Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý svit - 24. kapitola

16.03.2012 (20:00) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2319×

Bella:

V noci ma nechal Edward vyspať, aj keď ja som odporovala. Mala som na pláne iné aktivity ako spanie, ale on sa nedal odbiť. Ráno ma zobudila vôňa raňajok. Rozbehla som do kuchyne, ale Edward tam nebol. Bola tam nejaká žena, ktorá naraz upratovala a varila vajíčka. Zmätene som ju pozorovala až si ma napokon všimla.

„Bom dia,“ pozdravila ma. Teda aspoň som si to myslela. Ja som po portugalsky nevedela, nanajvýš tak pozdraviť v španielčine, ale aj to mi nebolo rozumieť. Chcela som ju odzdraviť, ale ako som videla aj tak by mi nerozumela, ale rozhodla som sa napodobniť ju.

„Pon tia.“ Nepochopene sa na mňa pozrela a mne došlo, že som to povedala zle. V tom okamihu ma za pás chytili dve studené ruky a niekto ma zozadu pobozkal na hlavu.

„Dobré ránko,“ pozdravil ma Edward. Ja som mu odpovedala bozkom, tento krát na tvár.

„Kto je tá ženská?“ opýtala som sa ho potichu aj keď som vedela, že nám nemôže rozumieť.

„Je to pomocníčka. Nebude tu predsa neporiadok,“ odpovedal mi.

„Veď ja by som upratala,“ namietla som.

„Snáď si nemyslíš, že by som ťa nechal niečo robiť na našej svadobnej ceste. To v žiadnom prípade. Gabriela tu bude chodiť dvakrát do týždňa, nebude tu zavadzať.“ Znova ma pobozkal a ja som sa mu poddala.

„Poď, ideme, nechal som sa naplánovať nejaké aktivity.“ Nenechal ma ani odporovať a už ma ťahal do izby, aby som sa prezliekla.

„Obleč si aj plavky,“ varoval ma a nechal ma samú. Popravde povedané, nechcela som, aby odišiel, pokojne sa mohol pozerať.

Stála som na brehu v záchrannej veste, ktorá mi bola o dve čísla väčšia a čakala, čo sa bude diať. Teda, ja som to vedela – budeme surfovať. Síce som to nechápala, pretože tu neboli nejako zvlášť veľké vlny a ja som schopná sa utopiť aj na plytčine, ale Edward na tom trval. Už som len čakala na Edwarda, ktorý mal priniesť surfovacie dosky. Videla som, ako sa cestou ku mne rozpráva s tou domácou, ale vôbec som im nerozumela. Podľa Edwardovho výrazu sa asi hádali. Bola som tomu rada, pretože tým zdržala Edwarda, a tým aj moju samovraždu.

„Não se preocupe com as minhas coisas,” povedal jej Edward naštvane a ona nastúpila na loď, ktorá ju tu čakala.

„Čo sa stalo?” opýtala som sa s vážnym výrazom, keď prišiel ku mne.

„Ale nič. Nenecháme si predsa pokaziť medové týždne, nie?” Usmial sa na mňa, ale ja som vedela, že ho niečo rozčúlilo.

Na konci dňa som bola strašne unavená a chcela si hneď ľahnúť, ale čo bolo divné, zdalo sa mi, akoby toto bol Edwardov zámer. Nevedela som, čo tým chce dosiahnuť. Keď si myslel, že už nebudem mať silu na iné činnosti, tak to sa veľmi mýlil. Pred spaním som sa išla ešte osprchovať, oholiť nohy a umyť zuby. Nechala som v izbe Edwarda samého v izbe a počula som, ako si tam niečo šušká, nepočuteľne pre moje uši. Potom som zistila, že s niekým volá. Snažila som sa to ignorovať a sústrediť sa na vlastný boj.

Po hodine strávenej v kúpeľni som sa rozhodla vyjsť. Dúfala som, že sa budem Edwardovi páčiť, pretože som si obliekla spodnú bielizeň od Alice. Ale on tam nebol. Prezrela som celý dom, ale jeho nebolo. On utiekol? To si zo mňa robí srandu.

Sadla som si na posteľ a premýšľala. To sa mu predstava nášho spoločného sexu tak hnusí, že musel utiecť? Nechápala som to, ešte pred sekundou som ho tu počula. Možno musel ísť na lov, len mi to nestihol povedať. Možno si len vždy predstavujem tú najhoršiu alternatívu. Ale... ako sa dá toto dobre vysvetliť. Ostávalo mi z toho zle. Už som si myslela, že bude všetko v poriadku.

Vtom zazvonil telefón. Rýchlo som skočila, pretože som si myslela, že mi volá Edward, ale potom som si všimla, že to zvoní jeho mobil. Aj tak som sa ho rozhodla zdvihnúť, pretože to bola Alice. Možno mi odpovie na moje nevyslovené otázky.

„Alice, povedz mi, čo sa tu deje?” opýtala som sa jej na miesto pozdravu. V mojom hlase bolo počuť ako som začínala plakať.

„Bella! Edward tam nie je?” zrevala na mňa Alice.

„Nie,” odpovedala som jej s čoraz uplakanejším tónom. Počula som pár nadávok do telefónu.

„Bella, toto je dôležité. Musíš si to uviazať. Dobre?” Nechápala som tomu, čo hovorila.

„Uviazať čo?” zmätene som sa jej opýtala.

„Tú ranu, čo máš na stehne,” povedala mi. Ja som okamžite skĺzla pohľadom na moju nohu. Mala som ju celú krvavú. Stekalo mi to od stehna, kde som mala veľkú ranu, pravdepodobne od žiletky. Šokovane som sa pozerala na krvavé stopy po celom dome a na posteli. Ako som si to nemohla všimnúť? Znova som sa pozrela na ranu. Nebola hlboká, ale aj tak. Ako to, že som to necítila? Mala som toľko otázok, ale ostávalo mi čoraz viac zle.

„Bella, počula si, čo som ti hovorila?” ozvala sa Alice. Obviazať. Musím si to obviazať, aby som si zastavila krvácanie.

Postavila som sa, ale ku podivu, teraz to príšerne zabolelo. Bolestne som padla na zem a vtedy mi to všetko došlo. Preto Edward odišiel. Predo mnou sa ovládal dobre, ale toľko krvi stále nezniesol. Zabil by ma. Zarazene som kľačala na zemi. Vtom som započula Alicin hlas, ako ma volá. Postavila som sa a zobrala prvú látku, ktorá mi padla pod ruku a obviazala si ranu.

„Mám to. Čo ďalej?” opýtala som sa Alice do telefónu.

„Bella, musíš ihneď do nemocnice. Edward asi spanikáril a odišiel od teba čo najďalej, aby ti neublížil, ale on netuší, ako silno krvácaš.” Stále som nedostala odpoveď na otázku, ktorá ma zaujímala najviac.

„Ako to, že som to necítila?” opýtala som sa jej úplne pokojným hlasom, až to bolo strašidelné. Iní ľudia by v tejto chvíli panikárili, ale ja už zrazu nie.

„Bella, ja neviem, ale Carlisle niečo hovoril, že to súvisí s tvojou chorobou a zrážanlivosťou krvi bla, bla, bla... Bella, musíš nájsť Edwarda. On ťa musí odviesť do nemocnice, inak...” nedopovedala to, ale ja som vedela presne čo chce povedať.

Toto mali byť moje medové týždne, ale ja tu musím zas a znova bojovať o život. Chcela som si zavolať pomoc, veď musia mať záchranárske lode alebo niečo také, pretože v okolí je veľa ostrovov. Vtom sa mi ozval zvuk z Edwardovho mobilu, že je baterka vybitá. Nemala som čas hľadať svoj mobil, a preto som sa rozhodla ísť von, aj keď tá noha príšerne bolela. Stále som za sebou zanechávala krvavé fľaky, ale už sa strácali.

Postavila som sa do stredu pláže rozhodnutá, že sa odveziem do nemocnice sama, ale zdalo sa mi to nereálne, keďže som nikdy loď neriadila. Obrátila som sa k malému lesíku, ktorý bol pri dome.

„Edward!” zakričala som, ale nič sa neozvalo.

„Edward!” Zase nič. Zrazu som padla na zem a ani neviem ako som sa dostala na loď. Pozrela som sa ku kormidlu a zbadala Edwarda.

„Bella, prepáč, už sa to nikdy nestane. Zlyhal som. Hneď ťa odveziem do nemocnice a tam ti pomôžu,” povedal mi a pozrel sa na mňa s trpiacim výrazom na tvári.

„Edward, nie... Premeň ma.” Zmätene sa na mňa pozrel.

„Bella, teraz nie, prosím.” To posledné zašepkal, ale mne to bolo jedno. Vtom loď zastala a Edward zrazu kľačal pri mne a držal mi ruku. Ja som sa pozrela na svoju nohu a potom na Edwarda.

„Teraz alebo nikdy, Edward. Ja cítim, že toto je koniec.”

23. kapitola - 25. kapitola

Dúfam, že som vás nesklamala a necháte mi komentík. S touto poviedkou už budeme končiť, čo ste si už asi domysleli, takže čakajte už len pár kapitol. Všetkým vám ďakujem za trpezlivosť, ktorú ste so mnou mali, aj keď táto poviedka nebola dokonalá. :)

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý svit - 24. kapitola: