Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 14. kapitola

05.02.2013 (18:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1905×

„Ale to nie je možné... tá sestrička mi jasne povedala,“ skočila mi do reči. „Nie... nemožné... to sa nemohlo stať... ako... ty to nemáš ako...“ vzlykla. „Darien... prečo... klameš... ako by si mohol...“

Edward ju vzal do náručia skôr, ako som si vôbec v hlave ujasnil, že by som to mal urobiť. Opierala sa o neho, no jej pohľad bol stále namierený mojím smerom. Mohol som len hádať, čo prežíva. Stratil som v živote veľa, ale nikdy som neprišiel o dieťa.

„Neklamem ti Esme. Mám to z prvej ruky, priamo od tvojho syna...“

„Ale ako by si mohol...“ krútila hlavou. „Poznať ho... ako...“

„Poznám ho až príliš dobre, je to totiž môj starý otec.“

Trvalo veľmi dlho, kým mi skutočne uverila, a to som ju nepresviedčal len ja, ale aj Edward, ktorý si to všetko prečítal v mojej hlave. Sám som ešte stále nemohol stopercentne uveriť, ale všetko napovedalo tomu, že to je tak. Som Esminým pravnukom a človek, ktorého skutočne nenávidím, je jej synom. Celý môj život je plný paradoxov. Je to chvíľami až nechutné, ako sa so mnou niekedy zahráva, aj keď toto bola skôr tá príjemnejšia chvíľa s ohľadom na okolnosti.

Teraz už okrem nás troch sedeli v obývačke všetci, teda okrem Carlisla s Jasperom a Rosalie, ktorá bola v domove. Ale zaregistroval som, že Carlislovi volala Alice, aby mu povedala, čo sa stalo a pri tom sa na mňa tak zvláštne pozerala. Asi za to mohla niektorá z jej množstva vízií, ktoré za posledné minúty mala. Nikomu nepovedala, o čo sa jednalo, ale ja som mal aj tak pocit, že išlo o mňa. Edward určite videl, o čo sa jednalo,  ale on nebol o nič viac zdielnejší ako ona. Esme už nevzlykala ako na začiatku. Teraz len nemo hľadela niekam do neznáma. Edward mi naznačil, že sa snaží spomenúť si, čo sa vtedy všetko odohralo, ale ľudské spomienky sú po premene zastrené a časom úplne vyblednú. Upíri si skôr pamätajú len... ako by som to definoval... základnú kostru – to podstatné. Hlavné udalosti, na ktoré nechcú zabudnúť, ale detaily si väčšinou už vybaviť nevedia. Ako by ten ľudský život bol niečo menej, niečo nepodstatné pre ten upírsky. Aspoň takto mi to vysvetľoval Carlisle. Tak sme len všetci sedeli, väčšina úplne nehybne, a hľadeli na Esme. Neviem ako dlho to trvalo, ale mne to prišlo ako večnosť. Už ma pobolieval zadok z toho sedenia a žalúdok dával o sebe dosť nahlas vedieť, ale nevstal som, ani si inak neuľavil. Len som sedel a čakal.

„Ako sa to všetko...“ otočila sa z ničoho nič Esme na mňa a pri tej otázke bezmocne rozhodila rukami.

Vedel som na čo sa pýta a snažil som sa v hlave si spomenúť presne na všetko, čo mi on v detstve rozprával. Bolo to už tak dávno, ale vybavoval som si to ako dnes.

„Ten príbeh mi rozprával starý otec, keď som bol malý a jemu to povedala jeho mama... alebo skôr adoptívna mama. V ten deň, keď sa to stalo, vládol v nemocnici strašný zmätok kvôli nešťastiu na píle a všetci zamestnanci boli na nohách. A k tomu sa vtedy ešte neviedli také presné lekárske záznamy ako teraz, preto keď zomrelo to dieťa – zhodou okolností tiež chlapec, stalo sa to, že sestrička, ktorá mala v deň službu, poplietla menovky. Prišlo sa na to až neskôr, keď tej druhej mamičke doniesli dieťa a ona zistila, že nie je jej, ale to si ty už bola...“ nedopovedal som.

Bolo to zvláštne povedať, že bola mŕtva, najmä keď som celý čas pozoroval tú bolesť, ktorú v nej vyvolávali moje slová.

„Bože,“ zavzlykala.

Mohol som si len predstavovať, čo sa v nej asi odohráva. Ja by som si na jej mieste určite predstavoval, aký by môj život bol, keby sa ten omyl nestal. Bol by lepší, či horší? Položil by som obe tieto možnosti na misky vás  a pitval sa v tom, rýpal, obracal to z každej strany. Ale nech by bolo akokoľvek, neviem, či by som sa vedel rozhodnúť. Keby niekde existovala možnosť to všetko vrátiť, zahodil by som všetky spomienky, milovaného muža, rodinu, všetko kvôli dieťaťu? Alebo by som dieťa oželel a žil si ďalej svoj život? Sám neviem, ako by som sa ja rozhodol, keďže som nikdy nebol v pozícii rodiča, ale niečo mi hovorilo, že Esme by dala všetko za to, aby to mohla vrátiť. Že skoro každá matka by obetovala svoj život pre svoje dieťa.

„Čo bolo po tom? Kto ho... vychoval?“ opýtala sa, keď sa znovu upokojila.

Bolo to zvláštne ju takto vidieť. Vždy mi pripadala tak silná a odhodlaná. Vidieť ju takto zlomenú... bolelo ma to. Preglgol som hrču, čo sa mi tlačila do hrdla a pokračoval v rozprávaní.

„Tá žena, čo jej zomrelo dieťa a omylom jej doniesli tvoje, keď sa dozvedela pravdu, zrútila sa. No potom započula na chodbe, čo sa s tebou stalo, a že plánujú dieťa dať do sirotinca. Bola čerstvá vdova, a vtedy to videla ako božie znamenie a starý otec si vždy myslel, že ti bola celý život vlastne vďačná, že si jej dala znovu zmysel života. Adoptovala ho, ale od mala mu o tebe rozprávala. On vedel, že je adoptovaný, ona mu to nikdy netajila. Dokonca vraj niekde mala aj tvoju fotku, ktorú mu často ukazovala, keď bol malý. Každý rok - v deň výročia tvojej smrti - s ním chodila na tvoj hrob, doniesla ti kvety a zapálila sviečku. Neskôr, keď bol starší, mu porozprávala celý príbeh a on ho potom povedal mne. Bola to obdivuhodná žena, ja si ju bohužiaľ nepamätám. Zomrela, keď som mal dva roky,“ smutne som sa pousmial.

Esme len prikývla a znovu sa zamyslela. Ostatní boli ticho a chvíľami som mal pocit, ako by tu ani neboli. Jedine Jacob sa občas pohmýril a pohladil Nessie po vlasoch. Alice teraz sedela vedľa Emmeta a Belly a všetci mali pohľady upreté na Esme, ktorú ešte stále objímal Edward. Znovu mi protestne zašvŕkalo v bruchu. Rozhodol som sa to znovu ignorovať a všetku pozornosť som sústredil na Esme. Možno aj preto mi ušlo, kedy Bella odbehla do kuchyne. Spamätal som sa až vo chvíli, keď sa predo mnou objavil lákavo vyzerajúci sendvič.

„Najedz sa,“ zašepkala.

Ja som len prikývol, a tak trochu previnilo si odhryzol. Esme sa v tej chvíli spamätala a naše pohľady sa stretli.

„Och, prepáč,“ začala sa ospravedlňovať a ja som vôbec nechápal za čo. „Ja... som len... v šoku. Úplne som zabudla, že si ešte nejedol. Môžem ti ešte niečo uvariť,“ ponúkla sa a vyskočila Edwardovi z náručia.

Najrýchlejšie ako som vedel, som ju chytil za ruku.

„Posaď sa, Esme. Úplne mi postačí tento sendvič,“ pokrútil som hlavou.

Esme na krátku chvíľu zaváhala, no napokon sa predsa len posadila. Prvýkrát, odkedy som ju spoznal, mi pripadala ako malé dieťa stratené uprostred veľkého neznámeho sveta. Vyzerala tak bezbranná. Ako by ani sama nevedela, čo si so všetkými informáciami počať. Bolo vidieť, ako sa to snaží si všetko v hlave urovnať. Dať každú z toho množstva informácií na správne miesto. Ani to, že vo svojej podstate už nebola človekom, nezmenilo nič na tom, aké to pre ňu muselo byť ťažké.

Dojedol som sendvič a ďakovne sa pozrel na Bellu. Ona mi to oplatila miernym úsmevom, ktorý asi značil – niet zač.

„Ako žil? Čím sa stal? Koľko mal detí? Bol šťastný?“ vyhŕkla z ničoho nič tak rýchlo, že som mal problém všetky tie otázky spracovať, ale hlavnú podstatu som chápal.

Pýtala sa na jeho život. Musel som všetku tú nenávisť, čo som k nemu cítil odsunúť do úzadia, aby som jej mohol odpovedať. Snažil som sa spomenúť si na časy, keď som ju k nemu ešte necítil. Keď bol ešte mojím milovaným starým otcom. Bolo to ťažké nájsť pod tou všetkou nenávisťou, ktorá sa rokmi len zväčšovala, tie príjemné detské spomienky. O to ťažšie, že na to príjemné, som si po tých všetkých sračkách, ktoré sa odvtedy odohrali, len sotva pamätal. A nemenej ťažké bolo nedať na sebe znať nič z toho, čo som k nemu cítil. Vedel som, že Edward si to všetko prečíta v mojej hlave, ale pred Esme som sa musel, teda nie, skôr som sa chcel tváriť, že žiadny z tých skurvene temných pocitov neexistuje. Je to jej syn a vidieť na jej tvári ešte väčšiu bolesť ako doteraz som fakt nechcel. Vo vnútri som sa zhlboka nadýchol a na tvári si vyčaroval niečo ako úsmev, za čo mi Dark v hlave venoval vztýčený prostredník.

„Žil, myslím, celkom dobre. Jeho adoptívna mama robila pre neho všetko, čo bolo v jej silách. Pracovala koľko vládala, len aby mu mohla kúpiť všetko, po čom túžil. Keď sa rozhodol stať lekárom, podporovala ho v tom – ako finančne, tak psychicky. Napokon vyštudoval medicínu na Harvarde a patril medzi najlepších z ročníku. Po škole sa vrátil do Ashlandu, kde sa stal lekárom a neskôr aj primárom. Tam sa spoznal aj so svojou budúcou ženou – mojou starou mamou. Volala sa Lorna a pracovala tam ako sestrička. Bola od neho o pätnásť rokov mladšia, ale im to nevadilo. Zobrali sa a narodila sa im dcéra – Emily – moja mama. Práve vtedy starý otec dostal ponuku z Harvardu na post profesora medicíny. Bola to veľmi lukratívna ponuka a on ju samozrejme prijal, takže sa presťahovali do Cambridge. O dva roky starej mame zistili rakovinu, avšak aj napriek snahe starého otca, o pol roka zomrela. Zostal sám s malou dcérou a už nikdy sa neoženil. Všetku svoju energiu venoval práci a občas zabúdal aj na svoju dcéru,“ odfrkol som, na čo sa väčšina sediacich v miestnosti zarazila.

Nedokázal som si však pomôcť a musel som to povedať. Aj keď som sa veľmi snažil byť nezaujatý, v niektorých chvíľach to proste nešlo. Ale nechcel som ani jedného z nich nechať, aby mi položili niektorú z tých otázok, ktoré by z mojej tváre úplne zmyli tú masku, ktorú som si tam doteraz držal, preto som pokračoval.

„Stal sa veľmi váženým členom profesorského zboru a vypracoval sa na dekana fakulty medicíny. Napísal niekoľko kníh a prednášal snáď po celom svete. Keď som mal dvanásť rokov, dostal mŕtvicu, ochrnul a už nikdy sa z toho nedostal. Časom sa k tomu pridal aj Alzheimer a starecká demencia. Skončil v sanatóriu, pretože potrebuje dvadsaťštyri hodinovú starostlivosť.“

„Potrebuje?“ skríkla odrazu Esme

Ani som to nestihol postrehnúť ako, ale stála na nohách. „On ešte žije?!“ neveriacky sa opýtala, naklonila sa ku mne a dosť bolestivo mi stisla ramená.

Fakt kurevsky to bolelo, ale pre ňu som bol ochotný to vydržať. Moje podvedomie niekde v pozadí vedelo, že táto otázka príde. Že sa dostane na svetlo ten skurvený fakt, že on ešte nezdochol – bohužiaľ. Esme ma prepaľovala očami a jej tvár bola zvraštená neutíchajúcou bolesťou.

„Tak hovor, Darien! Richard ešte žije!“ jačala a mykala mnou, že mi hlava lietala z jednej strany na druhú.

„Áno, žije. Je... v jednom sanatóriu... na opačnom konci mesta,“ podarilo sa mi zo seba dostať medzi jej kmásaním.

„Esme, to stačí,“ okríkol ju Edward.

Pôsobilo to na ňu ako ľadová sprcha. V sekunde ma pustila. S očami vytreštenými neveriacky hľadela na svoje ruky, zrejme nechápajúc, čo to urobila. Pozrela sa na mňa, potom znovu na svoje ruky a skôr, ako som sa vôbec spamätal, vybehla von.

„Idem za ňou,“ povedala Alice a už jej nebolo.

Mal som nutkanie sa za ňou tiež rozbehnúť. Uistiť ju v tom, že svojho syna ešte stále môže vidieť, aj keď v stave, pri ktorom ju pohľad na neho asi znovu len zarmúti. Ponúknuť jej nejaké tie chlácholivé slová. Utešiť ju v jej zármutku, ale som len človek a ony dve už mohli byť na míle ďaleko. Pozrel som sa na Edwarda, ktorý mi venoval súhlasný zamračený pohľad.

„Bola vydesená z toho, čo urobila. Nikdy by ti neublížila,“ šepol.

Ale však ja to kurva viem, že by mi neublížila. Veď som jej to už nejeden krát povedal. Sakra! Teraz som sa cítil ešte horšie. Ako by nestačilo, že nenávidím jej syna, teraz sa ona ešte bude voči mne cítiť previnilo. Zasraný deň! Čím to je, že sa v poslednom čase všetko okolo mňa serie. Keď som si už myslel, že sa konečne všetko na dobré obráti, tak práve naopak – všetko sa kurví viac a viac. Mya, Sebastian, Esme – nič nejde tak, ako by som si želal. Chvíľami ma napadalo, či by nebolo lepšie, keby som zmizol. Všetkým by sa uľavilo. O Myu by som sa už báť nemusel, lebo tá je teraz na vrchole potravinového reťazca a už by jej žiadny človek nemohol ublížiť. Esme by strávila tých posledných pár mesiacov, ktoré mu zostávajú, so svojím synom a nemusela by pri tom hľadieť na moju znechutenú tvár. Vybavil by som si to so Sebastianom a mohol by som si to vybaviť aj sám so sebou. Bolo by to tak jednoduché. Jedna presne mierená guľka do spánku a koniec by prišiel skoro bezbolestne a rýchlo. Práve v tejto chvíli tieto myšlienky prehlušovali všetko ostatné. Komu by som vlastne chýbal? Som len prašivý odpad. Karikatúra človeka. Mám na rukách toľko krvi, že Jack Rozparovač by mi mohol len závidieť. Som nula. Spodina. Ako som si vôbec niekedy mohol myslieť, že by ma Mya mohla milovať. Mňa? Bol to len utopický sen beznádejne zamilovaného blázna. Bože. Aký som bol len naivný, keď som si myslel, že by som sa mohol stať tým, čím je ona. Že by ma mohla vôbec chcieť. Odpustiť mi všetky hriechy. Dať mi rozhrešenie. Blázon. Dark len vedúco prikyvoval. Že si na to prišiel až teraz!  – uškŕňal sa a ja som mu musel dať za pravdu.

„Dosť,“ prenikol do mojich myšlienok nahnevaný známy hlas. „Takéto myšlienky nech ťa ani nenapadajú!“ zavrčal na mňa a hádam prvýkrát aspoň vzdialene pripomínal, čím v skutočnosti je.

„Nelez mi do hlavy, keď sa ti nepáči, čo počuješ. Bella ti v tom určite pomôže,“ odvrkol som mu naspäť v myšlienkach.

To mu už však menovaná sedela na kolenách.

„Darien premýšľa nad svojou smrťou. Myslí si, že by nám bolo lepšie, keby sa zabil,“ povedal nahlas a zrejme tým odpovedal na otázku, ktorú mu položila v myšlienkach.

„A tebe to už naozaj hrabe, chlape?!“ skríkol Emmett, ktorý sa odrazu objavil v mojom zornom uhle. „Sakra, spamätaj sa! Vieš, ako by to ublížilo Esme? A čo Mya? Na tú vôbec nemyslíš? Vieš, čo by to urobilo s ňou?“

Týčil sa na do mnou ako nejaký hrozivý Boh pomsty, ale mňa to nechávalo chladným. On ma už nemohol vystrašiť. Na to som ho poznal príliš dobre.

„A presne o to ide. O Myu. Určite by jej bolo lepšie, keby som zmizol. Myslíš, že sa jej budem vôbec môcť pozrieť do očí? Po tom všetkom? Po tom, čo som dovolil Sebastianovi, aby ju znásilnil? A čo ak mi zo súcitu nepovie, čo si o mne v skutočnosti myslí? Bude ma pri sebe trpieť, lebo mi nebude chcieť ublížiť. Ona je vo svojej podstate proste taká a ja nechcem byť za neželaný prívesok. To radšej odídem sám a navždy,“ vyslovil som konečne nahlas, čo ma vnútorne zožieralo.

Niekedy uprostred svojho výlevu som sa postavil a teraz sme stáli tvárou tvár proti sebe. Nemohol som síce dosahovať jeho výšky, ani sa rovnať jeho postave, ale aj tak som sa proti nemu cítil silný. Čo na tom, že ma mohol v stotine sekundy zašliapnuť ako otravný hmyz. To nebolo dôležité.

„Tebe to skutočne preskočilo,“ skríkol tak trochu prekvapene. „Vieš ty vôbec niečo o láske, keď si tak zaryto tvrdil, ako Myu miluješ? Tušíš vôbec, čo by to s ňou urobilo, keby sa ti niečo stane? Ona ťa miluje, Darien! To, že ty s ňou nechceš hovoriť, neznamená, že nikto iný z nás s ňou nehovorí. To, čo k tebe cítila pred premenou, je len zlomok toho, čo k tebe cíti teraz. Upírska láska je niečo výnimočné. Myslím, že Edward s Bellou ti to vysvetľovali. Keď zomrie tvoja vyvolená polovička, je to ako keby si zomrel sám. Aj preto sa tu Edward kedysi zachoval ako blbec, keď si myslel, že Bella sa zabila,“ pretočil očami a pokračoval: „Čo si myslíš, že by Mya urobila, keby si sa zabil?“

„Žila by spokojne ďalej,“ odfrkol som.

„Ty si idiot,“ nesúhlasne pokrútil hlavou. „V momente, keď by sa dozvedela o tvojej smrti, by začala hľadať spôsob, ako sa tiež zabiť. Keď stratíme lásku - to, čo nás drží pri živote, odchádza spolu s ňou. Tak si teraz v tej svojej makovici predstav, že by sa Mya kvôli tebe zabila,“ zavrčal a zovretou päsťou mi zabúchal na čelo.

Nedal do toho ani zlomok svojej sily, pretože som to skoro necítil, ale odkaz v tom bol jasný. Na malý moment som sa zarazil a v hlave si preberal jeho slová. Že by to bolo tak? Skutočne by ma mohla Mya po tom všetkom milovať? Milovať až tak, že by si kvôli mne siahla na život? Moje podvedomie mi hneď dalo odpoveď – blbosť. Je jedno, čo hovorí Emmett. Mya by možno na krátky okamih niekde v kútiku duše smútila, ale určite by sa nešla kvôli mne zabiť. Dark zúrivo prikyvoval a potľapkával sa po pleci, že som to konečne pochopil.

„Hovno,“ sykol som, obišiel ho a namieril si to Carlislovej pracovne.

Práve teraz som znovu potreboval prevetrať jeho darované zásoby. Nie, vôbec som do toho nepadal znovu. To ani omylom. Ale potreboval som si jebnúť za jeden alebo možno skôr za jednu – fľašu. Ako aj minule, tak ani dnes ma nikto nezastavil. Necítil som sa neprístojne, že vstupujem do Carlislovej pracovne len tak bez dovolenia. Nebol tu, tak mi do toho aj tak kecať nemohol. Otvoril som dvere a rovno si to namieril ku známej komode. Stále v nej bola nepreberné množstvo značkových fliaš. Ani som sa nepozrel, čo som uchopil do ruky. Nebolo to dôležité. Značka ani farba nebola dôležitá. Podstatný bol len ten žeravý spaľujúci pocit, ktorý o chvíľu zachváti moje útroby a prinesie mi vytúženú úľavu. Vyvalil som sa do kresla a otvoril fľašu. Miestnosťou sa rozšírila známa sýta vôňa dubového sudu. Labužnícky som sa nadýchol. Nič sa tej vôni nemohlo vyrovnať. Necítil som žiadne výčitky z toho, čo som mal v pláne urobiť, hoci môj psychiater by mal určite opačný názor. On tu nebol, rovnako, ako tu nebol nikto, kto by mi mohol v tom čine zabrániť. Bol som tu len ja a plná fľaša, ktorá sa už nevedela dočkať vyprázdnenia.

Zdvihol som si ju k ústam a doprial si ešte jeden hlboký nádych tej lahodnej vône. Vo chvíli, keď som si prikladal fľašu k perám, niekto dosť hlasno rozrazil dvere. Ten niekto bol Emmett a hádam prvýkrát som sa ho skutočne zľakol. V tvári mal šialený výraz – a to bolo ešte mierne povedané. Jeho príchod sprevádzalo tiché vrčanie, ktoré zosilnelo, keď mu pohľad padol na fľašu v mojich rukách. Nechápal som, čo ho serie, keďže minule nemal nič proti tomu, aby som sa ožral ako sviňa.

„Niekto chce s tebou hovoriť,“ precedil pomedzi vrčanie.

Bol to zvláštny zvuk, ktorý vo mne vyvolal vnútornú triašku. Ale možno to bolo spôsobené aj tým, že som ho ešte nikdy takto nevidel, a tak som absolútne netušil, čo od neho môžem čakať. Avšak, keď pominul prvotný šok, Dark vystúpil na povrch a môj strach zase zaliezol do najzadnejšej diery v mojom vnútri. Keď mi podával malý strieborný mobil, už som bol zase sám sebou. Či skôr som sa cítil byť pánom tejto miestnosti a nejaký Emmett ma už nemohol rozhádzať. Ani som nerozmýšľal nad tým, kto volá a čo môže chcieť. A že to bola kurevská chyba, som sa dozvedel len pár sekúnd po tom, ako som do mobilu ľahostajne predniesol: „Áno?“

„Darien,“ vydýchol na druhej strane ženský hlas.

Znel ako nežné cinkanie malých vianočných rolničiek, ale stále to bola ona. Mya.

-----------------------------------------------------------------------------------------------

Aby som sa priznala, táto kapitola sa mi písala strašne zle. Nakoniec som ju dopísala len vďala Ivke77 a Beny, takže týmto vám ju chcem venovať cicky.

NeliQ

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 14. kapitola: