Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 22. kapitola

13.04.2010 (19:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 4012×

Táto poviedka, bola venovaná vám... ale z veľkej časti bola venovaná ľuďom, ktorí sa tak trochu narodili zle. Možno si to neuvedomujete a možno ste to práve vy. Takí ľudia sú a je ich strašne veľa a naša Bella je, bola a bude jednou z nich. Život jej podhadzoval tak neskutočne veľa toho zlého... Ale o to tu neišlo.

Tu išlo o SILU, silu, ktorá je v každom z vás a ja som chcela, aby ste tú silu v sebe našli. Neľutovali, ale bavili sa, nesmútili, usmievali sa. Ľahko sa to hovorí, no ťažko robí, ale kto by nechcel mať krásny život?

Táto kapitola je posledná, už vám dám len vysvetlenie konečné v epilógu. Táto poviedka ma bavila, hlavne teraz na konci a na začiatku a nesmierne ma tešilo, keď sa ľúbila aj vám, takže vám ďakujem za všetko, všetečko všetko, čo ste písali v komentároch. Boli to neuveriteľné myšlienky. ĎAKUJEM!

A teraz, príjemné čítanie, praje vaša Rosie.

22. kapitola - Do konca...

Feels Like Home - Edwina Hayes

Sú ľudia, ktorí túžia svoj život skončiť, zomrieť... Mne by stačilo iba aby sa zmenil...

Nik nemá dokonalý život, ale to je na ňom to krásne. Prežila som neskutočný príbeh života... bolo iba na mne, že som sa dopracovala až do tejto chvíle, kedy ešte stále žijem. A bolo iba na mne, ako som si svoj život žila, či som bojovala, aby som nezomrela. Kto tvrdí, že život je hrozný... že nám nedokáže nič pekné dať... Tak ten, nech skúsi byť úplne na dne a potom zrazu sa oslobodiť, od všetkého zla. Vtedy až zistíme, že život nám dáva až priveľa krásneho, ale my sa toho nedokážeme chopiť.

Ale ja som túto chybu neurobila. Chopila som sa tej príležitosti! Chopila som sa života a svadby s Edwardom, vyslobodenia mojich detí, smrti Franka, odchodu Terezy, chopila som sa novej rodiny a bola a som tak nesmierne šťastná. Možno, možno keby nás teraz niekto vidí, plakal by od zúfalosti, ako to vlastne teraz robia moje deti, ale on nezažil to čo ja, to čo my. A ja viem, že aj keď telo neostane, tak duša ostáva a ja tu budem navždy, s nimi.

Tak krásne dni, zážitky, tak dokonalo nedokonáleho muža, to všetko, čo som zažila... Koľko ľudí to môže zažiť? A nie len ľudí. Bol to krásny sen fantázie, tak neskutočne krásny. Bolo to, ako keby zrazu všetci máme tie gíčové, ružové okuliare a dívame sa cez ne a nie len dívame, ale aj cítime a správame sa tak. Proste neskutočné zážitky. Lenže... asi už prišiel čas odísť. Zažila som mnoho krásneho a, asi bolo rozhodnuté, že už by bolo treba, ukončiť toto moje rozjímanie tu... Niekto si ma vezme inam, ale ja tu navždy ostanem svojim srdcom, podstatou a dušou... navždy.

Bol večer a... budem si klamať? Nevyzeralo to vôbec dobre... Tak inak... Vyzeralo to viac než zle a práve preto, som teraz ležala na posteli, okolo mňa boli všetci tí, ktorých som milovala. Snažili sa, neskutočne sa snažili a ja som im za to bola vďačná. Jemne sa na mňa usmievali, spoločne spomínali, rozprávali mi o veciach, čo sme zažili. Sťažka som dýchala, ale stále sa jemne pousmievala. Vedela som, že už proste to príde, možno deň, zázrakom týždeň a možno hodina a už sa budem na ne dívať, ako duša, ktorá práve letí do neznáma.

Boli skvelí, úžasní... Stále mi pomáhali, rozosmievali ma, s Edwardom som sa každý večer dívala na hviezdy. Bolo to úplne dokonalé, tak dokonalo nedokonalé, ako oni všetci. Ešte pred dvoma týždňami, som poprosila Esme, keď boli všetci v škole a Edward išiel na rýchly lov, aby mi pomohla napísať listy. Nemala som už na to silu a tak som jej diktovala. Deťom, som dala spoločný, ale bolo tam aj ku každému zvlášť písané, tak isto to bolo aj u Cullenovcov. Len Edward, ten dostal sám list. Esme som prosila, aby sa pokúšala to skryť a nemyslela na to. Ale Edward bol vďaka môjmu stavu taký roztekaný, že sa vôbec o jej myseľ nezaujímal. Takže sa nič nedozvedel.

Nežný bozk na perách ma mierne zobudil z môjho minispánku, ktorý som mávala teraz pomerne často. Jemne som našpúlila pery a znovu som na nich pocítila ten neodolateľný chlad a chuť, môjho muža. Jemne som sa pousmiala, zatiaľ čo ma jeho motýlie dotyky ukolíbali ku ďalšiemu mini spánku.

Keď som sa zobudila, Edward tu pravdaže bol a jemne sa na mňa usmieval.

„Hviezdy, prosím...“

Zašepkala som sťažka. Chcela som ich vidieť, už asi posledný krát.

„Bell, ale...“

Jemne som sa zamračila. Potrebovala som ich ešte vidieť.

„Tak dobre...“

Povzdychol si. Jemne ma popri syknutiach od bolesti vzal do náruče a preniesol ku ďalekohľadu v izbe. Kukátko mi presne nastavil, aby som sa mohla pozrieť. A ony tam boli. Boli tam ako každý večer, každú noc. Dívali sa na mňa z vrchu a asi sa tešili na môj príchod, i oni vedeli, že už čoskoro prídem. Usmiala som sa ešte väčšmi. Nebude to bolieť, to viem...

Good Charlotte - We Believe

Edwad ma po chvíli znovu preniesol na posteľ a opatrne si ku mne ľahol.

„Milujem ťa Bell, prosím, na toto pamätaj, ako neprekonateľne ťa milujem, teba celú, každý kúsok teba, všetko okolo teba. Je jedno ako vyzeráš, milujem ťa a budem stále a stále až donekonečna, nehľadiac na to, čo sa stane. Pre mňa existuje len jediná a to ty...“

Môj Edward, čo iné sa dalo od neho očakávať. Jemne som našpúlila pery a vyžiadala si ten posledný dotyk na mojich perách, ten jeho dotyk. Dotyk, ktorý ma rozvášnil, vždy naplnil šťastím, vždy som ho milovala. Toto mi bude chýbať, ako aj jeho prítomnosť... Ale ja tu budem, hoci oni o tom nebudú vedieť.

Edward ma zakryl a opatrne objal svojimi pažami. No nie je to krásne, neumrieť sama... A to som si to najprv želala, ale nechcela by som to už. Tak to asi vyzerá, keď sa spoja dve duše v jednu, keď chcú si vysnívať svoj vlastný sen.

„Milujem...“

Šepla som a vedela, že to Edward počul, lebo jeho pery ma jemne bozkávali na moju už skoro holú hlavu. Krásna smrť, to nepovie každý. Často som rozmýšľala nad Roseinými slovami. A mala proste pravdu. Keby vtedy neprijmem Edwardovu ponuku, teraz by som zomierala sama, alebo bola už mŕtva. Nikdy by som už neokúsila šťastie a aj moje deti by boli nešťastné. Takže, spravila som v živote to, čo som mala. Spravila.

Zatvorila som oči a myslela na moju rodinu. Na to, čo sme spolu zažili. Som silná a ja to dokážem! Ja budem s nimi aj po smrti, proste musím, oni sú pre mňa všetkým.

Život je taká zvláštna mikrovlnná rúra, človek sa v nej ani poriadne neohreje a už je poslaný preč, žiť nejaký iný život.

Ja... neprehrala som životný boj, ja som vyhrala! Vyhrala som, tú krásnu budúcnosť pre moje deti a tie krásne spomienky pre mňa, ktoré budem dennodenne žiť, ako keby sa práve dejú. Viem to! Všetko to bude zase raz krásne a...

Tony Laf - Im Good

Krásna zelená lúka sa rozprestrela pred mojimi očami. Za kopcom sa vyrojil Derek, tak krásne vysmiaty, ako vždy. Za ním si šťastne poskakovali moje krásne dvojičky. Mishell a Adrien v objatí lásky ich nasledovali. Postupne mi každý skákal do náruče, zvonivý smiech sa rozliehal po celej lúke a lese a vždy sa vrátil s jemnou melódiou fúkajúceho vetríka späť, aby mi tá ľúbezná melódia objala srdce. Ako posledný ma objal môj veľký Julien. Statný a statočný muž, s krásnym srdcom. Lenže to neboli ešte všetci...

Vo svojej kráse, som vzhliadala na svojho muža, ktorého usmievavá tvár sa pomaly odhaľovala. Pomaly prichádzal ku nám a jeho slová lásky, ma väčšmi a väčšmi oblapovali do svojich láskavých rúk, aby som bola šťastná. Pevne som ho objala. Tá vôňa, ten pocit...

A znovu, sme si všetci šťastne ľahli do trávi. Každý sa usalašil na svoje miestečko a ja do náruče mojej jedinej lásky. Pozrela som sa na nebo. Boli tam rodičia a aj Lucas a ich tváre zdobili krásne úsmevy. Je čas, som pripravená zomrieť...

***

Tomu, koho som najväčšmi milovala...

... teba Edward, len teba a nikdy nikoho iného. Existoval, si len ty a vždy budeš len ty... a ja. Smrť, čo je to vlastne smrť Edward? To nie je žiadna prekážka! Pre našu lásku nie, pre mňa nie a pre teba tiež nie. Ja si počkám a raz, keď príde rad na teba, tak sa budem nesmierne tešiť, na našu posmrtnú budúcnosť.

Ale ty, ty musíš ešte žiť. Musíš sa postarať, prosím, o moje zázraky. Daj im toľko lásky, ako som im dávala ja, ja viem, že ty to dokážeš, preto ti to zverujem. Oni ťa milujú.

A Edward, ja ďakujem aj tebe, ale viac, ďakujem hviezdam, lebo vďaka nim, jedine vďaka nim, som spoznala aj teba. Asi som už mŕtva, keď toto čítaš, ale to nič nemení na veci, že ťa donekonečna milujem a navždy, navždy budem, nikdy, naozaj nikdy sa to nezmení. Bol si, si a budeš pre mňa všetkým.

Ja viem, že sa možno budeš hnevať na Boha, alebo na niekoho, čo je tam hore... ale nehnevaj sa na neho prosím. To on mi dal teba a istú možnosť, ťa stretnúť, tak mu len poďakuj. Ak sa ja dostanem tam niekam hore, tak ja budem dávať na vás pozor. Budem váš Anjel, prosím uver tomu. A keď budeš vyslovovať slová lásky, vyslov ich aj tisíc ráz za deň, ja ich budem počuť.

Milujem ťa Edward Cullen, iba teba...

Možno, že som odišla,

Možno že už som preč,

Možno že som neprišla,

Ty nestrácaj však reč...

Ja budem po tvojom boku stáť,

A ty prosím nesmúť,

Ja budem sa raz s tebou smiať,

Pevne sa ku tebe tisknúť...

Ver mi to...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 22. kapitola: