Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 10. kapitola

16.11.2011 (20:15) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 906×

Kapitola 10. – Niekedy, keď to najmenej čakáte, niekedy, keď ste úplne v koncoch, príde niekto, na koho sa môžete spoľahnúť. A vtedy môžete povedať, že máte priateľa.

Mohla by pokojne prísť aj apokalypsa alebo môj otec, v tejto chvíli ma nerozhádže nič.

Edward:

Nedalo mi to. Bella nesmie zostať sama. Jemne som Renée postrčil a ona sa rozbehla preč.

Možno minútu alebo dve som Bellu pozoroval. Plakala... hlúposť, ona sa priam zadúšala. Mal som pocit, že o chvíľu vypľuje pľúca. A ja som nevedel, prečo plače. Nechápal som to.

A potom...

„Edward! Ach, Edward!“ volala ma. Akoby som bol jej posledná nádej. Akoby som ja bol jediný, kto ju môže zachrániť.

Nemohol som inak. Sklonil som sa a zobral Bellu do náručia. Bola celá mokrá a premrznutá. Jemne som jej utrel slzy, ktoré jej tiekli po lícach. Veľmi to ale nepomohlo, pretože vzápätí prišla záplava ďalších sĺz. Radšej som jej teda oprášil sneh zo šiat.

Bella ma objala okolo krku a tvár si zaborila do goliera mojej košele.

Usmial som sa. „Si normálna?“ vyčítal som jej. Veď takto môže akurát tak poriadne prechladnúť. „Keď chceš plakať, aspoň sa schovaj do tepla a neseď na zemi, keď vonku mrzne a sneží.“

Cez slzy sa pousmiala. Líca jej nabrali trochu farby.

„Čo tu ro-robíš?“ vykoktala, pretože ešte stále sa dostatočne neutíšila.

Vzdychol som si. Toto bola dobrá otázka. Keby som na ňu vedel aj odpovedať, bolo by to ešte lepšie.

„To by si chcela vedieť,“ pousmial som sa. „Nie si sama.“ Keby som to vedel, naozaj by som jej to povedal. A tak som jej povedal pravdu.

„Vlastne ani ja neviem. Ale povedzme, že sa nachádzaš vo Francúzsku a si anglickej národnosti, čo Francúzom práve nie je po chuti.“ Chvíľu som sa na ňu pozeral. „A stavím sa, že ani nevieš po francúzsky. Sama by si sa nedostala ani po Paríž.“

„A ty po francúzsky vieš, že?“ spýtala sa a znelo to dosť sarkasticky. Takmer sa jej podarilo uraziť ma.

„Oui,“ odpovedal som jej. (Oui – po francúzsky áno, čítaj vi.)

Bella sa zamračila, ale nevydržalo jej to dlho. Zasmiala sa.

„To som mohla čakať,“ zahundrala.

Usmial som sa. To je celá ona.

Bella sa po chvíli v mojom náručí trocha zahniezdila a keď si našla najpohodlnejšiu polohu, zaborila mi nos do košele. Tváril som sa, že som si to nevšimol, ale v skutočnosti ma to dosť trápilo. Ja nie som niekto, koho vôňu môže len tak vdychovať. Nemal by som ju tak priťahovať. Môže sa to totiž zvrtnúť.

Netrvalo dlho a Belle sa samé zatvorili oči a o chvíľu nerušene spala.

Keď Bella spala, bola taká krásna a nežná. Ako rozkvitajúci ružový púčik. Tak krehká a plná života zároveň. Líca mala ružové ako ranné zore, viečka zatvorené a usmievala sa, a hoci to bola dcéra Smrťa, svojím spôsobom som ju mal ešte radšej než predtým. Bella sa v mojom náručí trochu zahniezdila a ruka, ktorou sa ma až doteraz držala ako kliešť, jej bezvládne spadla.

„Edward,“ vzdychla si a zacmukala.

„Neboj sa, som pri tebe,“ povedal som, ale keď som sa na ňu pozrel, stále spala ako bábika.

„Edward,“ povedala znova. A potom som pochopil – ona stále spí. Iba rozpráva zo sna. Usmial som sa. Ak táto kráska bude v mojom náručí zo spánku vždy hovoriť moje meno, budem ju spiacu nosievať častejšie.

Snežiť stále neprestávalo, ba čo viac, snežilo ešte hustejšie než predtým. Mne by to ani veľmi nevadilo, ale Bella sa po dvadsiatich minútach začala neovládateľne triasť od zimy. Zrýchlil som tempo a snažil sa nájsť myšlienky nejakého človeka – aspoň jedného, potom by bolo ľahké nájsť ich aj viac. Ale nič, nepočul som vôbec nič. Dosť ma to deprimovalo – sám neviem prečo a navyše mi po rozume v jednom kuse behala Bella -, ale to je vedľajšie. To hlavné je, že minimálne tri kilometre naokolo nie je nič – žiadna dedinka, mesto, ani len osada alebo horáreň.

Bella otvorila oči. Boli také nádherné, tmavé ako čokoláda, priam som sa v nich roztápal.

„Ach, Edward!“ Jej hlas znel prekvapene. Akoby sama neverila tomu, čo vidí. Teda, že ja som stále pri nej.

„Dobré ráno,“ poprial som jej, aj keď bola ešte stále tma a podľa mňa neboli ani dve hodiny v noci.

Zasmiala sa. „Aj tebe.“ Potom sa zamračila. „Aj keď ono asi ešte ráno nie je, však?“

Chvíľu pozerala do tmy. „Kde sme?“ spýtala sa o chvíľu.

„Hm, niekde vo Francúzsku. Tipujem, že na juhu.“

Bella si založila ruky na hrudi. „Ja sa pýtam vážne!“

„Ja ti vážne odpovedám!“ ohradil som sa.

„Nejako bližšie lokalizovať to nevieš? Čo tak aspoň názov nejakého mesta?“ napovedala mi.

„Bella, je mi to ľúto, ale naozaj neviem,“ povedal som jej úprimne. „V celom tomto lese nie je ani živého človeka a tipujem, že ten les je fakt veľký, pretože kráčame takto už asi niečo okolo hodiny a stále nič.“ Zamračil som sa. Ak nenájdeme nijaké ubytovanie, hrozí, že Bella na tom bude tak, ako keď som ju videl prvýkrát. To znamená veľmi zle.

„Edward,“ prehovorila Bella po niekoľkých sekundách, „zastav.“

Poslúchol som.

„Pusti ma na zem,“ inštruovala ma ďalej.

„Prečo? Deje sa niečo?“ Žeby zima nejako vzbudila oneskorené reakcie a Bella sa ma konečne začala báť? Práve v momente, keď som to nechcel?

„Je mi zima,“ odpovedala. „Budem kráčať, chôdza je pohyb a v tomto snehu,“ významne sa pozrela na zem, kde sa nachádzalo minimálne štyridsať centimetrov bielych chumáčov a ďalšie stále padali, „je to pohyb o to viac.“

Zmätene som na ňu pozrel. Chodením v tom studenom väzení akurát tak ešte viac prechladne, keď jej premoknú topánky.

„Edward, si si istý, že ti nie je zima tiež?“ zasmiala sa. „Asi ti zamrzlo vedenie.“

„Možno som si požičal tvoje,“ vrátil som jej.

Moju poznámku ignorovala. „Keď budem kráčať, zahrejem sa,“ vysvetlila mi nakoniec. Snažil som sa necítiť ako úplný blbec a pustil ju na zem.

„Chyť ma!“ zakričala a rozbehla sa rovno medzi najhustejšie rastúce stromy. Keby som sa nerozbehol za ňou a nezachytil ju, skončila by tvárou rovno v studenom snehu. Rozosmial som sa. Dcéra Smrťa, áno, ale šťastie stále nulové.

„Ha-ha-ha, veľmi vtipné, dúfam, že som ťa pobavila,“ hundrala, zatiaľ čo ja som chytal dych. „Nemám ti ešte aj zatlieskať?“ spýtala sa sarkasticky.

Vyvinul som úsilie, aby som sa prestal smiať nahlas, ale mykať kútikmi mi stále neprestalo.

„Už budem dobrý, sľubujem.“

Bella sa postupne prestala mračiť. Zohla sa a z kôpky snehu urobila poriadnu guľu. Potom sa vystrela a rýchlo – pre ňu rýchlo – ju po mne hodila. Uhol som sa a behom osminy sekundy som mal guľu aj ja a jemne ju do nej hodil – nechcel som jej ublížiť.

Bella sa neveriacky pozerala na biele zvyšky, ktoré mala na živôtiku. „Toto si nemal!“

„Prečo? Schytám to?“ podpichoval som ju.

„A vieš čo? Áno!“

Bella ma celou svojou silou sotila dozadu. Bolo to naozaj neočakávané, a tak som skončil v snehu. Bella na mne a vyzerala rovnako prekvapená ako ja. Ale asi sa spamätala rýchlejšie, pretože o pár sekúnd sa neovládateľne smiala.

Rozhodol som sa jej to vrátiť, a tak som ju prevalil. Teraz bola v snehu ona a ja som bol nad ňou. A nechystal som sa len tak ľahko ju pustiť. Bella rozpažila ruky, nabrala do nich sneh a potom mi ho vmietla do tváre. Kým som si ho vytriasal spod košele a z vlasov, bola na nohách a utekala preč.

Veď počkaj ty malá laň, pume neutečieš! pomyslel som si a pustil sa za ňou.

Bella:

Rýchlo som sa postavila a čo najrýchlejšie utekala preč, pričom som sa snažila nezakopnúť o nejaký zradný koreň a neskončiť na zemi.

Utekala som asi minútu, keď zrazu mi došlo, že Edwarda nepočujem. Vlastne som nepočula vôbec nič. Rovnako ako som nič nevidela.

Zastala som a niekoľkokrát sa otočila okolo vlastnej osi. V tmavom lese bolo ticho – jediným zvukom bol sneh, ktorý sem-tam padol z vetvy, ktorá ho už neuniesla. Srdce mi samé od seba zrýchlilo. Zamerala som sa radšej na tiene naokolo – Edward mohol byť hociktorý z nich, rovnako ako nemohol.

„Edward, toto vôbec nie je smiešne!“ zvolala som.

Žiadna odpoveď.

„Edward prestaň! Ja viem, že si niekde tam!“

Nič. Žiadna odpoveď, žiadna reakcia. Začínala som sa báť, no zároveň som si snažila nahovoriť, že Edward si so mňa len uťahuje a niekde sa schoval. A teraz ma pozoruje a smeje sa na mne. Rovnako ako tento ‚žartík‘ bolo možné aj to, že sa mu niečo stalo. Napríklad, že nejaký Volturi bol o niečo rýchlejší než ostatní a teraz sa s Edwardom bije na život a na smrť.

„Edward!“ zakričala som a snažila sa potlačiť narastajúci strach. Som len priveľmi paranoidná, vravela som si.

„Edward!“ zakričala som ešte raz. Keď sa mi ten upír dostane do rúk, neprežije to! Na to by mal myslieť.

Niekoľkokrát som sa otočila okolo vlastnej osi. Periférnym videním som zachytila, ako sa z jednej borovice zosunula kôpka snehu. Víťazne som sa usmiala. To bude on! Rozbehla som sa k tomu miestu, ale nebolo tam nič. Len tá kôpka snehu – žiadne stopy a po Edwardovi akoby sa zľahla zem.

Uvedomila som si niekoľko veci; sneží, mrzne a ja som sama v obrovskom lese a navyše za tmy. To, že som, kto som, nič nemení na tom, že teraz momentálne som sa bála ako malé dieťa.

„Edward?“ Už som si nebola taká istá. V duchu som prosila, nech sa ozve.

„Edward?“ Toto už znelo vážne panicky.

Edward:

Nechcel som Bellu viacej napínať, už aj tak vyzerala dosť prestrašená a aj dostatočne vydesená. Zoskočil som teda zo stromu rovno za ňu a rukami objal jej štíhly pás.

„Bu!“ povedal som tlmene, aby sa nevystrašila. No mám taký pocit, že to malo úplne opačný účinok. Bella sa mykla, zvrieskla tak, že veveričkám v najbližšom okolí pukli všetky zásoby orieškov a srdce jej vynechalo niekoľko úderov. Keď jej znova nabehlo normálne, bilo rýchlo ako nikdy predtým.

Myslel som, že na mňa kvalitne nakričí a bude urazená, ale úplne ma prekvapila – čo nebolo nič nenormálne, pretože Bella z akéhosi dôvodu nikdy nereagovala tak, ako by mala a ako ostatní očakávali. Otočila sa tvárou ku mne a schúlila sa mi na hrudi. O chvíľu sa jej telo začalo otriasať vzlykmi.

„Prepáč, Bells, to som naozaj nechcel,“ ospravedlňoval som sa.

„Ale chcel!“ odporovala mi. „Inak by si to neurobil.“

Sklonil som hlavu a vzdychol som si. Mala pravdu. Ale ja som naozaj nerátal, že sa znova rozplače.

„Prepáč,“ povedal som iba.

Bella si utrela slzy a odtiahla sa z môjho náručia.

„Edward Cullen, si ten najhorší upír s akým som sa stretla!“ vmietla mi do tváre. „Mohlo ma poraziť! Ale to je tebe zrejme jedno! Veď prečo by ti na ľuďoch, ktorých máš okolo seba záležalo, však?“

Otočila sa na podpätku chrbtom ku mne a vyrazila do tmy. Váhal som len tri sekundy a potom sa rozbehol za ňou.

Bella:

Nechcela som ho už nikdy v živote vidieť! Fakt som si myslela, že je iný, ale toto ma presvedčilo o opaku. Ja som od strachu o neho takmer umrela a on si zatiaľ niekde trčal a dobre sa na mne bavil. A potom mi len tak do ucha povie ‚bu‘ a čaká, že so mnou to nič nespraví. A potom ešte povie, že on to tak nechcel! Tak to je vážne vrchol!

Vmietla som mu do tváre samé hnusné veci a – čo ma mrzelo najviac – samé klamstvá. Ja som nezvykla klamať – teda nie veľmi – ale toto som vážne totálne prehnala. Začalo ma to mrzieť už o pár sekúnd.

Edward bol takmer hneď pri mne. Snažila som sa ho ignorovať a kráčať ďalej, ale on si stal predo mňa a ruky mi položil na ramená. Striasla som ho.

„Bella,“ prehovoril vážne.

Ďalej som sa mračila.

„Mňa vážne mrzí, že som ťa tak vystrašil. Naozaj som nečakal, že budeš reagovať až tak prehnane.“

Chcela som sa nadýchnuť a vyčistiť mu žalúdok za to, čo práve povedal, ale rukou mi zapchal ústa, a tak som stíchla.

„Keby som vedel, čo to s tebou spraví, neurobil by som to,“ pokračoval a ja som sa v pohľade jeho očí roztápala, strácala. Aj napriek tomu, že ich mal úplne čierne a pod nimi poriadne tmavé kruhy, boli neskutočne krásne a úprimné. A vo mne akoby sa niečo zlomilo. Už som nebola naštvaná, skôr som mala chuť usmiať sa a povedať, že je všetko v poriadku. Odpustila som mu.

„A hoci si myslíš pravý opak, chcel by som ti iba povedať, že mi to nie je jedno. A aj napriek tomu, že by som mal cítiť pravý opak...“ stíchol.