Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďakujem za všetko - 13. kapitola

09.01.2013 (21:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1781×

13. kapitola

Cras, cras, semper cras, sic evadit aetas.  (Zajtra, zajtra, vždy len zajtra, tak ubieha život.)

Ubehol už týždeň, čo Carlisle odviezol Myu. Prišlo mi to, ako by sa to udialo len včera, najmä vtedy, keď som si v hlave premietal Sebastianovu úchylnú nahrávku a na druhej strane sa to zdalo ako večnosť, čo som naposledy bozkával  Myine sladké pery. Na to prvé som sa snažil nemyslieť a na to druhé viacmenej tiež, pretože pri predstave, že by som ich už nikdy nemal ochutnať, ma pohlcovalo zúfalstvo.

Čo sa týkalo Myi a jej premeny, bol som aspoň o trochu pokojnejší. Pred štyrmi dňami volal Carlisle, že sa prebrala. Odvtedy volal dvakrát denne, ale vždy som hovoril len s ním, hoci nie tak celkom – jedenkrát som hovoril aj s Jasperom, keď som sa zaujímal o to, čo teraz Mya prežíva. Vysvetlil mi chovanie novorodených a tým vlastne aj to, prečo teraz Mya nemôže byť tu. Esme mi to síce už vysvetľovala, ale Alice mi povedala, že Jasper je na toto naslovovzatý odborník - ak sa to tak dalo povedať. Napokon som s ním hovoril vyše dvoch hodín a on mi presne popísal, ako sa novorodení chovajú. Tiež mi povedal, čo ich po premene úplne ovláda – a to túžba po jedinom – po krvi. Ako mi prezradil, máloktorý novorodený dokáže na začiatku vnímať niečo iné ako je táto primitívna túžba. Jedinou výnimkou – ako som sa dozvedel – bola Bella a ako sa ukázalo – tak teraz už aj Mya. Síce ju ovláda šialená túžba po krvi, avšak prvé, čo povedala, keď sa prebrala, bolo moje meno a chcela vedieť, či som v poriadku – čo ma blažilo a v moje srdce to napĺňalo bezodnou radosťou. No Mya si pamätala nielen mňa, ale bohužiaľ aj všetko, čo sa udialo pred jej premenou – to ma zase nenormálne ťažilo. Tak trochu som dúfal, že zabudne aspoň na tie odporné chvíle so Sebastianom, ale to by som chcel od toho hore asi príliš. Hneď v prvý deň po premene na ňu musel Jasper použiť svoju moc, pretože sa chcela ísť Sebastianovi pomstiť. Vraj mu chcela zabrániť, aby mi mohol akokoľvek ublížiť. Už len predstava, že by sa mala znovu dostať do jeho blízkosti, ma desila. Bolo mi jedno, že teraz bola silnejšia ako desať Sebastianov dokopy, nechcel som, aby sa k nemu priblížila na bližšie ako sto kilometrov. A potom – sľúbil som sám sebe a vlastne aj jej – hoci ona o tom nevedela – že ju pomstím a Dark už mal vymyslený aj dokonalý scenár mučenia.

Carlisle mi povedal, že Mya sa na mňa každý deň pýta, dokonca so mnou chce aj každý deň hovoriť, ale ja nechcem. V tomto som zbabelec. Bojím sa počuť jej hlas, bojím sa, že z jej úst vyjdú tie obviňujúce slová, ktoré čakám a zadupú ma pod čiernu zem – nie, že by som si ich nezaslúžil počuť, to nie... a nie, že by som  jej hlas počuť nechcel, aj keby to mali byť len tie dve slová – „Si vinný!“ No prisahal som sám sebe, že s ňou prehovorím, až keď si to vybavím so Sebastianom. Až vo chvíli, keď jej s pokojným svedomím budem môcť povedať – „Som vinný, ale aspoň čiastočne som svoje hanebné skutky napravil. Už ti nikdy neublíži.“ Áno, až vtedy sa odhodlám a nechám na seba ukázať imaginárnym prstom a nechám sa odsúdiť na doživotie bez nej. Práve preto dvakrát denne odpovedám záporne na otázku, či s ňou chcem hovoriť. Carlislovi som načrtol, prečo to tak chcem a poprosil ho, aby jej to pretlmočil, no ona sa aj tak vždy jeho prostredníctvom pýta na to isté. Niekde v kútiku duše nejaká moja časť dúfa, že sa v tom telefóne nehľadiac na moje želanie ozve jej prekrásny hlas, aj keď len s mojím obvinením. No zatiaľ – hoc sú to len štyri dni – odoláva, rovnako ako ja. V tomto sme obaja rovnakí.

Čo sa týka Sebastiana – zatiaľ je ticho, čo ma veľmi neteší. Alice síce vidí jeho rozhodnutia, no mení ich rýchlejšie ako ponožky a podľa všetkého sa niekde schováva – zalezený ako červík plánuje svoju chorú pomstu. Alice videla, ako sa už niekoľkokrát rozhodol, že pôjde po Esme, ale zatiaľ to vždy zavrhol a neurobil nič. Asi je to spôsobené tým, že po ňom idú federáli a po telefonáte s Peterom pre dvomi dňami som sa dozvedel, že po ňom idú tvrdo. Najmä po tom, čo našli v skladisku, kam ho sledovali, zakrvavenú posteľ. Presne v tom skladisku, kde sme našli Myu. Peter sa ma samozrejme pýtal, či o tom nič neviem, ale na radu Alice, som nič neprezradil. Pre ostatný svet vraj bude lepšie, ak Mya zostane mŕtva. Podľa DNA federáli zistia, že tá krv patrila jej a keďže nebudú logicky mať jej telo, dospejú k záveru, že ju Sebastian zavraždil a jej telo niekde ukryl. Alice už pre ňu plánovala identitu novú.

Ja som sa domov natrvalo zatiaľ nevrátil. Bol som v našom byte len trikrát, ale nikdy som tam nevydržal dlhšie ako pár desiatok minút. Všetko tam na mňa padalo, pripomínalo mi, čo sa tam odohralo. Aj keď tam Edward s Bellou upratali, ja som mal stále pred očami tú zakrvavenú posteľ v mojej izbe. Tie spomienky ma mučili každú minútu, ktorú som v našom byte strávil. Aj preto som pred dvomi dňami prijal ponuku od Esme, aby som sa načas presťahoval k nim. Už aj tak som tam spával a vo chvíli, keď som to odsúhlasil, sa Esme odtrhla z reťaze. O pár hodín vyrobila z hosťovskej izby moju novú spálňu, hoci som jej neprestajne tvrdil, že tu zostanem len dovtedy, kým skoncujem so Sebastianom. Avšak jej bolo úplne jedno, čo som hovoril a spolu s Alice sa - aj napriek mojim protestom - do toho pustili. Včera som si sem preniesol z bytu niekoľko potrebných vecí, vrátane tak známej škatule, ktorá znovu skočila pod posteľou, ale až po tom, ako som pohladil maminu fotku. Pri pohľade na ňu mi myseľ automaticky zablúdila k Myi a ja som si bol istý, že ona by sa mame určite páčila. No ako som kedysi prišiel o mamu, tak som teraz prišiel aj o Myu. Asi mi nemalo byť dopriate šťastie – nezaslúžil som si ho. Stačilo si spomenúť na životy, ktoré pod mojou rukou vyhasli a hoci ani jeden z nich nebol hodný chodenia po tomto svete - to moje rozhodnutie, moja myseľ bola tá, čo ich ukončila. To ona viedla moju ruku a ja som mal za to pykať – za všetko.

Ubehlo niekoľko ďalších dní, ktoré sa zmenili v každodenný stereotyp – dvakrát denne telefonát Carlislovi, ktorý ma každý deň uisťoval, že Mya si vedie dobre a tiež sa znovu a znovu pýtal, či s ňou nechcem hovoriť. Moja odpoveď bola vždy záporná, aj keď som sa už nevedel dočkať, kedy budem môcť odpovedať kladne. Darien sa tešil na jej zamatový hlas a Dark zase skôr na vykonanie dôvodu, pre ktorý ten hlas započujem. Po večeroch som zase chodil do ulíc a snažil sa niečo zistiť. Väčšinou ma sprevádzal Edward, čo si vymohla u mňa Esme. Snažila sa ma presvedčiť, že by Edward mohol niečo zahliadnuť v ich myšlienkach, ale ja som vedel, že za tým skôr bola jej starosť o mňa. Stále som však neprišiel na dôvod, prečo je tomu tak. Prečo sa o mňa tak stará, ale pravdupovediac, už som po tom ani nepátral. Bral som to ako nevyvrátiteľný fakt. Takže dva telefonáty, bezvýsledné blúdenie po uliciach, občas nejaké jedlo a spánok a medzi tým nuda. Aj keď sa ma stále snažil niekto z Cullenovcov zabaviť, najmä Emmett mal množstvo neuveriteľných nápadov, stále ma to nedokázalo naplno zabaviť a vytrhnúť z myšlienok. Vedel som, že sa to ani tak skoro nezmení. Určite nie skôr, ako si to vybavím so Sebastianom, ktorý sa stále niekde skrýval. Peter mi znovu volal, keď sa potvrdilo, že tá krv bola Myina. Musel som mu do telefónu zahrať divadielko, ako veľmi ma to ranilo, no stačilo si spomenúť na to, čo musela Mya prežiť, a ani som to zdesenie a zúfalstvo nemusel hrať. Samozrejme sa ma niekde medzi tým nezabudol opýtať, či niečo neviem, na čo som sa z neho snažil dostať pre zmenu nejaké informácie ja, ale okrem bezvýznamného uistenia, že federáli určite robia všetko, čo je v ich silách, som sa nič nové nedozvedel. Nezostávalo mi nič iné, len sa spoľahnúť na to, že Edward niečo započuje alebo, že Alice niečo uvidí. A takto ubiehal deň za dňom.

Bol štvrtok a ja som práve dohovoril s Carlislom. Dnes sa odhodlali Myu vystaviť pokušeniu ľudskej krvi a odviezli ju asi kilometer od najbližšieho mesta, avšak nevydržala ani pár minút. Pach krvi ju k sebe zúfalo lákal a tak sa vrátili naspäť do lesov. Trápilo ju to, a preto si na Carlislovi vymohla, že sa o to chce pokúsiť o pár dní znovu. Zdá sa, že v tomto sa od typických novorodených nelíšila, čo pre mňa znamenalo, že aj keď zbavím svet Sebastiana, Myu tak skoro neuvidím – teda pokiaľ vôbec. Čo ma priviedlo k myšlienke, s ktorou som sa pohrával už zopár dní. Predsa, keď nejde hora k Mohamedovi, tak musí ísť Mohamed k hore alebo v mojom prípade – keď nemôže prísť Mya za mnou ako človek, tak by som mohol prísť za ňou ja ako upír.

Sedel som na pohovke u Cullenovcov v obývačke. Edward práve pripravoval obed pre Nessie a Jacoba a Esme aranžovala čerstvé kvety do vázy a občas zabehla k Edwardovi, aby mu pomohla. Dnes mala celý deň v práci voľno, čo bolo v posledných dňoch, najmä vďaka mojej neprítomnosti, skôr výnimkou ako pravidlom. Už ma aj napadlo, či by nebolo lepšie, keby som sa tej práce vzdal a oni by mohli na moje miesto prijať niekoho iného. V mojej hlave sa to objavovalo najmä vo chvíľach ako bola táto – keď som rozmýšľal nad tým, čo by som musel urobiť, aby som po odstránení Sebastiana mohol vidieť Myu. Všimol som si nesúhlasného pohľadu Edwarda, ktorý si to zase prečítal v mojej hlave. Tak mi tam nelez, keď sa ti nepáči, na čo myslím, poslal som mu v myšlienkach. Keďže sme teraz spolu trávili veľa času, už som bol na tento jednostranný rozhovor aj celkom zvyknutý. Edward len prekrútil očami, ale to ma nemohlo odradiť od stále častejšie sa opakujúcich myšlienok v mojej hlave.

„Esme,“ povedal som potichu.

Už som sa naučil, že som nemusel na každého kričať, teda hádam okrem Jacoba. Esme v sekunde stála vedľa mňa a s úsmevom čakala, čo zo mňa vylezie.

„Môžeš sa posadiť? Chcel by som sa na niečo opýtať,“ nadhodil som a vyslúžil si za to odfrknutie od Edwarda, ktorému sa zjavne nepáčilo, kam smerujú moje myšlienky.

Už som sa nad tým ani nepozastavil.

„Ako ti môžem pomôcť?“ opýtala sa Esme, keď sa posadila.

„Vieš,“ začal som a premýšľal nad tým, ako to čo najsprávnejšie formulovať. „No... chcel som sa opýtať... keď sa chceš stať upírom, to ako... musíš umierať?“

Esme sa nakrátko zachmúrila, no potom sa na jej tvári objavil známy úsmev.

„Nie, nemusíš. Videl si Carlisla, ako... no, ako sa zahryzol... no proste stačí vypustiť jed do ľudského organizmu a premena začne,“ vyhabkala.

„To je to také jednoduché?“ neveriacky som vytreštil oči.

Ako fakt som nečakal, že to môže byť také jednoduché. Zatiaľ mi vždy hovorili len o premene, keď niekto umieral, ako napríklad Bella alebo Edward.

„Nie je to vôbec jednoduché,“ zamračila sa Esme. „Vieš, odtrhnúť sa od lákavej ľudskej krvi, keď si už na jazyku pocítil jej chuť, je priam nemožné. Dokážu to len tí najodolnejší z nás ako Carlisle alebo Edward.“

Prikývol som a moja hlava si už prestavovala, ako sa objavím pred Myou ako upír a budem na kolenách žiadať o odpustenie a dúfať, že sa niekde v jej vnútri nájde aspoň trochu lásky, ktorú ku mne predtým cítila. Slnko, doteraz schované za mrakmi zúfalstva odrazu vykuklo von a ja som pocítil novú nádej. Ako by som doteraz ani nežil a moje srdce začala byť až v túto chvíľu. Síce nie tak silno, ako predtým, ale už sa pomaly rozbiehalo.

„A ty si umierala, keď...? vyhŕkol som skôr, ako som to stihol zastaviť.

Už som vedel ako to prebiehalo u Edwarda, Belly aj Emmetta, ale Esme som sa na to nikdy nepýtal. Asi to bolo spôsobené tým, že ostatní sa o tom rozrozprávali sami, bez toho, že by som ich o to žiadal. Tak trochu som očakával, že sa k tomu raz dostane aj Esme, ale nič sa nedialo. Nechcel som vyzvedať, chcel som počkať, až s tým začne sama, ale dnes som bol v takej eufórii z môjho zistenia, že mi to jednoducho vykĺzlo. Esme sa v očiach objavil odrazu taký smútok, že ma zamrzelo, že som sa neovládol. Ja som taký debil, pomyslel som si a hneď som to chcel napraviť.

„Nemusíš mi o tom hovoriť...“ začal som.

Chcel som vrátiť svoje slová späť. Urobiť niečo, aby sa ten smútok z jej očí vytratil. Čokoľvek.

„Nie... to je dobré, Darien. Aj tak som mala v pláne ti to povedať,“ povzdychla si a ja som chcel znovu protestovať, že to pokojne môžeme odložiť, keď sa na to bude cítiť, ale skôr, než som vôbec niečo vypustil z úst, začala svoje rozprávanie.

Všimol som si, že Edward už dorobil obed a teraz sedel na stoličke v kuchyni a počúval nás. Bolo mi jasné, že ten príbeh už niekoľkokrát počul a zrejme bol aj pri tom, keď bola Esme premenená, keďže som už vedel, že bol ako prvý premenený Carlislom.

„Áno, umierala som, ale mala by som začať od začiatku. Vieš... ja som sa s Carlislom prvýkrát stretla už v roku 1911. Robil doktora v meste, kde som žila. Presne si to pamätám ako dnes. Bola to sobota podvečer a ja som dostala neodolateľnú chuť na čerstvo odtrhnuté jablko. Preto som sa vyšplhala na jabloň, ktorá rástla najbližšie k domu s úmyslom, si nejaké odtrhnúť, ale pri schádzaní sa mi pošmykla noha a ja som spadla na zem. Keď som sa následnej chcela postaviť, nedokázala som to. Strašne to bolelo a ako som neskôr zistila, aj malo prečo. Mama ma našla asi o pol hodinu a chcela zavolať miestneho doktora, ale ten nebol nikde k zastihnutiu, preto ma naložili do auta a odviezli do nemocnice. Tam práve slúžil mladý lekár,“ povedala a na jej tvári sa objavil zasnený výraz, aký som na nej badal v prítomnosti Carlisla. Hneď mi došlo, kto bol ten mladý doktor a musel som sa pousmiať.

„Keď som ho uvidela, úplne som zabudla, že ma niečo bolí. Dokázala som len hľadieť do tých zvláštnych zlatých očí. Ani som sa nenazdala a mala som nohu v dlahe obviazanú obväzom, ani som si nevšimla, kedy to stihol urobiť. Ja som sa celý čas dokázala len pýriť, mala som vtedy čerstvých šestnásť rokov. Keď sa mi znovu podarilo po viac ako mesiaci dostať do nemocnice, dozvedela som sa, že ten doktor tam už nerobí. Ubehlo niekoľko rokov a mňa žiaden muž neoslovil tak, ako ten zaujímavý lekár. Často som na neho myslela a potajme dúfala, že sa s ním raz stretnem. Možno aj preto som sa rozhodla, že sa odsťahujem na západ. Vždy som mala veľmi rada deti a chcela som sa tam stať učiteľkou, no skôr, ako som stihla niečo v tomto smere podniknúť, zasiahol môj otec. Bez môjho vedomia dohodol môj sobáš s Charlesom Evensonom, čo bol syn jeho najlepšieho priateľa. Vedela som, že sa mu páčim, čo mi nejedenkrát dal najavo, keď bol u nás na návšteve, ale ja som mala v hlave stále predstavu vysokého blonďavého muža s ostrými rysmi a nezvyčajnými očami. Napokon som otcovmu nátlaku podľahla a súhlasila...“

„A to ti len tak dohodol svadbu?“ nechápavo som krútil hlavou.

Prišlo mi to nanajvýš divné, myslel som, že dohodnuté sobáše patrili niekam do osemnásteho storočia. V duchu som preklínal Esminho otca, lebo som od toho incidentu v domove a Esminej následnej návštevy už vedel, že sa jej stalo niečo zlé a bol som si istý, že s tým mal čo robiť buď jej otec alebo manžel.

„Vieš Darien, v tej dobe to bolo celkom normálne. Veď ženy dostali hlasovacie právo až v roku 1920 a to bol len začiatok, ešte dlhé roky boli ženy v niektorých kruhoch považované za menejcenné,“ povzdychla si.

Rozčúlene som si odfrkol. Toto som nikdy nechápal, ako mohol niekto ženy brať ako niečo menej. Možno to bolo tým, čo som si prežil doma a možno za to mohla moja mama, ale akékoľvek utláčanie mi bolo proti srsti - či už žien alebo detí, no svet bol plný bastardov ako bol môj otec, Marcov otec alebo Sebastian, ktorí sa považovali za niečo viac.  Asi aj preto bol Dark mojou pevnou súčasťou a neodchádzal, ani keď som si to často krát prial. On vedel, že sa vždy nájde nejaký hajzel, s ktorým si bude musieť poradiť.

„Napokon som sa vlastne vydala celkom neskoro. Všetky moje priateľky už boli vydaté a ja som si naivne myslela, že to manželstvo hádam nebude až také zlé. V tej chvíli som sa však nemohla viac mýliť. Charles sa po svadbe úplne zmenil. Pred svadbou mi skladal komplimenty a choval sa veľmi jemne a ochranársky, no po svadbe sa prejavila jeho skutočná povaha. Pre vonkajší svet zostával stále tým milým a jemným mužom, no doma sa menil na zúrivé zviera. Za každý malý prehrešok ma bil – samozrejme vždy tak, aby si to nikto nevšimol a on nestratil svoju tvár. Zakazoval mi stretávať sa s priateľkami a už tobôž nie s nejakými mužmi. Dokonca som nemohla ísť ani do obchodu. Nakupovala žena, ktorú najal, aby sa starala o domácnosť, no napokon aj tak zvozil mňa, keď nebolo niečo upratané. Bola som väzňom vo vlastnom dome a po čase som to už nezvládala. Raz mi po dlhom čase konečne dovolil ísť k rodičom na návštevu. Keď sa ma mama opýtala, ako sa mám, nevydržala som to a všetko im povedala. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som namiesto chlácholivých slov dostala od otca vynadané. Pre neho som bola raz vydatá žena a tak som sa mala ako vydatá žena aj správať. A vydatá žena mala podľa otca stáť za svojím manželom – v dobrom aj v zlom. A tak som sa znovu vrátila ako poslušná manželka a znovu a znovu sa nechala ponižovať a biť.“

„Ach, Esme,“ vzdychol som a naklonil sa, aby som mohol vziať jej ruky do svojich.

Nechala sa chytiť a jemne sa pousmiala.

„Po niekoľkých mesiacoch od mojej návštevy u rodičov prišlo vyslobodenie. Amerika vstúpila do prvej svetovej vojny a Charles bol povolaný. Konečne som si mohla vydýchnuť. Znovu som začala žiť svoj život – nadviazala som staré priateľstvá, chodila von a začala som učiť v jednom chudobinci. Bola som šťastná, no moje šťastie netrvalo dlho. Prišiel rok 1919 a Charles sa vrátil z Európy. V kútiku duše som dúfala, že ho vojna zmenila k lepšiemu, ale opak bol pravdou. Keď sa dozvedel o mojej práci, niekoľko dní som sa nedokázala postaviť z postele. Všetko sa vrátilo do starých koľají  ako by Charles ani nikdy neodišiel. Znovu som ticho trpela, ale stalo sa niečo, čo mi vrátilo do žíl odhodlanie. Zistila som, že som tehotná a to ma konečne nakoplo a ja som sa v jednu noc rozhodla a za pomoci priateľky od Charlesa utiekla. Nasťahovala som sa k sesternici do Milwaukee a zmenila som si priezvisko na rodné, aby ma Charles nemohol tak ľahko vypátrať. Od toho dňa som viac nebola Esme Anne Evenson, ale Esme Anne Platt. Ani si nevieš predstaviť, akú úľavu môže taká obyčajná vec urobiť. Po dvoch mesiacoch, keď som sa vďaka priateľkám uistila, že ma Charles nesleduje, som sa presťahovala na sever do malého rozvíjajúceho sa mestečka Ashland v Oregone. Pred ľuďmi som sa vydávala za vdovu, ktorá prišla o svojho manžela vo vojne a začala som učiť na miestnej škole. Konečne som sa cítila voľná a verila som, že už je všetko zlé za mnou. Netrpezlivo som očakávala príchod svojho dieťatka. Môj pôrod bol ťažký, ale predstava môjho zlatovlasého anjelika mi dodávala silu bojovať ďalej. A tak sa dvanásteho mája v roku 1921 narodil môj syn. Dala som mu meno Richard, po mojom dedovi, ktorý bol pre mňa vždy prototypom správneho a láskavého muža. Richard Walter Platt. Keď som ho držala po tom všetkom v náručí, nemohla som byť šťastnejšia,“ povedala a jej tvár sa v sotva postrehnuteľnom okamihu zmenila a ja som hľadel do tváre s výrazom, aký som videl len dvakrát v živote.

Prvýkrát to bolo v deň, keď ten bastard zabil moju mamu. Ako umierala a ja som v rukách zvieral jej telo a plakal, kričal, aby sa vrátila, mala na tvári presne tento výraz. Druhýkrát ho mala Mya na tvári, keď som ju prvýkrát po tom všetkom svinstve videl. Bolo to v nemocnici a ona bola napojená na všetky možné a nemožné prístroje. Len tie ju vtedy držali pri živote. Ani v jednom prípade to neznačilo nič dobré, preto som sa desil toho, čo také sa stalo Esme, že som ho musel vidieť aj tretíkrát.

„Avšak ani toto šťastie mi nemalo byť dopriate. Richard sa narodil veľmi slabý a o päť dní na to zomrel na pľúcnu infekciu. Nemohla som tomu uveriť. Nezostalo mi vôbec nič. To, do čoho som vlievala všetku svoju nádej, bolo odrazu len spomienkou, ktorá mala postupom času blednúť. Nevieš si ani predstaviť, čo som prežívala. Ani mi neukázali jeho telíčko. Len mi to oznámila sestra uprostred chodby. Vybehla som z nemocnice pološialená žiaľom a kým som sa trochu spamätala stála som na útese. Podo mnou sa rozprestierala len nekonečná zeleň. Nebola som ďaleko od ľudí, ale nebol tam nikto, kto by mi zabránil v tom, čo som sa chystala urobiť. S myšlienkou na Richarda som skočila. Ďalej to poznám len z Carlislovho rozprávania. Na tom útese som vtedy asi nebola tak sama, ako som si pôvodne myslela. Niekto ma videl skočiť a celú dochrámanú ma odviezli do miestnej nemocnice. Avšak moje zranenia boli príliš vážne a tak ma odviezli rovno do márnice a vyhlásili za mŕtvu. To, čo sa udialo po tom, bola obrovská náhoda...“ pokračovala, ale ja som ju už nevnímal.

Niečo mi na tom všetko nesedelo, ako by tam bolo niečo dôležité. Niečo, čo som prehliadol, avšak ani za boha som si nevedel spomenúť čo. Znovu som si premietal v hlave jej príbeh. Trochu som sa pousmial nad tým, aký bol ten jej záver podobný historke, ktorú som dlhé roky počúval. Dokonca ešte aj to meno – Richard. Presne ako on... a odrazu cvak... všetky postrácané dieliky zapadli na svoje miesto a ja som zalapal po dychu. Obrazy mi samé naskakovali do hlavy a ja som ich sotva zvládal sledovať. Bolo ich toľko, bolo toho tak veľa. Bolo to nemožné. Muselo sa mi to v hlave celé popliesť. To predsa nemohla byť pravda. Spomínal som na všetko, čo mi kedy rozprával – vtedy, keď bol ešte pri zmysloch. Všetko sedelo. Úplne všetko sedelo, a predsa. Kurva... to proste... bol som úplne zmätený, preto to, čo mi práve došlo, to by znamenalo, že ja som... že on je. Mal som perfektný výhľad na Edwarda, ktorý na mňa hľadel s vytreštenými očami a absolútnym úžasom tvári. Všetko to musel sledovať cez moje myšlienky a ja som sa tomu výrazu ani nedivil, musel som mať na tvári podobný. Celé to bolo tak neuveriteľné, aj keď to možno všetko vysvetľovalo. Prečo ju to tiahlo ku mne, prečo to mňa ťahalo k nej... všetko. Uvedomil som si, že neveriacky krútim hlavou, ako by som tak mohol poprieť očividné.

„Čo sa stalo, Darien?“ predral sa mojím šokom hlas Esme.

Až teraz som si všimol, že stíchla a hlava jej v rýchlom tempe behá odo mňa k Edwardovi a späť. Museli sme vyzerať ako dvaja blázni a neviem ako Edward, ale ja som sa tak skutočne aj cítil. Pevnejšie som uchopil jej ruku – potreboval som oporu. Vedel som, že ak je toto všetko pravda a ja som si bol istý, že to tak je, tak nebudem sám, kto tú oporu bude potrebovať. Bol som si istý, ale potreboval som si to ešte raz potvrdiť. Potreboval som to počuť z jej úst a stvrdiť tak ten nevyvrátiteľný fakt. Edward už nesedel v kuchyni, ale posadil sa na pohovku vedľa Esme. Nič nehovoril, ale určite sledoval myšlienky nás oboch.

„Esme, prosím, môžeš mi ešte raz povedať, ako si pomenovala svojho syna?“

Na Esme bolo vidieť, že je zmätená, no určite nie viac, ako som bol zmätený ja.

„Richard Walter Platt. Ale prečo to...“ začala, no ja som ju nenechal dohovoriť a položil ďalšiu dôležitú otázku.

„A presný deň a miesto jeho narodenia?“

„Bolo to vo štvrtok dvanásteho mája 1921 v meste Ashland v štáte Oregon. Ale ja nechápem... Edward, čo sa deje?“ otočila sa na neho, no on len pokrútil hlavou.

Potiahol som ju za ruky a prinútil ju tak obrátiť sa naspäť na mňa. Bol som absolútne fascinovaný tým, aký je život zvláštny. Žiaden režisér by nikdy nevymyslel takýto dokonalý scenár, toto dokáže skutočne vymyslieť len život, pomyslel som si a Edward sotva viditeľne prikývol. Zahľadel som sa do tých zlatých očí, ktoré na mňa nechápavo hľadeli a musel som sa pousmiať. Môj úsmev len prehĺbil neexistujúce vrásky na jej čele, ale nevedel som ho ovládať. Ešte včera som bol totálne zúfalý a cítil som sa úplne sám a dnes...

„Esme... teraz ti poviem niečo, čo ťa asi šokuje... no prinajmenšom prekvapí. Ani ja tomu stále nemôžem uveriť. V ten deň, keď si si myslela, že zomrel tvoj syn, zomrelo iné dieťa. Keď sa na to prišlo, už bolo neskoro...“

„Ale to nie je možné... tá sestrička mi jasne povedala,“ skočila mi do reči. „Nie... nemožné... to sa nemohlo stať... ako... ty to nemáš ako...“ vzlykla. „Darien... prečo... klameš... ako by si mohol...“

Edward ju vzal do náručia skôr, ako som si vôbec v hlave ujasnil, že by som to mal urobiť. Opierala sa o neho, no jej pohľad bol stále namierený mojím smerom. Mohol som len hádať, čo prežíva. Stratil som v živote veľa, ale nikdy som neprišiel o dieťa.

„Neklamem ti Esme. Mám to z prvej ruky, priamo od tvojho syna...“

„Ale ako by si mohol...“ krútila hlavou. „Poznať ho... ako...“

„Poznám ho až príliš dobre, je to totiž môj starý otec.“

-------------------------------------------------------------------------------

Tá posledná veta bola vlastne stavebným kameňom celej tejto poviedky. Toto bolo vlastne jediné, s čím som začínala túto poviedku písať. To, čo z nej napokon vzniklo, bol už len neplánovaný výsledok múz v mojej hlave. 

No a teraz sa priznajte, kto z vás to tušil?

V ďalšej kapitole sa dočkáte presného vysvetlenia toho, ako sa  taká zámena mohla stať a čo sa ďalej s Esminým synom po jej smrti stalo. Taktiež sa možno ohlási aj Sebastian, avšak to ešte neni isté, no určite sa ohlási Mya - a to svojským spôsobom.

Chcem vám poďakovať za komentáre pri minulej kapitole. Vždy ma potešia, preto dúfam, že nezabudnete nejaký zanechať aj pri tejto kapitole. 

Túto kapitolu chcem venovať Ivke - cicuš nebyť teba, napíšem to hádam až v ďaľšom storočí :D

A napokon Vám chcem povedať, že nás čaká maximálne ešte 5 kapitol do konca tejto poviedky.

Vaša NeliQ

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem za všetko - 13. kapitola: