Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhá hviezda napravo a potom až do...- 10. kapitola

04.01.2013 (21:30) • • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1350×

„Čo ti to napadlo? Ty vieš, že ťa mám radšej, najradšej na celom svete,“ muckala som a objala ho okolo krku potláčajúc zívanie, ktoré bolo zapríčinené nekorektným zobudením sa. Stisla som ho ešte pevnejšie, akoby som mu chcela množstvom využitej sily dokázať, ako veľmi ho mám rada.

„Pravdaže,“ povzdychol si smutne. Nebola som si istá, ako sa zachovať, tak som ho mliaždila najpevnejšie ako som vedela, i keď to už preňho muselo byť trochu bolestivé, aspoň pre mňa bolo.

Len tak tam stál, dokonca mi ani neopätoval objatie. Niečo sa stalo, bolo mi jasné, že nastala nejaká mrcha situácia. Ale to bolo asi to jediné, čo som chápala... Keď som ho objímala, natlačená naňho celým svojím telom som cítila aj to jeho. Možno ak by to nebola tak otrasná situácia, užívala by som si túto blízkosť. Dokonalo kamenné a tak príjemne hrejúce, že by ste v tom objatí vydržali večne... Avšak Edward moje pocity zjavne nezdieľal, keďže po chvíli ma jemne striasol a odišiel.

Osamela som a všetko sa mi zdalo ako jeden čudný pokazený sen, ktorý sa mi sníval akoby pred rokmi. Všetko bolo zahmlené a ja som si ledva videla na špičku nosa.

*

Na ďalší deň neprišiel, ani na ten ďalší a ani na deň potom... Bolo mi povedané, že je na PN-ke a pridelili mi zaňho náhradu. Takže som musela hodinu denne počúvať o tom, prečo som tu. Nasadili na mňa nejakú mladú, avšak nekompromisnú silu, ktorá sa ma snažila „vyliečiť“ tým, že mi povie, v čom som od ostatných odlišná... Pravdaže zdravotníctvo upadá, keby som mala naozaj poruchu, môžu ma po jej návšteve dať rovno na vyššie poschodie, kde sú pacienti s omnoho neprijateľnejšími ochoreniami. 

Nad našim stretnutím som premýšľala viac a viac s každým dňom, čo som ho bezvýznamne čakala. Bol to môj jediný naozajstný priateľ, pravdaže som udržiavala kontakt aj s ďalšími, ale to prevažne cez nejaké hry, kde išlo skôr o konverzáciu typu – „Hej, máš dobrú zbraň, čo keby sme spolu išli poraziť kyklopa?“ 

A na takých rozhovoroch sa predsa nedá prežiť! A aby som si pustila ústa na špacír, pred tou starenou v tele dvadsaťsedmičky? Nie vďaka. Takže si asi viete predstaviť, ako som trávila svoje dni... osamelo. Vždy, keď som jedla, sledovala telku, čítala si, alebo keď som sa snažila vtĺcť si do hlavy nejaké učivo, ktoré by som s ním mala z krku asi tak za pol hoďku, spomenula som si naňho. Neprešla noc, čo by sa mi nesnívalo o jeho úsmeve, a ja som začínala dostávať abstinenčné príznaky. 

Vlastne som nikdy nepremýšľala nad tým, čo sa stane ak Edwarda preložia, alebo ak si nájde priateľku, ktorá naňho bude tlačiť aby bol doma hneď, ako to bude možné. Jednoducho som to vtedy nechala plynúť a užívala si spoločné večery strávené pri Oskarových filmoch.

Teraz som sa stále napchávala zmrzlinou a čokoládou, aby som zahnala nepríjemný pocit, že mi niečo chýba... najhoršie na tom bolo, že som vôbec nemala istotu, že sa niekedy vráti. A aj keby pokračoval, čo ak by ma nechal? Hodili by ma na krk tejto beštii v sukni do pol lýtok! 

Doteraz som si nikdy neuvedomila, aký je pre mňa Ed dôležitý v tejto pekelnej budove. Je to moja jediná spojka s realitou za týmito múrmi, ktoré možno nikdy neprekročím... a on si len tak odíde! Možno je naozaj chorí, preto sa správal tak divne, stúpla mu horúčka a mal vidiny, stáva sa to. Minimálne v Doktorovi Housovi rozhodne.

Alebo sa stalo niečo v rodine. Zas tak veľa som o nich nevedela, ale keď o nich rozprával, až z jeho jazyku odkvapkával med, tak ich miloval. Možno sa niekto rozvádza, to je celkom bežné, alebo horšie, niekto umrel! A Edward sa dal vypísať aby za nimi odletel... to by mohlo byť. Ale v tom prípade mi to mohol aspoň povedať. Alebo ma s tým len nechcel zaťažovať? Ed je vždy tak ohľaduplný...

Začala som si zvykať, že tu nie je... no... zvykať. V mojom jazyku to znamenalo večerné obžerstvo a ignorovanie tej morskej príšery, ktorá sa hrala na doktorku. Nikdy som si o sebe nemyslela veľa ale po každej jej návšteve mi ego kleslo až niekam do...

Avšak tráviť celé dni usporadúvaním večerných seáns s mottom : Ja nikoho nepotrebujem! nie je práve najlepšie využitý čas. A tak som sa po neuveriteľne dlhom mesiaci Edovej absencie rozhodla opäť sa zúčastniť spoločenských aktivít v centre. Veru, môžete mi závidieť! Už mám v šuflíku niekoľko náhrdelníkov a niektoré sú dokonca z cestovín.

Na tom obrázku to vyzeralo tak ľahko! Ale je to každopádne ich chyba, vôbec neukázali poriadne krok číslo päť!

Toto mal byť darček pre môjho imaginárneho priateľa Drewa... Keďže rodičia sa za mnou nechystajú a aj Edovi som už liezla na nervy. Aspoň Drew ma neopustí. On totiž nemôže, vymyslela som si ho... Keď už bývam v cvokhause nech mám na to dôvod.

Vedľa mňa zavŕzgala stolička, ale tomu som nevenovala pozornosť. V tejto spoločnosti som sa to naučila veľmi rýchlo, keďže niektorých vyprovokoval aj jediný pohľad do nepríčetnosti. Ďalej som študovala ten pokrkvaný kus papiera, ktorý sa z nejakého neznámeho dôvodu nepodobal na ten, ktorý bol nakreslený v knihe predo mnou. Netrvalo dlho a ohrnula som nad tým kusom zoťatého stromu nos a šibla ho aj k jeho priateľke s názvom: „Origami pre začiatočníkov.“

Nespustila som z toho však oči a pokúšala som sa ho silou mysle podpáliť. Keď som bola taaakto blízko, aby sa mi to splnilo, do môjho zorného poľa vošla čiasi ruka, túto som však poznala, bola Edwardova.

„Koho to sem zavial vietor,“ pretiahla som teatrálne na moju ilúziu sediacu vedľa mňa a oprela som si hlavu o ruku.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet