňa. Čakáme dieťa. Neviem, či si môžem želať niečo viac. Nikdy som po takomto živote netúžila, ale som zaň neskonale rada. Nemenila by som.

„Nad čím premýšľaš?” spýtal sa ma Sam. Sedeli sme u nás na pohovke a pozerali na nejaký rodinný film. Ale ani neviem o čo v ňom ide.

„Nad všetkým. Nad nami, nad tvojimi rodičmi, mojimi rodičmi, nad naším bábätkom,” povedala som a položila som svoju dlaň na tú Samovu na mojom brušku. Mal ju tam položenú už hodnú chvíľu.

Jemne som mu ju pohladila a venovala som mu cudný bozk na pery. Usmial sa a pobozkal ma poriadne. Vášnivo a zároveň nežne ochutnával moje pery tak, ako to vedel len on. Milovala som jeho bozky. Nebol v nich žiaden strach a neistota, len oddanosť, láska a vernosť. Neverím, že mám toľko šťastia.

Posunula som na pohovke a Sam sa na nado mňa zohol. Bozkával ma a pritom stále nežne hladil moje bruško.

„Počkaj,” zastavila som ho, „rozpučíme ho,” povedala som a vyslobodila som sa spod Sama. Postavila som sa a namierila som do spálne. Vo dverách som sa zastavila a otočila som sa  na môjho miláčika. Stále tak nejako ležal na pohovke, no jendou rukou sa podopieral a na tvári mal prekvapený výraz. Musela som sa zasmiať.

„No načo čakáš? Ideme!” povedala som autoritatívnym hlasom s náznakom humoru. Zatváril sa ešte prekvapenejšie a ja som sa už naplno rozosmiala. Sam zatriasol hlavou, postavil sa z pohovky a s obrovským úsmevom ma nasledoval do spálne.

***

„Dokelu,” zaklial Sam a ja som sa naňho prekvapene pozrela. Posadil sa.

„Čo sa deje?" spýtala som sa a podoprela som sa na lakti, aby som naňho lepšie videla.

„Mám ešte prednášku. Presne o pol hodinu. Toto nemám šancu stihnúť,” vysvetľoval Sam, pokiaľ behal po izbe a zbieral svoje veci. „Tak toto si dnes už neoblečiem,” odhodil košeľu naspäť a vybral sa ku skrini. Začal sa v nej prehrabovať a mne bolo jasné, že dnes budem mať čo upratovať.

„Snaž sa narobiť čo najmenej neporiadku, prosím,” povedala som otrávene a zvalila som sa naspäť do perín.

„Prepáč, zlato,” povedal, podišiel k posteli, dal mi rýchly bozk na pery a s "ahoj" odchádzal. Počula som len ako zaklapli vchodové dvere.

Ešte chvíľu som sa prevaľovala na posteli a potom som s povzdychom vstala. Už to tak vyzerá, že dne sa poobedný spánok nekoná.

Upratala som po Samovi tie veci a rozhodla som sa, že niečo upečiem. Sam miloval koláče a zákusky a aspoň sa mu zlepší nálada, keď sa vráti domov. A určite jeho nálada nebude bohvieaká, keď dnes zmešká tu jeho slávnu prednášku. Postavila som sa do prostriedku kuchyne a rozmýšľala som, čo také upečiem. Pozrela som sa do skriniek a chladničky. Keď som si zhrnula, čo také mám doma, rozhodla som sa, že dnes vyhráva obyčajný čokoládový perník.

Keď už bol perník upečený a dokonca aj vychladnutý a byt poupratovaný, nevedela som čo robiť. Chvíľu som prepínala programy v telke, ale nič ma nezaujalo. Snažila som sa prečítať niečo v knihe, ale ani na to som sa nevedela sústrediť. Vzdala som to. Začala som sa prechádzať po byte s čudným pocitom v hrudi. Nevedela som si ho vysvetliť, možno to súvisí s tehotenstvom, ale je to normálne? Nemala by som zájsť k lekárovi?

Keď sa vráti Sam, dohodnem sa s ním. Hneď, ako som pomyslela na Sama, nepríjemný pocit v hrudi sa zdvojnásobil. Dopekla, čo sa to deje? Nechala som to tak a zobrala som zo stolíka mobil. Charliemu volať nemôžem, je v práci. Renée taktiež a Mia je s Michaelom. A vtom som si spomenula na svoju starú mamu.

Áno, Charlieho mama - babička Marie Swanová - je už nebohá a to isté platí aj o jej manželovi, ale mamina mama stále žije. Má už svoj vek, ale stále je to čulá a čiperná žena. Pri myšlienke sa svoju starú mamu som sa usmiala. Hovorila som s ňou naposledy pred tromi mesiacmi. Najvyšší čas ozvať sa jej. Dlhujem jej to. Dokonca aj o mojom tehotenstve sa dozvedela od Renée.

Vytočila som číslo starkej Ruth a čakala som, kým zodvihne. Po pár minútach sa na druhej strane linky ozval jej hlas.

„Ahoj, starká,” pozdravila som.

„Bella? Zlatko, si to ty? No to je dosť, že sa mi vôbec ozveš,” sťažovala sa, ale počula som v jej hlase radosť a lásku.

Starú mamu Marie si dobre nepamätám, bola som ešte maličká, keď zomrela, ale s Ruth som mala vždy veľmi pevný vzťah. Je to tá typická stará mama, ktorá sa desaťkrát opýta, či nie si hladná a aj keď jej vysvetlíš, že naozaj nie si hladná, ona ti niečo pripraví. Tá stará mama, ktorá vám pred spaním číta rozprávky a učí vás zašívať si diery na teplákoch, ktoré ste si pri hre roztrhli.

So starkou som sa rozprávala aspoň pol hodinu. Ale aj telefonát sa musí raz skončiť a ja som zase nemala čo robiť. No čo bolo horšie, zase sa ozval ten príšerný pocit v hrudi. Začalo ma to naozaj desiť, a tak nejako som tušila, že to s tehotenstvom nemá nič spoločné. Začala som prepadať panike.

Ďalšiu pol hodinu som presedela pred televízorom, ale naozaj nemám ani potuchy, čo som pozerala. Romantika, komédia, program o varení? Postavila som sa z pohovky a namierila som do spálne. Pochybujem, že zaspím, ale aspoň sa o to pokúsim.

Keď som prechádzala chodbou do spálne ozval sa zvonček pri dverách. Žeby sa už Sam vrátil? Hodila som pohľadom k hodinám visiacim nad skrinkou. Bolo to len niečo cez tri hodiny čo bol Sam preč. Ešte sa nemohol vrátiť. Tak kto to potom zvoní? Zvonček sa ozval znova a o dosť nedočkavejšie. Pomaly som spravila tých pár krokov ku dverám a potom som ich ešte pomalšie otvorila.

Stáli tam dvaja muži v uniformách. Policajti, napadlo mi. Ale čo by robili policajti u mňa doma?

„Želáte si?” spýtala som sa a snažila som sa nevnímať stupňujúci sa nepríjemný pocit v hrudi.

„Ste Isabella Swanová?” spýtal sa jeden z nich. Len som prikývla. Vykoľajilo ma, že poznajú moje meno, čo znamená, že idú za mnou. „Som šerif Brown z miestnej polície. Musím s vami hovoriť ohľadom vášho priateľa Sama Renalda. Je to váš priateľ, nemýlim sa, slečna?”

„Nie, nemýlite,” povedala som s knedlíkom v krku, „Sam je môj priateľ.”

„V tom prípade pre vás, slečna Swanová, nemám dobré správy.”

Neznášam takéto konce. Naozaj, ale nemôžem to nijako inak spracovať. Proste to musí byť takto. Mrzí ma to. =/

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 15. kapitola: