Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 13. kapitola

03.01.2012 (15:15) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1823×

leluš: Som rada, že sa ti Sam páči, ale dám ti radu. Nezvykaj si naňho príliš. ;) Ďakujem za komentár.

SummerLily: V tejto kapitole sa dozvieš ako reagovali Belliny rodičia. Ako to bude s tými Samovými, to si budeš musieť počkať do ďalšej kapitoly. A čo bude ďalej so Samom? V najbližších, dajme tomu, troch alebo štyroch kapitolách sa to dozvieš. Možno aj skôr. Tiež ďakujem za komentár.

lucka2010: Som rada, že som ti spravila radosť takou maličkosťou. Ďakujem za chválu a krásny komentár a neboj, aj ja koľkokrát zabudnem, čo som písala do komentárov k nejakým poviedkam. =D A Cullenovci... Ty sa možno bez nich zaobídeš, ale ja rozhodne nie. =D Potrebujem ich k životu, takže aj v tejto poviedke sa určite objavia.

Sanasami: Ďakujem za komentáre pri minulých kapitolách. =)

marty555: Taktiež ďakujem. =)

lenuskaemm: Lietadlo si nechaj. Nepotrebujem ho. =D Cullenovci aj Edward budú, neboj. Na fb som ti to všetko pekne krásne objasnila. =D Taktiež ďakujem za komentár a chválu. A Edward a prieskum... E-e-e. =D To nejde dohromady. =D

13. kapitola

25. 12. Samov byt

 Bella:

„Bell, nechceš sa už posadiť? Pochoduješ tu dokola už aspoň dvadsať minút,” dohováral mi Sam, ktorý ma celých tých dvadsať minút sleduje z gauča. Hodila som naňho sarkastický pohľad.

„Fajn, tak mi povedz, ako toto,” ukázala som na svoje brucho, „vysvetlím rodičom? A hlavne Charliemu,” povzdychla som si a zvalila som sa na sedačku vedľa Sama. Sam si ma pritisol k boku a objal ma okolo ramien.

„Máme vianočné voľno zo školy. Zastavíme sa u tvojej matky, všetko jej vysvetlíme a potom urobíme presne to isté aj s Charliem, len s tým rozdielom, že budeme musieť cestovať. Ale teoreticky by sme to mali stihnúť.”

„Originálne. To by mi v živote nenapadlo,” povedala som sarkasticky a Sam len prevrátil očami. „Rozmýšľal si nad tým, že by to Charlie vôbec nemusel zobrať dobre? Ja mám dvadsať rokov, Sam, a čakám dieťa. Toto môj otec len tak ľahko nestrávi. A čo moja matka? Od malička ma viedla k tomu, že mať dieťa skôr ako v tridsiatke je pomaly horšie ako vražda samotného prezidenta. Nerada ti to hovorím, ale sme v háji. A čo tvoji rodičia? Panebože, veď tvojho otca skoro všetci poznajú. Píše sa o ňom v rôznych novinách a časopisoch, v žurnáloch a dokonca sa o ňom hovorí aj v telke. O chvíľu budú novinári písať aj o nás. Už vidím tie titulky: Syn jedného z najúspešnejších právnikov všetkých čias, Sam Renaldo mladší, bude otcom nemanželského dieťaťa. Alebo horšie. Sam Renaldo...”

Začínala som hysterčiť, ale nevedela som si pomôcť. Samozrejme, nezmenila som názor. Svoje dieťa chcem a nechám si ho, ale vážim si svojich rodičov a presne tak aj tých Samových. Je mi jasné, že niečo takéto ich nepoteší. Teda, určite by mali radosť z vnúčaťa, ale až o takých desať rokov a po svadbe. Nechcela som si to priznať, ale mám strach. Nechcem sa hádať s nikým a už vôbec nie s mojimi rodičmi, ale čo ak budú chcieť, aby som to maličké dala preč? Viem úplne presne, že to nespravím. Nie. Za svoje dieťa budem bojovať.

„Bell, pozri sa na mňa,” ohlásil ma Sam. Pozrela som sa naňho a čakala. „Ľúbim ťa. Spolu to zvládneme, uvidíš. Nebude to také hrozné. Oni sa s tým zmieria. Možno to nebude také ľahké, ale po čase pochopia, že my to dieťatko chceme a rozhodli sme sa mať rodinu. Pozri, Bella, moji rodičia ťa zbožňujú. To predsa sama dobre vieš. Pochopia to. A čo ťa po novinároch? Nech si píšu čo chcú. Aj tak väčšina z tých ich článkov sú vymyslené hlúposti.”

Sam sa ma snažil upokojiť a ja som sa nechala. Aspoň pre dnešok sa s tým nemienim zaoberať. Skôr či neskôr ale budem musieť povedať pravdu. No ako povedal Sam, oni to pochopia. Neverím, že by na mňa moji rodičia zanevreli len preto, že som odmietla zabiť svoje dieťa. Možno to bude trvať trochu dlhšie, ale... Pochopia to. Cítim, že áno.

***

„Ahoj, mami,” pozdravila som Renée, keď mne a Samovi prišla otvoriť dvere.

„Bells, zlatko, Sam, čo tu robíte?” pýtala sa nás Renée s úsmevom. Nervózne som sa ošila a pozrela na Sama. Žmurkol na mňa a usmial sa. Renée bola prvá osoba, ktorej sme sa to rozhodli povedať.

„Chceli by sme s vami hovoriť, Renée,” povedal Sam.

„Poďte ďalej,” povedala mama a keď sme vošli, zatvorila za nami dvere. „V poriadku, ale prečo sa obaja tvárite tak strašne vážne? Stalo sa niečo?” pýtala sa Renée s prižmúrenými očami a podozrievavým pohľadom.

„Vlastne áno, ale nejde o nič zlé. Nerobte si starosti.” Sam sa na mamu usmial a ja som žasla. Nič zlé? Tak fajn, možno to nie je zlé, ale aj tak. Tvári sa akoby sa nechumelilo. Sadli sme si a Renée prehovorila.

„Nechoď na mňa s rozprávkami, Sam. Poznám svoju dcéru a tá sa tvári akoby vyviedla nejaký zločin.” Sam chcel niečo povedať, ale zastavila som ho.

„Nejde o žiadny zločin, mami. Vlastne som ti chcela oznámiť, že som tehotná,” dostala som zo seba tú vetu a neverila, že som to naozaj povedala. Ani som mamu na niečo také nepripravila. Proste som to vysypala.

Keď som sa spamätala z prvotného šoku, pozrela som sa na Renée a Sama. Sam obozretne sledoval maminu reakciu a Renée mala ústa mierne otvorené a tvárila sa neurčito. Mala som pocit, že sa v jej tvári vystriedalo viacero emócií. Prekvapenie, šok, pochopenie, panika a nedôvera.

„Bella, dnes naozaj nemám náladu na žarty,” povedala Renée a asi dúfala, že sa rozosmejem a poviem, že je to vtip, ale toto som spraviť nemohla. Mlčala som. Renée pozorovala moju tvár a mne došlo, že sa práve snaží dýchať a nekričať. Pochopila, že nežartujem.

„To ste nemohli byť opatrnejší?” Očividne to patrilo aj mne, aj Samovi, ale pozerala sa len naňho. „Uvedomujete si vôbec v akej ste situácii?” Renée hovorila pokojným a zmiereným tónom, ale nebolo jej všetko jedno.

„Pozrite, Renée,” začal Sam. „My si uvedomujeme, že mať dieťa nie je ľahké, ale čo iné máme robiť? Snažte sa nás pochopiť. Vy by ste to maličké boli schopná dať preč?”

„Nie, isteže nie. Ako vidíte, mne sa stalo niečo podobné. A taktiež vidíte ako to dopadlo. Bella vyrastala v nekompletnej rodine. S otcom sa stretávala len cez prázdniny. Ja chápem, že sa ľúbite. Tiež som Charlieho ľúbila, ale to vás môže časom prejsť. City vyblednú. Ste obaja takí mladí. Tu nejde len o vás dvoch, ale aj o to dieťa. Musíte myslieť hlavne na jeho dobro, rozumiete mi?”

„Mami, chápem, čo nám chceš povedať, ale na to už je trocha neskoro. Čo sa stalo, stalo sa. O to dieťa sa budeme musieť postarať,” povedala som a pozrela som sa mojej matke do očí.

„Poďte obidvaja sem,” povedala Renée a roztiahla náruč. So Samom sme sa na seba pozreli a vybrali sme sa k Renée. Mama nás oboch silno objala a po lícach jej začali tiecť slzy. „Blahoželám vám. Zvládnete to, nebojte sa. A keby vám niečo nebolo jasné, alebo by ste potrebovali pomoc, obráťte sa na mňa. Môžete rátať s mojou plnou podporou.”

„Ďakujem, mami,” povedala som so šťastným úsmevom a lícami zmáčanými od sĺz. Šťastných slź. „Ľúbim ťa,” šepla som Renée, keď sme sa aj so Samom začali odťahovať.

„Aj ja teba, Bells.” Mama si začala utierať slzy z tváre a ja som spravila to isté. Sadli sme si opäť všetci na pohovku.

„Už ste rozmýšľali ako to spravíte? Myslím so školou a bývaním,” začala Renée.

„Nie tak celkom. Je nám úplne jasné, že takto žiť nemôžeme. Čakáme dieťa a musíme sa zariadiť. Napadlo nám, že by sme mohli bývať u mňa. Môj byt je dosť veľký aj pre rodinu. Bábätku tam môžeme zariadiť izbu, ale čo sa týka školy... V žiadnom prípade nechcem, aby Bella musela prerušiť štúdium, ale o tom rozhodne jej zdravotný stav,” začal vysvetľovať Sam a Renée len s úsmevom prikyvovala a sem-tam doplnila nejakú poznámku. Ja som ich oboch len s úsmevom pozorovala a bola som rada, že s mamou to tak dobre dopadlo. No ešte nemám vyhraté. Charlie ani Renaldovci túto novinku ešte nevedia...

***

Od mamy sme šli opäť k Samovi. Chcela som s ním tráviť čo najviac času a na internáte teraz aj tak nikto nebol. Mia odišla na sviatky k rodičom, tak čo by som tam robila sama? Tu je to oveľa lepšie.

Vyšli sme hore do bytu, vyzula som si tie príšerné podpätky a zvalila som sa na sedačku. Sam sa na mňa usmial a prisadol si. Položil si moje nohy na kolená a začal ich jemne masírovať. Privrela som slastne viečka a len relaxovala.

„Vravel som ti, že to bude v poriadku. Vidíš, tvoja mama reagovala veľmi dobre,” povedal potichučky Sam.

„Áno, to máš pravdu, ale nezabúdaj, že ešte sme neskončili. Ani Charlie, ani tvoji rodičia zatiaľ nič netušia.”

„Hmm, ale čoskoro sa to dozvedia a sama uvidíš, že to bude v poriadku. Nerob si s tým starosti, Bell.”

„Nerobím, nemá to zmysel. A ja sa nechcem stresovať. Škodí to bábätku.” Sam sa usmial a potom sa naklonil k môjmu stále plochému brušku a vlepil mi naň drobný bozk. Usmiala som sa naňho a on sa s bozkami presunul na moju čeľusť a následne na pery...

***

„Si si istá, že to chceš Charliemu oznámiť cez telefón?” pýtal sa ma mierne pohoršene Sam.

„Lepšie ako ísť do Forks a sledovať ako ťa na mieste odstrelí,” odpovedala som a pozrela sa na mobil v mojej ruke. Musíš mu to povedať, Bella. Musíš. Je to tvoj otec. Má právo to vedieť.

Sam si povzdychol, omotal svoje ruky okolo môjho pása a sklonil sa k môjmu uchu.

„Bells, zlatko, pokojne môžeme ísť do Forks. Času je dosť a predsa len takéto veci sa neoznamujú cez telefón. Tvoj otec má právo byť pritom naživo, presne ako tvoja mama,” snažil sa ma Sam presvedčiť, ale ja som bola pevne rozhodnutá.

„Sam, prosím ťa, nevymýšľaj. Ja chápem, že to myslíš len dobre, ale ja nemám náladu cestovať do Forks. Pozri, keby môj otec býval o tri mestá ďalej, nepoviem ani slovo. Ale toto nie.” Otočila som sa mu v náruči a pozrela mu do tváre. Usmiala som sa, zdvihla som sa na špičky a dala mu bozk na nos.

„Idem mu zavolať,” povedala som a hodila hlavou smerom k mobilu. Sam si povzdychol.

„Chceš mu to povedať sama?” zakričal na mňa ešte, keď som odchádzala do izby. Medzi dverami som sa naňho otočila.

„Áno, neboj, to zvládnem.” Ešte raz som sa usmiala a zatvorila za sebou dvere.

So strachom som sa pozrela na mobil. Teraz alebo nikdy, pomyslela som si a vytočila som Charlieho číslo.

„Prosím? Tu Charlie Swan,” ozval sa Charlieho hlas z druhej strany.

„Ahoj, ocko, to som ja,” povedala som.

„Bells, ahoj. Som rád, že si sa ozvala. Ako sa máš? A čo Sam?”

„Mám sa fajn, vďaka. A so Samom je všetko v poriadku, nerob si starosti.”

„Tak teda prečo voláš? Deje sa niečo konkrétne alebo voláš len tak?”

„Vlastne, by som ti mala niečo povedať,” začala som opatrne.

„O čo ide?” Charlieho priateľský a nadšený hlas sa začal meniť na podozrievavý. Presne ako mama, pomyslela som si. Možno bude fajn, keď budem postupovať presne ako u Renée. Proste to naňho vybalím, ale Charlie nie je mama. Bože, čo mám robiť?

„Haló, Bells, si ešte tam?” ozval sa znova Charlie.

„Hej, som.”

„Bella, tak čo si mi to chcela povedať? Je to niečo zlé?”

„Ťažko povedať, ocko. Ja si nemyslím, že je to zlé, ale ty budeš mať asi iný názor.”

„Bella! Pozri, začínaš ma desiť. Rýchlo mi povedz čo sa stalo a bez zbytočných výhovoriek.” Fajn, ocko, ty si to chcel.

„Bude z teba dedko, Charlie,” povedala som a čakala na otcovu reakciu. Nemusela som čakať dlho.

„Čože?”

„Som tehotná, ocko,” povedala som to radšej inak. Pre každý prípad.

„Ja som to pochopil, Bella, ale...? Čo? So Samom?”

„Samozrejme, že so Samom,” povedala som pohoršene. Presne ako pri Mii. Na druhej strane telefónu zostalo ticho.

„Ocko?”

„Hmm?” ozval sa Charlie a podľa všetkého som ho prerušila z premýšľania.

„Si v poriadku?” spýtala som sa opatrne.

„Hej, hej, som, len tomu stále nemôžem uveriť. Mama o tom už vie?”

„Áno, povedali sme jej to ešte včera.”

„A čo Samovi rodičia?” pýtal sa Charlie ďalej.

„Nie, tí to ešte nevedia. Zatiaľ.”

„A kedy im to chcete oznámiť?”

„Ja neviem, ocko, možno dnes alebo radšej zajtra,” odpovedala som značne otrávene. Kam tými otázkami smeruje?

„Pozri, Bella. Videl som, že so Samom to myslíš vážne a vlastne som podobnú situáciu očakával, ale rozhodne nie tak skoro. Chápem, že je to pre vás oboch asi náročná situácia, ale poriadne si to premyslite. Pokiaľ chcete vychovávať dieťa, musíte mu zaobstarať zázemie a... Ale to ti je asi jasné, však? Pozri, Bells, nebudem na teba kričať ani ti nadávať. Je to tvoj život. Tiež som sa stal otcom vo veľmi nízkom veku a neľutujem to. Sam je dobrý chlapec a ja verím, že tebe ani tomu maličkému nebude nič chýbať. No robím si starosti ohľadom jeho rodiny. Zatiaľ som nemal možnosť spoznať Samových rodičov osobne, ale podľa toho čo čítam, sú to vplyvní ľudia. Nemyslíš, že oni budú nemanželské dieťa považovať ako možný škandál?”

Počúvala som Charlieho hlas v telefóne s otvorenými ústami. Ani vo sne by mi nenapadlo, že moji rodičia to vezmú s takým pokojom. Teda, určite ich to stojí poriadnu dávku sebakontroly, ale čakala som, že to bude horšie.

„Neviem, ocko. Tiež sa toho bojím, ale Sam vraví, že to bude v poriadku. Uvidíme. Som rada, že aspoň ty a mama ste to vzali tak dobre. Som vám zato obom veľmi vďačná.”

„To nestojí za reč, Bells. Pozri, keby začali Samovi rodičia robiť problémy, obráť sa na mňa. Som ochotný vám so Samom pomôcť.”

„Ďakujem, ocko, ale nemyslím si, že je to nutné. Sam sa o nás dokáže postarať a nemyslím si, že Renaldovci budú robiť problémy. Mala som možnosť aspoň trocha ich spoznať. Sú to dobrí a čestní ľudia. Možno to bude šok, ale neverím, že to môže byť horšie.”

„V poriadku. To bude len vaše plus.” Usmiala som sa, keď som začula klopanie na izbové dvere.

„Ocko, budem musieť končiť. Sam je nedočkavý a zvedavý,” hovorila som s pobavením v hlase a pozerala som sa na dvere.

„Tak fajn, Bells, dávaj na seba a bábätko pozor. Mám ťa rád, dcérka.”

„Aj ja teba, ocko. Ahoj.” Chcela som už hovor zrušiť, ale Charlie ma prerušil.

„A Bella?”

„Áno, ocko?” spýtala som sa.

„Daj mi potom, prosím ťa, vedieť ako to dopadlo s Renaldovcami.”

„Isteže, ahoj,” rozlúčila som sa s otcom a zrušila hovor.

„Tak poď už ďalej,” zavolala som na Sama, keď klopanie na dvere neprestávalo. Sam pomaly otvoril dvere, do ktorých strčil najskôr len hlavu.

„Ako to vzal?” spýtal sa a keď videl, že sa usmievam, uvoľnil sa a vstúpil do spálne celým telom.

„Lepšie ako som čakala.”

Ták... 13. kapitola za nami. Dozvedeli ste sa ako reagovali Charlie a Renée na Bellino tehotenstvo a už v budúcej kapitole sa dočkáme reakcie Renaldovcov. Pôvodne som to chcela dať ešte sem, ale keď som túto kapitolu písala, bolo už ráno. Také skoré. =D A ja som bola riadne unavená, takže až nabudúce.

Sľubovala som vám, že s pokojnými kapitolami je koniec, a ten sľub stále platí, ale pre vývoj poviedky je potrebné ešte si také 2-3 kapitolky oddýchnuť. =)  

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 13. kapitola: