Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I will change my life - 12. kapitola

31.12.2011 (19:00) • kikuska • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1703×

lucka2010 - Ani mne nejako extra neprekáža, že je Sam dokonalý, ale čo by to bolo za poviedku keby sa v nej nič nedialo? Doteraz to boli pokojné kapitoly bez nejakého psychicky náročného deja, ale to sa zmení. Už čoskoro. ;)

Sanasami - Sľubujem, že sa Cullenovcov dočkáš. A keď ja niečo sľúbim, tak to za každú cenu dodržím. To mi ver. ;) No nerada ťa sklamem, ale ešte nie. Žiaľ, nejde to. Bude pár kapitol (skôr viac ako menej), v ktorých sa toho veľa udeje a po tom nám Edward skomplikuje život. A pekelne. Máš sa načo tešiť.

SummerLily - Ďakujem za chválu. Vážim si to. No a čo sa týka Samovho pohľadu... Mala som ho naplánovaný a stále mám, ale v inej kapitole. Nebude to trvať dlho a tá kapitola sa tu objaví. Veď uvidíš. Ale boli tie Vianoce... Tak si to uži. ;)

A ďakujem za komentáre. Každej jednej. Som rada, že sa vám poviedka páči aj napriek tomu, že je to moje prvé dielo a píšem to, čo mi napadne. Nie je to nič extra premyslené. Teda, nejakú dejovú líniu mám, ktorej sa pridržiavam, ale sem-tam odbočím... =D Ešte raz ďakujem.

12. kapitola - Vianočné prekvapenie

 Bella:

23. decembra

„Mia, je mi úplne jedno, čo v tej bedni pozeráš, ale mohla by si si to...” chcela som to dopovedať a poprosiť ju, aby ten prekliaty televízor stíšila, ale v priebehu sekundy mi zostalo tak zle, že jediné, na čo som sa zmohla bolo utekať na toaletu.

„Bella?” Počula som z obývačky Miin mierne vydesený hlas. „Si v poriadku?” Nezmohla som sa na odpoveď, len som silno dávila a modlila sa aby to prešlo. Po chvíľke som svoju hlavu zodvihla a upokojila svoj splašený dych. Myslím, že teraz môžem odpovedať.

 „Nič mi nie je,” odpovedala som jej. Nevoľnosť ako prišla, tak aj odišla.

Postavila som sa z tej studenej zeme a vypláchla som si ústa vodou. No zostala mi v nich tá odporná pachuť zvratkov. Kašlem na to. Zobrala som si kefku, natlačila na ňu trocha pasty a začala som si zuby poriadne drhnúť. Medzitým Mia vliezla do kúpeľne a obozretne sledovala moje počínanie. Odložila som kefku do pohárika pri paste a vypláchla som si ústa ústnou vodou. Riadne to štípalo a mierne sa mi z tej hnusoby zdvihol žalúdok, ale ustála som to.

Pozrela som sa na Miu, ktorá  tu už ale nebola. Poobzerala som sa po celej kúpeľni, či som ju len neprehliadla, ale napočudovanie tu vážne nebola. Vyšla som z kúpeľne a išla som sa pozrieť kde zmizla, ale vtom som ju uvidela. Blížila sa ku mne a v rukách držala malú bielu kartičku. Nejaký papierik. Načiahla ruku pred seba, no ja som len vykoľajene pozerala. O čo jej ide?

„No tak, Bella, vezmi si to,” povedala asi po dvoch minútach nechápavého pozerania a nasilu mi ten papierik strčila do ruky.

„Čo to je?” spýtala som sa stále nechápavo.

„Čítaj,” povedala a ja som sa začítala. „Je to vizitka môjho gynekológa. Je naozaj spoľahlivý. Môžeš mu plne dôverovať.” Pozrela som sa na ňu ako na blbca.

„Načo mi to dávaš? Nespomínam si, že by som si pýtala vizitku gynekológa.”

„To síce nie, ale očividne ju potrebuješ,” povedala a šľahla pohľadom na moje brucho. Čo to, dopekla, má...? Tiež som sa pozrela na svoje brucho a potom naspäť na Miu a došlo mi to. Preboha, veď ona si myslí, že ja som... tehotná. To nie je možné. Ale čo keď...?

Bola som hotová. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Tehotná. Preboha, toto som neplánovala. Pozrela som sa na Miu. Tiež ma sledovala s jedným zdvihnutým obočím.

„Ty myslíš, že... no že... ja som... tehotná?” dostala som zo seba.

„A čo iné? Pokiaľ viem, nič také, z čoho by sa ti mohol zdvihnúť žalúdok, si nejedla. No a so Samom tráviš poriadne veľa času...”

„Ale choď. Asi je to len nejaká črevná chrípka. Nepreháňaj. Veď...” Chcela som pokračovať, ale Mia mi skočila do reči.

„Silne pochybujem, že je to len nejaká črevná chrípka. V tom prípade by sa ti tak čarovne rýchlo neuľavilo. Bola by si bledá, možno zelená, a po tom, ako by si sa vyzvracala, by si bezvládne ležala na zemi a objímala záchodovú misu. Viem, čo hovorím. Videla som to vo filme,” povedala a na konci vety sa usmiala. Hmm, aspoň niekto má chuť na žarty.

„Ale čo budem robiť?” spýtala som sa a vrhla na ňu jeden panický pohľad. „Som slobodná študentka. Môj plat ledva vystačí na pokrytie všetkých účtov. Nemôžem si dovoliť vychovávať malé dieťa, veď ono toho potrebuje toľko...” začala som hysterčiť. A to nebolo dobre, ale našťastie mám úžasnú priateľku, ktorá je mi obrovskou oporou.

„Bella, pokoj. Je pravda, že si slobodná, ale nie nezadaná. O to dieťa sa nebudeš starať len ty, ale aj jeho otec, ktorý je, mimochodom, riadne pri peniazoch. Teda pokiaľ je otcom...” Mia na mňa vrhla jeden neidentifikovateľný pohľad.

„Isteže je Samovo,” začala som sa brániť.

„V tom prípade nemáš problém. Okrem toho, že má Sam peniaze, je to skvelý chlap. Určite sa bude tešiť a nebude panikáriť ako ty.”

„Sam nemá peniaze, Mia. Peniaze majú jeho rodičia,” opravila som ju.

„To je jedno. A určite má aj on svoje peniaze. Veď spomínal, že pomáha otcovi vo firme, či čo. Určite mu zato niečo dáva.”

„Predstavuješ si to všetko veľmi jednoducho, ale nie je to také ľahké.”

„Bella, ešte koľkokrát budem musieť zopakovať, aby si sa upokojila? Pokoj, OK? Teraz pekne choď, obleč sa a ja ťa zoberiem k tomu lekárovi. Stále je tu šanca, že nie si tehotná.”

***

 „Blahoželám, slečna Swanová, bude z vás mamička. Ste presne v piatom týždni,” oznámil mi doktor Stuart to, čo som už podvedome vedela. Budem mamou. Bože. Viem, že som chcela deti. Pamätám si, ako som to hovorila Samovi v parku, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že o pár mesiacov sa mi to splní. A práve on, Sam Renaldo, bude otcom môjho dieťaťa.

Nemám ani potuchy, čo budem robiť, ale viem, že potrat nepripadá do úvahy. To dieťa chcem za každú cenu. A Sam sa s tým bude musieť zmieriť. Som pevne rozhodnutá, že si to bábätko nechám a stačila mi sekunda, aby som sa pevne rozhodla. Musela som sa usmiať. Pozrela som sa na svoje ruky, ktoré boli doteraz nervozitou kŕčovito spojené na mojom bruchu. Uvoľnila som ich, ale nechala som ich tam zľahka položené. Po líci mi stiekla jedna šťastná slza. Pozrela som sa na lekára, ktorý mi podával tehotenskú knižku a ešte nejaké papiere s milým úsmevom na tvári. Vysvetlil mi všetko podstatné a ja som prikývla. Zobrala som si papiere, poďakovala som a pohľadom posúvala Miu k odchodu. Šťastne sa na mňa usmievala a mne nešlo inak, len jej úsmev opätovať. Budem mama.

Vyšla som z ambulancie a v tichosti zamierila k autu. Mia išla vedľa mňa. Tiež nič nehovorila. Sadla som si na sedadlo spolujazdca a riadne som sa pripútala. Nechcem, aby sa bábätku niečo stalo.

„Bell?” ohlásila sa Mia a vytrhla ma z rozmýšľania nad tým, ako a kedy to poviem Samovi. A rodičom. Ktohovie ako Charlie zareaguje. „V pohode?”

„Áno. Som šťastná. Síce som ešte pred chvíľou doma panikárila, no teraz som šťastná. Keď mi lekár definitívne potvrdil, že som v druhom stave, niečo sa vo mne zlomilo. Proste som vedela, že to dieťatko nedám preč a postarám sa oňho, aj keby to bolo to posledné, čo urobím. Ja sa ho proste nevzdám.”

Mia sa na mňa usmiala, no potom obrátila svoj pohľad pred seba. Naštartovala a odviezla ma domov.

Sam:

24. december:

Balil som posledné darčeky pre Bellu a dúfal, že sa jej budú aspoň trošku páčiť. Nemal som ani najmenšej potuchy čo jej kúpiť. Chcel som niečo originálne, čo by vyjadrovalo moje city k nej. Ale očividne nie som veľmi vynaliezavý typ človeka. Alebo ešte nevyrobili nič, čo by vyjadrilo hĺbku mojich citov. Zabalil som posledný darček a dal ho pod vianočný stromček k tým ostatným. Pozrel som sa na hodiny a rozhodol som, že je najvyšší čas ísť po Bellu.

Toto budú naše prvé spoločné Vianoce a ja chcem, aby boli dokonalé. Rozhodli sme sa, že ich strávime u mňa v byte. V súkromí a pohodlí.  Pripravíme si spolu vianočnú večeru, rozbalíme si darčeky a pozrieme si nejaké klasické rozprávky, ktoré bývajú v televízii každý rok, ale stále sa dajú pozerať. A stále sú vzácne.

Zaparkoval som na parkovisku pred Belliným internátnym bytom. Vystúpil som, zamkol auto a vybral som sa ku schodom. Pri dverách číslo sto dvadsaťtri som zastavil a jemne zaklopal.

„Júlia, prišiel ti Rómeo.” Začul som spoza dverí Miin hlas. Len som sa pousmial. Mia bola riadne číslo a mám pocit, že Bellu riadne ovplyvňovala. Ale som zato rád. Som rád, pretože nie je tak príšerne vážna a nemá v tvári vpísaný ten smútok, ktorý som tam raz za čas zazrel. Vedel som, že sa trápila kvôli tomu mužovi alebo skôr chlapcovi. Síce som nevedel, čo presne sa stalo, ale prisahám, že nedopustím, aby si Bella znova prešla tým peklom. Je mi jasné, že musela hrozne trpieť.

„Ahoj, poď ďalej,” otvorila mi Bella dvere, dala rýchlu pusu na ústa a zmizla niekde za rohom. Vošiel som dnu a zabuchol za sebou dvere.

„Ahoj, Rómeo,” pozdravila ma Mia, keď som sa objavil v obývačke. Usmial som sa a chcel som jej tiež niečo sarkastické zavesiť na nos, ale vtom sa v obývačke znova objavila Bella už s kabelkou v ruke a kabátom prehodeným cez druhú ruku. Potiahla ma za ruku a ťahala na chodbu. Stihol som ešte Mii povedať jedno "ahoj" a už ma obutá Bella ťahala z dverí. Miernym behom sa vybrala po schodoch dole a ja som ju s pobavením nasledoval.

„Mám nepriamy zákaz komunikovať s tvojou spolubývajúcou?” spýtal som sa s iróniou v hlase a s miernym úsmevom. Bella sa na mňa okúzľujúco usmiala a pokrútila hlavou.

„Nie, ale keby ste sa zakecali, dostali by sme sa k tebe nadránom,” povedala s pobavením a znova sa na mňa usmiala. Mala veľmi dobrú náladu, ale ja vlastne tiež. Naše prvé Vianoce. Stále sa mi to zdá byť neuveriteľné.

***

„Prvá dávka hotová, šéfe.” upozornil som Bellu na už upečené medovníčky. Dnes ich zrejme ešte jesť nebudeme, ale už len kvôli tej atmosfére sa ich oplatilo upiecť. Bella sa na mňa opäť s úsmevom otočila.

„Vyber ich, prosím ťa. Hneď ich skontrolujem,” povedala a otočila sa naspäť ku kuchynskej linke. Varechou vyškriabala pohár od majonézy a obrátila sa na medovníčky.

„Nezhoreli. Myslím, že môžeme byť s naším výkonom spokojní,” zasmial som sa, dal jej pusu a potom ešte jednu a vyniesol som ich na balkón. Nech troška vychladnú.

„A ako to vyzerá s tebou, miláčik?” opýtal som sa Belly, omotal som jej svoje paže okolo pása a dal jej bozk na líce.

„Šalát máme hotový. Dáme ho na chvíľku do chladničky a zatiaľ vysmažíme rybu.” Len čo to dopovedala, vykrútila sa mi z objatia a všetko spomínané urobila. Potom začala chystať potrebné veci na prípravu kapra. S úsmevom som ju pozoroval. V kuchyni jej práca išla od ruky. Priznám sa, ešte nikdy som nepripravoval vianočnú večeru, ani nepiekol medovníčky, či iné sladkosti. Vždy to robila zamestnankyňa alebo v krajných prípadoch mama. No toto bolo niečo úplne iné. S Bellou bolo všetko úplne iné. Krajšie. Dokonalejšie.

„Mám nápad,” povedala Bella a vytrhla ma tak zo zamyslenia. „Čo keby si sa na mňa prestal pozerať a pomohol mi s tou rybou?” Jemne som sa zasmial a pustil som sa do toho.

***

Odložil som tanier nabok a pozrel som sa na Bellu. Opatrne sa prehrabovala v rybe a vyberala z nej kostičky.

„Pomôžem ti?” spýtal som sa. Zdvihla hlavu a obdarila ma úsmevom.

„Nie, vďaka, už to bude. Dojedol si?” Prikývol som.

„Čakám už len a len na teba, zlatko.” Ešte raz sa sladko usmiala a pustila sa do ryby. Celý čas som ju pozoroval s úsmevom na tvári a nemohol uveriť, že je moja. Že je to moja sladká Bella. Ani neviem, či som bol taký dobrý, aby som si zaslúžil niekoho ako je ona. Tam hore ma niekto musí mať naozaj rád.

***

Sedel som na pohovke s Bellou na kolenách a spolu sme si rozbaľovali darčeky. Tešil som sa ako malý chlapec. Ani neviem opísať aké dokonalé to bolo. Bella mala úprimnú radosť z každej drobnosti, ktorú som jej daroval a ja som sa radoval tiež, samozrejme. Po rozbalení posledného darčeka jej tvár zvážnela a pozrela sa na mňa s miernym strachom v očiach.

Nerozumel som tomu. Stalo sa niečo? Pokazil som niečo?

„Sam, mala by som ti niečo povedať,” začala neisto. Úsmevom som ju popohnal k ďalším slovám, ale ten úsmev nebol úprimný. Desil som sa toho, čo povie. Myslel som si, že je všetko dokonalé. Že naše Vianoce sú dokonalé, ale čo keď to ona vníma inak? Čo keď si to celé inak predstavovala?

Oblial ma studený pot. Možno trocha preháňam, ale Bella ja to najdôležitejšie čo mám v celom svojom živote a nedopustím, aby som o ňu prišiel. Ale pokiaľ ona o to nebude stáť, nemôžem jej brániť. Nikdy by som ju nenútil, aby robila niečo, čo sama nechce. Nikdy.

„Vieš, včera som zvracala, vlastne... Sa to už po niekoľkýkrát opakovalo. Nevenovala som tomu pozornosť, ale včera pri tom bola aj Mia a...” Bella sa zasekla a očividne nevedela ako pokračovať. Mierne mi odľahlo. Asi sa nechce sťažovať na mnou pokazené Vianoce, ale pocítil som ďalšie obavy. Tentoraz iné. O jej zdravie.

„Bella, zlatko, desíš ma. Stalo sa niečo?” pýtal som sa ako totálny idiot, ale čo iné som mal robiť?

„Som tehotná, Sam.” Náhle z nej vypadla táto veta. Je tehotná? Naozaj? Pozrel som sa Belle do očí, v ktorých sa zračila panika a strach a utvrdil sa v tom, že je to pravda. Bella je tehotná. Bude mamou. A ja budem otcom. Budeme rodičia. Zaplavila ma vlna šťastia.

Zasmial som sa a nečakane som Bellu pobozkal. Bola mierne v šoku a zo začiatku mi bozk neopätovala, ale potom mi ho začala jemne oplácať. Snažil som sa jej tým bozkom ukázať moje šťastie a lásku k nej a aj k tomu maličkému, no Bella sa po chvíľke odtiahla.

„Nevadí ti to? Nehneváš sa?” Pozeral som na ňu s otvorenými ústami. Toto nemôže myslieť vážne.

„Bella, milujem ťa. A som šťastný. Šťastný preto, že mám teba a čoskoro, už o pár mesiacov, budem mať aj naše bábätko. Láska moja, ako ti mohlo niečo také vôbec napadnúť? Ja viem, že to nie je jednoduché, keďže obaja študujeme, ale to sa vyrieši. Uvidíš. Všetko bude v poriadku, Presťahuješ sa sem a dokonale sa pripravíme na príchod dieťaťa. Všetko bude dokonalé. Sľubujem,” povedal som a znova Bellu pobozkal, no teraz len krátko a jemne.

„Milujem ťa,” zašepkala Bella a tentokrát to bola ona, kto bozk začal...

Ták... Viem, že sa to odohráva v Amerike, ale ja som si nemohla pomôcť a nechala som tam naše slovenské tradície. Mne sa proste páči a ako Slovenka ich rozhodne uprednostňujem. :)  

Autor: kikuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I will change my life - 12. kapitola: