Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa si nedám! - 17. kapitola

29.11.2010 (09:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 6321×

Bella:

„Zlatko, nemala by si sa veľmi namáhať,“ pošepol môj manžel, keď som sa pokúšala vstať na nohy. Len som sa usmiala. Ležať na tomto operačnom sále sa mi vôbec nepáčilo. Postavila som sa a chcela som prejsť do kúpeľne. Edward ma okamžite chytil popod ramená. Viedol ma pred sebou, ako handrovú bábiku. Pripadalo mi to smiešne. Vtedy sa dieťa prudko pohlo. Zacítila som ohromnú trhavú bolesť. Kolená sa mi podlomili a ja som sa razom ocitla v Edwardovej náruči. Môj výkrik sa niesol celým domom. Samej mi zaľahlo v ušiach. Edward ma vyzdvihol do vzduchu.

„Edward,“ zašepkala som.

„Je to tu, zlatko. Som pri tebe.“ Hladil ma po čele. Od postele ma presunul na stôl a zasvietil ostré svetlo. Carlisle sa zjavil v miestnosti ako duch. Oblečený bol v operačnom plášti. Jeden podal aj Edwardovi a on si ho v sekunde obliekol. Ani som nepostrehla, že by sa ma jeho ruka prestala dotýkať. Na chvíľu sa zdalo, že sa všetko upokojilo. Carlisle ma rýchlo prezrel a začal si na stolík ukladať nástroje. Niektoré pripomínali tie mäsiarske. Vystrašene som sa pozrela na Edwarda. On sa len usmial a ďalej ma hladil po ruke. Behom ďalšej krátkej chvíľky som mala v lakťovej jamke napichnutú hrubú kanylu. Bola som tak vyľakaná, že som si neuvedomila ani vpich.

„Bella, musíme dieťatko vybrať skôr, než si začne samo raziť cestu,“ povedal Carlisle a pozrel na Edwarda. Na niečom sa dohovárali a mne sa vôbec nepáčilo, že neviem na čom. Nesúhlasne som zavrčala.

„Chcem vedieť o všetkom,“ šepla som. Obaja na seba nechápavo pozreli.

„Chcem byť pri vedomí,“ povedala som opatrne. Sledovala som ich tváre.

„To neprichádza do úvahy. Uspíme ťa a keď sa zobudíš, bude po všetkom,“ pošepol Edward.

„Nie. Viem, že sa to dá. Ak sa niečo skomplikuje, chcem sama rozhodnúť, čo ďalej. Milujem ťa, ale nezvykneš sa rozhodovať správne. Carlisle sám minule povedal, že je lepšie keď je rodička pri vedomí,“ povedala som rázne a pozrela sa na Carlisla.

„To áno. Ty však nie si obyčajná rodička. Tvoju kožu zvládne skalpel, ale...“

„Dosť!“ Edward mu skočil do reči. Carlisle sa pozrel do zeme.

„Musí to vedieť,“ šepol Carlisle so sklopeným zrakom. Edward sa na neho chvíľu díval. Komunikovali znova o mne, bezo mňa. Edward potom prikývol a Carlisle pokračoval.

„Tvoju kožu by mal zvládnuť skalpel, ale obal plodu nie. Pravdepodobne ním vôbec neprejde.“ Nechápavo som pokrútila hlavou a potom mi to došlo. Pozrela som sa zdesene na Edwarda.

„Budeme musieť obal roztrhnúť zubami,“ šepol Edward na vysvetlenie. Zamrazilo ma. Nevedela som si predstaviť, že by to mal urobiť Carlisle alebo Edward. Pripadalo mi to šialené.

„Naozaj ho nezvládnem porodiť normálne. Veď aj pri Nessie som mala polámanú panvu a zrástla sa. Určite to zvládnem,“ šepla som.

„Bella, dieťa je veľké a silné. Ak by sa mu nedarilo dostať von, roztrhá ťa. Je to pud sebazáchovy. Je silnejší než iné pudy. Dieťatko ťa miluje, no aj tak ťa môže jedným prudším pohybom zabiť. Bude pre teba lepšie, keď ťa uspíme. Pre nás to bude lepšie.“ Carlisle znel nervózne. Strieľal pohľadom po mne a mojom manželovi.

„Nie. Ak by som mala zomrieť, chcem svoje dieťa aspoň vidieť,“ šepla som a chytila Edwarda za ruku. Na jeho tvári bol bolestný výraz.

„Edward. Potrebujem vedieť, že je na svete. Potom robte, čo musíte. Pozri sa na mňa,“ pošepla som. Edward sa mi zahľadel do očí. Bola v nich bolesť a strach. Pohladila som ho po ruke.

„Urob, čo chce,“ povedal Carlislovi. Pretočili ma na bok a Carlisle mi vpichol dlhokánsku, hrubú ihlu niekde do krížov. Zastonala som. Položili ma naspäť na chrbát. Edward sa zohol k mojej tvári a nežne ma pobozkal na pery.

„Si tak tvrdohlavá.“ Usmial sa. Snažil sa pôsobiť vyrovnane. Ja som ale vedela ako sa cíti. Bol napätý. Neustále kontroloval Carlisla a potom hneď mňa. Každý pohyb zvažoval.

„Cítiš to?“ opýtal sa Carlisle.

„Čo akože?“ šepla som. Necítila som vôbec nič od pása dole.

„Ideme na to,“ povedal doktor pokojne. Položila som sa na chrbát. Na bruchu som ucítila zvláštne ťahanie a potom mi do nosa udrel pach mojej krvi. Počula som cvengot nástrojov. Edward stál bez výrazu a hľadel na každý Carlislov pohyb.  Ja som mala jedinú šancu a to kontrolovať výraz svojho manžela. Edward stuhol a nervózne sa nahol k svojmu otcovi.

„Edward, rýchlo sa to hojí. Okraje rany sa mi stále sceľujú,“ povedal Carlisle ticho, no ja som ho počula. Edward znervóznel, pustil moju ruku a postavil sa k nemu. Niečo rýchlo rozprávali. Nevedela som sa sústrediť, aby som ich počula.

„Bella, budeme ťa musieť uspať.“ Carlisle znel rázne a už som nemala šancu nič namietať. Zrazu sa dieťa prudko pohlo. Kým som doteraz bolesť necítila, teraz zavibrovala celým mojím telom. Zrevala som a stiahla sa do klbka. Carlisle s Edwardom ma okamžite narovnávali. Prišiel ďalší pohyb a bolesť sa vystupňovala. V ústach som zacítila chuť krvi. Vo chvíli jej bolo toľko, že sa mi vyvalila z úst ako gejzír.

„Hneď ho vyber von!“ zvreskol Edward.

„Neublížte mu, prosím,“ šepla som. Ozvali sa trhavé zvuky sprevádzané bolesťou. Mala som pocit, akoby sa mi mäso oddeľovalo od kosti. Edward sa nahol cezo mňa.

„Dočerta! Trhá ju,“ štekol Carlisle. Asi to bol Carlisle. Všetko sa mi miešalo a pomaly haslo. Cítila som len bolesť.

„Carlisle, jej srdce. Srdce!“ vrieskal Edward. V jeho hlase bola panika. Chcela som ho pohladiť a upokojiť ho, no nevládala som otvoriť oči.

„Musíš to urobiť! Urob to! Kým ešte bije! Edward, premeň ju! Na čo čakáš...“

Nechápala som o čom hovoria. Viečka som mala ťažké a vnímala som už len bolesť a chuť krvi v mojich ústach. Ostatky svojho vedomia som sústredila na čakanie jediného zvuku. Chcela som počuť plač. Potom, keď ho začujem, môžem umrieť. Skôr nie. Už som takmer nič nevnímala. V tom sa ozvalo detské zaplakanie. Myslím, že som sa usmiala. Bolesť sa zmenila na blaženosť. Počujem svoje dieťatko. Ten pocit sa nedá opísať. Pozná ho len matka, ktorá privedie na svet dieťa. V sekunde zabudne na bolesť, ktorou si prešla a myslí len na svojho anjela.

Pocit nádherného uvoľnenia prerušilo niečo zvláštne. Na svojom krku som ucítila tupé, chladné trhnutie. Potom sa to zopakovalo na mojom zápästí, v lakťovej jamke a znova na krku. Z každého toho miesta sa po mojom tele začala rozliezať páľava a tisíce drobných ihličiek. Bodali moje žili milimeter po milimetri a presakovali mi do tkanív a mäsa. Potom sa dostali ku kostiam. Pálilo to a celé moje telo zachvátil kŕč. Túto bolesť som už raz cítila. Vedela som, čo sa stalo. Uhryzol ma upír.

16. kapitola - 18. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa si nedám! - 17. kapitola: