Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviezda súmraku - 1. kapitola

26.01.2010 (19:45) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2194×

Sedím na strome a sledujem skupinku ľudí pod sebou. To sú oni – pomyslím si.

Päť chlapcov a rovnaký počet dievčat práve vchádza do domu na okraji lesa. Nebude tam veľa ľudí, vlastne tam budú len oni. Aspoň tak to vravela tá vegetariánka. Je ťažké na to slovo pomyslieť bez toho, aby som sa nezaškľabil. Ako si len môžu odopierať tú krásne sladkú a príťažlivú ľudskú krv? Sú len zbabelí a nevedia si priznať to, čo im už dávno mohlo byť jasné. Sme upíry, je prirodzené, že sa živíme krvou ľudí. Ľudia zabíjajú zvieratá, my ich. Je to súčasť nášho života, prečo by sa mal niekto stavať proti tomu?

Zaskočil som zo stromu a vbehol som do lesa. Hneď na okraji ma čakali členovia gardy, ktorých som mal v područí.

„Sú v dome. Ste len piati, takže vtrhnúť tam je absolútny nezmysel. Slušne zaklopete a pozvete sa ďalej, neodolajú vám,“ oboznamoval som ich so svojim plánom. Ľudia sú príliš naivní na to, aby rozoznali nebezpečenstvo, vidia len krásu. No, niekedy to je na škodu – teda pre nich. V pláne mi výrazne hralo do kariet, že je tu aj moja sestra Jane a Diana. Rozhodne nebudú tak podozriví, ako keby sa na párty pozvali samí muži.

„Potom sa pokúsite piatich odlákať niekam preč. Tam ich zabijete. Pokojne si aj pochutnajte a nebude vadiť, ak stratíte kontrolu, tých zvyšných už zabijete rýchlo. Snažte sa to ale urobiť všetko naraz. V rovnakom čase ich odlákate mimo dosaj iných – nesmú stihnúť kričať – v tú istú dobu ich zabijete a narovnako sa vyberiete pre ďalších. Je to jasné?“

Prikývli a na môj povel sa vydali k domu.

Opäť som vyskočil na strom a sledoval som, ako ich tí ľudia ochotne púšťajú do domu. Hlúpe smrteľné tvory, nevšímavé a arogantné. Myslia si o sebe, že vládnu svetu, ale asi by sa im nepáčilo, keby sme ich vyviedli z omylu.

Cítil som jemný pach krvi a vedel som, že hostina sa začala. Ale nie pre mňa, pre mňa nie. Zrazu z domu vybehlo jedno dievča s vydeseným výrazom na tvári. Videla to. Musím ju zastaviť! – napadlo ma a zoskočil som priamo pred ňu na chodník.

Poľakane sa na mňa pozrela a zahľadela sa mi do očí. Chvíľu stála a nevedela, čo robiť, no potom začala pomaly cúvať.

Jedným rýchlim skokom som sa dostal za to dievča a čakal som, kedy do mňa vrazí. Ako som predpokladal, nestihla si všimnúť, že som zmizol. Vlasy mala stiahnuté gumičkou a tak som mal lepší výhľad na jej krk. Len čo sa chrbtom dotkla mojej hrudi, zakryl som jej rukou ústa a prisal sa na jej krk. Jediné, na čo sa zmohla bol bolestný výkrik, ktorý skoro úplne stlmila moja ruka.

Po chvíli už len ochabnuto visela v mojich rukách. Prehodil som si jej telo cez plece a chcel ju hodiť za dom, keď v tom vybehol Demetri, prevzal si telo a spratal ho za mňa. Zrejme to bola jeho chyba. Nuž ja ho trestať nemôžem. Toľká škoda. Stačilo by jedno slovo, Jane by sa to iste páčilo...

Otočil som sa a sledoval som cez okno, ako si členovia gardy vychutnávajú príjem druhej dávky krvi. V tom som za sebou začul kroky a tiché ľudské srdce. Bolo ďaleko, no aj tak som mal pocit, že sa za ním musím vydať. Možno len skontrolovať či to nie je jeden z tých ľudí, ktorí dnes prídu o svoj krátky život. Vydal som sa teda za ním a bol som prekvapený, že bije tak ticho, takmer som ho nepočul.

Bežal som ďalej a do nosa ma udrel pach stokrát krajší ako hociktorý iný. La tua cantante. Bezpochyby som našiel svoju pevkyňu.

Pred môj dokonalý zrak padol červený závoj a ja som bol riadený len inštinktom. Tá krv musí byť moja! – kričal som sám na seba a snažil sa bežať ešte rýchlejšie.

Už som bol skoro tam. Áno, už ju vidím, ten zdroj najúžasnejšej veci na svete. Zrazu sa to dievča nečakane otočilo a pozrelo sa priamo na mňa. Zamrzol som na mieste a nemohol sa pohnúť. Závoj bol preč spolu s túžbou po jej krvi. Jediné, čo som mohol, bolo pozerať sa na ňu. Bolo to, akoby na mňa použila môj vlastný dar.

A potom, rovnako nečakane ako to začalo, všetka sila držiaca moje telo zmizla.

Len čo si to uvedomila, tak sa otočila a rýchlo sa rozbehla preč. Bola dosť nemotorná. Zdalo sa mi, že zakopáva o všetko, čo v ceste bolo. Nenechal som sa však vyviesť z miery. Nadľudskou rýchlosťou som ju dobehol, chytil za ruku a otočil to dievča čelom k sebe. Ostala stáť necelý centimeter odo mňa. Jej pekná tvár a zvláštne zahmlené modré oči ma pozorovali s akýmsi tichým odhodlaním a očarením.

Pomaly som zdvihol ruku a odhrnul som z krku jej dlhé vlasy zatočené do komplikovaných špirál. Boli bledo hnedej farby, ale niektoré pramienky, ktoré osvietil mesiac, vyzerali zlato. Cítil som ako sa zachvela pod mojim dotykom.

Zohol som sa k jej krku a vychutnával som si jej strach. Bol pre jej rasu tak typický, tak vzrušujúci. Jemne som ju pobozkal na tepnu a hneď potom som vyceril zuby s úmyslom zaryť jej ich do krku.

„Prišli ste, lebo nás chcete zabiť, však? Ale prečo? My sme predsa nič neurobili. Nechajte ich žiť, prosím,“ prerušila ma. Prekvapene som sa vystrel. Musím uznať, že som nečakal, že bude schopná prehovoriť. Myslel som si, že bude ochromená strachom ako hocikto iný, ale mýlil som sa. Lenže čo na tom záleží, smrti neujde. Najme keď tak krásne vonia.

„Zomriete, vlastne, už ostávaš zrejme len ty,“ povedal som jej len tak mimochodom. Nemusí to vedieť, je jej čas. Akoby vycítila moje myšlienky, urobila jeden rýchli krok vzad. Pristúpil som teda k nej. Urobila ďalší krok a ďalší. Snažila sa mi ujsť, ale nemala šancu. No čo, keď sa chce hrať, tak poriadne. Alebo nie, ukončím to rýchlejšie.

Udržoval som medzi nami metrovú medzeru, keď sa jej zrazu oči rozšírili strachom. Už nemala kam cúvať, chrbtom narazila do stromu. Prišiel som k nej a svojim telom som sa na ňu natlačil. Opäť sa bála, ale teraz mi to z nejakého dôvodu vadilo.

„Anjel, ja... nič nepoviem, nič ani neviem. Neviem, prečo ste prišli, nechcem to vedieť,“ drmolila, lebo si chcela zachrániť život, aké predvídateľné.

„Ja nie som anjel,“ odpovedal som hrubo.

„Nie ste. Nie, máte príliš zlé oči. A pritom také dobré. Možno by ste mali zistiť, čo je správne.“

„Naše tajomstvo nesmie vedieť nik, kto nie je priamo jeho súčasťou. Je správne ťa zabiť.“

„Vaše tajomstvo?“ spýtala sa nechápavo. Čo sa s ňou vybavuješ, zabi ju! - Kričal som sám na seba, ale nejako som to nedokázal. Ja som sa s ňou chcel rozprávať. Chvíľu som sa na ňu pozeral a rozmýšľal som, čo spôsobilo, že jej oči sú akoby za závojom. Ona sa ani nepohla, len ma sledovala a čakala na moju reakciu.

Mojej odpovede sa však nedočkala. Namiesto toho som si ju prehodil cez plece a utekal som s ňou ďaleko od toho domu. Prekvapilo ma, že vôbec nekričala. Bolo to zvláštne. A potom ma napadlo, že ani tá jej krv mi už tak nevonia. Nejako sa mi to nezdalo, prisahal by som, že bola moja la tua cantante.

Hlboko v lese som sa zastavil a postavil som ju pred seba. Svoje ruky som však podvedome nechal na jej páse. Čo sa to so mnou deje? Čo to robí? Je človek? Bol som úplne zmätený a to sa nestáva každý deň.

„Neublížiš mi, však nie? A to vaše tajomstvo. Ste upír? Preto ma máte zabiť. Ak áno, tak potom môžete ukončiť môj život. Len som chcela vedieť kvôli čomu.“

Prekvapene som sa na ňu pozeral a nemal som slov. Je normálna?

Mal som v hlave príliš veľa otázok. Pustil som ju, otočil som sa k nej chrbtom a premýšľal, čo sa dnes stalo. Urobil som niečo, čo ma mohlo takto zmeniť? Takto... vlastne ani neviem ako. Na čo som sa zmenil? Na tých odporných vegetar... Moja myšlienka bola prerušená mojim druhým ja. Musím priznať, že som ho dlho nepočul.

Bude v nebezpečenstve, pretože to vie! Vie čo sme, že existujeme, čo dokážeme!

Prečo by sa mali? Zabi ju! – kričal na mňa prvý hlas, stále môj.

Vie to, ale nepovie to nikomu!

Nikdy nebudeš mať istotu! Ukonči to!

Je mladá a má dar. Áno, isto má dar. Arovi sa bude páčiť.

Tak potom do Volterry s ňou!

Ale nemala by takto skončiť!

Takto? Ako takto? Ty jej chceš odoprieť super-schopnosti? Večnú mladosť?

Stále som sa so sebou bil a zrazu som nevedel, čo robiť. Ten nový hlas hovoril veci, ktoré som nikdy predtým nechcel. O ktorých som nikdy neuvažoval. Niečo mi ale vravelo, aby som ho poslúchol aj napriek problémom, ktoré si tým privodím. Bol som úplne zmätený. V hlave som mal toľko otázok ako nikdy predtým. Ich obsah ma desil. Znelo to, akoby som o toho človeka mal starosť.

Teplá ruka sa dotkla môjho chrbta.

Prečo nezutekala, kým mala možnosť? A koľko otázok si ešte položím?

Prudko som sa otočil a pozrel sa do pokojnej tváre neznámeho dievčaťa.

„Prečo si ešte tu?“

„Neublížiš mi a ... som uprostred lesa. S tebou mám väčšiu šancu,“ povedala a jemne sa usmiala.

Pozeral som sa na ňu a v hlave sa mi znovu rozohrala bitka. Rád by som vedel, kde sa zrazu tá dobrosrdečná strana vzala. Už som bol ako tí veget... dnes som si už predsa na nich spomenul. Mohli by ju oni strážiť?

„Prečo nič nehovoríš? Zdá sa mi to, alebo sú tvoje oči krajšie? Nie, nezdá, aj keď ja to môžem ťažšie posúdiť, určite v nich je svetlo. Ešte máš šancu.“

„Ty zase hovoríš veľa.“

„Možno áno,“ usmiala sa.

„Asi máš pravdu, aj keď sám neviem prečo. Máš rodinu? Ak chceš žiť, tak sa jej musíš vzdať.“

„Prečo?“ spýtala sa nechápavo a oči sa jej zaleskli slzami. Mal som silnú potrebu ju utešovať, ale potlačil som ju, pretože som jej nerozumel.

„Nie úplne vzdať, ale teda ak sa to podarí, tak budeš musieť bývať u Cullenových. Bude to bezpečnejšie. Budem si istý, že sa nikto nedozvie naše tajomstvo.“

„A ty?“

„Čo ja? Ja sa vrátim do Talianka a budem sa tváriť, že som splnil úlohu.“

Viac som hovoriť nechcel, vzal som ju do náručia a bežal som s ňou k domu tých vegetariánov.

Pred domom som zastavil s úmyslom zaklopať, ale niekto ma predbehol a otvoril mi dvere. Bola to tá Esme, ´mama´ rodiny. Vstúpil som do obývačky, dievča som postavil vedľa seba a rýchlo im vysvetlil, čo potrebujem. Uvedomil som si, že nie je práve zdvorilé niečo také od nich žiadať, ale nemal som veľmi na výber.

Súhlasili! Tak za to ich budem chrániť pred kráľovskou rodinou. Aspoň malá služba za to, že ich vystavujem nebezpečenstvu.

„Veľmi pekne vám ďakujem. Tak, maj sa,“ otočil som sa na to dievča, ktoré sa na mňa rozpačito usmialo.

„Ešte raz vám ďakujem,“ poďakoval som sa a bez jediného obzretia som opustil ich dom. Neviem, čo sa dialo, ale rozhodne som sa s každým kilometrom, ktorý som položil medzi mňa a dom, cítil zmätenejší. Čo sa to so mnou deje? Asi by som si mal zájsť na lov.

***

Zhrnutie - 2.Časť

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda súmraku - 1. kapitola: