Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa si nedám! - 19. kapitola

05.12.2010 (20:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 5351×

19. kapitola

Bella:

Bola som poloupír, ale takú bolesť som si nevedela predstaviť. Hrdlo ma často pálilo, ale toto bolo strašné. Začala som zhlboka dýchať. Mala som pocit, že cítim úplne všetko. Edward stál odo mňa pár metrov. Nasala som vzduch hlboko do seba. Zacítila som niečo zvláštne. Bolo to opojné, sladké a prebudilo to vo mne zvláštne pocity. Zachvela som sa. Bola to úžasná vôňa. Hlava sa mi zatočila a mozog sa vypol. Telo si robilo, čo chcelo. Nahrbila som sa a vyrazila za tou nebeskou vôňou. Krajina okolo mňa sa mihala a ja som sa cítila tak zvláštne. Nič nemalo zmysel a význam, len tá dokonalá aróma. Bola to aróma ľudskej krvi. Túžila som ju vidieť, ochutnať, nechať ju rozliať sa v mojom tele. Z hrude sa mi dralo besné vrčanie. V diaľke som zbadala človeka. Bol to muž v zelenom. Na pleci mal pušku a opatrne prechádzal lesom. Bola som od neho tak na tri skoky. Už som sa videla, ako uhasím tu bolesť v mojom hrdle. Vymrštila som sa do vzduchu, keď ma niečo zrazilo k zemi. Besne som zavrčala a vyšvihla sa na nohy.

„Bella, upokoj sa!“ zavrčal Edward a postavil sa oproti mne. Šľahala som pohľadom medzi ním a mužom v diaľke. On nás nevidel.

„Je môj,“ zasyčala som a vrhla sa na Edwarda. Prudko ma schmatol a odhodil pár metrov od seba. Znova som vyskočila na nohy a zavrčala. Vyštartovala som proti upírovi, ktorý mi nechcel dopriať uhasenie smädu. Každý kto stál medzi mnou a krvou bol nepriateľ. Vymrštila som sa oproti nemu a v tom ma niečo zrazilo. Bolo to ako náraz autobusu. Ležala som na zemi a zmietala sa pod dvoma ťažkými upírmi.

„Opatrne, neublížte je,“ šepol Edward.

„My jej? Keď ju pustíme, roztrhá nás,“ šepol ten nado mnou. Vôňa krvi sa strácala a ja som sa začala spamätávať.

„Upokojuje sa,“ povedal Jasper a postavil sa zo mňa.

„Vstávaj z nej, Emmett,“ zasyčal Edward. Emmett sa postavil. Ležala som na zemi a nechápala, čo sa stalo. Nado mnou sa týčili traja upíri a hľadeli na mňa. Edward si kľakol.

„Si v poriadku?“ šepol. Priložila som si ruky na tvár a začala si uvedomovať, čo sa stalo. Vzlykala som bez sĺz. Edward ma ťahal na nohy. Jeho košeľa bola celá dotrhaná a moje šaty tiež. Emm sa chichúňal.

„Prepáč, Edward. Ja netuším, čo sa stalo. Chcela som...“ Rozochvela som sa, keď som si uvedomila, čo som tomu mužovi chcela urobiť.

„To je v poriadku. Nikto nečakal, že to zvládneš na prvýkrát,“ povedal Jasper.

„Tú vôňu nezvládnem nikdy. To sa nedá,“ šepla som zahanbene.

„No, máš paru ako lokomotíva. Konečne schopný súper. Kedy si to rozdáme, sestrička,“ zarehotal sa Emm. Ja som sa chcela prepadnúť do pekla. Moja hlava myslela na milión vecí. Bolo ťažké sústrediť sa.

„Musíš sa nakŕmiť. Potom budeš istejšia,“ šepol Edward a ťahal ma za ruku preč. Vedela som, že sa musím napiť. Prebehli sme lúkou, kde sa pásli jelene. Skočila som po prvom a vysala ho tak rýchlo, že Edward nestihol na žiadneho ani zaútočiť. Hneď som schmatla srnu a vysala ju. Edward skolil ešte jednu a ustúpil dozadu. Priskočila som k nej a zahryzla sa. Po oku som sledovala Edwarda. Stál a nemo ma sledoval. Zviezla som sa na zem, vedľa mŕtveho zvieraťa a pozrela na neho.

„Máš dosť?“ opýtal sa strnule. Prikývla som.

„Dobre. Bella, bude to ťažké, ale zvládneš to. Verím ti.“ Usmial sa. Ja som si však nebola istá. Pozrela som sa po spúšti, čo som narobila.

„Prepáč,“ šepla som. Edward zodvihol obočie.

„Za čo sa ospravedlňuješ? Nechápem.“ Usmial sa.

„Vybehla som po tebe a chcela som ťa...“ Znova som si ukryla tvár do rúk.

„Ja som ťa premenil. Vedel som, že to budeš mať ťažké, ale musel som to urobiť. Budeme trénovať a zvládneš to. Zvládneš objať aj naše deti,“ šepol a zarazil sa. Až teraz som si to naplno uvedomila. Ja som nebezpečná pre mojich anjelov. Nemôžem sa k ním priblížiť. Edward mi hľadel do tváre a v jeho výraze som mohla vidieť, čo sa odohráva na mojej tvári. Bola som zdesená.

„Moje deti...“ šepla som zúfalo.

„Nemôžem si objať vlastné deti... Edward!“ Hlas sa mi zlomil a padla som tvárou do trávy. Edward ma začal okamžite zbierať zo zeme.

„Bella, zvládneš to. Potrvá to chvíľu, ale zvládneš to.“ Hladil ma po vlasoch.

„Čo to trepeš! Rastú tak rýchlo. Kým budem schopná pohladiť ich, budú obaja dospelý. Edward! Edward...“ kričala som. Zachvátila ma šialená panika. Edward ma chcel objať, no ja som ho odstrčila. Preletel cez lúku a vrazil do stromu až sa zatriasol. Hneď sa postavil a sadol si na zem.

„Odpusť...“ šepla som. Edward sedel zdrvene na zemi.

„Je mi to tak ľúto, Bells.“ Skryl tvár do dlaní a zavzlykal. Postavila som sa a šla pomaly k nemu. Chytila som ho za ruku. Zodvihol zmučený pohľad. Šli sme pomalou chôdzou lesom. Rozprávali sme sa. Hľadali riešenia.

„Naším deťom bude najlepšie u vás doma. Bude sa tam o nich starať každý a hlavne budú potrebovať teba,“ povedala som pokojne. Edward sa na mňa skúmavo pozrel. Mal v očiach otázniky, ale bál sa opýtať.

„Musíme pre mňa vyriešiť niečo na blízku, ale dosť ďaleko, aby som im nemohla nijako ublížiť,“ šepla som.

„To akože odídeš?“ povedal Edward neveriacky.

„Nemám na výber. Nechcem riskovať, že im ublížim. To by som neprežila. Teba budú potrebovať.“ Pálili ma oči, no chcela som pôsobiť vyrovnane. Edward s tým mal väčší problém. Na jeho tvári bolo zdesenie.

„Nesmieš od nás odísť. Ja to neunesiem,“ zasyčal.

„Vieš veľmi dobre, čo je správne. Vieš to tak dobre, ako ja. Ak musím deti opustiť preto, aby som ich ochránila, tak to urobím.“ Snažila som sa znieť odhodlane. Pohladila som Edwarda po chrbte a pritisla som sa k jeho perám.

„Budeš za mnou chodiť a ja budem trénovať sebaovládanie.“ Usmiala som sa, ale sama som svojim slovám neverila. Edward ma vzal opatrne za ruku a viedol k domu.

„Dobre. Nejako to vyriešime. Si pre mňa všetkým na svete. Milujem ťa. Nevydržím bez teba dlho,“ povedal pokojne a usmial sa. Tlmene zavrčal a jeho oči začali pomaly černieť.

„Na čo to myslíš, Edward Cullen?“ povedala som laškovne a ťahala ho za sebou k dverám, aj keď som sa zamýšľala nad tým, že cez okno by sme boli v izbe rýchlejšie. Z domu vybehla Alice.

„Bella, nemôžeš odísť!“ zakričala.

„Tá tvoja jasnozrivosť. Musím odísť na nejaký čas.“ Usmiala som sa.

„Bella, v mojej vízii si odišla navždy,“ zasyčala nepokojne.

18. kapitola - 20. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa si nedám! - 19. kapitola: