Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhá hviezda napravo a potom až do... - 9. kapitola

Druhá hviezda napravo a potom až do... - 9. kapitolaViem, že je to dlho, ale čo čakáte, keď o túto poviedku ani pes nezakopne? :D Divný Edward.

Prevaľovala som sa na posteli a nevedela, čo od šťastia. Bolo po raňajkách a ja som rozhodne nemala na nič chuť. Mohla by som sa pravdaže zúčastniť nejakých spoločenských aktivít, avšak ako privilegovaná som mala možnosť tam neísť.

Stále som sa cítila zle kvôli tej párty, ktorá rozhodne neskončila podľa očakávania... I keď, bol to môj prvý bozk, prvý ten naozajstný. Dobre, možno som si ho predstavovala trochu inak, ale...

Ak pravdaže Edwarda nahnevám natoľko, aby šiel povedať vedeniu, že moja porucha je fingovaná, je to možno môj jediný bozk v živote, mala by som sa zmieriť s tým, že o päťdesiat rokov, ak sa teda dožijem, skončím v hojdacom kresle obklopená asi tak desiatimi mačkami. Asi by som si radšej kúpila psa, a hovoriaceho papagája, vždy som ho chcela. Hovoril by „ahoj“ a „si krásna“ a bol by to vlastne najdokonalejší muž na svete. Rozhodne by sme sa nikdy nepohádali. 

Prevalila som sa na druhý bok a rozhodla sa, že zaspím, dnes nemám nič na práci. Čo je pravdaže pre mňa pri tak nabitom rozvrhu ojedinelý jav. Ani by ste neverili, ako dlho dokážem nič nerobiť, keď mám na to náladu. Chvíľu som si čítala, potom pozerala telku, hrala sa na počítači nejakú stupídnu hru a nakoniec kreslila karikatúru. Pôvodne to síce karikatúra byť nemala, ale každý dostane do vienka nejaký iný dar. A ja som teda nemala svojim umením spasiť svet.

Najedla som sa a opäť sa vrátila k sladkému nič nerobeniu, stále mi ostával priam neuveriteľne dlhý čas, kým príde Edward a vytrhne ma z tejto agónie. Avšak ručička utekala ako divá a on nikde. Viac som sa zaryla do deky a čakala a čakala...

Prebrala som sa až keď sa moja hlava prevalila o čosi nižšie, čo k môjmu výdatnému spánku neprospievalo, takže som nesúhlasne zamručala na narušiteľa mojej pre vývin potrebnej aktivity. Rukou som šmátrala nad hlavou, kde sa niekto uvelebil, chvíľu mi trvalo, kým som stehno ohmatala a tak mohla spokojne prehlásiť, že je to Edward. A to som ani nemusela otvoriť oči! Bože, stále ma udivuje moja dokonalosť. Odstrčila som sa nohami od rohu gauča a presunula som svoju hlavinku na novo prísadiaci objekt. 

„Dobrruuu,“ preniesla som cez zívnutie a hodlala sa vstúpiť do tej príjemnej temnoty, ktorá ma pomaly obklopovala a obklopovala...

„Človek by čakal, že dostane lepšie privítanie,“ ozvalo sa mi zrazu pri uchu, až som nadskočila, čo zahŕňalo otvorenie očí a to veľmi, veľmi nepríjemnú bolesť hlavy.

Naprdnutá som sa hodila späť na moju provizórnu posteľ v snahe aspoň trošku sa odplatiť narušiteľovi, za tento príjemný budíček. Avšak stalo sa len to, že zatiaľ čo jeho kamenné stehno ostalo nezranené, ja som si podľa bolesti odhadujem... zlomila väzy. Vždy to takto dopadne, len ja debilná doňho aj tak búšim.

Pravdaže som nechcela, aby sa tešil zo svojho víťazstva, keď som dala gól do vlastnej bránky. Takže som sa snažila vyzerať, že mi to nijak neublížilo, respektíve som sa to čo najviac pokúšala zakryť. Čo však v mojej reči znamenalo, syknúť bolesťou a šúchať si zátylok rukami, i keď som sa pred tým presvedčila, že to nie je jedno z miest, na ktoré si môžem fúknuť. A keďže Edward je za mňa zodpovedný, ani na sekundu zo mňa nespustil oči, aké povzbudenie. Teraz už viem, že keď sa budem nabudúce topiť, to ja totiž môžem, na poschodí máme jednu vaňu, bude to nahraté a pravdaže na YouTube. 

„Je zázrak, že si sa toľko dožila,“ poznamenal zamyslene a mne skoro oči vypadli z jamiek.

„Čo prosím?“ opýtala som sa, keďže som verila, že náhly otras mozgu mi nachvíľku zahmlil myslenie a tak som rozumela nejakú kravinu.

„Keď si zoberieš do úvahy, koľko nehôd si dokážeš zapríčiniť aj bez cudzieho zapríčinenia, je to vlastne zázrak,“ poznamenal a... usmial sa?

„Dostávaš mŕtvicu?“ zľakla som sa, keďže zjavne polovica jeho úst nereagovala na úsilie usmiať sa. Raz to bolo v doktorovi Housovi. Po toľkých častiach sledovania by som možno mohla aj niečo diagnostikovať. I keď som dúfala, že to je len krátke stŕpnutie mimických svalov. 

„Čo? Som v pohode!“ Možno by ma to presvedčilo, ale on sa stále tak desivo uškŕňal.

„Prišiel si neskoro,“ vyčítala som mu, ale stále som ho podozrievavo sledovala, pripravená volať záchrannú službu.

„A ty si ma aj tak ostala čakať, budem to brať ako kompliment,“ poznamenal a nahol sa nado mňa, až boli naše tváre len trošku od seba. Ale mal pravdu, nemala som ho tak dlho čakať, mala som sa vrátiť, napríklad na druhú stranu izby... och mám toľko možností.

„Edward, prestáva to byť vtipné,“ poznamenala som, i keď som nemala chuť na smiech ani na začiatku. Vyzeral ako pomätený, niekedy len bezdôvodne vystrkoval oči z jamôk podľa možnosti čo najviac, pri dýchaní prehnane hýbal hrudníkom a to ani neopisujem ten naozaj čudný úsmev. Akoby si dal zle botox, alebo čo.

Bohužiaľ, i keď vyzeral, akoby ho uhryzla rádioaktívna ropucha, stále bol nadmieru príťažlivý, príliš blízko a ja som teeneger. Povedzme si to úprimne, táto naša poloha mi jednoducho nevyhovovala, takže som sa pokúsila s ospravedlňujúcim pohľadom popod jeho ruku prešmyknúť na zem. Čo sa pravdaže nezaobišlo bez zranení, keďže ja šikuľka som si udrela koleno do stolíka, ktorý sa am musel jednoducho len v tej chvíli zjaviť.

Postavila som sa, napravila si vyhrnuté tričko a vystrčila bradu dopredu. Toto gesto sa u mňa vyvinulo z potreby dokázať si dodať sebavedomie.

„Edward, žiadam ťa, aby si zašiel za lekárom, ihneď,“ povedala som nekompromisne a v mysli som sa tľapkala po pleci za svoju šikovnosť. Bol to naozaj heroický výkon, keď si vezmem no úvahy, že bol tak blízko a tak krásny. Sakra znova!

Zjavne to zapôsobilo, keďže sa ihneď postavil a prišiel za mnou, čo som však nečakala bolo to, že to on mne položil tú svoju obrovitánsku hladunkú ruku na čelo.

„Je ti zle?“ A už to bol zasa on, prehnane starostlivý, bez toho desivého úsmevu. Naozaj som ničomu nerozumela. Ešte pred chvíľou, by som ho bez meškania ubytovala do izby vedľa mňa a len sa luskne prstami a je to preč. Ak naráža na moju chorobu a chce mi tým naznačiť, aké hrozné to bolo, tak ho asi namieste rozsekám a zvyšky hodím pod posteľ, alebo mojej milovanej susedke a poviem, že to bol votrelec.

„Mne nie! Tebe! Správaš sa ako idiot a napodobňuješ človeka, ktorému v hlave praskla cievka, ha ha ha, veľmi vtipné!“ poznamenala som sucho. Moje slová však zapríčinili len ďalší nechápavý pohľad, takže som si povzdychla a čakala, kedy s tým opäť začne.

„Ako idiot? Cievka? Ešte včera si sa tu rozplývala nad nejakým polonahým imbecilom a keď to spravím ja, je to zlé?“

Stalo sa vám niekedy niečo takéto? Pretože zjavne ani jeden z nás nemal poňatia, o čom ten druhý hovorí a tak sme si odpovedali na rozdielne otázky.

„Wada z toho, preboha, vynechaj, čo to s ním má spoločné?“ vyhŕkla som na obranu. Veď ten úsmev! Ako môže mať niekto taký dokonalý pokrivený úsm... a do...

„Takže Wade, och ospravedlňujem sa, že som ranil city niekoho, koho si v živote nestretla a aj tak sa ideš potrhať, aby si vyzliekol tričko a ty nad ním mohla slintať,“ začínal zvyšovať hlas a ja som naozaj nevedela, o čo mu ide a kam to všetko smeruje, mala som nutkanie zavolať ochranku, ale násilie nič nevyrieši... tak hovoril môj otec a potom ma sem strčil.

„Edward, upokoj sa preboha, možno máš len horúč...“

„Ja žiadnu posratú horúčku nemám dočerta, len jednoducho nechápem, prečo sa ti viac páči nejaká televízna nula ako ja!“ 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!