Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 16. kapitola

04.02.2012 (20:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1681×

16. kapitola - To nemôže byť pravda!

Sam:

„Dokelu,” zaklial som, keď som sa pozrel na hodiny a zistil, že o pol hodinu mám prednášku. Ja som taký idiot, ale zase nijaká prednáška mi nedokáže nahradiť Bellu. Posadil som sa skôr, ako by som sa rozhodol nikam neísť. Síce je veľká pravdepodobnosť, že to nestihnem, ale - a čo?

„Čo sa deje?” spýtala sa ma Bella a podoprela sa na lakti, aby na mňa lepšie videla. Otočil som sa na ňu.

„Mám ešte prednášku. Presne o pol hodinu. Toto nemám šancu stihnúť,” lamentoval som a zbieral som z podlahy svoje oblečenie. Keď som držal v rukách košeľu, uvedomil som si, že obliecť si toto nie je najlepší nápad.

„Tak toto si už dnes neoblečiem,” povedal som a začal som sa prehrabovať v skrini s cieľom nájsť niečo iné na seba.

„Snaž sa narobiť, čo najmenej neporiadku, prosím,” poprosila ma Bella a zvalila sa naspäť do perín. Tak teraz jej to tehotenstvo závidím. Tak rád by som sa k nej vrátil do postele.

„Prepáč, zlato,” rýchlo som sa ospravedlnil, dal jej pusu na čelo a vybehol som zo spálne cez obývačku na vstupnú chodbu a už som za sebou zamykal dvere. Rýchlo som zbehol po schodoch, snáď nebudem čakať na ten pomalý výťah. Po ceste k autu som stretol svoju otravnú šesťdesiatročnú susedu, ktorá nevie nič iné, len ohovárať. Nevadilo by mi to, keby si neotvárala ústa aj na moju Bellu, ale toto teraz nie je podstatné. Dobehol som k autu a po ceste som sa modlil, aby som sa nespotil.

Nastúpil som do auta a vyrazil som nedovolenou rýchlosťou cez štvrť. Môj byt je od školy podstatne ďalej, než internát, v ktorom bývala Bella. Cesta do školy trvá niečo cez pol hodinu. Pokiaľ dodržujete predpisy, ale mám šancu stihnúť prednášku, keď predpisy nedodržím. Bože, vážne len dnes. Ponáhľam sa.

Znova som pridal plyn a začal som predbiehať ostatné - pekelne pomalé - autá. Bol som na čele dopravnej kolónie, keď sa predo mnou objavil prechod, na ktorý nečakane vstúpila žena s kočiarikom. Prudko som stúpil na brzdu.

„Do pekla,” nadával som ako pohan. Skoro som ich zrazil. Oprel som si čelo o volant a snažil som sa rozdýchať počiatočný šok.

Mohol som ich zabiť. Ženu s malým dieťaťom. Preboha. Určite by niekomu chýbali. Nejakému mužovi, ktorý na nich doma netrpezlivo čaká. Mužovi, ktorý mal toľko šťastia, ako ja, že si našiel partnerku po zbytok života a má s ňou dieťa. Ako by sa ten muž vyrovnal s tým, že mu nejaký idiot zabil rodinu, len preto, aby stihol hlúpu prednášku? Určite by ma znenávidel a ja by som ho plne chápal.

Neviem, čo by som robil na jeho mieste. Prinajlepšom by som sa zbláznil.

Pomaly som začal pridávať plyn a vydal som sa po diaľnici, teraz už normálnou rýchlosťou. Poctivo som dodržoval každý jeden predpis. Nechcem si zopakovať to z pred pár minút.

Šiel som povolenou rýchlosťou a celou cestou som myslel na tú ženu s dieťaťom a na moju Bellu a naše bábo. Totálne ma to vyviedlo z miery.

Blížil som sa k odbočke na ulicu, na ktorej stojí budova školy. Zapol som smerovky a začal som prechádzať cez vedľajší pruh do uličky. Mal som prednosť, no napriek tomu som na ľavej strane začul šmyk pneumatík. Otočil som sa k oknu a uvidel som auto, ktoré mierilo obrovskou rýchlosťou do toho môjho. Bolo príliš blízko. V panike som zatvoril oči a predstavoval som si Bellu s naším dieťatkom, keď som začul tupý náraz a výbuch. Potom bola len tma.

Bella:

„Autonehoda? To nemôžete myslieť vážne, dopekla. Žarty si choďte robiť z niekoho iného,” kričala som ako nepríčetná na oboch policajtov. Tí sa na mňa len súcitne pozerali a ani jeden mi to nepoprel. Ani jeden z tých hajzlov nepovedal, že to nie je pravda. Mlčali.

„Prosím, povedzte, že to nie je pravda. Ja vás prosím,” šepkala som, prosila a po lícach mi tiekli obrovské slané kvapky sĺz.

„Je nám to veľmi ľúto, slečna,” povedal jeden z nich. Začala som zbesilo kývať hlavou z prava do ľava.

„Nie, nie, nie,” šepkala som stále dokola. „To nemôže byť pravda.”

„Mali by ste si sadnúť, slečna. Ohrozujete vaše zdravie a zdravie vašeho dieťaťa.”

„Nehovorte mi, čo mám robiť, dopekla,” skríkla som, ale aj tak som poslúchla. Moje dieťa je to jediné, čo mi po Samovi zostalo. Sadla som si na pohovku a len som plakala a plakala. Neviem ani ako dlho to trvalo. Všetko okolo seba som vnímala len okrajovo. Jeden z tých policajtov si sadol vedľa mňa a snažil sa ma upokojiť. Druhý mi priniesol čaj, ale ja som nemala na nič chuť. Chcela som len spať a potom sa zobudiť s tým, že nič z toho nie je pravda. Bol to len príšerný sen. Sam by ležal vedľa mňa, pokojne by spal a jednou rukou by ma objímal a zároveň hladil naše dieťatko v mojom brušku.

Pri každej myšlienke naňho, na nás, som plakala viac a viac. On nemohol byť mŕtvy. On nie. Mal celý život pred sebou. Život, ktorý sme mali stráviť spolu a s naším dieťaťom.

Neviem, kedy sa tu zjavila mama a začala ma objímať. Neviem ani len, ako sa sem dostala. Ale zrejme jej o tom museli povedať policajti.

Využila som prítomnosť aspoň jednej milovanej osoby a plakala som jej na ramene. Mama plakala so mnou.

„Bude to v poriadku, zlatko,” opakovala stále dokola a dokola a ja som tak veľmi túžila uveriť jej slovám. Tak veľmi. Ale nemohla som. Už nič nebude v poriadku. Vôbec nič.

Po pár hodinách som zaspala. Dúfala som, že aspoň v spánku si oddýchnem, ale po celý čas, čo som spala sa mi snívalo o Samovi. Boli to zvláštne sny. Spojené spomienky naňho s niečím nereálnym a vždy sa ten sen skončil rovnako. Videla som auto. Samovo auto a jeho za volantom. Videla som ako odbočuje a ako doňho naráža iné vozidlo. Potom tam bol oheň. Výbuch a mŕtve telá. Zakaždým som sa s trhnutím zobudila.

Táto kapitola sa mi písala veľmi ťažko. Napriek všetkému som si Sama obľúbila, ale takto som to mala naplánované už od začiatku a netrúfam si meniť to. Dúfam, že ste si užili posledný Samov pohľad v tejto poviedke. Viac ich naozaj, bohužiaľ, nebude. =(

Kapitolu venujem Lucke2010, ktorá vlastne tušila, čo sa so Samom stane.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 16. kapitola: