Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Divoká! - 3. kapitola

16.03.2010 (18:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1655×

3. kapitola

Stereophonics - Could you be the one

Nad ránom som konečne vyliezla z vody. Bola som jedna veľká vráska, ale to mi nevadilo, o chvíľu sa aj tak vyžehlím. Usušila som sa do uteráku a vošla do môjho nového domčeku. Tentoraz tam na mňa nič nové nečakalo a mňa to dokonca trochu zachmúrilo. Dnes som mala na pláne ísť na „lov“ upírov, čo znamenalo, že ja sa budem šmochtať po lese a ak na nejakého narazím, tak ho dám dolu. Jednoduchý plán, zložitého dňa.

Obliekla som sa do kraťasov, ktoré som mala aj včera a na seba som si dala jedno z nových tielok. Bolo tmavomodré a krásne voňalo, proste zase medovka. Tejto vône sa asi nikdy nenabažím... Vybehla som von z domu a utekala smerom na sever. Premávala som sa v mojom ľudskom tele pomedzi stromy. Vyskočila som na jeden a prenášala váhu z ruky na ruku, až som sa prerúčkovala pár metrov dopredu, kde som dopadla na zem a zavetrila.

Upíry, ale týchto som ešte necítila, takže to neboli tí z minula, čo asi nepijú ľudí. Rýchlo som vyskočila na strom, lebo som započula, ako sa niečo ku mne blíži. Priamo po do mnou, po chvíli zastavil nejaký upír. Krvavými očami sa díval do diaľky a potom vetril, presne ako ja pred chvíľou. Hlava mu rýchlo vyletela smerom ku mne a ja som sa na neho spustila. Trhla som hlavou doprava a v sekunde mu zlomila väzy.

Z vrecka som vytiahla zápalky, ktoré mám vždy zo sebou. Upíra som podpálila a už bolo po probléme. Lenže som zavetrila ešte ďalšieho. Rozbehla som sa jeho smerom. Ale pred tým upírom som sa musela zakuckať. Bolo to dieťa, možno ešte mladšie, ako ja... Dívala som sa na neho a nemohla odtrhnúť zrak. Nevyzeralo, ako nejaká príšera, upír, ktorý by mi mohol ublížiť...

Rýchlo som sa od neho zvrtla a ušla preč. Ja viem, nebolo to správne. Ale zabiť dieťa? To je už príliš... ona vôbec nevyzerala ako upír, dokonca nemala ani červené oči, ale krásne šedé. Bežala som rýchlo cez les a nevnímala zvuky okolo mňa. Viem, že som prebehla miesto, kde som mala môj „domček“. Nezastavovala som sa, šla som ďalej, až som skončila na jednej krásnej lúke. Bolo, bolo tam mnoho kvetín a ku mne sa zase dostala vôňa upírov, ale táto vôňa mi nesmrdela. Práveže bola príjemná. Podišla som bližšie a schovala sa za hrubší strom. Uši som nastražila a pozerala sa do stredu lúky.

„Edward, nie, pre Boha tu nie...“

Chichotala sa tá... Bella, tá upírka z minule a dokonca tam bol aj s ňou ten druhý upír. On ležal na nej a súkal jej tričko hore. Krásne sa trblietali. Čo to tam asi robia?

„Prečo nie? Veď tu nikto nie je, či sa nebodaj hanbíš srniek a veveričiek? Veď im len urobíme praktickú ukážku lásky!“

„Edward!“

Buchla ho do ramena a obaja sa zase rozosmiali. Ale stále som nepochopila, prečo jej sunul to tričko hore?

„Vieš o tom, že špehovanie je trestné?“

Započula som za mnou hrubý hlas. Ľaknutím som povyskočila a okamžite sa zvrtla za seba. Bol to upír, do ktorého som pred pár dňami narazila. Pomaly sa začal ku mne približovať. Nahrbila som sa a začala prskať až vrčať.

„No ták, neboj sa, ja ti nechcem ublížiť.“

Kýval v geste, že naozaj nechce. Ale veriť upírovi? Pche... blbosť... V sekunde som mu už podrážala nohy a rýchlo sa rozbehla preč.

„Prosím! Počkaj!“

Počula som za sebou krik, ale naozaj som nemala v pláne, sa za ním vrátiť. Dobehla som až ku môjmu „sídlu“. Slnko bolo už hore na oblohe, takže som vedela, že je čas obeda. Vzala som si z tašiek chlieb a mäsko, mäsíčko, mäsko. S chuťou som to do seba rýchlo spratala. Po výdatnom obede, som vyšla von pred domček. Ale zase som tu zacítila medovku. Hlavu som zvrtla doprava, smerom ku lesu. Zase tam on stál, už, už som sa pripravovala ujsť, keď prehovoril.

„Prosím neutekaj, pozri, ja už idem...“

A pomaly cúval dozadu. Až nakoniec naozaj odišiel. Bolo to divné, ale náhodou som sa v jeho prítomnosti cítila dosť dobre. Proste zvláštne. Potriasla som hlavou a rozhodla sa, že idem znovu do jazierka. Pripadalo mi, že po dlhej dobe, kedy sa nič zaujímavé nedialo, je poslednou dobou nejako rušno... Hlavu som ponorila do vody a plne sa uvoľnila.

A takto šli dni. Prešiel týždeň a každý deň sa opakovala jedna vec. Pribúdali mi veci, jedlo a vždy som videla toho upíra. Už mi to dokonca bolo jedno. Ležala som si v jazierku a on na mňa upieral svoj medový zrak. Pravdaže som mu pohľad oplácala a vždy rozmýšľala nad tým, čo tu asi chce? Dokázali sme si takto hľadieť do očí aj hodiny. Nakoniec sa vždy zdvihol zo zeme, na ktorej ležal, alebo sedel. Usmial sa na mňa a jemne mi rukou naznačil mávnutie.

Včera, som mu už dokonca to mávnutie oplatila a vďaka tomu, sa jeho úsmev ešte rozšíril. A včera zase odišiel. Dnes sa tu ešte neobjavil, ale je pravda, že som ešte len vstala. Spokojne som sa najedla a vyšla z domčeku. Ale nevábny puch zase vo mne vyvolal moju zvieraciu stránku. Sú tu zase upíry, tým som si bola istá. Ale kde? Obzerala som sa ostražito a mierne nakrčená okolo seba. Nikde, nikto. Možno, možno mi už vážne šibe... Potriasla som hlavou a narovnala sa.

Pink - Heartbreaker

Ale práve v tej chvíli ma niečo priklincovalo o zem a zahryzlo sa mi to do ramena. Vykríkla som bolesťou a pokúšala sa to niečo dať zo seba dole. Ale keď som si všimla, čo to niečo je, skoro som skamenela. Ono? Totižto to bolo dieťa, ktoré som nechala žiť. Tá sviňa jedna! Trhnutím som ho od seba odhodila. Z ramena sa mi už rinula krv. Fakt, super... To detisko sa už zase na mňa rútilo, ale okrem neho sa ešte pridala nejaká vysoká ženská. No, asi som dobojovala.

Tú malú beštiu som od seba zase odhodila, ale ženská, bola omnoho silnejšia. Stratila som veľa krvi a ešte sa po mne sápala tá stará. Tak fajn, ako chcete! Vynaložila som najviac sily a znovu ju od seba odtrhla. Zvrtla som sa a začala čo najrýchlejšie utekať do lesa. Neviem, či som očakávala nejakú pomoc, alebo to bol len posledný, trúfalý krok o záchranu... Za sebou som započula bolestivý výkrik.

Žeby malá prešla na kanibalizmus? A matka jej poslúžila, ako obed? V tom momente som vyprskla smiechom. Ja som taký debil. Mne ide o krk a ja mám ešte čas, smiať sa. Ale keď som už pocítila, že mi nohy ochabujú a rana na ramene ozýva, nebolo mi už všetko jedno. Vyčerpane som po ďalších 10tich minútach dopadla na zem. Natiahla som ruku, ktorá nebola ranená, že sa aspoň za jej pomoci budem škriabať vpred.

Lenže vtedy som pred sebou uvidela čiesi nohy. Nasucho som preglgla. A je tu smrť. Začala som poplašene vrčať. No čo? Bol to posledný pokus na záchranu. Možno sa vyľaká a ujde... Nestalo sa tak, ale predo mnou sa objavil upír, s ktorým som si každý deň mávala.

„Neboj sa, bude to bolieť, ale ja sa o teba postarám, môj otec je doktor. Prosím, nehýb sa, nech ťa mu môžem odniesť.“

Prehováral a ku jeho, či aj môjmu šťastiu, som už nemala silu, hýbať sa. Cítila som len, ako ma vzal na ruky a potom chladný vietor, ktorý mi šľahal tváre. Ostrá bodavá bolesť sa mi usadzovala čoraz väčšmi v ramene. Ticho som začala kňučať, keď už to naozaj bolo neznesiteľné. Toto nebol môj prvý boj, ani moje prvé zranenie, ale prvý krát, to bolo tak vážne a ja som vďaka bolesti stratila vedomie.

Pohľad Carlislea:

Moja rodina bola krásna. Dokonca som bol sám na seba pyšný, keďže som ju založil. Bol to naozaj krásny pocit. Ale po vyriešení Belly a Edwarda sa mi zase naskytol nový problém. Môj syn, Emmett, sa pomiatol. Boli sme raz na love a on nám odvtedy tvrdí, že videl dievča, len v kraťasoch a tielku. Že vraj to dievča je ako Tarzan. Skáče a lezie po stromoch a že neuveriteľne rýchlo beží, skoro ako my.

Rose sa odvtedy s Emmom nebaví. A Emm sa nás stále snaží presvedčiť. Rose si myslí, že je to nejaká polonahá divožienka a preto odsudzuje Emma, že či mu ona nestačí. Proste je v tom blázinec a je to na mne, aby som to vyriešil. Emm išiel zase teraz preč, ako stále tvrdí, za tou svojou divožienkou. Takže už len čakám, kedy príde, aby som s ním mohol započať, nejaké to osobné sedenie.

Dvere sa dole hlasno rozleteli.

„Carlisle!“

Kričal Emm, až som sa zľakol, čo sa stalo. Už aj som bežal za ním, ale na schodoch, som sa musel zastaviť.

„Tak už mi veríte?“

Poukazoval na bezvládne telo ženy, ktorú držal v náruči. Ona skutočne existuje...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Divoká! - 3. kapitola: