Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 4. kapitola

30.10.2011 (13:00) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 864×

Kapitola 4. – Naozaj si myslíte, že sa človek môže nudiť, keď musí skontrolovať presýpacie hodiny každého človeka na Zemi? Ja nie.

Zamračila som sa. Niečo mi tu nesedelo.

Schytila som ďalšie zamrznuté presýpacie hodiny a uložila ich na poličku, kde som na ne mala vyhradené miesto.

Túto činnosť som vykonávala už niečo okolo štyroch hodín a zatiaľ ich bolo iba sedemdesiatdva.

O čo tu vlastne išlo? Nemajte strach, nie som blázon. Len som sa rozhodla zistiť, koľko je na svete ľudí, ktorých piesok je rovnako nehybný ako ten môj. Preto som na tento účel pripravila pár políc, aby som všetky hodiny mala na kope.

Všetky tieto hodiny sú uložené v obrovskej sieni. Sú tam stovky políc a milióny hodín. Nepomohol mi ani fakt, že každé vyzerajú inak a už vôbec nie to, že nie sú zoradené podľa abecedy. Vlastne som v nich nenašla vôbec žiadny systém. Bolo to na porazenie.

A skoro ma aj porazilo, keď som zakopla o vlastnú nohu a z najbližšej police zhodila asi štvoro hodín, ktoré s ostrým cinkotom rozbíjajúceho skla skončili na zemi. V preklade? Zabila som štyroch ľudí. Dočerta! Som zvedavá, ako to vysvetlím otcovi.

Keď som prešla úplne všetky police a zozbierala všetky ‚zamrznuté‘ hodiny, ich počet nepresahoval stodesať. Na jednej strane som si myslela, že ich bude viac, keď tomu otec venoval toľko pozornosti, no na druhej strane som bola celkom rada, lebo keby som tam mala tráviť ešte niekoľko ďalších hodín, asi by som to neprežila.

Zamyslene som na ne pozerala. Len tak, v náhlom poryve čírej debility, som jedny z hodín zobrala a pustila ich na zem.

Nič. Vôbec nič sa nestalo. Na gravitáciu som to zhodiť nemohla, lebo dopadli na zem presne podľa plánu. Ale nerozbili sa. Akoby boli z diamantu. A okrem toho, úplne na mňa kašlali a s plným nasadením ma ignorovali. Možno by som im mala dať kázeň o slušnosti.

S povzdychom som sa zohla a zdvihla ich zo zeme. Boli to krásne ťažké hodiny vyrobené s dreva, ktoré mi vôňou pripomínali ďaleký orient. Len tak zo zvedavosti som sa pozrela na meno. Patrili nejakej Cleopatre Ptoleymanovej. A mali niečo cez tritisíc rokov. Čuduj sa svete, ani ma to neprekvapilo. Dvestotridsať, či tritisíc, nie je to jedno?

Nahnevane som sa zamračila a chcela som odísť. Ak tu totiž ostanem ešte chvíľu, asi sa zbláznim. Ale stala sa celkom zaujímavá vec – jedny z hodín (boli úplne jednoduché, ale vyzerali staro) sa z ničoho-nič a bez najmenšieho pričinenia z mojej strany roztriasli a rozbili sa. A to ani nemuseli padnúť na zem. Pozorovala som pieskové zrniečka padajúce z police, ktoré sa však stihli vypariť ešte pred tým, než sa dotkli zeme.

O niekoľko sekúnd to isté spravili ďalšie hodiny. A potom bol pokoj.

xxx

Niečo sa deje. To je všetko, k čomu som dospela. Možno by som sa mala spoľahnúť na jedného múdreho človeka, ktorý podstatu vesmíru zhrnul do dvoch viet: Veci sa proste dejú. Čert to ber.

Lenže ja som sa z akéhosi dôvodu nikdy neriadila rozumom, ale do všetkého sa rovno po hlave vrhla, a to úplne bez premýšľania. Potom to tak aj dopadlo – narobila som ešte viac škody a pôsobila ako totálny manták.

Možno aj preto som to teraz nenechala len tak a cválala na Renée krížom po oblohe. Čo na tom, že ma niekto môže vidieť? Hlavná vec, že mierim k Taliansku a čím ďalej, tým som k Lise bližšie.

Keď padla tma a mne sa začali zatvárať oči samé od seba, popchla som Renée a tá nehlučne pristála na trávniku nejakého neapolského statkára. Ani som sa neunúvala vypýtať si od neho dovolenie vyspať sa v jeho stajni, iba som sa s Renée po boku zrútila do sena a v momente som bola tuhá.

Zobudila som sa na strašné jačanie vychádzajúce z úst asi sedemnásťročnému tučnému dievčaťu. A tak sa zdá, že nie som sama, koho ten vresk zobudil, pretože hneď za dievčaťom sa zhromaždila celá statkárova rodina aj so služobníctvom. To by mi vôbec nevadilo, nebyť faktu, že každý z nich držal v ruke niečo nebezpečné – od kuchynského noža, cez kutáč, až po vidly.

Keďže som žiadny z týchto nástrojov nechcela okúsiť na vlastnej koži, rýchlo som sa postavila, dala si dole kapucňu a vytriasla si z vlasov slamu.

Keď ma tí milí ľudkovia uvideli v celej svojej kráse, na okamih stuhli a ich tváre sa z nebezpečných menili na trochu ustráchané. No, aj ja by som tak nejako vyzerala, keby si ráno v stajni nájdem Smrťovu dcéru s nefalšovane ostrým mečom po boku.

Keďže som nechcela mať na svedomí smrť ďalších ľudí, len som rýchlo a bez slova vysadla na Renée.

„Dobré ráno,“ popriala som im s úsmevom a odcválala preč. Ani som si pri tom nevšimla, že som aj s koňom prešla rovno skrz kamennú stenu stajne.

xxx

Do Volterry som sa dostala asi takýmto spôsobom; domáceho som sa spýtala ‚Volterra?‘ a ktorým smerom ukázal, tade som šla. Napriek tomu, že tento spôsob bol na pohľad dosť nepraktický, bol účinný, pretože k bráne toho stredovekého mesta som sa dostala za súmraku.

Celá natešená som zliezla z Renée, pohladila ju po šiji a rozlúčila sa s ňou. Keď ju budem zas potrebovať, príde sama. Práve vo chvíli, keď sa mi stratila v tme a ja som sa premenila na tú starú Bellu, rozpršalo sa. Fakt skvelé. Pokiaľ si to nikto nevšimol, ja trčím vonku pred zamknutou bránou.

Nech som búchala akokoľvek silno, nikto mi neprišiel otvoriť. Naštvane som na bránu zazrela. Veď sú Vianoce, čo som čakala?

A tak mi nakoniec neostávalo nič iné, len byť znova Isabellou a jednoducho cez tú bránu prejsť. No kým som si našla vhodne tmavú uličku, aby som bola znova Bellou, stihla som zmoknúť aj tak.

Upršané ráno ma zastihlo v jednej z malých kaviarničiek, akých sú v Taliansku tisícky. Popíjala som horúce kapučíno s mandľovým sirupom a odlamovala si z koláča s vôňou mandlí a anízu. Musí sa uznať, že Taliani naozaj vedia variť a piecť.

Do nitky premočené šaty som už mala suché, pretože v miestnosti sa kúrilo a bolo tam príjemne teplo. Bolo mi takmer ľúto, že som to príjemné útočisko musela opustiť a opäť sa vydať do studeného dažďa. Mám naozaj veľké šťastie, že som si zobrala dlhý biely kabát, inak by som od zimy drkotala zubami alebo by som sa musela dať do svojej pravej podoby, aby som mala aspoň plášť, ale to by sa ma ľudia báli. (Práve preto som vďačná schopnosti premeniť sa na obyčajnú a neškodne vyzerajúcu hnedovlásku.)

Pomaly som prechádzala úzkymi uličkami v snahe vyhnúť sa dažďu a dostať sa k hradu, ktorý z celého mesta vyzeral najstaršie, najtajomnejšie a nejakým spôsobom ma priťahoval. Pomyslela som si, že keby som mala Lisu uniesť a schovať vo Volterre, bolo by to práve tam. Ale ako sa tam dostať?

Na tú príležitosť som naozaj nemusela čakať dlho.

Po chvíli začalo doslova liať, a tak mi neostávalo nič iné, len sa schovať. Vbehla som preto do jednej extra úzkej a ešte tmavšej uličky. Lenže zas sa ma rozhodlo svojou prítomnosťou obšťastniť moje typické ‚šťastie‘ a ja som sa potknúc na vlastných nohách šmykla po zemi a vletela rovno do malého tmavého a nevľúdne vyzerajúceho otvoru v zemi. Môj pád sprevádzal poriadny výkrik.

Na zem som dopadla tvrdo, ale myslela som si, že to bude horšie. Ani ma nič nebolelo. Respektíve, nemala som si bolesť kedy uvedomiť, pretože ma za ramená chytili dve silné ruky a dva páry nôh ma odnášali preč, do tmy.

Asi by som sa mala báť, ale čuduj sa svete, nebála som sa. To, čo by inak bolo poriadnym strachom, vo mne začalo peniť a bublať, a menilo sa to na zlosť. Bola som totálne naštvaná; na tých dvoch neznámych, na tú dieru v zemi, na to prekliate nešťastie, na počasie, na zimu, na tmu, na Smrťa a tiež na seba samú. Na čieho čerta som sem chodila? Aha, jasné, zachraňovať!

Po chvíli som ucítila, ako sa zmenil vzduch. Doteraz som si bola istá, že klesáme, ale asi som sa mýlila. A vlastne, bolo to jedno. Úplne presvedčená, že stúpame, som si bola až keď som pod nohami cítila schody. Tie však tiež skoro skončili.

Keď ma jeden z tých únoscov pustil, ostala som taká prekvapená zo straty opory, že som sa zviezla na zem. Očervenela som ako paprika. Ešteže je tu tma a nie je nič vidieť. Inak by som bola ešte červenšia, ak by sa to dalo.

Naozaj som sa chcela postaviť, ale nešlo to. Podarilo sa mi to až na druhý pokus, keď mi ten neznámy pomohol. Pevne stojac na pevnej zemi ma niečo štuchlo do krížov. Nemala som proti tomu nič, ale mohol by trocha ubrať na sile.

To, že som mala začať kráčať, mi došlo až vtedy, keď ma chytil za rameno a nekompromisne ma ťahal za sebou.

Nakoniec sa naša Odysea tmou skončila otvorením malých drevených dvierok a následné postrčenie ma dopredu. Ocitla som sa v miestnosti s kruhovým pôdorysom a kopulou navrchu. Presne som vedela, kde práve som – vo Volterrskom hrade, rovno pod kupolou. Práve tam, kam som sa chcela dostať. Tak prečo mám sto chutí zobrať nohy na plecia a čo najskôr sa odtiaľto vypariť?

Niekoľko metrov predo mnou viedli štyri kamenné schodíky ku trom kamenným schodom. Vlastne ma ani neprekvapilo, že boli obsadené.

Môj únosca – teraz som videla, že to bol ešte len chlapec (no, pri tom stisku sa to nezdalo) s tmavými vlasmi, hrozne bledou pokožkou a červenými očami – sa tomu na tróne jemne poklonil a niečo mu povedal. Na moje sklamanie som nepočula čo.

Ako reakcia na tie slová muž z trónu vstal. Ani ma neprekvapilo, že mal rovnako karmínové oči ako vlastne všetci naokolo. Neprekvapila ma ani tá biela blana, ktorou ich mal potiahnuté, aj napriek tomu, že mi naháňala strach. Skôr ma zamrazilo z toho, že si to mieril rovno ku mne.

„Ale, ale, koho že to tu máme?“ spýtal sa po anglicky s výrazným talianskym prízvukom a hlasom tichým ako vánok.

Brala som to ako rečnícku otázku a ani som sa naňho nepozrela. Snažila som sa pôsobiť trochu reprezentatívne, ale asi to bolo nanič, pretože z celého môjho zjavu kvapkala voda a keby som otvorila ústa, začali by mi drkotať zuby. Ruky som mala ako ľad.

Neznámy sa mojím nezáujmom nedal vyviesť z miery. „Nie si ty náhodou dobrá Isabella? Pardon, chcel som povedať Bella.“ Pri zvuku svojho mena som sa strhla. Odkiaľ ma pozná?

„Tak sa zdá, že áno,“ spokojne prikývol. „Tvoja mladá priateľka ťa opísala celkom presne.“ Usmial sa, keď sa mi srdce rozbehlo rýchlejšie. „Vlastne nie až tak presne. Zabudla spomenúť, že si taká veľká smoliarka, že prepadneš cez tú najmenšiu a najnápadnejšiu dieru vo Volterre.“

Zaškrípala som zubami, ale mlčala som.

„Och!“ zvolal, akoby ho práve osvietilo. „Takmer som zabudol na starý pekný zvyk. Dovoľ, aby som sa ti predstavil. Som Aro. Aro Volturi. A ty, milá Bella, vitaj vo Volterre.“

Ďakujem, neprosím, pomyslela som si.

„Nechceš nám povedať, čo ťa ku nám privádza?“ spýtal sa asi tak milo, ako k sebe medveď pozýva zajaca.

Ani som sa nepohla a pre istotu si ešte zahryzla do jazyka, aby ma ani nenapadlo tie ústa otvoriť.

„Tak sa zdá, že nie,“ poznamenal Aro. Znelo to skoro sklamane a škodoradostne. „No, my ti s tým môžeme pomôcť. Jane?“

Jane? Myslí... Jane Volturi?

Nepatrne som pohla hlavou a zamrazilo ma, keď som zistila, že pozerám rovno do očí malej potvorky s anjelskou tváričkou, červenými očami a krutým výrazom na tvári. Ale na to, že mala byť už dvesto tridsať rokov mŕtva, vyzerala veľmi dobre. Dokonca lepšie než ja a to som živá.

Tá drobotina sa na mňa uprene zadívala. Pomyslela som si, že by sa asi malo niečo diať, ale nedialo sa. Hádam okrem zvláštneho pocitu na zátylku – taký mávam, keď na Isabellu niekto skúša mágiu. Tak sa zdá, že okrem strašidiel aj títo tu majú schopnosti. Možno keby som mala rovnako strašidelné oči, zapadla by som.

Asi desať sekúnd bolo ticho. Potom sa ozval smiech. Mala som pocit, že Aro sa o každú chvíľu v kŕčoch začne zvíjať na zemi. Ale ovládol sa.

„Zaujímavé,“ zapriadol a začal okolo mňa krúžiť ako nejaký Mesiac. „Veľmi zaujímavé. Priam fascinujúce.“ S tým slovom sa pohral na jazyku.

„Nemyslíte si?“ To bolo adresované niekomu za mojím chrbtom. Rada by som vedela, koľko ich tam asi je, ale všetci mlčali rovnako ako ja a otáčať sa mi nechcelo.

„Milá Bella,“ Aro sa opäť obrátil ku mne, „preukázala by si mi tú česť a podala mi ruku?“

Zaťala som ruku do päste a nehla sa ani o milimeter. Keď sa raz proste naštvem, som poriadne tvrdohlavá. Väčšinou si tým iba robím problémy, ale to si vždy uvedomím, až keď je neskoro.

„Takže, mi bella, ma neuznáva za hodného odpovede,“ zahundral akoby sám pre seba. Ignorovala som ho.

„Hm...“ Aro sa zamračil. Zrazu som mala veľmi zlý pocit, že pohár jeho trpezlivosti pretiekol a že ja - ako pôvodca tohto všetkého - si to všetko zliznem aj so smotanou.

Vzápätí ma chytili dvoje silné ruky, ale o niečo pevnejšie než predtým – som si istá, že tam budem mať poriadne modriny, lebo to fakt bolelo – a odvádzali ma na neznáme miesto. Mám taký pocit, že moje predpoklady sa splnia a nebude mi to práve príjemné.

Posledné, čo som videla bola biela handrička priložená k môjmu nosu.

Hups.

Takže dúfam, že sa vám kapitola páčila.

Čo myslíte, kam Bellu dajú? A koho stretne vo svojej cele? Budú sa jej zdať zlaté oči svojho spoluväzňa dostatočne sympatické, aby s ním komunikovala? Alebo znova spraví nejakú hlúposť?

Túto kapitolku by som chcela venovať Nessienke, bez ktorej pomoci by som sa len ťažko zaobišla. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Daughter of Death - 4. kapitola :