Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hladina stúpa - 2. kapitola: Tajomstvo hlbín

27.04.2012 (07:00) • Soso177 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1319×

2. kapitola  Tajomstvo hlbín

V predchádzajúcom diele: Mala prísny zákaz sa k ľuďom priblížiť natoľko, aby ju videli, alebo sa jej dotkli. A už vôbec by ich nemala zachraňovať, či inak sa miešať do ich života.

Na tom chlapcovi však niečo bolo. Niečo, vďaku čomu dlho nerozmýšľala a vytiahla ho z vody.

 Enrik mal pocit, akoby mu niekto prešiel drôtenou kefou po hrdle. Vypľúval vodu a kašľal. Pokúšal sa rozlepiť oči, no vôbec sa mu to nedarilo.

„Nechápem, prečo si nevyplával na hladinu. Mohol si sa utopiť,“ ozval sa ktosi za ním.

Enrik si myslel, že sa mu to iba zdá, že ten hlas je v jeho hlave. Bol taký cengotavý, niečo také nikdy nepočul.

„Haló, ty tam! Nevieš rozprávať, alebo čo?“

Enrik prekvapene zamrkal do slnka, keď sa mu konečne podarilo otvoriť oči, ktoré ho šialene pálili. Napoly slepý sa obzeral okolo seba a veľa nechýbalo, aby sa nezošuchol z plochej skaly, na ktorej ležal naspäť do mora.

Pred ním bolo čosi, o čom by si ani vo sne nemyslel, že to existuje.

Dievča pred ním malo tvár ako anjel, oči takej krásnej tmavomodrej farby, akú ešte nevidel, dlhé svetlé vlasy ako zo slnka, a to najpodstatnejšie - malo chvost. Pekný, štíhly, trblietavý chvost zo zlatých šupín.

„To ale vyvaľuješ oči, čo?“ zasmiala sa tá poloryba.

Enrik nikdy nepočul taký smiech. Pripomínalo mu to žblnkot vĺn nadránom. Vtedy je more pokojné a malé vlnky, ktoré narážajú do pláže vydávajú nepatrný zvuk. Bolo to také zvláštne, ale jemu sa zdalo, že nič krajšie na svete neexistuje.

„No, takže ešte raz sa pýtam. Prečo si nevyplával na hladinu? Si nejaký hazardér alebo lámač rekordov?“

Enrik sa ešte nestihol nadýchnuť a ona pokračovala.

„Lebo ak áno, tak prepáč, že som ťa vytiahla, ale musíš uznať, vyzerá to divne, keď sa len tak necháš dopadnúť na dno. Alebo teda odpadnúť, vlastne vypadnúť, alebo radšej vpadnúť?“ mlela tá zlatovlasá ryba ďalej.

Enrik ledva stíhal rozumieť o čom to rapoce. Povedal by, že morské dievča bude skôr ticho, alebo že bude rozprávať dajakým iným jazykom, i keď... v podstate by nepovedal nič, lebo on o takých to veciach nerozmýšľal.

Mohla za to mama. Fantáziu im celkom vytĺkala z hlavy. Žiadny vlkolaci, čarodejnice, strašidlá, upíry a morské panny už vôbec nie. To bolo proste tabu. Mama to akosi neschvaľovala, alebo čo. Nevedel, o čo jej ide, čo má proti obyčajným výmyslom. Všimol si, že ani otec to nechápe, ale on mame bezhranične dôveroval. Enrik nemal prostriedky a ani dôvod to zmeniť. Mamin odpor ku všetkému nedokázanému sa preniesol aj na neho. Tá chvíľa celkom otriasla jeho pohľadom na svet. Neblúzni?

„A nemysli si, že nie som skutočná,“ upozornilo ho morské dievča, akoby presne vedelo, nad čím uvažuje.

„Mne by to tak síce vyhovovalo viac, pretože to, čo som spravila, som spraviť nemala, len keď ja som sa proste zľakla. A povieš mi už konečne, prečo si nevyplával hore? Lebo ja už mám toľko rôznych hypotéz...“

Enrik nemal ani šajnu, odkiaľ pozná to dievča pred ním také výrazy. On sám také nepoznal a to bola nemčina jeho rodný jazyk. Učil sa aj po anglicky, veď mama bola z Ameriky, aspoň si to myslel, a otec používa angličtinu v práci denne.      

Žeby záležalo od polohy mora?

„Čuduješ sa, odkiaľ viem tvoj jazyk, hmm? Ja viem vlastne celkom veľa jazykov.“ Znova mu záhadne odpovedala na myšlienky.

Musel sa tváriť nechápavo, lebo dievča pretočilo očami a pokračovalo: „Od turistov. A naši tiež vedia dosť jazykov, ale deti mojej vekovej kategórie ešte nie. Začneme sa ich učiť až v škole, väčšinou podľa toho, aké krajiny sú najbližšie,“ zatrilkovala.

„Tak už niečo povedz!“ nabádala ho netrpezlivo.

Enrik už myslel, že to ani nebude potrebné, keď vedela, tak super odpovedať na nevyrieknuté otázky.

„Ahh, ja... som... mhm.. Ako sa voláš?“ Zo všetkého, čo sa mal chuť spýtať, sa mu podarilo vytlačiť toto. Morské dievča mu celkom vzalo schopnosť normálne rozprávať.

„Ja som Aquila.“ Usmiala sa a váhovo mu podala ruku.       

Enrik si zahryzol do jazyka tak silno, až mu vystriekla krv a chytil sa podávanej ruky. Na dotyk bola jej koža rovnaká, ako ktorákoľvek iná.

Jemne si potriasli rukami.

„Ahm, ja som Enrik?“ predstavil sa.

„To je otázka?“ spýtala sa ho so smiechom.

A tak sa začali Enrikovi prázdniny.

Autor: Soso177 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hladina stúpa - 2. kapitola: Tajomstvo hlbín: