Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviezda Súmraku - 2. Kapitola

The Host


Hviezda Súmraku - 2. Kapitola

Ja sa vážne ospravedlňujem. Musím sa priznať, že sa najviac asi venujem OU a na túto poviedku som úplne zabudla... No hold, mám toho rozpísaného veľa, ale určite sa začnem venovať aj tejto poviedke.

Takže, postúpme k dalšiemu bodu a tým je venovanie. :) Tak samozrejme moja vdaka patrí tím, ktorý túto poviedku čítajú a zanechali mi krásne komentáre. MirushQka, i love twilight, sMiley, ostruzinka. (za prípadné preklepy v menách sa ospravedlnujem)

Príjemné čítanie prajem :)

Už ubehol takmer mesiac od doby, čo som sa vrátil z tej misie. Nedokázal som pochopiť, prečo práve tato úloha bola (ne)úspešná. Všetci síce uverili, že som to zvládol zariadiť bezproblémovo, no ja som vedel svoje. Človek, ktorý vedel o existencii upírov, stále žije, no nedokázal som nazbierať toľko odvahy, aby som sa vrátil a zabil ju. Nie, jej smrť je to posledné, čo by som si dokázal predstaviť.

Ale chcel by som sa vrátiť. No nešiel by som po jej smrť, ale len skontrolovať, či je v poriadku. Či jej niečo nechýba...

Nie je nič, čo by ma dokázalo rozptýli od myšlienok na to prekrásne dievča, ktoré sa teraz schováva u Cullenových... A tak som sa konečne rozhodol. Navštívim ju.

 

Ako jeden z najdôležitejších členov gardy som nemal problém zariadiť si ´voľno´ na dobu neurčitú. Vedel som, že som pre kráľovskú rodinu potrebný, už dlho, no až teraz som sa to rozhodol využiť.

Aro by mi, samozrejme, nič neodoprel, pretože vedel, že by ma mohol stratiť. Bol som z môjho plánu taký nadšený, že som sa začal hneď pripravovať k odchodu.

Dúfal som, že Alice bude vedieť, že som sa rozhodol prísť a budú pripravený. Možno...

Až teraz som si to uvedomil. Bolo to také zvláštne, ale zároveň príjemné. O Cullenových som – od chvíle, keď som opustil ich dom – prestal rozmýšľať ako o nejakých hnusných vegetariánoch. Začal som ich brať ako priateľov a musím priznať, že som im tiež závidel ich spôsob života. Už kvôli nej by som bol radšej, ak by som nebol vrah. Kvôli nej – keby som len vedel, ako sa volá...

 

Rýchlo som vyletel zo svojej izby a skôr, ako by si to niekto z vládnucej rodiny stihol rozmyslieť, som vyletel z hradu. Auto som nepotreboval – pešo som prišiel na letisko rýchlejšie. Mal som to načasované presne tak, aby som hneď mohol nasadnúť na lietadlo a pritom som nestretol slnko. No, bol by to problém, ak by tá žeravá guľa vyliezla z oblakov skôr, ako by som sa stihol schovať v tieňa.

A cesta bola nudná... dlhá... plná lákavých vôní... a zase nudná.

Bolo neuveriteľné, že sa aj upír sa dokázal nudiť. Ale zrejme to bolo práve tým, že všetko dokázal spracovať rýchlejšie a spánkom si čas krátiť nemohol.

 

No, tak som sa celú cestu sťažoval, až som konečne pristál na letisku v meste Seattle. Ukradol som prvé rýchle auto, ktoré mi padlo pod ruku a najvyššou možnou rýchlosťou som sa znal ku Cullenovým. Vôbec som netušil, kde bývajú, ale dúfal som, že môj čuch mi pomôže.

Ani som si neuvedomil, ako veľmi mi chýbala; a to som ju videl len raz v existencii, nepoznám jej meno, pôvodne som ju chcel zabiť, prehodili sme medzi sebou sotva pár viet...

Ja jednoducho nevidím dôvod, prečo by mi malo na nej záležať. Možno sa takto právam preto, lebo som bol premenený priskoro... Avšak nezdalo sa mi, žeby Jane mala rovnaké problémy.

Nevedel som svoje úvahy prerušiť. Niektoré dokonca zašli tak ďaleko, že som si predstavoval sám seba, ako mením svoj jedálny lístok. Miesto mladej ženy srnu. Miesto vraha niekto, kto by bol hodný jej pozornosti.

 

Len čo som prešiel tabuľu, ktorá ma vítala vo Forks, tak som zastavil a vystúpil z auta. Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa ucítiť sladkastý pach upírov. Vietor však ku mne takú vôňu nedovial.

V tom prípade pôjdem po vetre – pomyslel som si – ak pôjdem s vetrom od chrbta, dostanem sa k nim.

 

Naštartoval som auto a vydal som sa smerom, kde som dúfal, že nájdem upírsku rodinku. A podarilo sa. Len čo som došiel na koniec mesta, spoznal som cestu a vydal som sa po nej. Prvý krát, keď som tu bol, tak som cestu k nim našiel v lese. Z tejto strany som to veľmi nepoznal a svoj pach by som už v lese nezachytil.

Ty si úplne nezodpovedný! – zakričal na mňa nečakane hlas, ktorý mi prevrátil večnosť dolu hlavou.

A to už prečo?

Ty sa k nim len tak bez varovania chceš nasťahovať na niekoľko týždňov. Tomu sa hovorí vďaka za to, že kvôli tebe strážia človeka.

Bol som prekvapený – toto ma vôbec nenapadlo. Jediné zdvorilosti, ktoré mi z ľudského života ostali boli... Ehm, nie som si isté, čo som si z tak krátkeho života odniesol. Hoci mám dokonalú pamäť, cez závoj, ktorý mi delil dva životy, som sa nikdy pozerať nechcel. Postupne všetko bledlo, až mi ostali len spomienky upíra.

 

Ale bolo neskoro, myslieť na zdvorilosť, pretože som práve zaparkoval pred ich domom. Vystúpil som z auta a vydal sa k ku dverám. Prekvapilo ma, že tentokrát mi nikto neotvoril. Opatrne som zaklopal a keď ma vyzvali dnu, vstúpil som.

Dom vyzeral rovnako, ako som si ho pamätal, avšak ich výrazy boli... iné. Zdali sa mi previnilé.

„Ahojte, ja viem, neozval som sa...“ začal som, no Alice ma prerušila.

„Ja som ťa videla, nemusíš sa ospravedlňovať. Vedela som skôr ako ty, že prídeš.“

Ani sa mi nechcelo veriť, že bola na mňa milá. Som predsa len Voltury. Alice sa na chvíľu zasmiala, no bolo to akési hrané, silené.

„Deje sa niečo?“ spýtal som sa neisto.

„Je mi to ľúto...“ začal blonďák, myslím, že to bol Jasper.

„Nechcel to urobiť, on len nežije tak dlho rovnako ako my,“ obhajovala ho zúfalo hnedovláska, Bella.

„Nerozumiem,“ zamračil som sa nechápavo.

„Bolo to takto. Ona nevidela tak dobre, ako by mala. Jej oči postupne strácali schopnosť vidieť a náš dom ešte veľmi nepoznala. Namiesto toho, aby zamierila do svojej izby, išla ku schodom a spadla dole. Melanie si pri páde udrela hlavu a... tiekla krv. Jasper si ešte nevybudoval také sebaovládanie a tak neodolala. Jediný, kto ho mohol odtiahnuť som bol ja a Calisle. Lenže sme na neho nestačili. A kým sme to dokázali, bolo po všetkom,“ vysvetľoval mi Edward a tváril sa vážne.

 

Chvíľu som v hlave spracovával informácie, no zrazu som prestal na všetko myslieť. V hlave som mal prázdno, na nič som sa nesústredil.

„Si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo Edward. On si musel všimnúť, že mám v hlave len ten zvláštny pocit. Žiadne myšlienky, len prázdno.

„Je mi to ľúto, prepáč,“ ospravedlňoval sa Jasper, ale ja som to stále veľmi nevnímal. Počul som to, ale k spracovaniu informácii akosi stále nedochádzalo.

 

„V tom prípade zase pôjdem,“ povedal som neprítomne a otočil som sa. V hlave som mal len jediné. Ten pocit.

Nedokázal som to presne určiť, pretože len čo som to k niečomu prirovnal, zdalo sa mi to smiešne. Nie úprimne smiešne, ale snáď chápete.

Mal som pocit, akoby mi prestávalo byť srdce, akoby umieralo – no nie je to zábavné? Srdce mi nebije už skoro 300 rokov.

A zdalo sa mi, akoby som sa dusil, akoby mi na pľúca tlačila neviditeľná sila a sťahovala mi ich – toto tiež pokladám za mierne komické. Upír dýchať nepotrebuje.

Avšak...

Ten pocit pretrvával a bolel. Áno, skutočne ma to bolelo. Bolo to horšie, ako upíry jed, horšie, ako keď sa mi niekto pokúsil utrhnúť hlavu či ruku. To všetko boli fyzické bolesti, ale táto bola vnútorná, ostrá a skutočná... no napriek tomu som ju cítil bezdôvodne. Alebo nie?

Takúto bolesť mi nemôže snáď ani Jane spôsobiť.

Nevnímal som, kam idem. Len som ďalej kráčal a zrazu som začal zrýchľovať. Bole sa stávala neznesiteľnou, pohlcovala ma a ja som musel utekať...

A v tom som počul vo svojej hlave odpoveď na otázky, ktoré som nikdy nevyslovil.

Mal si ju rád. Stratil si jedinú osobu, ku ktorej si kedy čosi cítil...

***

Zabralo mi nejakú dobu, kým som sa bol schopný vrátiť do Volterry. Niežeby som mal nejako veľa práce s nájdením cesty späť, ale jednoducho som sa nechcel vrátiť. Už to bol mesiac, čo som bol u Cullenových na krátkej návšteve a konečne som sa zmieril s tým, že bolesť v mojej hrudi budem vnímať neprestajne.

Nehneval som sa na nich kvôli tomu. Nechcem si ani len predstaviť, koľkým ľudom som ja zabil niekoho blízkeho. Čím viac som nad tým premýšľal, tým viac som chcel žiť ako oni. Ale čo na tom záleží? Melanie už nežije. O čo sa mám potom ešte zaujímať.

Doteraz som žil v presvedčení, že najlepšia vec, ktorú môžem robiť, je chráni rodinu. Mal by som sa o tom opäť začať presviedčať.

 

A tak som sa behom jedného dňa začal plne venovať svoje práci. To znamená, že len čo som prišiel, tak ma Aro poslal na nejaké miesto zlikvidovať príliš informovaných ľudí. Úprimne, nerobilo mi to žiaden problém a už na druhý deň som sedel v lietadle – smer hrad.

Ako obvykle som si to namieril priamo k sebe do izby a zavrel som sa.

Vzdal som sa pomyslenia na vegetariánstvo, vzdal som sa všetkých myšlienok, ktoré neboli rovnaké, ako pred tou misiou. Jediné, čoho som sa vzdať nedokázal, bola spomienka na ňu. Myslel som na náš jediný rozhovor a ako vždy som si potom nadával do hlupákov.

 

Dvere sa prudko otvorili a vletela do nich moja sestra. Vyzerala šťastne – na rozdiel odo mňa. V podstate som teraz dával prednosť maske typu: nezaujímam sa o teba, tak sa ani ty nestaraj o mňa.

„Prišla večera,“ priam zaspievala a zase odletela. Aby na mňa nič nepoznala, tak som sa rozbehol hneď za ňou.

Vošiel som do jedálne a zbežne som prešiel turistov. Všetci moji ´kolegovia´, čo prišli skôr, si už svoju obeť vybrali. V kúte v rohu miestnosti však niekto stál. Netriasol sa strachom, ale stál ku mne chrbtom. Bez záujmu som ku svojej obeti podišiel bližšie a nahol sa ku krku, kde už netrpezlivo preskakovala kúzelná žilka. Tepna. Lenže v tom som si uvedomil, že...

***

1. Časť - Zhrnutie - 3. Časť



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezda Súmraku - 2. Kapitola:

 1
10.04.2012 [12:04]

HelkaCullen123čo sa stane? Ja môžem len dúfať, že to bude Melanie pls pls pls. Inak veľmi pekná kapitola trošku smutná ale krásna Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!