Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cullenovská polepšovňa - 6. kapitola

18.08.2013 (21:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2155×

Cullenovská polepšovňa

6. kapitola

(hudba)

Isabella:

Otvorila som oči a vyčerpane chvíľu zízala do stropu. Potom som si prehrabla vlasy, podoprela sa rukou na gauči a s námahou sa zdvihla do sedu. Šokovalo ma, keď môj pohyb sprevádzal závrat a rozmazané videnie. Zmätene a trochu vyplašene som sa snažila zaostriť na vzorovaný koberec. Čo sa to, dopekla,...? Potriasla som hlavou a postavila sa. Rukami som si pomasírovala spánky, pretože moju hlavu zvierala síce tlmená, no vtieravá bolesť. Čo to má, dočerta, znamenať?

Nadávala som na všetkých svätých a potláčala tým úzkosť, ktorá ma opantala. Upíri predsa nemajú bolesti hlavy... teda, pokiaľ im ju niekto neurve. Tak čo je to so mnou?!

Nepríjemný pocit, našťastie, po chvíľke pominul. I keď na nálade mi to, popravde, nepridalo. Prezliekla som sa a zišla do haly.

(hudba)

„Kam idete?“ opýtala som sa zamračene, zatiaľ čo sa všetci pomaly chystali k odchodu. Pokiaľ mi pamäť slúži, je sobota... kam sa to trepú?

„Ideme na nákupy,“ odvetila Esme a milo sa na mňa usmiala.

„Hm, tak si to užite.“ Odvrkla som otrávene a už-už sa zberala do obývačky.

„Nie, Isabella. My ideme na nákupy,“ zopakoval mi Emmett ako mentálne retardovanej.

„Nie som hluchá, ja ti rozumiem.“ Zdôraznila som a pretočila nad ním očami.

„Nie, my všetci ideme.“ Zdupľoval mi to Edward.

„Čo vám všetkým preskočilo? Vravím, že rozumiem.“ Bože, už si pripadám ako papagáj Jacka Sparrowa... Mal ten vôbec papagája?

„Isabella, ty ideš s nami.“ Ozrejmila mi to Esme a vyčítavo zazrela na svojich synov, ktorí si zo mňa, očividne, robili dobrý deň.

„Čože? Ja vám nerozumiem,“ stiahla som obočie a preskakovala pohľadom z jedného na druhého.

„Myslíme, že je načase, aby si vyšla do spoločnosti.“ Vmiesil sa do toho vojak Ryan a zdvihol kútik úst.

„To má byť test?“ zamračila som sa ešte väčšmi a skenovala ich výrazy sťa detektív Columbo.

„Asi aj hej,“ mykol plecom Edward a pozrel na ostatných, akoby u nich hľadal uistenie. A keď to spomínam, všetci pôsobili akosi rozpačito. Niečo tu smrdí... a to fest poriadne. Ako Emmetove fusekle po našom baseballovom zápase.

„Tak fajn,“ zatiahla som nepresvedčene a, obozretne na nich hľadiac, zvesila z vešiaku svoju jeansovú bundu.

Tak si to zrekapitulujme: ja, akože chladnokrvný upír, idem s nimi, akože neurotickými srnko-cucmi, do nákupného centra plného nevinných, pojazdných baniek krvi. Hm... Len mne na tom príde niečo zle?

„Len malý dotaz,“ ozvala som sa, keď sme sa poskladali do áut a vydali na cestu. „Pod tými nákupmi ste mali na mysli...“ nechala som visieť vo vzduchu otáznik.

„Nákup jedla,“ chytila sa ako prvá Alice.

„No počkať,“ zarazila som sa. „To ideme do zverimexu? Čo tam môžeme kúpiť? Nanajvýš králika?“ nechápala som. Auto razom zavalila salva smiechu taká hlasná, že sa za nami obzrela aj srnka, ktorá doposiaľ nerušene prežúvala trs trávy. Cítim v kostiach, že som zo seba práve urobila vola.

„Och, zlatko,“ ozvala sa Esme, no potom opäť vybuchla do smiechu, trieskajúc Carlisla po ramene. Keď už Esme nedokáže udržať pokojný výraz, nuž... to som sa musela fakt vyznamenať.

„Cestoviny, zelenina, vajcia. Však to poznáš,“ menovala mi Alice, keď ovládla svoj kolaps.

„Aha.“ Zvolala som chápavo, no potom sa opäť zarazila. „Načo vám je ľudské jedlo?“

„Musíme splynúť s okolím,“ začal Carlisle. „Obyvateľom tohto mesta by prišlo divné, keby nás nikdy nevideli, napríklad v obchode či lekárni. Nemôžeme vzbudzovať pozornosť, inak by sme ohrozili náš domov i životy, ale to ti isto nemusím vysvetľovať,“ významne sa na mňa pozrel v spätnom zrkadle.

„Jasne. Môj taťulda by sa realizoval.“ Klepla som rukou po operadle predo mnou. „Volterrské zákony - nezvratné, ich porušenie neospravedlniteľné.“ Až teraz som si naplno uvedomila, nakoľko ovplyvňujeme životy vegetariánskych upírov. Ak túžia po obyčajnom ľudskom živote, musia sa vmiesiť do spoločnosti banálnymi činnosťami ako nákupy alebo objednanie opravára na pretekajúci záchod. Pozoruhodné.

„A čo potom s tým jedlom robíte? Dávate ho bezdomovcom?“ vyzvedala som ďalej. Na moje počudovanie v aute zavládlo ticho, ktoré prerušilo len Emmettove trúbenie, keď nás celý vycerený predbehol na svojom Jeepe.

„To nás vlastne nikdy nenapadlo.“ Priznal sa trochu zahanbene Carlisle. Pretočila som nad ich dobročinnosťou očami a zadívala sa z okna na ubiehajúcu krajinu a zadok Emmovho auta.

Edward:

Vziať s nami Isabellu do nákupného strediska bolo ako vpustiť hladného leva do škôlky plnej detí. Absurdné a šialené. Všetci v rodine si toho boli vedomí, Carlisle s Esme však verili, že to Isabelle pomôže a pri jej rozžiarenom pohľade na tak prosté veci ako stánok so zmrzlinou, som im musel dať za pravdu.

Isabella tvrdila, že bola zavretá v hrade po celé desaťročia, možno i dlhšie. O svete vonku toho zrejme veľa nevie a jej správanie tomu len nasvedčovalo. Všetko si obzerala, nasávala svoje okolie ako špongia, dokonca i debatovala s predavačmi o tovare. Bolo to fascinujúce. Jedna z najmocnejších upírok sveta sa teraz správala ako malé dieťa. Nevinné, zvedavé, ochotné prebádať celý svet.

Všetci z rodiny sa po chvíľke uvoľnili, no ja som mal stále na pamäti jej čierne dúhovky. Síce bola jej zdržanlivosť voči krvi pozoruhodná, ale istota je istota. Veď čo to bol za dementný nápad brať ju medzi ľudí pred tým, ako sa nakŕmi?

„Moje nervy, tak už sa upokoj!“ vybafla na mňa Isabella, keď si všimla môj ostražitý pohľad. „To si fakt myslíš, že tu započnem krvavé jatky?“ dodala podráždene a otočila sa mi chrbtom. Paralyzovane som tam stál ako kôl v plote. Asi toľko k môjmu nenápadnému sledovaniu. Povzdychol som si a rozhodol sa navštíviť Emmetta v detskom kútiku.

Isabella:

(hudba)

Stála som pri chladiacom pulte a civela na kus krvavého mäsa. Divina. Naozaj to stačí? odfrkla som si. Len akási atrapa! Toto má nahradiť lahodnú, ba až zvodnú chuť ľudskej krvi? Oblizla som si pery. I keď... Čo keby som sa o tom presvedčila sama? Pravdupovediac, už ma unavovali pohľady Cullenových. Ich oči neodzrkadľovali nič iné než obraz chladnokrvného vraha. Ich mienka o mne bola tak nespravodlivá! Možno keby som skúsila zvieraciu krv... Och, hlúposť! potriasla som hlavou. Veď sme upíri! Vždy sme pili krv ľuďom a tak to aj ostane. Je to naša prirodzenosť!

Znechutene som sa odvrátila od tej imitácie skutočnej stravy a pohliadla priamo do očí vojaka Ryana. Zračil sa v nich, pre mňa nepochopiteľný, súcit. Vycítil moje emócie! došlo mi vzápätí. Zavrčala som naňho a podráždene prechádzala uličkami hypermarketu. Potrebovala som nutne rozveseliť. Na dnes bolo už dosť tej poslušnosti.

(hudba)

Nasadila som nevinný pohľad a podišla k chlapíkovi v stredných rokoch. Mal oblečený tmavomodrý sveter a béžové nohavice, hlavu mu zdobila vystupujúca plešina. Vyzeral tuctovo. Poklopala som ho po pleci a priateľsky sa usmiala.

„Nevideli ste tu náhodou moju sestru?“ opýtala som sa a úprimne sa bavila na jeho zaskočenom výraze. Porozhliadol sa, akoby sa len teraz vrátil do reality, potom zase spočinul očami na mne. Pokrútil hlavou.

„Vyzerá ako ja,“ skúsila som to znova.

„Takú dievčinu by som si isto pamätal,“ odvetil a naprázdno preglgol.

„To nevadí. Tak ja sa po nej ešte porozhliadnem. Ďakujem a dovidenia.“ Narýchlo som sa rozlúčila a stratila sa v ďalšej uličke. Upírskou rýchlosťou som potom obehla celú chodbu a zjavila sa opäť pri pánovi. Bol mi otočený chrbtom a stále civel smerom, ktorým som odišla. Roztomilé.

„Pane? Prepáčte,“ odkašľala som si a snažila sa trochu zmeniť hlas. Muž sa strhol a so zdvihnutým obočím o krok cúvol, akoby práve narazil na ducha.

„Ale vy ste práve... tamto,“ koktal a prstom ukazoval za seba.

„Hľadám svoju sestru. Dvojičku.“ Ozrejmila som mu, keď na mňa tupo civel. „Preto aj rovnaké oblečenie,“ rukou som mávla na svoj zovňajšok a potláčala smiech pri jeho hlasnom ahá. „Nenatrafili ste na ňu niekde?“ S otvorenými ústami nemo prikyvoval a prstami zase naznačil chodbu za ním.

„Išla tadiaľ?“ snažila som sa vyčítať jeho pohyby, načo ešte horlivejšie pokýval hlavou. „Ďakujem za pomoc, pane.“ Zamávala som mu a stratila sa smerom, ktorý mi ukázal.

Opäť som využila svoju upírsku rýchlosť a zjavila sa znova na opačnej strane. Zastala som na križovatke uličiek a tvárila sa roztržito. Chlapík na seba nedal dlho čakať, už o chvíľu som začula jeho hlas.

„Veď som Vás poslal opačným smerom...“ ozval sa nechápavo a blížil sa ku mne s konzervou sardiniek v ruke.

„Ako prosím?“ zareagovala som zmätene.

„No predsa tá Vaša dvojička... videl som ju tam.“

„Videli ste moju sestru? Veď ešte pred chvíľou ste tvrdili, že ste ju nevideli.“ Zdôraznila som trochu podráždene.

„Ale keď ona... potom zrazu vyšla... poslal som ju za Vami,“ snažil sa mi vysvetliť a očividne bol z celej situácie už zúfalý.

Povzdychla som si a vybrala sa teda rovnakým smerom ako už niekoľkýkrát. Za rohom som už nevydržala a rozosmiala sa. Chcela som ešte trochu potrénovať nervy toho muža, prekazil mi to však Edward, ktorý ma schmatol za lakeť a prirazil k regálu s pracími prostriedkami.

„Čo to tu predvádzaš?“ vyprskol a keď som sa mu snažila vyvliecť, jeho zovretie zosilnelo.

„Volá sa to zábava, ty nedonosenec,“ odvrkla som a konečne sa mu vytrhla.

„Majú tu kamerový systém. Ktokoľvek si ťa mohol všimnúť!“

„Ale prosím ťa,“ zvolala som otrávene. „Na zázname z kamery nebude vidieť ani šmuhu, to ti garantujem.“

„Nepreceňuješ sa náhodou trochu?“

Edward:

Uškrnul som sa nad jej trúfalosťou. Ako môže byť taká hlúpa? Riskuje, že nás ľudia odhalia, to nás môže stáť život. Zrovna ona by to mala chápať. Kristovenohy, veď je Volturiová!

„Určite nie. Teda aspoň pri tebe nie.“ Zazubila sa na mňa, až som mal chuť jej ten úsmev rozbiť.

„To si akože myslíš, že si rýchlejšia ako ja?“ zachechtal som sa.

„Nie. Ja to viem.“ Zdôraznila a zrazu, bez mihnutia oka a bez toho, aby som si to všimol, som tam stál, v obchode, medzi regálmi... s nohavicami pri členkoch.

„No fuj! Vidím slipy toho pána, mami.“ Vyhŕklo malé dievčatko, ukazujúc na mňa prstom. Trápnosť toho okamžiku sa nedala vyjadriť slovami. Keď pohoršená maminka zdrapila svoju dcéru za ruku a, mračiac sa na mňa, ju odviedla preč, bol som presvedčený o tom, že išla nahlásiť strážnikovi pobehujúceho devianta a exhibicionistu. Čiže mňa. Nohavice som si bleskurýchle opäť nasadil a Isabellu za rameno odtiahol do vedľajšej uličky. To kvôli tomu strážnikovi. Predsa len...

„To čo malo byť?“ zvreskol som rozzúrene.

„Čo presne máš na mysli? Tvoje pomalé reflexy snáď niečo zameškali?“ zodvihla jedno obočie. Hm, hej, otvorene sa mi vysmievala.

„Stíham vnímať, vďaka! Ani si sa nepohla z miesta. Čo to malo, došľaka, znamenať?!“ vyprskol som opäť a besný ako pes jej hľadel do tváre. Zračila sa v nej neústupčivosť, no potom som si všimol ešte čosi... Zúžil som oči a potom ich prekvapene otvoril. Usmial som sa, akoby som ju prichytil pri čine.

„Má to niečo s tvojím darom, však?“

***

Ospravedlňujem sa Vám za to dlhé meškanie. Som hrozná, ja viem. Bola som však na jednej súťaži v Belgicku a od môjho návratu som zavalená robotou v jednom bufete. Nič lákavé, to Vám poviem. Dúfam, že mi preto prepáčite tú dlhú odmlku a ja sa vynasnažím do štvrtku pridať ďalšiu kapitolu.

P.S.: Hm... čo myslíte, aký dar to Isabella, dofrasa, len môže mať? Som zvedavá na všetky špekulácie. 

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cullenovská polepšovňa - 6. kapitola: