Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 14. kapitola

26.01.2012 (15:30) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1605×

lucka2010 - Nie, to ti naozaj nepoviem. =D Nechaj sa prekvapiť. ;) Možno by som ťa mohla trošku provokovať, ale neviem čo ti môžem vykecať. =D Možno len toľko, že to asi nebude až taký šok. Pre niektorých. ;) Ďakujem za komentár a týmto by som ti dnešnú kapitolku chcela venovať. Snáď sa potešíš. Si zlatíčko.

SummerLily - Sam je vždy taký. Preto je dokonalý. =D Už mi to pomaly začína liezť na nervy, ale tak čo už. =D Musím to vydržať. A o pár riadkov máš reakciu Samových rodičov. =) Tiež ďakujem za komentár.

Marcela - Plány mám veľké a ako som už spomínala, nie som si istá, či sa vám budú páčiť. Uvidíme. ;) Ďakujem za komentár. PS: Tá prezývka potvorka sa mi celkom páči. =D

Lenuskaemm - Ty si ale nedočkavá. =D Žiadne lietadlo nebude. A Cullenovci nebudú robiť žiadny prieskum. =D Ja mám s nimi máličko iné plány. =D A hej, Sam masíroval Belle nohy. To som jej musela dopriať. A je pravda, že ja osobne mám masáže nôh veľmi rada. Možno práve to ma inšpirovalo. =D Taktiež som veľmi, veľmi, veľmi rada, že si sa pri mojej poviedke odreagovala. =) A ďakujem za chválu a krásny komentár. =) Tiež by som ti dnešnú kapitolku teda rada venovala. PS: Nemáš začo, Johanko. =D

Dievčatká, všetkým vám ďakujem za milé komentáre. =) Ale niekedy by som vážne potrebovala dostať po hube. =D Takže tá kritika by mi vážne pomohla. =)

14. kapitola: Vnúča alebo škandál?

Juliana Renaldová:

„Myslíš, že je to vážne?” pýtala som sa svojho manžela.

„Neviem, drahá, ale myslím si, že sa trápiš úplne zbytočne. Sam aj Bella sa tu každú chvíľu objavia a všetko nám vysvetlia.” Očividne sa ma snažil upokojiť, ale ja svojho syna poznám veľmi dobre. Vždy sa snaží správať, akoby sa nič nedialo. Ale niečo sa stalo. Viem to, pretože mal v hlase obavy a nervozitu, neistotu.  A taktiež som v pozadí počula Bellin hlas a očividne bola dosť nervózna. Čo mohlo to úbohé dievča tak vystresovať?

„Myslíš, že by to mohla byť svadba?” Sam sa na mňa pozrel so zodvihnutým obočím. „Myslím tým, či nám nechcú oznámiť, že sa vezmú. Čo iné by to mohlo byť?” Bola to rečnícka otázka, ale aj tak som čakala odpoveď. Nie som si istá, či je to svadba. Môj syn ma tiež veľmi dobre pozná a vie, že pre niečo také by nemusel byť nervózny. Síce sú obaja - on aj Bella - ešte veľmi mladí, ale očividne sa milujú. Keby sa vzali, ich manželstvo by bolo určite šťastné a harmonické. O tom ani najmenej nepochybujem. Tak prečo bol Sam mierne vykoľajený? Veď svadba nieje nemanželské dieťa. Iba ak by bola Bella tehotná. Ale nie, to nebude ono. Môj syn je zodpovedný mladý muž a vie, že takéto tehotenstvo by znamenalo verejný škandál. Tak stačí, Juliana. Takéto myšlienky ti kategoricky zakazujem.

***

Sedeli sme aj so Samom v obývacej izbe, keď sa domom rozoznel zvonček. Sam a Bella sú tu. Pozrela som sa na svojho manžela s panickým výrazom v tvári.

„Jul, drahá, prosím ťa, hlavne sa upokoj. Nemôže to byť také zlé. Zveličuješ, miláčik.” Rozhodla som sa dať svojmu manželovi za pravdu. Nemôže to byť také zlé.

Počula som, ako Miranda otvára vchodové dvere, ako oboch pozdravila a následné zabuchnutie dverí. Ostražito som počúvala všetky zvuky, ale nič, okrem pár zdvorilých fráz, som nepočula. Keď som začula jemné našlapovanie pri vstupe do obývacej miestnosti, postavila som sa z pohovky a pozrela som sa smerom k dverám.

„Mama, otec, ahojte. Som rád, že vás opäť vidím,” pozdravil Sam s úsmevom a potom sa otočil na Bellu, ktorá ho držala za ruku. Musela som sa usmiať. Bella bola oproti Samovi drobulinká. Pôsobila dojmom krehkého žieňaťa. A navyše to bola krásna žena. Naozaj veľmi pekná.

Bella nás tiež potichu pozdravila a zaškľabila sa. Je mi jasné, že to bol pokus o úsmev. Týmto moje podozrenie a nervozita len stúpli. Po ďalších zdvorilostných frázach a milých slovách sme sa usadili na pohovkách. Dala by som dušu zato, že som si všimla, ako Belle stiekla z čela kvapôčka potu. Prižmúrila som oči. Všetci mlčali. Vrátane mňa.

Môj manžel sa tváril veľmi súcitne a očividne nechcel Sama ani Bellu do ničoho nútiť. Bol príliš mäkký. Ale ja som to už nevydržala.

„Tak poviete nám už konečne, čo sa deje?” povedala som to trochu ostrejšie, než som mala pôvodne v pláne, ale nebudem sa ospravedlňovať. Chcem vedieť, čo sa deje. Bez ohľadu na to, o akú vážnu záležitosť ide.

„Jul,” mierne karhavo ma oslovil manžel. Nepozrela som sa naňho. Namiesto toho som pohľadom prebodávala svojho syna. Keby som ten pohľad vrhla aj na Bellu, riskovala by som jej zdravie. Sam sa pod mojim pohľadom mierne ošil a Bella tiež. Ale vnímala som to len okrajovo. Stále som čakala na vysvetlenie.

„Mami,” začal Sam, ale Bella ho zastavila. Položila mu ruku na rameno a keď k nej otočil hlavu, venovala mu jeden kŕčovitý úsmev. Pozerali sa na seba snáď aj dve minúty. V ich pohľadoch bolo toľko lásky a oddanosti, že mi bolo hlúpe pozerať na nich. Pôsobilo to príliš intímne. Odvrátila som hlavu a pozrela sa na svojho manžela. Všimla som si, že sa podvedome usmial na ten obraz pred sebou a potom tiež svoj pohľad presunul inam. Presnejšie na mňa. Počula som ako si Bella odkašľala. To bol signál, že sa už môžeme pozerať.

„Viete,” začala nervózne, „neviem, ako vám to povedať a ako vám to vysvetliť, len chcem, aby ste vedeli, že nič z tohto sme so Samom neplánovali. Bol to pre nás obrovský šok, ale napriek obavám, ktoré som mala z reakcie mojich rodičov a z vašej reakcie, to bolo príjemné prekvapenie. Neplánovala som to tak skoro, ale osud to chcel asi inak,” Bella pokračovala vo svojom monológu a ja som sa čím ďalej, tým viac strácala. O čom to to dievča rozpráva? Pozerala som sa na ňu značne nechápavo a očividne som nebola sama. Jediný, kto vedel, o čo ide, bol môj podarený syn. Pozeral sa na Bellu akoby jej chcel do žíl vliať viac odvahy a odhodlania, no ona sa naňho nepozerala. Nepozerala sa ani na môjho manžela. Svoj pohľad upierala výlučne do mojich očí.

„Mám pocit, že nerozumiem,” ozval sa tichý hlas vedľa mňa. Pozrela som sa na manžela, ale ten sa pozeral na Bellu a nášho syna. Tiež som sa na nich znova pozrela. Bella otvorila ústa, ale potom ich zase zatvorila. To sa zopakovalo ešte párkrát, až do toho vstúpil Sam. Očividne mu došla trpezlivosť. Náhle sa postavil a začal:

„Proste sa vám tú Bella snaží povedať, že tak nejak budete starými rodičmi,” povedal, vydýchol si a zvalil sa opäť na pohovku vedľa Belly, ktorá mu vložila dlaň do tej jeho. Ja som zostala ako obarená a len som sa na nich pozerala. Pár minút som nebola schopná žiadnych súvislých myšlienok, nie ešte nejakých slov. Tak predsa len sa moje obavy naplnili. Na toto som nebola pripravená. Síce ma tá možnosť napadla, ale bolo to len na pár sekúnd a hneď na to som ju pochovala do toho najtmavšieho kúta mojej mysle. Ale teraz sa to všetko vrátilo do popredia. Dúfala som, že by to mohla byť tá svadba. Že Sam bol nervózny len kvôli obavám o ich pomerne nízkom veku. Na toto som duševne priprarvená bola. Ale tehotenstvo? To je niečo celkom iné.

Postavila som sa z pohovky a zamierila k veľkým oknám, cez ktoré bolo vidno do záhrady. Snažila som sa pôsobiť neutrálne. Nechcela som, aby na mojej tvári boli viditeľné nejaké emócie. Sama som si nebola istá, čo vlastne cítim. V prvom rade to bol šok. Potom obavy o manželovu kariéru. Nechcela som zase čítať tie stupídne články novinárov. Ale bola tam aj radosť. Malý záblesk radosti, veď predsa zo mňa bude stará mama. Mám len jedného syna, žiadne ďalšie deti. Jediné vnúčatá, ktoré kedy budem mať, budú Samove deti. A podľa tohto aj Belline. Ale to nič nemení na tom, že tí dvaja nie sú manželia. Bez ohľadu nato, že na deti majú určite kopu času, nie sú manželia. To dieťa bude nemanželské a to je škandál sám o sebe. Bože, ako reagovať?

Počula som, ako sa môj manžel postavil z pohovky a zamieril k Samovi a Belle. Podľa zvukov som usúdila, že aj tí sa postavili. A potom som len počula tiché gratulujem. Môj idealistický manžel si asi neuvedomuje, čo sa deje. Tak on im gratuluje. Cs. Otočila som sa k nim a všimla som si, ako môj manžel objal Bellu, ktorej z očí tiekli slzy. Nevedela som, či šťastné pre dedkovu reakciu, alebo či smutné pre moju reakciu. V hrudi som cítila vinu. Asi som to prehnala. A to som sa snažila pôsobiť neutrálne.

Nevedela som, na koho sa hnevať, či na Sama za to, že je nezodpovedný a spravil Belle dieťa, či na manžela za to, že si neuvedomuje, do akých problémov nás toto môže dostať, alebo či sama na seba za to, že som svoju reakciu značne prehnala a ublížila som tým svojim najbližším. Ale nemohla som sa hnevať na Bellu. Nie, keď som videla jej tvár zmáčanú slzami a smutné úsmevy. To dievča si prešlo ťažkými depresiami, ako mi spomínal Sam. Nejaký hlupák jej tak veľmi ublížil, že sa z toho len ťažko spamätala a ja jej teraz ubližujem tiež.

A prečo sa tu vlastne rozčuľujem? Toto už nezmením. Bella ja tehotná a ja som zásadne proti potratu. Sama som nikdy nemohla mať viac detí. Len Sama, pretože som bola hlúpa. Bola som ešte mladšia než Bella, keď som otehotnela po prvý krát a rozhodla som sa pre potrat. Zabila som svoje bábätko zo strachu z reakcie rodičov a novinárov. Moja rodina bola vplyvná a niečo také by s ich dobrým menom silno zamávalo. No teraz to ľutujem. To dieťa za nič nemohlo. No vydesili ma rodičia a ja som vedela, že keď chcem, aby bolo všetko v poriadku, ten plod musí ísť preč. A to sa podpísalo na mojom zdraví. Pôrod so Samom bol ťažký, ale aj keď som vedela, že možno zomriem, nezabila by som ho. Nie po mojej prvej skúsenosti. A prežila som. Síce s faktom, že viac detí už nikdy nebudem môcť mať. Ale mám Sama. A budem mať vnúča. Mám možnosť dať mu všetku materinskú lásku, ktorú v sebe mám a ktorá bola odložená a uchovaná pre ďalšie moje deti. Teraz ju budem môcť využiť.

Všimla som si, že ma Bella pozoruje. Usmiala som sa na ňu a vydala sa k nej. Všetky pohľady boli teraz smerované k môjmu počínaniu. Podišla som k nej a silno ju objala.

„Poď za mnou,” pošepla som jej do ucha a odstúpila som. Pozrela som sa na ostatných a potom som sa otočila k dverám a zamierila do pracovne.

Bella:

Pozerala som, ako Samova mama odchádza z miestnosti a pravdepodobne zamierila do pracovne. Nevedela som, čo si o tom myslieť.

Tak veľmi som sa bála ich reakcie na moje tehotenstvo. Vedela som, že to môžu považovať za vážny škandál. Chcela som im to povedať sama. Ak by sa hnevali, nechcela som, aby sa hnevali na Sama, ale na mňa. Narobila som im dosť problémov mojím tehotenstvom, nechcem im aj zobrať syna. Snažila som sa hovoriť pokojným zmiereným hlasom, ale vrelo to vo mne. Nedokázala som dokončiť vetu, myšlienku. Proste nič. Dokončil ju Sam a ja som v tej chvíli stuhla. Vlastne stuhli všetci v miestnosti, až na Sama, ktorému sa očividne uľavilo. Samov otec to zobral dobre. Veľmi dobre a pritom tu išlo o jeho prácu a o jeho kariéru. Dokonca som mala pocit, že sa teší. Úprimne teší.

Ale Samova mama - Juliana - to bolo niečo úplne iné. Bola napätá a zjavne rozčúlená. Nahnevane sa postavila zo sedačky a podišla k jednému z tých obrovských okien, ktoré mali v obývačke. Pozerala sa do okna a na nás sa ani neotočila.

Dotklo sa ma jej správanie. Nechcela som si to pripustiť, ale bolo to tak. Trápilo ma, že to vzala takto. Že neprejavila ani trošičku radosti. Ale čo som mohla čakať? Už len to, že to tak dobre prijal pán Renaldo bolo príliš dobré. Ale keď sa k nám konečne otočila, keď podišla ku mne a dokonca ma objala, nechápala som, čo sa deje. Pocítila som nádej. Snažila som sa ju potlačiť, ale bola tam. Čo keď chce, aby som išla na potrat? Na čo prišla, keď stála pri okne a premýšľala? Vedela som len o jednom spôsobe, ako to zistiť. Spravila som pár váhavých krokov smerom k pracovni, keď ma zastavili dve ruky. Otočila som sa na Sama.

„Bella, čo to robíš?” spýtal sa ma. Snažil sa pôsobiť ľahostajne, ale bolela ho reakcia jeho mamy.

„Idem sa porozprávať s tvojou matkou,” odpovedala som mu a ráznejšie som odišla z obývačky. Počula som ako na mňa volá a snaží sa ma prehovoriť, ale nevnímala som jeho slová.

Zaklopala som na dvere pracovne a počkala kým ma pani Renaldová pozvala dnu. Váhavo som prešľapovala z nohy na nohu pri dverách a nevedela som, čo robiť.

„Posaď sa, zlatko,” povedala s jej typickým milým hlasom, ktorým ma oslovovala vždy, keď som bola u nich. Ale bol v ňom osteň bolesti. Bolesti, ktorej som nerozumela. Bola to bolesť sklamania? Sklamala som ju? No dala som na jej slová. Posadila som sa do kresla oproti nej a pozrela som sa jej do očí. Usmievala sa.

„Chcem sa ospravedlniť, Bella. Moje správanie bolo prehnané a neuvážené. Nechcela som ublížiť Samovi a ani tebe. Naozaj,” pani Renaldová sa ospravedlňovala ďalej, ale zastavila som ju. Bolo mi jasné, že jej hnev ľutuje.

„To je v poriadku, nerobte si so mnou starosti. Viem, že mojim tehotenstvom spôsobím vašej rodine škandál, ale prosím, snažte sa ma pochopiť. Nie som schopná dať to dieťa preč. Milujem ho,” povedala som pokorne a bolo mi jasné, že ma chápe. Koniec koncov, bola to matka, ale taktiež manželka, ktorej záležalo na manželovom dobrom mene.

„Bella, nikdy, nikdy by som nežiadala, aby si to dieťa dala preč. Naozaj nikdy. Aj keby si to chcela spraviť sama, nedovolila by som ti to, pretože skôr či neskôr by si to oľutovala, zlatko. Viem to. Viem aj to, že ťa mrzí, že z toho bude zjavne škandál, ale prosím ťa, Bella, nedaj sa vyprovokovať. Nezabi svoje dieťa len zo strachu, čo si o tebe ostatní pomyslia. To dieťa je súčasťou teba. Je to tvoje telo.” Samova mama rozprávala ďalej a z očí jej začali tiecť slzy. Až po jej ďalších slovách mi došlo prečo plače. Bola v mojej situácii. Ba nie, bola na tom podstatne horšie a ona sa rozhodla pre potrat. Vyčíta si, že to bábätko zabila. Porozprávala mi, že o jej prvom tehotenstve nevie nikto, ani jeden Sam. Bola som prvá osoba, ktorej to povedala. Dojalo ma to. Pani Renaldová mi dopodrobna opísala jej pocity. Všetky pocity. Strach, vinu, odhodlanosť, opäť vinu a obrovský žiaľ. Po celý ten čas plakala a ja som plakala s ňou.

Nedokázala som sa na ňu hnevať. Tisíckrát sa mi ospravedlnila za jej správanie, ale naozaj som sa na ňu nedokázala hnevať. Chápala som jej bolesť. Nedokázala som si predstaviť, že by som o svoje bábätko prišla. Zabilo by ma to. Milujem ho z celej duše.

Objímala som sa so Samovom mamou celých pätnásť minút. Ale dohnal nás čas. V pracovni sme boli zatvorené už niečo cez tri hodiny. Sam a jeho otec už určite museli byť poriadne netrpezliví. Odtiahli sme sa a ja som jej venovala ešte jeden povzbudzujúci a hlavne úprimný úsmev, a potom som sa vrátila k Samovi s vedomím, že týmto som si so Samovou mamou ešte bližšia. Že sa náš vzťah upevnil. Nedokázala som sa neusmievať.

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 14. kapitola: