Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhá hviezda napravo a potom až do...- 11. kapitola

Druhá hviezda napravo a potom až do...- 11. kapitolaJe to neuveriteľné, ale spolu s prázdninami prišla aj kopa nového času, takže ak stihnem, dovediem túto poviedku do ešte veľmi vzdialeného konca. Táto bude trochu vianočná. :)

„Koho to sem zavial vietor,“ pretiahla som teatrálne na moju ilúziu sediacu vedľa mňa a oprela som si hlavu o ruku. „Vari ste nezablúdili, pane!“

„Myslím, že som na tom správnom mieste,“ preniesol a venoval mi nesmelý úsmev.

„Hmmm, ale v tom prípade meškáte asi tak pol roka...“ uškrnula som sa, mohla som sa aj rozkričať, avšak svoje halucinácie som mala celkom rada.

„Bells, viem, ja... nechcel som odísť...“ šepkal a stoličku si prisunul bližšie. Musím povedať, že moja fantázia je na oveľa vyššej úrovni ako kedysi.

„Iste si mal na to dobrý dôvod,“ poznamenala som a len sa usmievala na mojou fantáziou zhmotnený vzduch. Sedel oproti mne a taktiež mlčal, už dávno sme vyčerpali príjemné témy na rozhovor. Bohužiaľ som v tomto zariadení už nič príjemné nestretávala, až na fakt, že konečne sem začínam zapadať.

„Chýbaš mi,“ preniesla som po chvíli, keď som už nedokázala tie neposlušné slzy udržať na ich mieste. Chcela som mu to povedať, chcela som, aby vedel, že bez neho som ako šálka bez čajníka, tanier bez lyžičky...

„Prečo? Veď som tu stále s tebou,“ pošepol a jeho prenikavý pohľad sa opäť zmenil na prach... tak ako moje nádeje, že sa vráti. Nemyslite si, že som včerajšia. Je mi jasné, že si nevzal len dlhodobú dovolenku, neleží v nemocnici kvôli tej teplote ani nič podobné. Odišiel, odišiel a už sa nevráti. To by mi však Drew nikdy neurobil. 

Och, veď som vám o ňom skoro nič nepovedala, má zelenohnedé oči a vlasy špinavý blond. Do tváre sa nápadne podobá na zlatého retrievera, po ktorom som ako malá túžila. Tu však zvieratá nie sú dovolené. Jedinou jeho chybičkou je, že je príliš tichý, ale to sa kompenzuje s jeho výraznou lojálnosťou. A plusko na záver – nekecia mi do toho, čo budeme pozerať, vždy je spokojný s mojim výberom aj v tomto ohľade. Chcela by som sa mu teda za toto všetko odvďačiť, ale... orgiami mu asi nedám. 

Oprela som si hlavu o ruky a čakala som. Na nič konkrétne, len som prešla do bodu, kedy nemáte chuť na žiadne zmysluplnejšie trávenie času. Za oknom sa pomaly stmievalo a žiariaci stromček, pravdaže oddelený bezpečnostnou ohrádkou žiaril stále rovnako otravne. Iste, je to pekná tradícia, obdarúvať svojich najbližších, ale čo ak najbližších nemáte? Čo ak vás považujú za mentálne postihnutého a čím viac to opakujú... tým viac to naberá na skutočnosti. K tomuto manuál nenapísali.

Vianoce pre mňa teda zmysel nemali, dokonca ani moje obvyklé prejedanie sa pri telke nemalo význam, keďže filmy o čare Vianoc a dôležitosti rodiny zaplňovali celý kanál a v mojich slzných kanálikoch na to už neostalo dostatok tekutiny.

Niekedy som ľutovala, že som si ako malá netresla hlavu o kameň, alebo čokoľvek schopné spôsobiť ujmu na zdraví, pretože akokoľvek desivé, bolo pre mňa toto miesto, musela som priznať, že aj keď mali aj ostatní pacienti na oknách mreže, nevzalo im to ani kvapku tralalala nálady.

Dokonca aj Alison zmiernila frekvenciu upozorňovania na možné nebezpečenstvá mimozemskej existencie. Mala totiž veľa práce so štrikovaním. Človek by to na ňu nepovedal, ale ak práve nevyrábala alobalové pokrievky hlavy, alebo sa inak nezaoberala dokazovaním zelených postavičiek túžiacich po skúmaní vášho mozgu, plietla. A nie len tak náhodne, ak by existovala bohyňa pletenia, bola by to jednoznačne ona, keďže mala v tejto inštitúcii dosť času na zdokonaľovanie svojej techniky.

Mali sme dovolené obdarúvať sa navzájom, pravdaže dary boli pozbavené všetkých možne nebezpečných predmetov, či už išlo o niečo ostré, alebo niečo sladké, od čoho sestričky nedokázali držať pracky preč. Táto kontrola sa pochopiteľne vzťahovala aj na darčeky od rodičov. Stávalo sa teda, že balík bol náhle skôr poloprázdny ako poloplný. Nie, že by mi to vadilo. Dary totiž nikdy neboli nápadité, buď išlo o niečo, čo som si vyžiadala, alebo o užitočné veci, ktoré som mala v gigantickom množstve. Huňaté ponožky, či zateplené pyžamá som mala nastrkané pomaly v každom kúsku prázdneho miesta v skrini.

Edward mi dával pekné darčeky, vždy to bolo niečo jedinečné, niečo, čo som chcela. Často sa mi stalo, že až keď som to dostala uvedomila som si, že som po tom celý čas túžila, i keď to bola často len maličkosť, vzhľadom k vzťahu lekár-pacient, ktorý sme dodržiavali. Aspoň pred ostatnými zamestnancami tohto inštitútu.

Sedela som v spoločenskej miestnosti už minimálne dve hodiny, čo sa zdalo ako večnosť. Pokúšala som sa byť nenápadná, aby som neupútala nikoho pozornosť, i keď na tomto poschodí veľmi zlé prípady neboli. Aspoň nie na papieroch. Ale ak by ste skúsili oddeliť čudesného chlapíka na vozíčku, teraz okupujúceho najvzdialenejší kraj miestnosti od jeho šachovej partie, ktorú hrá už niekoľko dní, potrebovali by ste prinajmenšom brnenie, aby ste ostali bez ujmy.

Mrmlanie prevládajúce miestnosti som odjakživa pokladala za tak trochu desivé. Ako hlasy zo záhrobia lapené v bezduchých schránkach naokolo. Avšak teraz som ho vnímala ako niečo samozrejmé. Stalo sa to faktom, rovnako ako moje sedenia so zatrpknutou feministkou, či večery trávené sledovaním prehnane romantických filmov o šťastí dokonalého páru, pravdaže ako inak, spojenému vďaka čaru Vianoc. 

Plynutie času som prestala pokladať za niečo dôležité a čakala som, čakala som na niečo, čo ma vytrhne letargie, do ktorej som nechtiac upadla. Nie, nie som zúfalka, ktorá sa po odchode svojho priateľa zrúti ako nesvojprávna, povinnosti som si plnila aj naďalej, ale bolo to... ako koláč bez kypriaceho prášku. 

Čím viac bolo odškrtnutých dní v kalendári, tým sa zvyšovala frekvencia spevokolu a zároveň sa približoval ten deň s veľkým D. Darčeky respektíve darček som už mala zabalené. Nemala som veľa práce, keďže som balila len náramok priateľstva... Rovnaký som zabalila aj za Drewa, ale som pevne rozhodnutá zahrať prekvapenie, keď balíček otvorím.

23. sme mali Vianočnú besiedku, ktorá už tradične netrvala dlho, pretože pacientov ochotných sa zúčastniť a k tomu schopných v niečom sa zúčastniť veľa nebolo. Mali aj slávnostnú večeru, ktorá sa tak veľmi nelíšila, ale mali sme na výber niekoľko dezertov. Chvíľu som ostala v spoločenskej miestnosti, ale akonáhle začali prichádzať návštevy a tým pádom sa miestnosť vyľudňovala pobrala som sa do izby. Prebehol tradičný očistný rituál, dokonca som si vybrala nové, čím chcem povedať ešte nepoužité pyžamo. Zajtra je predsa veľký deň.

Usadila som sa na pohovku s cookies a mliekom, ktoré som mala každoročne pripravené pre Mikuláša, ale nenechala som ich tam dlho. Ak by Mikuláš existoval, iste by mi bol vďačný, že ho zbytočne nepokúšam množstvom sladkého. Každý predsa vie, ako obezita komplikuje ľuďom život a pre muža, vďaka ktorému je každé dieťa raz do roka obdarované, to bola pre mňa len malá obeť. Objala som vankúš a nechala sa uspať popoluškou, ktorej nechali až príliš hrubé obočie.

Ozval sa mierny buchot, ktorý ma vyrušil z bezsenného spánku. Cítila som sa, akoby som spala len pár minút, no za oknom sa už rozvidnievalo. Pravdaže stále bola dostatočná tma a podľa tichého klepotania opäť pršalo.

Odhrnula som kvetinkovú deku a niekoľko krát zaklipkala oči na stále žiariaci televízor, na ktorom sa už preháňali Tom a Jerry. Usmiala som sa a vyškriabala som sa na nohy. Nezmyselne nedočkavá, čo dostanem – akoby som to už vopred nevedela som vystrčila hlavu z dverí, pred ktorými sa už týčilo niekoľko neprecízne zabalených darov.

Bola som ešte mierne rozospatá ale svižne som to všetko vtiahla do izby a usadila sa na koberec. Dnešný deň som mala do bodky naplánovaný, tak ako posledný týždeň ani dnes som nemala sedenie, avšak vzhľadom k malému množstvu zamestnancov ochotných pracovať v tento čas, nemusela som sa ani zdržovať posedávaním v spoločnosti ostatných „väzňov“.

Dnes som mala filmový maratón, takže na poličke ma už čakal Harry Potter, i keď pravdaže všetky nestihnem, ale niekde začať musím. Uvelebila som sa teda a postavila pred seba najmenší  balíček, ktorý som mala doteraz ukrytý pod pohovkou.

Najprv som jeho obal a celkovú štruktúru dlho skúmala, až potom som z nej strhla baliaci papier a ostala prekvapene zízať na náramky priateľstva, na ktorých som si dala naozaj záležať, takže v konečnom dôsledku aj napriek mojej nešikovnosti nevyzerali tak zle. Zvesela som si jeden z nich viazala na ruke, keď sa ozvalo zaklopanie. Skutočné, nebolo ako mnohé výplodom mojej fantázie... vzhľadom k tomu, že som návštevu nečakala a raňajky budú roznášať najskôr za hodinu prekvapene som sa otočila na narušiteľa... Bolo to ako deja vu.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!